ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Chodník je vám od milého božieho rána celý rozpaprčený. A jako by aj nebol, veď či to len svet kedy dožíval, čo mu žena vyviedla? Ráno pekne rozbluštil oči, zasadol ku stolu, zjedol jak sa patrí pri poriadku tanier huspeniny, zalial ho dobrým chlapským glgom vína, natiahol úzke nohavice a keď sa vám do novučičkých nových kordovaniek obúval, tu sa mu pustí žena do hlasitého smiechu vraj: „Andrej, si ty sprostý, že sa pri obúvaní takých čižiem ohybáš; postav jich pod odkap, vylez na hôru, skoč dole a šup, — už si obutý!“

„No čo ty kvacneš, to už má päty aj hlavu,“ horšil sa Andrej, už beztak dopálený na veľmi voľnú obuv; „ale ja buda tebou nedral bych svoju múdru hlavu na každý deň, šanoval bych si ju len na sviatky.“

„Tak jak ty tvoje čižmy,“ odvrkla žena s posmechom. Len si daj pozor, keď pojdeš v nich do kostola, by si si dakde milé svoje rebierka neofúľal.“ „No však uvidím, kto sa skôr sosankuje,“ odtušil Andrej sebapovedome.

„Ba veru neuvidíš,“ vetila Chodníková, podoprúc si päsťami boky. „Šak som ti hneď na jarmoku hovorila: nekupuj tie budzogáne, bude ti to veľké. Vybrala som ti dobré pekné čižmy, tie si nechcel, že vraj ti čižiem na frču netreba, no a keď si si tieto vzal, dobre, len že sa pohrmluješ v nich sám do kostola. Ja nechcem, aby ľudia na ulicu vybiehali dívať sa na celú kompaniu ťažkých furmanov a uvideli by miesto nich zarážať sa toťhľa kalávneho Chodníka a podľa neho jeho ženu!“

„No ale šak je zima,“ chlácholil si Chodník ženu skoro prosebne; „čo som si mal takú obuv kúpiť, aby mi v nej na prvý raz malíčky odziably?!“

„A dobrú, peknú obuv si si vybral! Nuž veď je teda zima, šmiklavôk po ulici dosť, nuž len sa von, šťastlivé vykotenie prajem!“

Hm hľa, to bol trumf! Keby to nebolo bývalo v nedelu a to ešte o prvom zvonení, keď už ľudia do kostola išli, bol by jej za to poriadne odťal, no ale takto, čoby ľudia povedali, keby ho očuli lom robiť?! I oprel hlavu o dlaň a dal sa rozmýšľať, či sa má zverbovať alebo svetom ísť, kam ho dve oči povedú. No prišlo mu do pamäti, čo mu kamaráti boli rozprávali, že ten vojanský chlieb není dáky vzácny chlieb. Slúžiť? — hm, napadlo mu! Sluha není pán a tam musí koľkoráz človek ešte aj neonakvejšiu ženu poslúchať jako je jeho Beta; nuž čo si teda počať ubohá duša?! — „Ej čo,“ rozhodol sa konečne, uhodiac pri tom päsťou o stôl, „tata pán, mama pu: však uvidíme, kto bude poslúchať!“ O kontrovanie ženino, že ona veru ani nebude, ďalej sa nestarajúc, dal sa ďalej pristrájať do kostola. Otvoril truhlu, nuž ale kto vie, či snaď veko trochu silnejšie odchýlil, alebo snaď stena, na ktorú narazilo, mala trochu slabšie svedomie, za dobré prihrstie vápna spŕchlo mu s nej do truhly a pekný nový klobúk aj s čiernymi šatami zabarvilo mu na bielo. Beta, vidiac to, dala sa mu do hlasitého rozmarného smiechu.

