Zlatý fond > Diela > Starý ženích


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Starý ženích

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

I

Gejza báči, starý pán vyše sedemdesiatročný, s holou hlavou a bielou bradou, trochu nahrbený, behal nepokojne po izbe. Nebola to jeho izba, ale kupcovej Matildy Borovanskej, jeho tretej súsedy. Chodieval k nej často, a trebárs sa varilo aj v jeho domácnosti, olovrantoval predsa viac u súsedy, než doma. Ba neraz zostal i na obed, najmä keď bolo niečo lepšieho. Lebo veď pani Borovanská bola kuchárka, že jej bolo páru pohľadať. Keď tak sedel u nej Gejza báči v nedeľu a po hovädzej polievke s ryžou — bola jako olej — a teľacích šnicloch so zemiakmi a brusniciami púšťal sa do jablčnej štrúdle, nedalo mu, aby nevyslovil svoje uznanie nahlas:

— Pani súseda, pani súseda, oni sú kuchárka, že im hneď tak nieto páru. škoda, že sú nie v meste. Mali by kostošov, že by nestačili pre nich variť. Dávno by boli i zbohatli.

A Borovanská sa bránila vo svojej skromnosti:

— Ale dajú pokoj, jesto ešte inakšie. Ale pre nich je hodno variť, pán inženier, len čo je pravda. Ak je len nie spálené na uhol alebo vysušené na kosť, všetko pochvália.

Dnes Gejza báčimu nebárs chutilo, šálka kávy stála pred ním na stole nedopitá. I čerstvý krajec chleba natrený maslom — len tak voňalo — sa márne naň usmieval. Shrbený starec premeriaval krokom roztržite izbu raz s jednej, raz s druhej strany. Malé, jasné modré oči, z ktorých žiarila nevšedná dobrota, zatiahly sa tu i tu na okamžik ľahkým flórom, biela brada sa zatriasla. I do ľavej, kratšej nohy — trošku na ňu kríval — jako by mu bol vnišiel dáky kŕč. Vše zasýkol, svraštil obočia i čelo, prešiel si opatrne rukou po kolene a stehne, ale o chvíľku pustil sa zase čo raz prudšie po izbe.

Pani Borovanská sa vrátila zo sklepa.

— Čo nejedia, pán inženier?

— Ďakujem, jedol som, už nemôžem.

Rty sa ešte rozovrely a pohýbaly, ale slovo mu uviazlo v hrdle. Bolo vidno, že má niečo na srdci. Ale kupcová ho nepozorovala. Prehŕňala sa v priečinku v stole a v šicom stroji a prehrabávala sa v účtoch a listoch.

— Bodajže ťa i so Schlesingerom! Kdeže je tá karta? — šomrala, ale iba pre seba. Veľkoobchodník z mesta jej bol písal, aby nechodila do mesta pre tovar, lebo práve nemá ryže ani petroleja. Včera konečne prišla od neho karta, že je už všetko tu, že ju čaká.

— Iste ju Iréna nekam zapotrošila — poberala sa nazad do sklepa. Už pokročila ku dverom, keď starý inženier vyrazil horko-ťažko zo seba:

— A kdeže je Irénka?

Vyrazil to zo seba hlasom takým neobyčajným, rozochvelým, že Borovanská zastala celá zarazená.

— Iréna? V meste, šla navštíviť kamarátku, Vilmu Strakošovie.

Starou hlavou Šipického preletela obava, jeho jasným modrým okom mihol sa tieň. Len či šla ozaj ku kamarátke? Aby to nebol — rozochvelému starcovi zúžilo sa hrdlo úzkosťou, trebárs hľadel zapúdiť myšlienku od seba — aby to nebol skôr kamarát?

— Nevedia, kedy sa vráti?

— A čo ja viem! Možno, čo chvíľa. Alebo až večer, ktože to vie. Chceli jej niečo? Aha, novinky by bolo treba prečítať — usmiala sa, všimnúc si čerstvého čísla „Magyarországu“, pohodeného na posteli. Bol to lajbžurnál starého inženiera, tuhého košutistu od mladi. Keď mu z neho čítavala pekná mladá dcéra kupcovej o pasívnej rezistencii stolíc a s akou psou hanbou vyhadzovali drabantských hlavných županov, jásaly staré oči blahom, zalievajúc sa slzami radosti. Ale to bolo vtedy. Teraz v lete snem nezasedá. Ani v tých novinách nič nieto. Čože sa teda spytuje, starý čudák, na jej dcéru?

— Rád by som sa s ňou rozprával. Ale najsamprv s nima, pani súseda.

