Zlatý fond > Diela > Z Triestu do Egyptu


E-mail (povinné):

Július Kožuch:
Z Triestu do Egyptu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Mária Hulvejová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov


 

Z Triestu do Egyptu

Cestopisné listy Julaja Kožucha, písané Laskomerskému

Alexandria, dňa 28. jan. 1875

Milý priateľu! Vo štvrtok, dňa 21. januara prišiel som sem do inej čiastky sveta, do celkom cudzej zeme, ktorej podivné mravy, obyčaje a zvyky predstavovať sa mi zdajú skôr španielsky lež egyptsky. Nachádzam sa na prahistorickej pôde prosred Grekov, Turkov, Maurov a Arabov — „medzi náličnicami jedinká cítiaca hruď“, a pri tom som zdravý a veselý vzdor toľkým nebezpečenstvám a nehodám, ktoré som na morskej ceste zakúsil a ktoré sa podrobne a úplne opísať nedajú.

„Kto cestuje, zná dačo i vyprávať,“ hovorieva sa v každodeňnom živote a tvrdenie toto môže sa vzťahovať všetkym právom i na moje cestovanie, najmä keď dobrotivá príroda človekovi také búrky morské prežiť popraje, jaké sme my mali.

Keď sme v piatok o pol noci triestsky prístav opustili, okriali i posilnili sme sa znamenite na nebezpečnú svoju cestu pri utešenom podnebí, pri čerstvom morskom povetrí, i mysleli sme, že budeme mať znamenité cestovanie, — ach neznali sme, čo v ďalekom, hlbokom pozadí obzoru drieme a nám prstom svojim hrozí.

Pevná zem zmizla nám náhle z očú, len svietiaca väža triestského prístavu blyšťala sa čo jedinký malý bod a jako svetlonos pred našim zrakom a označovala to miesto, kde sme pevninu zanechali. Nad nami vznášal sa blankyt nebeský, posiaty nesčislným množstvom trblietajúcich sa hviezdičiek. — Okolo nás rozprestieraly sa nesmierne, jak zrkadlo hladké morské roviny. Na najkrajnejšom pozadí obzoru odstieňovaly sa už i tmavé obrysy pobrežia skalnatej slovanskej Dalmacie.

Raňajšie slniečko zazrelo nás už na hlbokom, trochu pohybujúcom sa mori. Kapitan spozorujúc to, hovoril s obavou, že počasie zlý obrat vziať môže. Pri káve, pri ktorej sme sa všetci cestovatelia prvýraz spolu sišli, obznámili sme sa hneď vzájomne. V prvej kajute bolo nás pospolu jedonásť osôb; medzi nimi traja Amerikáni, ľudia to z najbohatších kupeckých domov, ktorí svoje vlastné lode na mori svetovom majú, ďalej viac významnejších osobností od dvoru Khediva Egyptského, jedon poľský gróf s rodinou atď. Poneváč sme jakoby jednu rodinu tvorili na nesmiernom tomto mori, zmizly chytro hrádze naškrobeného kastovstva a v nekoľko hodinách priblížili sa vzájomne tak snášanlive, jakoby sme už od rokov boli spolu obcovali a zabávali sme sa veľmi nenútene a vesele.

Vätšia časť passažierov znala zaobchodiť s flintou. Čas krátili sme si i tým, že sme strieľali na morské čajky a iné morské ptáctvo; áno poľovali sme i na delfinov, ktoré našu loď nasledovali. Mne prialo šťastie. Za každým výstrelom, ktorý zasiahol cieľ svoj, dostalo sa mi hlučného potlesku zo strany spoločnosti.

Páni od dvoru Khedivovho, ktorý v Cairo residuje, poľúvajú vraj často v horňom Egypte; i žiadali ma hneď, abych sa i ja pri nektorej súčastnil. Prisľúbil som jim. I priali si, aby jich navštívil a vodcovstvo i usporiadanie honby dľa europejského manieru prevzal. K tomu cieľu kúpil som od kapitáňa znamenitého poľovníckeho psa, ktorý mi tam znamenite poslúži.

No, utešené dni z Aranchuez[1] chytro sa minuly. Zrazu zatiahlo sa nebo hustými čiernymi oblakmi. Prudký polnočňo-západný vetor, ktorý už v nekoľko okamženiach na opravdivý hrôzyplný orkan sa zmenil, zapríčinil búrku, ktorá k najdivokejším a najohromnejším tohto roku na mori Adriatickom a Medzizemnom zúriacim pripočítať sa môže. I prekvapila nás všetkých, jako by nejaká elektrická batéria bola učinkovala, s morskou nemocou. I boli sme prinútení svoje kajuty vyhľadať.