Keby tie zamútené šaty neboly bývaly tie, v ktorých sa len toť pred malým, krátkym rokom k sobášu niesol, veru neviem, jako by jich bol oprašoval, no takto už zo samej úcty pred nimi, pekne tichúčko si jich vyňal, striasol vápno, ktoré sa dalo, zapopadol kefu, ktorou bol len pred chvíľou nové čižmy oprašoval, a dal sa ňou do milých šiat. Privedúc si kabát aj s vestou do poriadku jak sa patrí a prináleží, dal sa klobúk miksovať. I mikol ním napred a to ešte tak dobre po chlapsky o truhlu, až sa vápno z neho po celej izbe rozprášilo. Na to popadol kefu, a počal ho mydliť o milých päť. Ruky sa mu triasly a z očú padaly mu slzy jako dobrý hrach; roztklivila ho chudiaka myšlienka, že vraj jak mu dobre bolo, kým bol svobodný ešte jako pták a nemusel sa s nikým doprávať.

Chodníková sa napred naňho len dívala a dívala, ale keď videla, jak mu slzy v očiach hrajú, počalo jej srdce obmäkať. No nebola ona z takého mäkkého dreva, žeby sa len tak nič po nič citlivosti poddala, preto dupla nohou a obrátila sa stranou, podoprúc si päste o boky. Avšak nedalo jej to pokoja, obrátila sa zase a vidiac, jak z klobúka od ustavičného drhnutia až chlpy lietajú a že muž od žalosti už skoro fňuká, preriekla skoro s plačom: „No mohol bys už mať trochu rozumu; stroj sa skôr, veď príjdeme neskoro.“ Ale odvety nedostala. Práve bol Fero Chodník, brat Andrejov vstrčil hlavu do okna, volajúc brata, by už šiel, veď vraj už druhý raz zvonili.

Ak sa dal Andrej na toto volanie s celou rýchlosťou do obliekania, robila to jeho žena rýchlejšie, a sotva bys bol päť načítal, už sa aj sypal do dverí a jeho žena za ním. Ale pred samým nosom prichlopil jej za sebou dvere, že vraj jej on nepotrebuje. Jako kamenný stlp ostala Betka pred zavretými dvermi, veď kto by bol od jej Andreja toľko gurážu očakával! Nuž ale čo si počať teraz, úbohá duša?! Ísť za ním jako ztratená ovca? Kto by to kedy dožíval, to by ľudia hneď uhádli, koľko uderilo. Ísť vedľa neho, aby ani slova k nej neprehovoril? Oj to už nie, ani za celý svet!

I jak bola pekne ustrojená, sosliekla jednu hábočku po druhej, sadla do kúta a plakala. No po chvíli utrela si slzy a dala sa plány kuť, jako potrestať muža pre jeho neslýchanú, nevídanú tvrdohlavosť. Variť, to jej ovšem ani vo snách nenapadlo, to by si bola dala radšie ruky po lakte odrezať, jako pre takého muža variť.

Medzitým Andrej aj s bratom vykračoval si statne do kostola. Andrej, bárs aj o dobrých desať rokov mladší, vystupoval vážnym, hrmotným krokom, kým starší jeho brat rezkým vrtkým krokom krepčil podľa neho. Kto ho znal, že je raubšicom (pytlákom) a videl ho po ulici drobčiť, ukazoval naňho: „hľa, myslí, že porád zajácov naháňa;“ no kto by o tejto jeho peknej čnosti nebol vedel, mohol bezpečne z jeho kroku úsudok vyniesť o jeho povahe. Cestou do kostola prišli pred krčmu. „Ale počuj ma, Andriš,“ riekol Fero, poskočiac naraz asi štyry kroky v pred, „mne sa zdá, že kostol není zajac, že nám neuteče, zvonili ešte len druhý raz a k tomu mal bych s tebou ešte dačo dôležitého vyprávať; poďme dnu na pol litra.“

„A neide moja žena za mnou?“ obrátil sa Andrej bojazlivo na zad.

„No keby aj išla, a bárs si aj pod pantoflou, neboj sa, nedá ťa za to pod stôl kľačať,“ uspokojoval ho starší brat. —

„Nuž kľačať jako kľačať,“ krútil Andrej povážlivo hlavou, „ale čo na to ľudia povedia, keď mladý gazda, majúc doma svojho dosť, o tomto čase po krčmách sa potĺka.

