ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keďže nie sme v stave dokázať kontinuitu terajších obyvateľov Detvy s praobyvateľmi (pohanmi) tohoto územia (vidz Starožitnosti), nemôžeme vôbec hovoriť ani o dobe jejích pokresťanenia. Avšak predpokladajúc tú veľmi pravdepodobnú hypotésu, že prevažný kontingent prvotných Detvanov pochádzal z bezprostredného okolia,^[176] znázorníme aspoň vývin i postup cirkevného sriadenia ďalšej okolice Detvy. K tomuto nám poslúži nasledujúca tabulka, sostavená dľa údajov dosiaľ publikovaných listín.

Vidíme, že v tme dávnych vekov silne začína sa brieždiť už v prvej polovici XII. stoletia, v ktorom objavuje sa nám Zvolen i Očová. Že aspoň tamten už v tom (1135) nepostrádal kostola, ba že mal aj svojho kňaza, je viac než pravdepodobné, áno sú, ktorí začiatky tohoto kostola kladú až do časov svätoštefanských.^[177]

V tom samom čase objavuje sa aj Očová, táto putatívna matka našej Detvy, bár jej chrám musíme považovať za o mnoho neskorší. S druhej ale strany, že kostol očovský bude o mnoho starší, ako jeho farára po prvýkráť v listinách spomínaného nachádzame (1548), je tiež pravdepodobné.

Všetko toto, i iné okolnosti do povahy berúc, prichádzame na tú závierku, že ľud tento potreby svoje náboženské čerpal zprvu vo Zvolene, neskorej asi v XIV. sloletí na hrade vígľašskom,^[178] poťažne prifarený môhol byť k fare vígľašskej,^[179] a až neskorej v XV. století povstala fara aj v Očovej, ku ktorej a zčiastky k Veľkej Slatinej patrilo územie Detvy v cirkevnom ohľade až po sriadenie svojej osobitnej cirkevnej správy.

Tí, ktorí tvrdia, že na territoriume terajšej Detvy vôbec nikto nebýval, radi sa odvolávajú na tú okolnosť, že za časov šírenia sa protestantismu všetky okolité obce odpadly k novému učeniu, a jedine tie ostaly katolícke, ktoré povstaly už za časov katolíckej reakcie. Nuž bárs nemožno celkom odoprieť istú váhu námietke tejto, dalo by sa však aj proti tomuto všeličo nadhodiť; menovite to, že Detvania, čo odjakživa svobodochtiví a smelí ľudia, nepodľahli tlaku protestantizujúceho panstva, lež zopreli sa mu z celej sily.

Naskytla by sa nám však otázka: či Detva bola vždycky katolíckou? Evanjelické pramene tvrdia: „že kým bola Detva evanjelickou, patrila k Novohradskému kontuberniumu“,^[180] áno „nejaký Kaurimský v svojom životopise udáva, že bol evanj. farárom v Detve“.^[181] Nami známe pramene o tom úplne mlčia. Že ľud detvanský pred sriadením obce mohol za istý čas čiastočne, alebo v celku priznávať sa vierovyznaniu evanjelickému, nezdá sa nám byť celkom vytvorené. Možno že práve táto okolnosť primäla bystrických Jezuitov k tomu, aby sa tu osadili. No dlho to asi netrvalo. Po roku 1644, v ktorom bola Detva v obec sriadená, na žiaden pád nebola už evanjelickou. Evanjelické pramene totiž udávajú, že r. 1558 boly Detva a Sielnica jediné katolícke obce v celej stolici zvolenskej.^[182] V zápisnicách evanjelického kontuberniumu novohradského aspoň od r. 1620 tiež nieto žiadnej stopy evanjelickosti tohoto ľudu.^[183] R. 1690 zaujali zemepanstvo tohoto územia Eszterházovci, horliví to rozširovatelia katolicismu. O Mikulášovi ku pr. vieme, že keď si za manželku bral Kristínu grófku Nyáry, táto sa musela prv navrátiť ku katolíctvu. Títo zaiste dľa v tom veku obapolne uplatnenej praksi zasadili sa všemožne za zpätuvedenie katolicizmu medzi svoje poddanstvo, čomu odolať mohly jedine V. Slatina a Očová, privilegované to mestečká.^[184] Z tohoto nám snáď vysloviť možno tú skromnú mienku, že Detva čo obec nikdy evanjelickou nebola, že v nej nebolo žiadnej evanjelickej fary, a nasledovne v tomto smysle maly by sa opraviť opačné tvrdenia.

Lež navráťme sa k chronologickému poriadku rozpriadania cirkevných dejín detvanských.

