Zlatý fond > Diela > Moštenické bály


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Moštenické bály

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov


 

Moštenické bály

Keď som sa narodil, drugal som vraj hneď nožičkami. Len vraj drugať a drugať. Museli mi pod nohy dávať vankúš, neskoršie deku. A keď som už bol jednoročný chlapec, vynášali ma rodičia pod jabloň na záhradu, aby som si cvičil nohy na tráve.

Ani neskôr ma táto pohyblivosť nôh neopustila. Ledva som sa naučil chodiť, už som sa natriasal.

Neviem ani pochopiť, ako je to možné, že neskôr mal môj otec so mnou toľkú prácu, aby ma vše dostal do tanca. Mal som štyri roky a nebol som ešte na majálesi. Do školy som ešte nechodil, ale keď som videl ten slávnostný sprievod: zástavy, muzikanti a dlhé rady dievčat v bielych a ružových šatoch s novými stužkami, kvetmi v útlych vrkôčikoch, veselých chlapcov-šarvancov, pochodujúcich držiac sa dva a dva za ruky, a začul som veselý spev:

„Poďme, chlapci, len veselo stúpajme do hája, zo zelených ratolestí robme stánky mája. Ej, vy milé stánky v máji, v tom zelenom háji, ej, v máji, v máji, v máji v tom zelenom háji,“

bolo mi tak akosi divne okolo srdca a prvý raz v živote počal som chlapcom závidieť, že chodia do školy. I priplichtil som sa k chlapcom a chcel som si stať do radu. Ale žiaci ma odbíjali.

Prišiel som domov s plačom a ponosoval sa otcovi.

— Azda by si len ušiel bez dovolenia do lesa?! — priviedol ma otec do rozpakov. Ale zato mi sľúbil, že na rok pôjde so mnou na majáles i on.

Nasledujúceho leta nečakali sme, kým sa majálesový sprievod pohne z mesta do hory. Matka ma sviatočne obliekla, slávnostne učesela a ja hybaj s otcom do školy. Práve sa shromažďovalo žiactvo pred ňou do radov. My rovno k pánu učiteľovi. Otec mu predniesol, čo ma bolí. A pán učiteľ pozrel na mňa šíbalsky:

— Aký huncút! Podívajmeže sa! Čítať, písať ešte nevie, do školy nechodil, ale na majáles to by nedbal.

Musel som sľúbiť, že na rok budem už chodiť do školy a pán učiteľ určil mi miesto popri tichom, nevinnom žiačkovi, Jožovi Kurhajcovie. Kamaráta vybral mi iste takého, aby dával na mňa pozor, aby sme niečo nevyviedli.

Že môj Jožo mal viacej múch, ako desať iných žiakov dohromady, to pán učiteľ nevedel.

— Neboj sa, ukážem ti čosi! — tešil ma Jožko, keď som sa počínal nudiť po jeho boku.

— Čo?

— Budeme šarkana púšťať.

Zaiskrily mi oči. Hneď som ponúkol Joža jedným z rožkov, ktoré mi bola matka strčila na cestu do vrecka. Až teraz som si všimol, že Jožovi sa kabát v prsiach trochu napína. Mal pod ním schovaného šarkana: novinový papier napnutý na tenúčkej drevenej kostre. V nohavicových vreckách klbká špagátu. Pozeral som na Jožo žiarlive, aby sa mi k nemu snáď niekto iný neprikmotril. Nemohol som sa zdržať, aby som sa nespýtal kamaráta:

— Kedy ho pustíme?

— Hneď, len čo vyjdeme na vŕštek.

Ako sme sa blížili k vŕšku, vyňal milý Jožo šarkana zpod kabáta. Pozorne, pomaly, nízko, aby nevzbudil priveľkú pozornosť. Držali sme ho v rukách. Jožo priväzoval naň špagát. Vietor si len tak pohrával s naším šarkanom. Len-len vychytiť ho do výšky.

— Tak! Teraz! — pošepol mi Jožo, zdvihol šarkana do výšky a odmotával špagát z klbka.

Dlhé rady chlapcov sa na okamih zarazily. Dievčence kráčaly v poriadku napred, ale chlapci tlačili sa na seba pár za párom a zo sedemdesiatich hrdiel ozval sa radostný výkrik:

— Šarkan! Šarkan!

Dievčence počaly sa obzerať, cigáni prestali hrať. Bolo počuť iba vyhrážajúci hlas pána učiteľa:

— Ej, veď ja vám dám, vy potvory nezbedné!

— Ide sem! — oznamovali chlapci pred nami. — Ešte vám pár priloží palicou.

Srdce nám krvácalo, že našej nevinnej zábavke má byť tak skoro koniec. Lebo veď náš šarkan vznášal sa majestátne vo výšinách vyššie a vyššie. A naše srdce sa naplňovalo pýchou: „Hľa, náš šarkan! Náš a ničí iný!“ Už sa nám zdalo, že je šarkan skoro nad samým mestom, ktoré sa rozprestieralo pod vŕškom. Poletí nad uliciami. Z domov povybehávajú ľudia a budú obdivovať nášho šarkana jako nejakú zázračnú kométu.

Silnejšie trhnutie. Prask! Špagát sa roztrhol a náš šarkan či vlastne jeho chvost vykĺzol nám z rúk. — Kto ho asi dostane? Spadne niekam na lúky. Ukradne nám ho nejaký pastierik alebo cigánča z koliby.