„Jaj, všetkým ľuďom ani Pán Boh nevyhovie, čo ťa po nich, len poď!“ A tak nahováral milého brata, až mu tento povolil a vnišiel s ním do krčmy. Krčmár postavil hneď pred každého pollitra. Nalial každému do pohárika a keď si chlapci zunkli na dobré zdravie, počal Fero so svojími dôležitými veciami, o ktorých mienil s bratom rokovať. I vystrčil mu až pred samučký-samý nos pravú dlaň s otvorenými prsty, vraviac: „Hľa, hoľučký-holý jako táto moja dlaň, majúc sotva dvaráz toľko rokov, koľko na nej prstov, zostal si po smrti našeho otca, Pán Boh mu daj radosť večnú, na tom šírom božom svete. Ja som ťa prijal do svojeho domu, bárs aj žena preto so mnou stále rumiu robila; ja som ťa učil vinohrady rezať, kopať, viazať, pleť a nadto ešte, naučiac ťa po zajacoch prskať, urobil som z teba človeka na miesto. No vyrástol si, oženil si sa, mne za moje dobrodenia to vďakou, že ma tvoja žena ani len do tvojho domu pripustiť nechce. Ale nech, nedbám; ja ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi zle neprajem. Včul hľa vidíš treba z hája drevo doviezť, hnoje vyvoziť, na jar kráčiny a rolice porozorávať, — tak brat môj volky, volky by nám boly načim. Tebe a veru aj mne bolo by priťažko pres zimu, pár volov vydržiavať, ale keď chceš, mám pár takých snadných volkov aj s vozom ohliadnutých, nuž môžeme sa spriahnuť a kúpiť jich“!

„Ale čo na to povie moja žena?“ ochúňal sa Andrej, bojazlivo sa obzerajúc na všetky strany.

„Čo povie, — nuž čo by ti mala povedať?! Či ťa nemá všetkým právom za takého truľu považovať, za jakého pred ňou platíš, keď sa so všetkým len na jej rozum spoliehaš? Dokáž párraz dačo múdreho a uvidíš, že nebudešľ museť podľa jej noty tancovať, ale ona podľa tvojej. Vozík je dobrý, volky sú pekné, robotné, hodné otcu-materi dvesto zlatých, ale my to všetko dostaneme za bagatel stodvadsať zlatých, poneváč sedliak peniaze potrebuje. U koho budú volky práve na robote, ten jich bude chovať a keď sa nebude môcť robiť, budeme jich chovať každý za deň u seba.“

Andrej bol už dávno o tom so ženou rozprával, že by jim bolo dákej malej zápraže treba, a mysliac si chudáčisko, že sa Boh vie jako s tým žene zavďačí a vážnosti si u nej nadobudne, keď takto rozumom pohnúc, takým neobyčajným spôsobom k volom prijde, dal sa naviesť a miesto do kostola poďho do susednej dediny ku gazdovi, kde boly voly na predaj. Smluva sa uzavrela ľahko; za stodvadsať zlatých dostali voly aj s vozom.

Bez prípovedného sa ovšem neobišlo a už sa dobre smrákalo, ked Andrej, sedliaka aj s Ferom za sebou na voze majúc, ťahal do svojho dvora. Žena so založenýma rukama, s vypleštenýma očima, celá jako vo zjavení, obdivovala jeho slávnostný vjazd, ani len neodpovedajúc na sladkavý, ovšem trošku nemotorný pozdrav poturčených príchodzích. Až kedysi čosi, keď už voz pred stajňou zastal, ozvala sa posmešne: „Andriš, tebe už tuším Pán Boh z rozumu pomohol, k čomus tie kočky vohnal do môjho dvora?“

„Hej, ba veru to nie sú kočky,“ kvákal urazený Andrej „malé sú, ale pevné a tie peniaze stoja aj otcu materi.“