Kolonizáciou i prirodzeným prírastom zveľadená a vôbec sriadená Detva súčasne so svojim administratívnym sriadením obdržala aj svoju samostatnú duchovnú správu.

Očovskí farári pre rozsiahlosť svojej farnosti ustavičným rozchádzaním sa ľudu i usadzovaním sa po obďalečných lazoch, nemohli dostatočne obstarávať duchovné potreby Detvanov. Práce tejto zvlášť v oných pokušenia plných časoch prepotrebnej, zaujali sa banskobystrickí Jezuiti, vysielajúc občas bez stáleho bytu svojích kňazov do Detvy, ktorú pod názvom missie spravovali. V takomto stave bola duchovná správa Detvy až do r. 1638, keď František Péchy daroval svoju v Detve postavenú kúriu i so všetkými k nej patriacimi zemami i lúkami cieľom založiť sa majúcej katolíckej fary v Detve.

Kúriu túto prispôsobnili napred novému svojmu účelu a sriadili v nej aj dočasnú domácu káplnku. Prvý administrátor fary detvanskej:^[185]

Páter Michal Luczicz až r. 1644 zaujal stále sídlo v Detve. O jeho administrovaní vieme len toľko, že r. 1646 úradne navštívil novú farnosť František Szentgyörgyi, zvolenský poddekan, ktorý 30. septembra r. 1647 spolu s administrátorom shotovili prvý inventár cirkevného majetku.

Dokedy bol Luczicz v Detve, a či vôbec on bol jediný, poťažne posledný Jezuita v Detve, určiť sa nateraz nedá. O Lucziczovi dozvedáme sa, že r. 1669 už z Trenčína dosvedčoval hodnovernosť donácie Péchyho.

Zpomedzi svetského kňažstva prvým farárom bol:

Ján Gersich od 1. decembra 1647; pod nímž zakúpený bol r. 1652 deväťcentový zvon. Nasledoval:

Štefan Kopcsányi od r. 1656. Nasledujúci rok vizitoval farnosť túto Štefan Bartek, dekan zvolenský. Nástupcom jeho bol od r. 1657 (12. aug.):

Juraj Kolossi. Bárs aj pod jeho predchodcom spomínajú sa akési kostolné lúky a hospodársky dom farárovi prislúchajúci, predsa však hromadné zapisovanie rolí a lúk v dobro kostola, poťažne fary započalo sa až v r. 1661.

Tak r. 1661 Ondrej Murín daroval kopanicu (výkolčisko = exstirpatura) W Zlatnem od Medzi Sedlackich as do Medzi Komornickich“^[186] pre kostol.

Toho istého roku daroval Ondrej Skliar kopanicu „Hore Detvu“. Ten istý postúpil kostolu lúku v doline „Priesek“; tak tiež aj lúku pod vrchom „Mnich“.

Ondrej Ivan poručil lúku „Pod Perina Hora“.

Ondrej Čerenec výkolčisko „Na dolnú Zubratinu Pansku“, ktorú kúpil od Jána Čerwenka, obyvateľa slatinského, ktorí sa delí od Kobelovho Kúta i od panskej Zubratine jarki wrbinami Zarosteními“. Ten istý daroval kúsok „Na Dolnej Zubratine, na hornom konci“. Taktiež výkolčisko „W Piesti“.

V tom istom čase Ondrej Kobella daroval „Kut wedle Ondreja Čerenčového“, ktorý bol kúpil od Slatinčanov. Ten istý daroval aj „Kus, kde Detva padá do Slatini“; potom „Kus na welko Pitwornom nad Slatinu“. Taktiež výkolčisko „W Koritárkach“.

Ondrej Mlinár daroval „Kus nizej Mosta Slatinského proti Mlinu Detvanskému“, ďalej „Kut nizej farského Kuta“, ktorý kúpil od rybára slatinského. Taktiež daroval „Kus w Chwostine na Pitwornom“, výkolčisko „W Piesti“, role „pri Gornich Prichodoch“ a „Pod Golim Vrchom“. Prvú roľu obdržal — ako už raz spomenuto — pod rychtárom Ondrejom Čerenec s usrozumením obce preto, lebo bol za obec uväznený v Budíne poldvanásta týždňa.

V tom istom čase rychtár Juraj Chrochowsky daroval výkolčisko „W Zlatnom pri Čelíne“, aj to, ktoré je „Za potokom“.

Tiež vtedy Juraj Paciga daroval výkolč. „W Piesti pri potoku Piestanskem“, jako aj výk. „Na Kriwáň“ písané.