Čože to má byť? Znepokojila sa kupcová. Azda len nemajú u starého skupáňa niečo na rováši? A čo by aj mohly mať? Že si vzaly viacej z jeho dreva, jako tú jednu hromadu, čo im dovolil? Alebo že im dovolil so dva razy, aby si nasbieraly tých ranných jabĺček na štrúdlu a ony si natriasly za každým so pár košíkov. Veď starého i tak pri tom nebolo. A keby aj, veď si to on u nich beztak už dávno odjedol.

— Čo mi chcú povedať, pán inženier?

Starý zeman sbieral všetky svoje sily dohromady. Krv udrela mu do hlavy, chytal sa stola, keď sviatočným hlasom, pomaly, skoro po slabikách, šeptal slová:

— Pani súseda, majú dobrú, hodnú dcéru. Viem, že ju majú radi. Ja mám Irénku rád ako vlastný otec. A mám ju rád e-šte väčšmi. Som po-ria-dny človek. A dačo majetku tiež mám. Ach, keby ma chcela! — starý inženier zhlboka zavzdychol, slabé, lámkovité nohy počaly sa pod ním triasť. Poodišiel prudko ku stoličke a klesnúc na ňu, vytiahol z vrecka belasú šatku a počal si utierať ťažkou, netrebnou, trasľavou rukou oči, líca i šedivú bradu, po ktorej perlily slzy.

Pani Borovanská sa najprv trhla ľaknutím a potom zostala stáť jako vyjavená. Bože môj, ten človek ako by postupoval z rozumu! Ani nie čudo. Taký starý, ovdovelý, opustený. Iste precupká doma v myšlienkach celé hodiny. Vyše sedemdesiat rokov, nebolo by divu, keby i prasklo v tej hlave niektoré to kolečko.

Ale na to, že by mohol postupovať z rozumu, myslela iba pri starcových prvých slovách. Keď vyrozumela, že pýta jej dcéru, počala sa trochu utišovať. Bola to síce tiež bláznivosť, ale predsa aspoň kus pochopiteľná. Po inženierovom vyznaní jej bolo jasno, prečo vlastne k nim chodieva. Tak neboly to iba plody jej kuchárskeho umenia, ktoré ho k nim tak ťahaly. Až teraz porozumela dobre, čo tak u nich vysedával, dával si predčítať noviny od mladého dievčaťa. Ono že mu vraj neslúžia oči, začínajú hneď slzieť. A ono videly tie oči dobre, keď sa maly zahľadieť na jej mladšiu dcéru. Aký je dojatý, aký vzrušený! Vidno, že nosil svoje tajomstvo v srdci už dlhší čas. Vyznať odhodlal sa, až keď nemohol vydržať od túžby. Hľadela trochu pohŕdlive na starého blázna. Ba i trošku horkosti pocítila v srdci, ako by sa bola ozvala v nej ranená samoľúbosť. Musel sa ten šedivec zaľúbiť práve do jej dcéry? Nemohol voliť svojim rokom primeranejšie? Nemohol teraz pýtať miesto dcéry radšej ju, matku?

Ale už sa i počala sama pred sebou hanbiť za svoju slabosť. Potlačila v sebe tento posledný záchvev sobeckosti. A počala myslieť na to, čo sa vlastne stalo. Bohatý starec núka jej dcére ruku i majetok, šťastie! Veľké šťastie! Striasla sa radostným rozochvením. Bože! Má dieťa zaopatrené. Bude žiť v hojnosti, pohodlí. Postúpia u ľudí na vážnosti. Prišlo jej na um, čo musela vytrpieť príkoria od sveta, čo k nej chodil do sklepa. Škriepia sa o každý krajciar. Keď by mali dať trochu utŕžiť, hybaj do mesta. Ona je dobrá iba, keď treba čo napochytre. A keby aspoň lepšie platili! Ale samé borgy. I z toho radi odtaja, paskudy! A za všetku jej dobrotu, trpelivosť ani tú úctu jej nedajú, čo by zaslúžila.

Ale teraz bude inak. Jej dcéra bude v ich očiach pani a ona s ňou.

Azda ho len neodvrhne? Až teraz jej svitlo v hlave, že vec je ešte nie hotová. Ako sa rozhodne dcéra?

Až teraz sa rozpomenula na pytača. A — jakoby sa ospravedlňovala za oneskorenie — rozbehla sa proti starcovi, chytila ho za obe ruky a stískala ich vrúcne — Pán inženier, pán súsed! — šeptala nežne. — Že sa mi chudobnej vdove, dal Boh tohoto dožiť! Ach, aká som rada! Viem, že u nich bude moje dieťa v dobrých rukách.

Sedel celý rozochvelý, skoro bezmocný. Ale stisknutie rúk opätoval vrelo. Vše zdvihol oči, z ktorých žiarila láska a záblesk nádeje, bárs ich už v nasledujúcom okamžiku klopil zaliate slzami.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.