I Fero ju chcel čímsi chlácholiť, no tomu odsekla z krátka, že ona s takými ľuďmi, jako je on, nehovorí. Avšak Andrej, jako by bol onemel. Vypriahol voly, zaviedol jich do stajne, privazal jich a predhodil jim kus krme a nestarajúc sa o krik ženin, vbehol do pivnice a naberúc tam dobrý črpák vína, volal kamarátov, aby sa ľúbilo dnu na pohár vína. Žena celá zarazená stúpala za nimi, rozumujúc, čo sa s jej mužom za premena stala, a jaká to smutná vec bude, keď ju už muž nebude chceť poslúchať. No nezabudla zamknúť pivnicu, aby chlapci nemohli zase pre víno, keď jim v črpáku vyschne. Však ale kto je raz šťastným, tomu už potom všetko ide jako po masle. Žena Chodníkova zabudla kľúč od kasne, v ktorej boly peniaze uschované na stole, teda si Andrej ani len ten od ženy pýtať nemusel. I vytiahol peniaze a chcel sedliaka vyplatiť. Ale to už bolo primnoho, aby jej úsporu, ktorú sama po zlatke do knižky poukladala, len tak nemilo Bohu dakto vyhodil. Priskočila tedy ku stolu a chcela mužovi peniaze z ruky vytrhnúť, avšak nepoviedlo sa jej to. Andrej šupnul peniaze rýchle stranou, pochytil žieňa kolo pásu a posadil pod kachle na lavičku, nerieknuc pritom ani slovíčka, len jej pohroziac, by ho nebantovala. Na to roztvoril knižku a vyčítal z nej 60 zlatých z pekne poukladaných zlatovák, ktoré bola Betka nedávno aj vypiglovala, len aby krajšie jedna k druhej priliehala a by si jich čím častejšie poprečitúvať a s nimi sa tešievať mohla. No keď videla, jako jich jej muž ľahkovážne vyčituje a pri trinásť ani len; „Pán Boh pri nás“ nepovedal, tu jej rozbolelo dobré srdce a s plačom vyšla von.

Keby bol Andrej inokedy videl svoju žienku plakať, bolo by mu tuším od zármutku srdce puklo, bol by šiel za ňou, bol by tuším na kolená pred ňou kľakol a prosil ju, aby len tvár vyjasnila a smierila sa, no teraz by to neurobil ani za celý svet, po takých veciach, ktoré sa mu dnes prihodily. Hneď z rána začala mu pod nos frčky hádzať, vysmiala ho, priala mu šťastlivé prekotenie, keď klobúk trhal, neprišla k nemu: mužičku môj, nerob to, vidíš to je škoda; keď on plakal, obrátila sa zdurne od neho, dupla nohou a až kedysi čosi počala mu rozkazovať, vraj: stroj sa skôr, prijdeme neskoro. Do kostola neišla za ním. Brat mu povedal, že je pod pantofľou, že ho dá žena pod stôl kľačať, nadal mu preto do truľov a nadto ešte, keď chcel ukázať že aj on vie rozumom pohnúť a chcejúc sa jej zavďačiť, voly kúpil — tu ti mu povie že za sto dvadsať zlatých kúpil kočky a začne pred ľuďmi po ňom hubou vráziť! Nech si plače, nech si robí čo chce, on za ňou nepôjde a čoby hneď. —

Keď žena vyšla, dali sa chlapi do voľnej zábavy. Pilo sa a jedlo sa, čo kde mohol Andrej zapopadnúť a z reči v reči prišlo do reči tiež raubšictvo. Fero sa dal vychvaľovať, jak je to zábavno predodňom na pokraji hája stáť a pásť po mucovi. A ešte vraj keď sa tak vyvalí srnec, diviak abo do konca roháč! Človek sa stúli v jednom okamihu, hodí škrablicu o pleco a opre o ňu líco pác! A zverina tancuje hore paprčkami! To stojí vraj viac nežli sto dukátov. „A,“ dodal na konec, „ja som si už pekných pár sto zlatých dohnal poľovačkou, ovšem ty Andriško môj, tys málo kedy videl, čo som ja zastrelil, lebo som sa bál, abys to nevybubnoval.“

Andrej počas rozprávky bratovej len tak slinky prehltal od samej chuti po zajacoch a keď Fero dokončil, zaprisahal sa, že keby vedel, kto má na blízku flintu na predaj, že by ju kúpil a čo len zo vzdoru oproti svojej žene, ktorá viac nenávidela pušku, nežli samého Belzebuba bo veď aj jej otcovi bola kedysi jakási stará, zapučaná škrablica dlaň aj s prsty rozstrapkala.

No vola chytajú vraj za rohy a človeka za reči.

