Zlatý fond > Diela > Za štyri cvoky a za dva kroky


E-mail (povinné):

František Otto Matzenauer:
Za štyri cvoky a za dva kroky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

Za štyri cvoky a za dva kroky

(Obrázok zo života vojenského)

„No no no! Pán frajter, dajteže si pozor, by ste nosom hvezdy neporáňal. Kamže sa paprčíte, jako by ste najmenej tri svety mal vo vrecku, že ani len mňa nevidíte?“ prihovárala sa Betka ku starému známemu, Jankovi Buchtovi, nunc virkli frajtrovi víťazného pluku, spustiac od cis-dur pekným tremolom až kdesi po x-mol.

„No, ty si už zase pohla rozumom, jako krava chvostom,“ bránil sa Janko; „keď si človek na potkanie nebrúsi s tebou nos o nos, ústa o ústa, až to tak mľutká, jako by si husár s dragúnom dlaňou po gambách na dobrô zdravia pripíjal, hneď ta pes berie aj bez korely. Všade len ju má človek videť…“

„Keď je aj iných dosť,“ doplňovala reč Betka.

„Máš pravdu. Toť minulý geldtak bol som si trochu zunknul, a jako bych bol mal drobné jašenie, vypáľac od sklenice, brúsim z ulice do ulice, ozieram sa po milence, až hľa, tu ti mi na raz cáp a bác, hunc frajter sem, sau frajter tam a čo ty rozumieš, jakého výkladného som tedy pre teba dostal. Na našich pánov musí človek dať pozor, lebo majú mušky. Keď človek včas nesalutíruje, alebo bárs aj len trolilinku z nepozoru jim lakťom rebrá omaká, hihihí! nech s nimi vlk špásuje.“

„Jaj, ktože to kedy videl na svete, pani kapitáňovu si začať obskakovať miesto mňa. Mal si ty mušky!“

„Mal som, keď som išiel do mesta. Na „Bielom Koni“ som nechal všetky. Nuž a teba toť jedon pán so šabľou a so zlatou šterničkou tiež počal obskakovať, a preto som mu pagnetom preca len zuby nešpáral.“

„Čo pán môže, nesmie sedlák…“

„Tys to kvacla! jako bys ani nevedela, že od väčšieho beťaha učí sa menší!“

„Ale chlapče, ty hovoríš dnes akurát jako z písma, alebo si si šňupnul u nás z talmudu?“

Hotový talmuk si ty aj s tvojím chlpatým, neoholeným gazdom. Len vám obom pinkel uviazať a poslať vás po dedinách spievať: Stharú pheiru khônsku vlas, — sám bych vás kolbou pirgol až ta, kde sa talmuk prvý ráz na svet vykotil.“

„Kto ho vie, či by sa dakto tretí nepridružil. Tvoja mama…“

„Ver si ty zmama,“ pretrhol reč pán frajter, a než by bola mohla Betka pokračovať, tak ju vybozkával na obe líca, až jej zčerveňaly jako honvédska čapica.

Konečne odznela v súsednej ulici ozvena aj poslednieho bozku. To bolo na shľadanú.

Keď sa tieto každodenné ceremonie odbavily, prešlo sa jak obyčajne k denným udalosťam.

„No, čo myslia, mladý pán,“ počala Betka, škriabajúc sa ľavou rukou za pravým uchom, jako by odtiaľ bola chcela tú vážnu otázku vytrúsiť, „prídu nás zajtra opáčiť?“

„Dlhé vlasy, oskoruška moja, a krátky rozum plancú sa ti v každom slove. Keby si ostrohy nosila a menovala by si sa Tomášom, už bych sa ti len nedivil, ale takto…“

„Aj ťa vyšikujú do „anclu“ a Betka môže na teba jako starý blázon jak večer tak večer zčakávať, pokým si mladý pán v chládku v extracelle oddychuje, až naráz prikvitne, jakoby ho pred nás z vreca vysypali, s oškohlanýma rukama od patričiek, a vyšpúlenýma očima od tmy, a…

To však už bolo primnoho pre Betku, len tak z prstov vyčitovať staré boľasti svojho milého, slzy ju zalialy a hlávka klesla na dmúcu sa hruď statného bojovníka.