V ten čas daroval aj Martin Krnatš výk. „W Piesti“. Podobne aj

Juraj Smrť daroval „Laz, kteri z hori velikej wirobil w Piesti, na Kterim jest i Čelin, z jednej z druhej strani Jarku, až ku Komornickim meczam“ (medzam). Tak tiež aj

Michal Widienčan daroval výk. „na Kriwaň“. Neskorej zapísal

Juraj Chrochowsky výk. „Za Slatinu, konec Golovho tala“. Jeho medze tvorí potôček, ktorý vychádza zo Slatinej a znovu sa ta vlieva. Tiež vtedy zapísal kostolu

Matúš Fekiač Zahradu medzi „Zubratini, ktera jest zanechana na luku“. Ten istý dal aj výk. „Za Gornú Zubratinu“.

Ondrej Fekiatš zapísal výk. „Pod Sironu nad Čelínom“.

Peter Hrochowsky zapísal výkolč. „W Zlatnom“.

Jozef Sveč zapísal výkolč. „Pod Mníchom wisej brodu pri Tali“.

Adalbert Sturek zapísal výkolč. „W Zlatnom“.

Jozef Sveč (ten čo prv) zapísal výkolč. „W Zlatnom“.

N. Sworen zapísal výkolč. „W Zlatnom“.

Jozef Gonda zapísal výkolč. „W Zlatnom“.

Peter Svoren zapísal výkolč. „Bedicki“. Za Slatinu, Za Gornu Zubratinu.

Tento farár požehnal dňa 24. mája r. 1662. — základný kameň kostola detvanského v prítomnosti J. Ebeczkého, podžupana, Ondreja Góza, sudcu, Jura Holeca, správcu vígľašského panstva.

Dňa 20. aug. manželka grófa Ladislava Čáky, rod. Magdalena Bottányi, venovala zeme „Luki“ a „Koritárki“ na desiatok pre kostol.

R. 1663 zaopatrené je strieborné osfenzórium pozlátené, za cenu 90 imperiálov. Kostolníci sa spomínajú: Matúš Arbati a Ján Molitoris. V ten istý rok zakúpili aj 4 centový zvon na útraty kostola i obce za 228 uhorských zlatých k úcte sv. Gregora. Podobne aj druhý zvon pre hodiny za 152 zl. kremä výdavkov na lejárov, z čoho následkovať možno, že zvony tieto liate boly doma, v Detve.

R. 1664 Gašpar Kočinsky, tesár a či kováč v Detve, zaopatril zvon ťažký 15 libier.

V ten samý rok dňa 24. decembra miestny farár požehnal novovystavený kostol na prostried obci ležiaci. Stavba dľa tohoto trvala asi pol druha roka. Vnútorné zariadenie obdržal kostol len postupne. Tak ešte v tom roku vystavený bol hlavný oltár za 450 zl. darovaných zčiastky vyšemenovanou grófkou Čáky, zčiastky (100 zl.) stolicou zvolenskou a zčiastky z pokladnice chrámu (77 zl). Grófka Maria Cobor darovala kostolu strieborný kalich s paténou.

V ten samý rok Lukáč Ribat zapísal roľu v „Priesseg pod Hrobársku“.

R. 1965 akýsi Peter zapísal kostolu výkolč. „pod Mníchom wise wiseckich Taloch“. Tiež vtedy

Jakub Murín výkolč. „W Zadnich Kutoch“. Ten istý „Wo Lastieku“ a „W Zlatnom“ pri „Hrochowsky Las“ (Laz). Taktiež

Michal Benda výkolč. „W Lastieku, Na Warte, Pri Sklarowskom“ a „W Zlatnom“. V ten istý čas

Michal, Jakub a Pavol Kípeť zapísal výkolč. „W Zlatnom“. Súčasne

Jozef Baran výkol. „Za Zadních Kutoch“, druhé ale „Nad Nemecku“. Tiež vtedy

Pavol Kípeť daroval výkolč. „Za Zadních Kutoch“ čo desiatok. Toho istého dňa

Jakub Oravec zapísal tri kúsky lúk: „Pod Mníchom, Pri Brode, W Piesti wisej Pacigoveho“ a „W Piesti nizej Lugoveho“. Vtedy aj

Peter Hrochovsky daroval výkolč. „W Piesti“.

Michal Benda dal výkolč. „W Zlatnom“.

Jur. Sonda a Jur. Suja zapísali výkolč. „Pri Uhlisku“.

Ondrej Fekiač daroval svoj včelín na lúke „W Piesti“ ležiaci, jako aj „Pod Liesnu na Pálenici“.

Ján Braskina výkolč. „Hore Detvu pod Purdekom“, taktiež „W Lasteku“.

Brtomil Polák daroval výkolč. „Pod Liesnu na Páleicu“.

Krištof Jelen tamže.

Gašpar Kováč v doline „Nemecka“, ináčej „Uhlište“ menovanej.