A ešte len teraz začalo sa odhrávať divadlo, jaké sa len strašné a dojímavé mysleť dá. Uvoľnené živly zúrily jako na svobodu pustené divé šelmy a fúrie. Loď búrkou zmietaná vyhadzovaná bola okamžite vysoko do výšky, i zmizla opät v okamžení v prepasti hučiacich vln. Vlny vo vysočižných jako väže balvánoch rútily sa na palubu a pokryly ju celkom vodami. Jak lopty vyhadzovaní sme boli z našich postiel, i poudierali sme si až do krvi údy svoje i hlavy. Morská choroba ešte vätšmej zúrila. Hrozné práskanie lode, hučiaci nával vln morských, štrnkanie roztrepaného náradia, jako svietien, zrkadiel, nádob atď., slovom všetkeho, čo nebolo priklincované a upevnené, — vzdychanie, bedákanie nemocných, vresk a plač dám, ktoré vo svojom smrteľnom strachu, istú záhubu a smrť pred očima maly, — hlasné, odmerané velenie kapitáňa, ktorý hromovitým ohlasom rozkazy dávať musí, keď chce byť od pracujúcich námorníkov počutý: toto všetko zapričiňuje hrozný, čuvami zatriasajúci pocit v červíčkovi zemskom, v človekovi, ktorý opísať nemožno a čo len prežiť musí každý, kto chce nejaký pochop si nadobudnuť.

Veru skúsil som i ja, že pravdivé je to latinské: „Qui nescit orare, pergat ad mare“; t. j.: „Kto sa nezná modliť, nech ide na more“.

Až ku poludniu nasledujúceho dňa, teda za úplných dvadsať hodín trvalo toto divé zúrenie rozbúrených živlov.

Búrka prestala. More sa utíšilo, vyhladilo.

Posbierali sme sa polomrtví s dochrámanými údami, i vyšli sme jako sisli z dier, do ktorých nezbedný chlapec vodu lial, zo svojich kajut na palubu lode. Kapitáň, ktorý ustavične na môstoku jako mramorová socha stojác rozkazy vydával a ktorého búrka tak zohavila, že sa ani človekovi nepodobal, — riekol nám, že sme najhoršie už prežili a že okolo polnoci pri ostrove Corfu sa zakotvíme.

V niekoľkých hodinách uzreli sme najkrajnejšie body ostrovov Jonických, na ktorých husté biele oblakové plachty spočívaly, v ktorých sa zlaté lúče utešeného večernieho slniečka v čarokrásnom barvolesku lámaly, ktorých odstien rozprestierajúcu sa morskú hladinu jakoby tekúcim sriebrom bol pokryl.

Okolo štýr hodín videli sme už svietelnu na brehu ostrova Corfu na vysokej väži sa nachádzajúcu; nezadlho uzreli sme i iné svetlá na brehu ostrova, ktoré zdaly sa následkom z boka na bok sa kývania našej lode v mori tancovať. Bol to interessantný optický klam. Všetko bolo na nohách, aby moment tento nepremeškali. Loď sa zvrtla, plavila sa na čas v obluku, i dorazili sme do kanálu. Oproti nám ležal prístav na ostrove Corfu so svojimi tisícami trblietajúcimi sa svetlami, osvetlený k tomu mesiacom v majestatickom pokoji, podobajúci sa skôr utešenému panoráma, lež opravdivému prírodnému obrazu.

Z malých člnkov liezli hore k nám na palubu obratne, jako opice, obyvatelia ostrova Corfu. Doniesli nám na predaj ťažko naložené koše rozličným južným ovocím, kvetinami, ptákami, vínom atď. Predávali tieto nám obyvateľom srednej a severnej Europy veľmi vzácne potravné články za nadmier ľavnú cenu. Tak n. p. žiadali za košík, naplnený asi sto kusami oranžov, poltreťa franka.

Povetrie bolo už teplé a príjemné, jako u nás v júli. Vegetácia bola, nakoľko sa to dalo v noci posúdiť, v plnom kvete. Pobrežie ostrova olemované zdalo sa nám byť lesom cypressovým, olívovým a palmovým. Všetko značilo, že sa nachádzame už pod južným podnebím.