Janko si ju lepšie prikvačil k prsiam a počal nový bozkový „íbunk“ od briadky až po namastenú vonnú štičku, od jednoho uška cez buclaté líčka, cez tú živú svätyňu, v jejžto zátiší sa ukrýval útly poklad: jazýčok Betkin, až po druhé uško krížom, jako by týmto svätým znamením bol chcel neprístupnosť vštepiť na tvár kochanky, pre nepovolaných hosťov, pokiaľ sa on zase z pod pácu vráti, urobiac dosť reglementom, saprmentom a tisíc inším entom, všetkým vojanským pánom bohom, ktorí sa počínajú od pámbička frajtra do pambôžka kaprála až po toho „áňa“, pred ktorým aj pán feleber musia „hapták“ stáť a salutírovať na ancvaj traj. Vedel on dobre, že pred Betkou nič zatajiť nemožno, že jej všetko povedia, aby ho pred ňou očiernili: veď Bože môj! bola pekná, utešená, buclatá, hovorná, prítulná, kvetúca dievčica z Považia, pravý kvietok medzi vojanskými štrgáli Nskými, jakého slovenskému „kripcošovi“ tamejší šviháci, či už vojenskí abo civilní, nepriam prajú.

Netajil nič, povedal jej pravdu. Počujme teda čo to bolo, prečo Janko, aj vidiac, nechcel videť svoju vyvolenú.

„O nešťastnej piatej hodine mali sme mať včera abmarš až hen kdesi pánu Bohu za chrbát ku Nskej kadetškole. (V N. je mnoho somárov. Jedon pán dôstojník, v rozhorlení nad nezručnosťou jednoho p. kadeta dosť nejapne pomenoval N. kadetskou školou a u mužstva sa to ujalo.) Náš pán kadet príjda akurát o štvrtej poriadne nasmolený z mesta a nechcejúc sa rozospať, dal nás antretovať ihneď sakompak a dal sa nás vyzitiruvať.

Mne chýbaly z podošvy 4 klince. No to bolo mnoho. Hneď kývnul pánu napošovi (kaprál denní), ktorý so zatvorenou knižkou vždy za nim chodil praj: cum Rapport ajnšraibn. Konečne prišlo osudné trištvrte na 5, kde doráčil sa pán kapitáň, raport sa sostavil a ja som si stal medzi obžalovaných. Keď už pár vypočúval, prišiel poriadok aj na mňa. Já som sa perse vytiahol jako Matej z konopí, vydul prsá až kdesi po samý nos, zasalutiroval som si ostro, až mi v lokti puklo a vetím: pán kapitán, meldujem pokorne: beštimovaný som od pána kadoficirfrtretra do raportu. Pán kapitán perse nerozumie slovensky, len nemecky a trochu tak lámano maďarsky, preto ani sa ma ďalej nepýtal, len pána kadeta. Hunckerl sem, saukerl tam, kajne negl sem, lére zolen tam, paprčil sa pán kadet až mi chuť došla chlopiť ho kolbou medzi oči a pretreť mu jich, aby sa podíval, že nemám prázdne podošve, a že mi len štyri klince chýbajú.

Keď ma pán kadet pred pánom kapitáňom takto obirmoval aj bez balzamu, obrátil sa pán kapitáň ku mne: „Ty huncút, vediť, kilko negeľ dukál v jeden zola?“ „Dva a štyricať pán kapitáň,“ povedal som, sotva sám vediac, čo od hnevu hovorím. „Vitiš ty huncút, tva a štŕŕŕcat a tilko oda migiš nidá ajnšlagovati. Ja štrofovat huncut fác rás sa unordnung, predikovat mu a ked nebozlúchat fitíš!“

Na to mi ukiazal štyri prsty a nechcejúc sa ďalej so mnou zapodievať, poberal sa diaľ a ja som usrozumel, že som za 4 nešťastné cvoky dostal 4 dni chládku. — — —

Keby to bol Maďar lebo Nemec, ten by nebol tak pochodil: s tým by sa bol vedel vyvadiť, so mnou sa ale nevedel, nuž preto ma odbavil tak zkrátka a dobre, — aby mu čert po smrti kdesi za jeho dobrotu gajdoval.