Juraj Matusík „Pod Zlatno“.

Juraj Paciga výkolč. „W Krivcoch“.

Juraj Suja tamže, jako aj včelín „W Lasteku“ a výkolč. z oboch strán potôčka.

Mikuláš Suja tamže.

Matúš Mačna tamže.

Jakub Zábojník výkolč. „W Kriwcoch“

Roku 1666 vystavili za 183 zlatých kazateľnicu v kostole.

Roku 1670 feria VI. (v piatok) po sviatku sv. Martina vydala kapitula Ostrihomská odpis darovania desiatky skrze grófku Čákyčku r. 1662. učineného.

Roku 1677 zaopatrený je bočný oltár sv. Františka Serafínskeho a vyplateno zaň 33 toliarov, 20 meríc zbožia, 1 „mýtovnicu“ syra a jednu mericu hrachu.

Za stejnú cenu ešte tohože roku zaopatrený bol aj druhý bočný oltár sv. Antona Paduánskeho.

Schematismus historicus dľa kanonickej vizitácii z r. 1829 tvrdí, že Juraja Kolossiho očovskí luteráni u oltára dejstvujúceho lapili, ubili, obnaženého povláčili; ktorého konečne náhodou jeden cisársky vojak z jejích rúk vyslobodil, alebo ako zmienená kan. vis. tvrdí: vymenený bol peniazmi (lytro) skrze svojích veriacich. Avšak zmržačený k vykonávaniu svojích kňazských povinností už nebol súci, preto postúpil svoje miesto r. 1684. svojmu bratrancovi, on ale po trápnom živorení následkom utrpených rán ešte v tomže roku dokonal. Nasledoval

Juraj Kolloši mladší. Doba táto búrlivá citeľné rany zasadila nielen obci, lež vyžadovala značné obete aj zo strany cirkve. Tak dozvedáme sa, že ostenzórium (ešte r. 1663. kúpené) v Tököľovských nepokojoch zahynulo a muselo byť nahradeno novým, z Viedne za 62 imperiálov zakúpeným.

R. 1686 zaopatrený organ a vyplateno zaň 40 imp. v hotovosti i 20 meríc pšenice.

R. 1687 — ako už spomenulo — grófka Maria Cobor, požiadaná Detvanmi, aby svolila, žeby títo smeli sľúbený desiatok (decima) od svojích lúk a zemí kostolu oddávať — privolenie odoprela.

V ten samý rok zaopatrené sú kost. pavlače.

R. 1688 dňa 8. dec. vydržiavaná bola tu kan. vizitácia skrze Ladislava Píber, dekana zvolenského.

R. 1690 vystavený je farský dom drevenný, na poschodie, načo vynaložilo sa viac než 100 imp.

Konečne dostavený i zariadený chrám vysvätený bol k úcte sv. Františka Serafínskeho. Hlavný oltár venovaný bol úcte prebl. Panne Marii, z bočných oltárov jeden k úcte sv. Františka, druhý sv. Antona Pad. Vysviacal i patričnú listinu o tom vystavil Blažej Jaklín Tinnínsky, tit. biskup a vikár ostrihomský.

R. 1690 pristavená nákladom tohože tit. biskupa je ku chrámu predsieň.

R. 1692 previedol Juraj Naray kan. vizitáciu.

R. 1693. stal sa v Detve farárom

Adam Győry. Jeho krátke farárovanie pamätným činí požiar, ktorý nešťastnou náhodou vznikol r. 1695. v susedstve farského bytu. Požiar narobil veľkú škodu zvlášť vo farských staviskách. Pravdepodobne zhorela aj strecha kostola i veže (veľká veža a snáď vežička menšia pre umieraček nad svätinou. Teraz jej už nieto.) Obe veže boly na to reštaurované; tiež zaopatrený centový zvon za 43 imp. Na farskom stavení zhorely maštale, strecha na komorách a bývania pre služobných. Strecha farskej budovy shodená, ohrady zhorené. Znovu sriadená bola za 400 imp. Domy patriace kostolu, tiež pohltnul oheň.

Vo februári r. 1696 prezkúmala sa záležitosť desiatku pre kostol, čo ťahalo sa za drahnú dobu. Tak 19. júna držali povereníci stoliční: Ján Škultéty, sudca a Daniel Remenský, stoličný jurassor na požiadanie kniežaťa Pavla Esterházyho a gr. Jakuba Lówenberga spolu s povereníkmi týchto zemepánov (Ondrej Szarvati zo strany Löwenburgovcov a Samo Bezek zo str. Esterházovskej) nové vyšetrovanie v otázke kostolu patriaceho, lež zemepánmi ešte neprivoleného desiatku. Listina z toho shotovená bola v pôvodine slovenská. Latinsky preklad podpísal Juraj Majno, starohaličsky farár a poddekan novohradský.