Ostrov Corfu, Korfu, za starodávna Corcyra, patrí k ostrovom Jonickým, je desať štvoročných míl veľký a počituje asi 68.000 obyvateľov. Samé mesto Korfu, kde sídli vladár Jonických ostrovov a snem zasedá, obnáša asi 25.000 obyvateľov; má universitu, seminár, lyceum, ďalej 36 gréckych a 7 katolických chrámov a obohnané je starými a novými hradbami. Ostrov sám je vrchnatý; najvyšší vrcholec Salvador je do 3.200’ vysoký. Obyvatelia sú Gréci; majú arcibiskupa gréckeho a katolického; živia sa hlavne z viníc, olivových sadov a dobytka; najlepšie daria sa jim kozy, ovce a osli. Obchod vedú živý. Vyvážajú najviacej olej, víno, mydlo, kože, hrozienky atď. Ďalekopis ide do Malty, parolode do Triestu, Grecka atď. Drievna Corcyra bola kolonisovaná od Korinťanov asi 700 rokov pred Kristom Pánom. Obchod jej prekvetal a Corcyra stala sa námorskou mocou svojou veľmi chytro sokyňou Korintu tak, že povstaly roztržky medzi nimi. Okolo r. 665 pred Kristom zničilo loďstvo corcyrské námorskú moc Korintu. Vo vojnách perských zanechali Corcycania vec národniu a pozdejšie volajúc Athény na pomoc proti Korintu zapríčinili vojnu peloponésku, ktorá konečne zlomila vliv a moc jich. Roku 229 pred Kristom opanovali jich Rimania. Na začiatku XV. storočia prišli pod vládu Benátčanom a pozdejšie dorážali na nich sverepí Turci.

Keď pošta a iná batožina odovzdané boly a na našu palubu kameňné uhlie, prasce a iný náklad sa naložil, opustili sme okolo piatej hodiny raňajšej Corfu. I zabávali sme sa na spôsob, jako hore vyššie spomenuto i dorazili sme krátiac si príjemne dlhú chvíľu do greckého Archipelagu. A tu prežili sme znovu búrku morskú, ktorá ale, že sme už podobnú prestáli, tak veľmi hrôzyplne na nás neúčinkovala.

V blízkosti ostrova Candie bol nám Poseidon či Neptún milostivým a chytro sme vyviazli z tortúry nepríjemného hočkania sa lode. Sredu večer, dňa 20. januara prekvapil nás kapitáň s tou potešiteľnou zvesťou, že na druhý deň ráno okolo siedmej hodiny do Alexandrie dorazíme. S radostnými výkrikami prijala celá cestujúca spoločnosť naša túto zprávu a po večere veľmi príjemne zabávali sme sa spoločne pri šampaňskom vínku a častovali sme i dôstojníkov loďných od radosti, že nás tak šťastlive sem doplavili.

Keď sme k ránu trochu si pospali, zobudil nás náš „cameriere“, že sa už Alexandria v dialke zjavuje. Že zpráva táto príjemnejší cit v nás zbudila, jako tie dobre ti známe slová konduktorove na „Westbahnhofe“ pri Viedni: „Dobré ráno, páni moji; Penzing; o šesť minút sme vo Viedni,“ — môžeš si, milý priateľu, mysleť.

Za chvíľku sme boli poobliekaní i poberali sme sa na môstok, kde nás jedno z najutešenejších a najimposantnejších divadiel očakávalo. Prístav zahalený bol ešte v priezračnú hmlu, tisíce sťažňov v polokruhu zakotvených lodí odstieňovaly sa v priezračných, jak zrkadlo vyhladených vodách, v pozadí blyšťaly sa, lúčami vychádzajúceho slniečka pozlátené, makovice chrámov a mošeí veľkolepej Alexandrie. Na brehu morskom pohybovaly sa zástupy ľudstva, ktoré zdaly sa neozbrojenému oku našemu jakoby pohybujúce sa vrchy a ktoré príchod našej lode netrpezlive očakávaly.

V pestrej miešanine veslovaly po hladine morskej chytrosťou strely hromovej k nám, člnky, barky a malé parníky, i pozdravovali nás jich majitelia hlučnými výkrikami radosti.

Prístav založený je pod vodou a preto nemôžu lode rovno do neho vbehúvať, no musia sa zakotviť v istej dialke. Prišla k nám egyptská zdravnostenská komissia a keď všetko v poriadku našla, opustila našu palubu, a hneď obhŕkli nás jako šášky stá a stá Arabov, ktorí svojim pestrobarevným nosivom, veľkými rôznobarevnými turbánmi a svojmi veľkými bielymi plášťami, jaké len Beduini afrikanskí nosievajú, frapirovaný dojem na nás spôsobili. Vo všetkých možných živých rečach, kričiac a rozhadzujúc sa, ponúkali sa nám so svojimi člnkami a lodičkami, by nás mohli na pevninu previesť.