Na slova Andrejove vzchopil sa Fero, že vraj donesie peniaze za vola, aj pušku pre brata, keď vraj sa mu jej tak veľmi zažiadalo. Ale víno nepriam čistí zrak: Andrej vyhodil za takú pušku pätnásť zlatých, ktorá sotva cigáňovi na klince stála pätnásť krajciarov. No tu bolo načim dvojeho oldomášu a víno zo džbána bolo už na čisto vyschlo. Nuž poberal sa Andrej nabrať čerstvého. Žena, vidiac muža so džbánom, vybehla na hôru, aby mu nemusela dať kľúč od pivnice. I shľadával ju milý Andrej všade po celom dvore, ale keď ju len nájsť nemohol, pobral sa pre kamarátov. Doniesol pre každého kôl zpod úkola a z chuti sa do milých pivničných dverí. Dvere boly skoro vyvážené, však pri páde sniesly sa akosi nešťastne na bok a zabily tri husy v kútiku, ktoré tam Betka v chovánku len tak z kolkov spravenom chovala. Zámok na dverách sa pohúžval a ťažkým dverám pád z vyše skoro siahovej tiež nebárs k dobrému poslúžil.

Na pekelný hrmot, ktorý pád dverí zapríčinil, nezišla Betka dole, ale sa tým lepšie zahrnula do sena a prúd horúcich, ťažkých slz smáčal jej tvár. Ubolená hlava padla jej v dlane a počala premýšľať, koľko roboty ju to stálo, kým zo zlumpovaného Andreja jakého-takého muža urobila. A dole zísť a videť ho naraz tak hlboko kleslého, — oj to nie, to by ju bolo snáď usmrtilo! Kamaráti sa o ňu nestarali. Napijúc sa do vôle, pobral sa každý po svojich, no Andrejovi tiež nenapadlo starať sa o ňu; klesol na postel, nevediac ani sám o sebe, ani o celom svete. Až na druhý deň ráno, keď sa už dávno po svitaní zobudil, napadlo mu konečne, že mu dakto v izbe chýba, že nieto v nej rozumnej hlavy a starostlivých rúk jeho ženy. Nedbajúc o nič na šírom božom svete, bežal za ňou k jej rodičom, — no tam jej nebolo; zabehol k susedom, tam jej tiež nebolo; konečne si vzpomenul, že má hladné voly v stajni. Vybehol na hôru pre krmu a tam ju našiel — polozmrzlú. Nekonečný strach a ľútosť podlomily mu nohy a on, ktorý si len včera bol umienil, že jej stále a vo všetkom vzdorovať bude, jako decko bezvládne klesol podľa nej. Horko-ťažko sniesol si ju dolu, klnúc tú hodinu, kedy bol na ňu dačo zlého pomyslel a kedy sa bol s bratom svojim potkal. Ale to mu všetko nič nepomohlo; Betka onemocnela a to ťažko. Z usporených zlatiek či na doktora či na lekárňu míňala sa jedna za druhou, nemocná by bola potrebovala tiež dačo lepšieho zjiesť, nuž tak skoro ostala milá modlitebná knižka čistá, jakoby ju bol vymietol, čo si mal počať ubohý muž? Z čiasti aby si trochu starosti z hlavy vypudil a z čiasti z lásky k žene, aby jej dačo na pochúťku priniesol, počal sa púšťať s bratom na postriežku, nechajúc starú, zkormútenú matku strážiť pri žene. Prvý a druhý raz nezazrel ani len zajačieho chlpa, no po tretí raz zabil mladúcha, ktorý mu bol od rany bratovej pod samý hlaveň pušky podbehol. Avšak nie veľmi zavďačil by sa s ním Betke. Starosť o muža, či ho snáď na čakanej dakto nedolapí alebo či sa mu snáď pri strieľaní zo starého črepa dačo neprihodí, nepriam jej napomáhala k uzdraveniu. No nevyčítala mu to, vediac, že to len z lásky k nej robí, len tu a tam mu slovom nadrazila, že by bolo lepšie, keby nočnou hodinou doma zostával a nevydával sa v nebezpečie. A muž ju aj za čas poslúchol. Ale raz, keď už sa po dome tmoliť počala, nemohol odolať lákaniam bratovým a vydal sa s ním na postriežku. Nadbehol mu síce zajac, no on s napuchlým lícom a s rozdrapenou rukou vrátil sa domov. Úbohá žena, spatriac muža celého zraneného, div, že znovu do nemoce neupadla. Len dobré jej vychováme, že nesmieme zúfať, keď na nás Pán Boh aj kríže dopúšťa, dodalo jej sily, že neklesla opäť ta, zkadiaľ bola sotva povstala.