V zápisnici vizitácie fary detvanskej z r. 1696 spomínané sú námietky úradníkov panstva ohľadom povolenia desiatku z Korytárok.

Aj cirkevný súd ostrihomský zamiešal sa do pravoty v otázke detvanského desiatku. R. 1697 18. marca dostavil sa do Detvy spomínaný už Juraj Majno spolu aj s ludaňským farárom, Štefanom Blažkom, aby z poverenia pravotára sv. stolice, Jána Špacaja, a na rozkaz Pavla Balaššu, gen. vikára vyšetril záležitosť túto. Správca totiž Esterházovský bez rozkazu svojho pána násilne užíval desiatok chrámu patriaci, gróf ale Löwenburg násilným spôsobom vyviezol skrze svojích poddaných z kostolnej stodoly desiatok a držal ho u svojho správcu, Sam. Šemberyho. Pri vyšetrovaní zistilo sa — ako to dejiny farské udávajú — že gr. Ladislav Čáky už r. 1662. desiatok tento daroval pre kostol a ustanovenie toto grófka Magdalena Bottany len potvrdila. Či sa táto dosť rozvlačitá rozopra s týmto skončila a s jakým výsledkom, nevedno; spomínané dejiny aspoň o ďaľších nedorozumeniach medzi panstvami a farou nespomínajú.

R. 1696 zaopatrený veľký 22 centov a 14 libier ťažký zvon v cene 1100 zl. Zvon tento preliaty bol r. 1790.

Dejiny spomínajú, že pod týmto farárom navrátilo sa do katolíckej cirkve 42 duší, čo poukazuje na prisťahovalcov z obcí evanjelikmi a. v. obydlených. Nasleduje farár

Štefan Rankay od 22. sep. 1697, pod jehož farárovaním vydržiavané bolo vyšetrovanie ohľadom desiatku v honoch Lúky i Korytárky cirkvi patriaceho. Spomínaný už

Juraj Majno nastúpil faru túto dňa 20. júna 1698. Pod ním sa opravovaly, poť. znovustaväly hospodárske stavy farské, pri čom spomína sa aj sýpka umiestená vo veži u kostola.

R. 1702 zapísal kostolu desiatok zo svojho klčoviska Juraj Kováč.^[187]

V tom istom roku zaopatrený pre vežičku nad svätinou zvonček a obhradený hrobitov.

R. 1703 dňa 19. júna položený základný kameň káplnky na hrobitove k úcte sv. Jozefa miestnym farárom 19. marca 1704 posvätený. Vtedy spravená aj drevená brána na hrobitov.

V ten istý rok vystavené sú na oboch koncoch mestečka do dnes stojace stĺpy s obrazmi svätých.

R. 1707 daroval Ján Dobronay, kedysi detvanský pivovarčí, strieborný kalich pre kostol.

Ten istý daroval aj r. 1718 medený kalich s tanierikom. Muselo byť teda pivovarstvo v Detve v tých časoch nie najposlednejšie remeslo, keď muž tento môhol byť tak štedrým darcom svojho kostola. Od neho pochádza aj r. 1697 darované strieborné a dobre pozlátené monstratorium, do dnes užívané.

R. 1712 vystavený bol múr okolo kostola trovami 777 zl.

R. 1714 požehnal jágerský biskup dva zvony pre detvanský kostol. (Najmenší a prostredný.)

V roku ustrojené (a či obnovené?) okolo kostola vežičky (propugnacula) a prepojčané do prenájmu. A síce: prvá hľadiaca ku špitálu, horná čiastka rodine Krahulcovskej, dolná Jánovi Žilkovi za 20 imperiálov. Vežička na prostried múra postavená, daná je dočasne do úžitku mäsiarovi za 16 imperiálov. Vežička od strany jatky prepustená rodine Franca Hanesa dolná časť, horná ale Ondrejovi Fekiač. Vežička piata v prúčelí ku ceste zdola Matúšovi Kiseľovi, zhora Jozefovi Dobronaymu pivovarčiemu. Nad vchodom (brána) hrobitova okolo kostola je cirkevná sýpka; vchádzajúcemu na ľavo zdola je komôrka pre farára, zhora ale pre organistu; z ľava dolná je prepustená obci, horná prislúcha farárovi.

K opevneniu kostola prímaly Detvanov zaiste trpké zkúsenosti náboženskej netrpelivosti a zášti popredných zvolenských protestantov. V týchto totižto dobách Radvanský, Ottlijk, Jánoky, Búľovský a Plathy búrili ľud proti katolíkom a v mnohých zvolenských obcách ích napádali, deň po deň zneucťujúc jejích chrámy.^[188]

R. 1718 ohradený je hrobitov u káplnky svätého Jozefa múrom s nákladkom 333 zl., nad jehožto vchodom s dovolením farárovím zariadil si Adam Spodniak komôrku.