Po srdečnom rozlúčení sa s kapitáňom a loďnými dôstojníkmi, opustili sme loď, ktorá nás vzdor takým a toľkým nebezpečným búrkam pyšne a bezpečne za šesť dní a sedem nocí po mori niesla.

Dorazili sme na pevninu, i mysleli sme v prvom okamžení, že sa nachádzame na nektorom vätšom europejskom výročnom trhu, ktorý sa nám pri tom spolu jako velikánska maškaráda predstavoval. Husté zástupy ľudí vo všetkých možných nosivách a z každej časti zeme a krajny preháňaly sa tu sem a tam v tej najvätšej rychlosti. Krik, vrava, socanie a stisk, o čom v civilisovanej Europe ani pochopu nemáme, privítaly nás tu. Rôznosť rečí upomínala nás na pomútenie jazykov ľudských pri stavbe väže Babylonskej. Jak pijavice zavesujú sa arabskí posluhovia na každého pocestného, i driapu mu z rúk batožinu, bijú sa medzi sebou jako hladoví vlci o kus mäsa a nič nedbajú na údery, ktoré sa jim za údel dostávajú od nie bars vo veľkom množstve prítomnej stráže bezpečnosti. Nič to neosoží, i znášajú s filosofickou spokojnosťou všetky švihy kocarom, kopanie, zauchá a všetky možné „argumenta ad hominem“ v tej nádeji, že si nejaký „bakšiš“ (dar, prepitné) vyrobia. I počul som neskôr, že nektorí z týchto týraných bezočivých nosičov i 500 — 1000 piastrov doma zakopané majú.

Do colnice boli sme tak rečeno donesení a tam osvobodili sme sa od obkľučujúceho nás zástupu Arabov, ktorí ustavične osmahlé svoje ruky nám otŕčali a neprestajne „bakšiš, bakšiš“ kričali tým, keď sme medzi hulákajúci zástup plné hrsti drobných peňazí hodili. Aby sme si usporili omrzlé a zdlhavé premrvanie svojej batožiny v „donaua“, t. j. colnici, podstrčili sme tiež nekoľko žltákov colným úradníkom a len potom mohli sme svobodne na voze do vniutorného mesta sa poberať.

Išli sme najprv tak rečenou arabskou štvrťou, ktorá z malých napolo zrútených domov pozostáva, ktoré podobajú sa skôr búdam pre psov, lež bydliskam pre ľudí určeným. Koterce tieto obývané sú najnižšou vrstvou domorodcov.

Ulice sú nečisté, špinavé, nedlážené a prestierajú sa krížom-krážom; na oboch stranách každej ulice nachádzajú sa búdy kupecké, v ktorých sa najviac potravných článkov predáva. Obchod je živý. Ulicami, húfami ľudu preplnenými, pohybujú sa do čierno-bielych alebo nebových šiat odené a do závoju od hlavy do päty celkom zahalené ženské postavy, ktoré sa veľmi našim mníškam podobajú, Turci, Greci a Araby vo svojich pestrobarvistých odevoch, kavalkady oslov a mulíc s jich pohoničmi, ktoré zastupujú viedenskú tramway a z jednej strany na druhú passažierov prenášajú. Kde tu zjaví sa i arabská processia, ktorá cez nos svoje modlitby odspevovať sa zdá tým cielom, aby dobrotivé nebo dopustilo, žeby blahonosný Nil svojimi mutnými vodami kraj zaplavil a nivy i role zúrodnil. Človekovi sníva sa pri tomto pohľade „o tisíc a jednej noci“. Ale, čo to? Od chrbta tiskne nás napred karavána dromedárov a tiav a upomína nás, že cesta i jim patrí.

Tak valia sa zástupy ľudu a zvierat zvoľna slimákovým krokom a zľava i zprava zabarikadujú každú chvíľu môj povoz a za každým postátim zavesujú sa na moje nohy arabskí chasníci, ktorí mi obuv čistiť chcejú. I hodil som jim nekoľko červencov, aby som sa z dotieravostí jich vysvobodil; a kým sa ti v blate váľajú a bijú, dorazil som šťastlive do europejskej štvrti, v ktorej už trochu kultúry pozorovať možno.