Z vína, ktoré bolo pred jej nemocou v pivnici, vygúľala sa, kým ona bola nezdravá, dobra polovica a mužova nemoc počala skoro súriť aj na ostatnie. No na voloch robil, ba aj zarábal len Fero, u nej boly len vtedy, keď nebolo roboty a keď jim bolo načim dať žrať. I rozmyslela si Betka, že by bolo lepšie predať voly, ktoré ju len tak nič ponič vyžierajú, keď na nich nemá kto robiť. Ale Fero nechcel o predaji ani počuť. Tak sa vygúľal skoro aj posledný súdok z pivnice a počalo sa aj jariť, kým sa mohol Andrej so svojou rukou dať do práce. No za to potom chcel užívať voly jak sa patrí.

Dal sa do vyvážania hnojov, rozorával kráčiny, nedbajúc na to, že mu brat porád na krky lozí, aby mu jich už tiež raz popustil a odbavujúc ho tým, že vraj sa jich už dosť naužíval. Ale raz sa ho predsa len nemohol striasť a prepustil mu jich na dva dni. Však keď jich nazpäť dostal, boli prázdne jako duchništia, sotva nohami preplietajúc. Milý brat vyrábal síce na nich za oba dni, však ale do hranta jim veľmi biedno podstielal. Robieval on to síce tak aj prv, no keď on na nich hontáril a kým u brata len prežúvaly, nebolo to na nich tak poznať, avšak teraz po tých dvoch dňoch boly chudiatka celé zmorené. Obzvláštne Andrejov vôl bol načisto preč. Preto počal Andrej vyhrážať bratovi, aby lichvu lepšie opatroval, lebo že bude jich spolkom konec. Ale voly boly predsa lepšie jako tedy, keď jich boli od sedliaka kúpili, voz bol opravený, preto začal Fero figľovať, jako by mohol s bratom zavrteť.

Jednúc bol zase prevzal voly na tri dni. Dohnal jich však ešte viac zmorené nazpiatky. Bolo to v sobotu. Na druhý deň večer prihnal sa poriadne očepený s veľkým hrmotom k bratovi, že vraj s ním žiadnych spolkov nepotrebuje.

„A čože chceš?“ vypytoval sa Andrej.

„Daj mi tvojho vola aj s vozom, dám ti tvoje peniaze zpiatky.“

„To neide, bratku môj,“ odpovedal mu Andrej zcela chladno.

„Keď neide, ale musí ísť,“ stál Fero na svojom, a ja ti ukážem, že to musí ísť, mne sa teraz trafuje voz aj s volom, prepusti mi môjho a ty si so svojim rob, čo sa ti ľúbi.“

„Aha, bratku môj, teda ty si taký fiktus,“ posmeškoval Andrej, „to veru u nás neide.“

„Ba musí,“ sápal sa naňho Fero, „a keď mi môjho neprepustíš, vezmem kôl a prepichnem ti jich oba; rob si potom s omáčkou čo chceš.“

I zapopadol kôl a poj ho do stajne, mysliac, že mu brat ustúpi, že si svojho vola vyvede a urobí si čo bude chceť. Ale chyba lávky! Andrej si zastal pri stajni a nechcel ho živým činom dnu vpustiť. Nuž povstaly tedy z toho nepekné veci. Súsedia, ktorí sa na krik sbehli, ktorí priali Andrejovi, bránili Andreja, však aj Fero mal tam svojich, po predu objednaných privržencov. I chlpila sa tam tedy skoro celá ulica, ba strhol sa taký šturhaj, že v neďalekom františkánskom kostole dali sa na poplach zvoniť, mysliac že horí.