Majno bol aj poddekanom cirkevného okresu novohradského, z čoho súdime, že Detva v ten čas cirkevné prislúchala k Novohradu.

Jozef Szentkereszti nastúpil faru r. 1724. Pod ním r. 1728. liaty „umieraček“.

R. 1730 znovuzriadené je nábožné braterstvo „Kordigerov“ (snáď bratov III. rádu svätého Františka?)

R. 1745 Jozef Oravec, Tomáš Jelcha, Jozef Cerovský a Jozef Michna kúpili od cirkve role Nad Skliarovom zvané.

O Imrichovi Husárovi, ktorý sa stal r. 1748 tu farárom známe len toľko, že pochádzal z Tek. Sv. Kríža.

Pod ním r. 1748 prvýkráť vyskytujú sa počty cirkevného chudobinca. Za ním 24. febr. 1749 nasledoval

Mártin Jónas, predtým farár na Senohrade.

R. 1744 vystavený dom hospodársky (inquilinaris).

R. 1750 obnovený veľký oltár a kazateľnica za 412 zl.

R. 1751 zaopatrený nový organ z pozostalosti neb. farára Szentkeresztiho a Jána Rajeckého farára babinského.

R. 1754 vydržiavali tu Minorití sv. missie.

R. 1756 prelievaný bol zvon visiaci nad svätinou.

V tom istom roku — ako už pripomenuto — vydržiavané boly verejné modlitby proti zemetraseniu, a hromom zapálené shorely aj stodoly a maštale farské.

Imrich Malnianský započal úradovanie dňa 20. jan. 1759. Pod ním zaopatrený umieraček s nápisom: „G. O. S. Mich. Joannes Georgius Knobloch in Neusohl Anno 1759)“. Taktiež k hodinám centový zvon bez nápisu.

R. 1763 vystavená nová farská budova zo stáleho materiálu.

R. 1767 zadovážený dľa velikosti tretí zvon s nápisom „Fusa per G. Knobloch, Neosolii 1767“, a rok na to štvrtý, majúci nápis: „Refusa sumptibus Dettvensium. 1768“.

R. 1768 postavená socha sv. Jána Nepomuckého.

R. 1771 vydržiavali otcovia Minoriti opätovne sv. missie (v máji).

Nasledoval r. 1774 (22. marca).

Anton Okoličáni, pod ktorým fara detvanská s ostatnými okolitými obcami privtelená je r. 1776 do novosriadeného biskupstva baňskobystrického. Baňskobystrické biskupstvo totiž r. 1776 vykrojené je z arcibiskupstva ostrihomského.

R. 1774 zaopatrený stredný zvon.

Roku ale 1776 nové tabernákulum, oltár a schodište veľkého oltára zaopatrené. V ten istý rok

dňa 21. augusta hrom zapálil dom vyše fary ležiaci, a z toho povstalý požiar pohltnul krom štyroch domov aj farskú strechu a čeľadnú izbu.

R. 1778 bol kostol a fara úradne vizitované. S Huťanmi (Miklós-Huta; teraz Detvanská-Huta, Miklósfalva) urobená smluva, aby farárovi platili od každého manželského páru mericu ovsa a 20 krajciarov ročite.

R. 1779 spomínajú sa na Horních Lazoch dva cirkvi prináležiace domy, ktoré vtedy požiaru v obeť padly.

R. 1780 vymeral sa nový hrobitov, do ktorého pochovávať začali 1. apríla nasledujúceho roku.

R. 1781 navštívil úradne farnosť túto František Berchtold, prvý biskup baňskobystrický.

R. 1781 pukol sa neopatnosťou zvonárov najväčší zvon.

R. 1784 14. júna Okoličáni vymenovaný bol za kanonika; neskôr stal sa farárom:

František Xav. Demeter, opát, konsistoriálny prísediaci a dozorca škôl — teda prvý cirkevný hodnostár medzi farármi tunajšími. Sám musel byť zvláštne obľúbeným aj u patróna, poneváč sa dozvedáme, že hneď po zaujatí tejto fary postúpil mu knieža Eszterházy — pre jeho osobu — desiatok z pätnástej čiastky úrody a jahniat na území fary detvanskej.

R. 1785 zhotovený inventár zrušenej spoločnosti Kordigerov a dané vyznanie o dôchodkoch i výdavkoch kostola. V tom istom roku rúcajúca sa vežička prostredná blízko potoka, premenená je k väčšiemu pohodliu veriacich v bránu.