V časti tejto mesta sú široké dlážené ulice s veľkými i viac poschodí majúcimi budovami, ktoré sú však všetky v egyptskom slohu staväné. Na rohoch domov sedia pod holým nebom pri malých stolíkoch peňazomenci, ktorí často viac peňazí vo svojich kaftanoch ukryté majú, lež naše viedenské banky vo svojich veličizných verthaimkách. Prosred mesta, v najkrajšej ulici je promenáda s početnými pomníkami a kioskami, na pravo v pozadí dosť pravidelných ulíc zjavuje sa oku utešený výhľad na more, ktoré na jeho brehoch početné kaviarne vrúbä.

Povetrie je utešené, jako u nás pod Tatrami v letních mesiacoch; okolo poludnia je horučosť skoro neznesiteľná. A jako to bude tu ešte v lete!

Hotel „Abatt“, v ktorom bývam, je jedon z najrenomirovanejších i zodpovedá celkom europejskému vkusu; má doma kúpele, dobrú „table d’ hote“ (spoločné stolovanie) a za pätnásť frankov deňne zaopatruje hostinec tento hosťa svojho znamenite.

Práve teraz tiahne popod moje okná arabský pohrabný sprievod. Miesto sprievodu viedeňskej „Entreprise de pompe funebre“ (pochovávací spolok) zastupujú tu ťavy, ktoré predkom kráčajú, na chrbte majúc vrecia naplnené chlebom a dattlami. Na ťavách sediaci sluhovia rozhadzujú dattle, chlieb a července medzi zástupy ľudu. Za týmito nasledujú dervišovia (mohamedánski mnísi), ktorí nie sú kňazmi z povolania, ale z rodu, jako to Matras vo svojej knihe „Parížsky život“ hovorí; lebo každý z nich je slepý a slepý byť musí, keď chce byť dervišom. Konečne nasleduje rakev s umrlcom červeným súknom pokrytá, za ktorou kráčajú spievajúci mužovia, nariekajúce ženy, ktoré sa k tomu cieľu za peniaze najímajú, a osli i mulice, na ktorých sa nebohý za života nosieval, završujú sprievod. Keď sa Europan na podivný tento pohrabný pochod zahľadí, vstúpia mu mimovoľne do očú slzy — od smiechu.

Jaknáhle tu svoje záležitosti do poriadku privediem, pôjdem cez Cairo do hornieho Egyptu, kde na mňa mnohé podivné veci čakajú, o ktorých Ti svojim časom písať nepremeškám.

Poneváč pošta len každých osem dní medzi Alexandriou a Cairom chodieva, použil som v nedeľu dňa 24. jan. prázdny svoj čas k tomu, že som vybehol do Caira, zkade som sa dnes (28. jan.) zpät navrátil. Mesto toto je pravidelnejšie, modernejšie a veľkomestkejšie staväné. Zpozoruje to človek na prvý pohľad, že je Cairo sídelným mestom Khediva (miestokráľa) egyptského. Zvláštne interessantné je okolie mesta, kde človek pri každom kroku sretá sa s pozostatkami šerej dávnovekosti a klassického praveku.

Za krátkeho môjho pobytu v okolí Caira navštívil som jedon zo siedmych divov sveta — bájočné pyramidy, ktoré celé skalnaté mesto tvoria. I vystúpil som na jednu z nich až vyše jej polovice; končiar jej prevyšuje svätoštefanskú väžu vo Viedni. Obzrel som i zkamenelú horu — „Spinx“ menovanú. Balván tento okrovský je z jednej skaly vytesaný.

Aby som sa Ti čo archeologovi a geologovi zavďačil, kúpil som tu nektoré starobylé, možno že rimanské, peniaze, nasbieral som vlastnoručne i nektoré nerasty, ktoré Ti s najbližšou poštou zašlem.



[1] Aranjuez (Arachuez) je mesto vo Španielsku v provincii Toledskej na rieke Taju blízo Madridu; má 5000 obyvateľov a krásny letohrádok kráľov Španielskych. R. 1772 uzavrená tu smluva medzi Španielskom a Franciou, ktorou sľubovala vláda francúzska španielskej podporu proti Anglii. R. 1808 vypuklo tam povstanie proti Manuelovi Godoyovi, ktoré Karola IV. prinútilo vzdať sa vlády v prospech syna svojho Ferdinanda.

Red.




Július Kožuch

— autor cestopisu, priateľ G. K. Zechentera-Laskomerského, nepoznáme bližšie údaje Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.