O piatej sme konečne vyšli von. Ešte doma, stojac skoro celú hodinu sakompak pri teplote varu pekelného, zaparila sa mi tak käčka, že so mňa tieklo jako z brava prv, nežbych bol ancvaj urobil na gotfrdamský takt škreklavých bubňov, po ceste prašnatej komisne, rozvrtanej od komisných bagančov, ktorú komisní ludia derú komisne na komisných nohách.

Dojdúc na miesto, urobili sme „nider“ a každý sa začal ulizovať podľa svojho spôsobu. Jeden si vytrepával prach z nosa, nemohúc preň ani dýchať, druhý si s blúzou utieral pot z čela (od prachu v blato zmenený, žeby z neho malé deti hrajúc sa boly mohly pagáčky piecť,) keď ručník aj tak bol samé blato; tretí vytrepával kamienky z bagančov: každý holt sa tam ošíval kde ho škrelo.

Sotva sme si trochu odfúkli, vyrútili sme sa hneď po roľach proti nepriateľovi. Žiaden poctivý Nský nenahoní sa svojho ušatého kadeta, jako sa nás nahonili v ustavičnom cvalu, až sa mi jazyk o kolená plieskal a musel som dať pozor, bych si ho nepristúpil. Prišli sme až blízko k nepriatelovi, tedy sme mali ležiačky strieľať. Já som zabol ľavé koleno skrčiť a na to pravú nohu vystreť; komu že by, Bože môj, prišiel akurát vtedy ten polšrift na myseľ, keď sotva je rád, že ešte môže dýchať. Pán cukskomandant to perse zazrel a počal ma šabľou po zadku popravovať. Urobil som mu po vôli s tým prianim, aby len taká ruka zdrevenela, ktorá ani tedy milosrdenstva nezná, keď človek sotva dýcha, alebo abych sa nikdy viac popravovať nemusel. — —

Po chvíli sme zase vstali a jako by nás bol dakto najal, bežali sme jedni proti druhým a s ukrutným „hurá“ rútili sme sa jeden na druhého s pagnety. Aby sa ozaj jeden do druhého nepustil, asi 50 krokov keď sme boli od seba, vztýčili oficíri šable vraj „holt“! aby sme postáli. Mnohí chudiatka od mdloby nemohli hned zastáť, ale temer dolu nosom popošli v pred. Medzi tymi, potočiac sa asi o dva kroky diaľ, bol som aj ja. Pán cukskomandant mňa šabľou uviedol v poriadok. Na to sa zafúkal „rast“. Páni oficíri sa odobrali k najvyššiemu na bešprechunk a nás nechali plnú pol hodiny váľať sa po rozrýpaných strnišťach bez chládku ve sparnu a bez kvapôčky vlahy.

Neďaleko bola studňa, ale k nej, nedaj Bože!

Pár smelších šarvancov však sa predsa odvážilo a ja si mysliac, že som frajter, a že ma ten pán fírer len nebude ancaiguvať, čo pri nás ostal, vybral som sa tiež.

Pán fír perse nepovedal nič, ba sa aj napil z vody čo som doniesol; jak mile ale pan cukskomandant došiel, hneď mu pokorne meldoval, čo som zase vyviedol.

Dovlečúc sa ako tak domov, vyvliekol ma hneď dobrodej môj pred pána kapitáňa a meldoval mu, že žiadon foršrift mi není ničím, že som s pagnetom skoro jednoho markirera dohlušil, a že som proti všetkým zákonom z glídy ufŕkol pre vodu.

Pán kapitáň mi ukiazal šesť prstov a bolo po Kačinej svadbe. Zajtra sa odoberiem na ten nešťastný urláp. No ale nič to za to, starý vojak vytríma lebo vydríma: olezanc!“

Betka chudiatko po celú rozpravu Jankovu objímala ho, bozkávala ho, jako by si chcela napred nahradiť, čoho za 6 dní bude museť postrádať, ošívala sa, fňukla si zavše, no ale darmo: Janko musel predsa len do chládku.




František Otto Matzenauer

— autor didaktizujúcich výchovných próz, prekladateľ, editor, hudobný skladateľ a dirigent. Pseudonym: M. Beňovský Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.