R. 1785 dozvedáme sa o patričnosti farára, dľa ktorej mal od detvanského pivovára 5 bočiek piva dostávať ročite, čo však prestalo, a preto sa o tom vyjednávalo.

R. 1786 vystavená dvojposchodová sýpka.

R. 1787 spravený farský včelín.

V ten istý rok zväčšený je cintorín o 2200 štvorcových orgií, k čomu ešte panstvo dodalo jednu roľu.

Dňa 17. januára 1788 Jozef Pflugh, soľný úradník z Baňskej Bystrice, prišiel do Detvy a knihu zrušenej spoločnosti kordigerov zlatými pliaškami obitú a červeným aksamietom obtiahnutú, ako aj z labaru ztiahnutú damastovú látku so sebou zobral do B. Bystrice. Čierny ale labarum, tri zástavy, ako aj sochu sv. Františka umučenie — všetko z dreva a k žiadnemu ďaľšiemu úžitku nesúce zanechal. O tomto si žiadal vystaviť písmo, ktoré podpísali miestni kapláni.

V tom istom roku usniesol sa miestny farár s výborom a staršími obce, žeby sa hrobitov — rozdeliac medzi seba trovy — stálym materiálom ohradil. Taktiež

na otázku zo stránky okresného sudcu toho roku farár odpovedá, že fara detvanská počíta 3000 duší. Podobne v tom roku

donesený je list komorského správcu baňskobystrického, v ktorom tento žiada, aby sa všetko, čokoľvek sa ešte z majetku zrušenej spoločnosti Kordigerov v kostole nachádza, akokoľvek by to bolo už dotrhané a bezužitočné, bez všetkých trôv (komory) čo najprv do Bystrice odoslalo. Rozkaz skutočne vyplnený.

Dočasným administrátorom fary sa stal Andrej Peťko, po ňomž nastúpil faru r. 1790

Juraj Špainský, predtým farár vo V. Slatine.

Roku 1790 preliaty bol jeden 25 centový zvon, na ňomž je nasledujúci chronostikon.

V tomže roku 21. nov. požehnal miestny farár kostolík huťanský a voviedol doňho prvého miestneho kaplána: Martina Urbanec, čím urobený prvý krok k cirkevnému i administratívnemu odlúčeniu Detvanskej Huty od matky cirkve obce Detvy.

Ján Dluholucky stal sa farárom r. 1794 Bol titulárnym kanonikom a opátom. Kostolu daroval cenný relikviár. Za ním nasledoval r. 1811

Jozef Mocay. Pod ním ushodlo sa Esterházovské panstvo, čo patrón z jednej strany, biskup ale s farármi tohoto patronátu z druhej strany, po dlhých vyjednávaniach na tom, aby medzi inšim farár detvanský dostával od panstva 50 siah dreva na pálivo, a obdržal sľub, že mu bude vydelené ku gazdovskému náradiu potrebné drevo, pod tou však podmienkou, aby toto drevo farár nikomu predať alebo darovať nesmel, pod pokutou dvojnásobnej vynáhrady. Podobne r. 1811 zakončila sa dlhšia pravota medzi panstvom a farou v otázkach práva deviatku zo stránky panstva opätovne a násilne narušovaného, ako aj v otázke domu nad farskou pivnicou, farárom Dluholuckym bezprávne vystaveného.

Prvú krivdu vynahradilo panstvo farárovi peňažite, dom ale — ponechajúc pivnicu aj na ďalej fare — panstvo pre seba odkúpilo.

Dľa kráľovského rozhodnutia od dňa odumretia Jána Dluholuckého všetky dosavádne dôchodky farára detvanského z Detvanskej Huty — prenesené boly na farára detvahuťanského. Huta totižto splácala detvanskému farárovi v hotovosti 48 zl. 40 kr., v prirodninách ale 146 prešp. meríc ovsa. — Takto sa Detvanská Huta z počiatku filiálka, neskorej r. 1763 ekspozitúra fary dekanskej (s miestnym kaplánom), konečne r. 1804 osamostatnila. (Jej terajší chrám postavený je r. 1843; farnosť počíta 2300 duší.)

R. 1806 dňa 30. nov. vysvätený bol novovystavený chrám boží, v ktorom prvý pokrstený bol v ten deň Ondrej Gonda.

Pod Jozefom Mocay prevedená bola aj kan. vizitácia fary detvanskej. Zápisnica o tomto podpísaná Tomášom Cherven, čo sekretárom baňskobystrického biskupa, Jozefa Belanského, dňa 14. júna 1820, s druhej strany ale predstavenstvom obce.^[189]

Ján Štrba prepošt. Bol mužom vývodiacim v stolici, stoličným septemvírom a konsistoriálnym radcom. Vystavil faru na poschodie, podobne aj farskú sýpku a sklenník. Porúchanú farskú záhradu obmuroval. Pristavil na cintoríne káplnku, zdvihol vežu o jedno patro a prikryl ju meďou.

R. 1854 zaopatrený a posvätený nový zvon slávnym biskupom Štefanom Moyzesom, ozdobený slovenským nápisom.^[190] Za Štrbom nasledoval

Ján Čapek (r. 1862), ktorý však nie dlho tu farároval, keď že už r. 1864 sa stal farárom Detvy

Jozef Trost, po jehožto 24ročnom farárovaní mimo r. 1866 v Slanci vystavenej káplnky ostalo málo stopy. Utiahol sa na odpočinok v Detve, do svojho vlastného domu, kde aj dokonal. R. 1889. obdržal faru

Štefan Pitrof, muž veľkých osnov, lež nie veľmi šťastný v prevedení. Hneď po nastúpení fary dal opraviť cirkevný špitál, vlastne chudobínec, obnovil aj kostol z dnuká i z vonku, no práca táto onedlho na zmar vyšla požiarom. Sriadil aj sirotínec, o jehož zaniknutí sa ešte zmienime. Povzbudený príkladom i presvedčovaním blahej pamäti Petra Tomkuljaka, svojho suseda, vydržiaval Redemptorismi (z moravskej Litovly) trikráť sv. missie, — tieto znamenité prostriedky nábožensko-mravného obrodu nášho ľudu. Jeho všestrannej príčinlivosti a ľudovosti podarilo sa medzi nábožensky i vzdelanostne zanedbaným ľudom o niečo blahejšie pomery docieliť.

Pod ním ustálili sa tiež po dlhšom naťahovaní sa definitívne hranice medzi farami detvanskou a detvahuťanskou.

Aby ľud, po odľahlých vrchoch a dolinách roztratený, aspoň niečo upozorňovalo na veci vyššie, krom už jestvujúcich poľných krížov, ktoré zväčša poobnovoval, nastaval obetovavosťou majetných lazníkov — na vynikajúcejších vŕškoch a lazoch zvonice. Tak na Sliackovej Poľane, vo Stožku, v Piešti, na Snohách (mohutná ale zvláštne opustená vrstva ľudu!) a v Krivcoch. Na poslednom mieste projektoval aj väčší kostolík.

1900 vyslaný bol do Detvy za administrátora v záležitostiach duchovných

Juraj Ohrival, ktorý za svojho krátkeho účinkovania mnohé neriady usporiadal, nový vkusný svätostánok (tabernaculum) zaopatril, porúchaný organ dal obnoviť, káplnku v Hriňovej už-už sa rúcajúcu prestavil, mnohé od rokov trvajúce divé manželstvá do poriadku doviedol.^[191]

Farnosť táto — kde na duchovných toľko apoštolskej práce čaká, ako snáď nikde inde — v najnovších časoch pretrpela ťažké, trúdne chvíle, plné rozbroju a pohoršení — no udalosti tieto nepatria už pod pero dejepiscovo.

Na náboženský a vôbec myšlienkový svet ľudu detv. vedľa miestnych farárov, nie malý vplyv mali aj pomocníci v duchovnej správe, kapláni. Prvý detv. kaplán spomína sa františkán P. Theodor Szentandrássy. Neskorej účinkovali tu už traja kapláni. Z pomedzi tých, ktorí povedome a trváce zasiahli do práce zošľachťovania starootcovských cností ľudu detvanského, pripomeneme len dobre známe mená v Detve kedysi účinkovavších kaplánov: Tomáš Červeň (1796), Ján Kluch (1855), Fr. Šujánsky (1864), Valentín Gramantik, Andrej Truchlý, ktorý za istý čas tuná redigoval „Orla“, František Selecký, ktorého si ľud pre jeho úprimné ľudomilstvo a kňazskú horlivosť zpomínať neprestáva. Farnosť táto behom času nabudla velikánskych rozmerov, tak že dľa úr. spočítania na 5 štvorcovo-mílovom priestore číta 14,898 duší, kdežto pravdepodobnejší kalkul udáva ích do 17,000. Rozdelenie duchovnej správy, t. j. podelenie detvanskej farnosti na viac fár stáva sa čo deň nutnejším. Peňažných prostriedkov k tomu pravda nieto. Ľud nemá odkiaľ, patronátu bola to vec ľahostajná. Budúcnosť dokáže, či sa nájde niekto z povolaných, kto by odlomil skyvu duchovného pokrmu i týmto lepšiemu osudu hodným dušiam.