Pozreli sme sa s Jožom jeden na druhého. Kamarát bojoval so sebou strašne. Ja nie. Vychytil som sa ako strela a hybaj von z radu utekať za šarkanom. Cez žito, ďatelinu, zemiaky, hrudy letel som ako splašený. Nepočul som v tej chvíli muziku cigánov, nepočul volanie žiakov, varovné výkriky pána učiteľa, otca, ktorý s ním kráčal. Pred očima mal som iba šarkana, nášho drahého šarkana.

Čľup! Striekalo to na mňa z dákej kaluže. Až vtedy som trochu zmiernil svoj beh a všimol si, že nohy skoro po kolená mám samé blato. A zaprášený, blatom postriekaný bol som skoro až po hrdlo.

A môj šarkan vznášal sa v oblačnej výške niekde nad druhou dedinou.

Zarazil som sa zronený, chvíľku postál váhave a potom s boľastným srdcom a ťažkým krokom vracal sa na cestu.

Majálesového sprievodu na nej už nebolo. Ten pestrel sa už ďaleko, ďaleko pod horou, na ceste stál iba otec.

— Máš sa ty načakať, kým ťa vezmem na majáles, ty prasa! — viedol ma otec doriadeného, nariekajúceho zo strachu pred výpraskom, domov.

Doma som sa musel preobliecť. Otec ma dal hneď kľačať do inej izby.

— Ani obed nedostaneš! — pohrozil mi.

No matkino orodovanie ma zachránilo. Obedoval som ešte s lepším apetítom ako inokedy. Po obede začala matka:

— Otecko, mohli by sme sa podívať na ten majáles.

Otec sa dlho nebránil. Akiste mal sám chuť… Pošepol čosi matke.

— Odpros otecka, že si ho nahneval! — dávala mi matka pokyn.

Poslúchol som dobrú radu. Slúžku poslali k tretiemu súsedovi, aby nás zaviezol do hory. A o trištvrte hodiny sme sa už aj viezli.

V hore bol majáles v plnom prúde. Pomedzi svrčiny a jedle rozchádzal sa dym. Na veľkom hlinenom ohnisku piekol a varil hostinský aj so ženou, až to tak po hore zaváňalo. A v kole točily sa desiatky malých veselých párov. Chlapci a devčatká sa hemžili, strkali, socali, stúpali si na nohy, kĺžuc sa a natriasajúc o milých päť. Tu i tu sa niektorý pár potkol a rozpľaštil ako žaba po zemi. Ale hneď už aj vstával, oprašoval a tančil ďalej. Cigáni rezali pod nohy a pán učiteľ poskakoval v prostred kole a volal vesele, povzbudzujúc žiakov a žiačky:

— Hore ju!

Počaly i vo mne žilky pohrávať. Bol by som sa hneď počal s niektorým kamarátom natriasať. — Ale otec mal so mnou iné úmysly. Poobzeral sa po laviciach, vzal ma za ruku a doviedol ma k malému, čiernookému dievčatku v žltých šatočkách, s ružovou mašľou vo vlasoch. Bola to kupcovie Mariška.

— Tak, tu máš tanečnicu — kládol mi otec ruky okolo pása malého dievčatka. — Vykrúť tuná Marišku!

Priviedol ma tým do veľkých rozpakov. Netančil som v kole ešte nikdy v živote, a najmenej s malou, šibalsky sa usmievajúcou dcérou Evinou.

Ruky mi odkväcly, sklopil som hanblivo oči a odbehol som od tanečnice, ktorú mi vybral otec.

Ale otec mi bol v pätách. — No, čo netancuješ, ty babrák?!

Pustil som sa do plaču.

Trvalo to hodne dlho, kým ma otec naviedol, aby som sa osmelil a tančil s Mariškou v kole.

Točil som sa, točil, ale neveselo. Najviac ma mýlilo, že moja tanečnica hľadí na mňa víťazoslávne či útrpne, dávajúc mi na javo svoju spoločenskú prevahu. Nebyť tam otec, utečiem znovu.

A za Mariškou musel som vykrúcať ďalšie dievčatká.

Tak ťažko, preťažko púšťal som sa na krýdla v tanci. No, keď raz bol ľad prelomený, šlo to už ľahšie.

Nasledujúci majáles nebol som v tanci už naskrze medzi poslednými. Ba kamaráti mali si čo dávať pozor, aby som im tanečnice nepredchytával. A keby tanečnice! Ale chyba bola tá, že tanečnica, s ktorou sme chceli skoro všetci tancovať, bola iba jedna. Chudé, bľadé, plavovlasé dievčatko s modrýma očima. — Bola to hodinárovie Vierka v jasnomodrých šatôčkach. Vtedy sa už na školských majálesoch u nás netančilo tak na verímboha. Pán učiteľ kázal dievčaťom pousádzať sa na kola na lavice, nás chlapcov sriadil do dvoch dlhých šíkov. A keď cigáni spustili rezký čardáš, nám zaihraly žilky v tele a chceli sme sa rozpŕchnuť každý za svojou tanečnicou, pohrozil nám pán učiteľ prútom:

— No, len no! Však vám ja dám!

Potom zatľapkal rukama:

— Pozor! Keď poviem: raz! dva, tri! a spustím prút, môžete sa rozbehnúť.

— Pozor! Tedy raz!

Pobehlo nás so pár do predu. — Nazad! — zvolal pán učiteľ a my vracali sme sa do radu, nespúšťajúc očú s hodinárovie Viery. Veď sedela práve naproti nám. A každému z nás dvadsiatich, stojacich v prvom rade, sa zdalo, že je to k nemu najbližšie.

— Tak tedy! Raz!… Dva!

Srdcia nám zabúchaly hlasite. Zmerali sme si na pol očka súseda z prava i z ľava, ako ich najšikovnejšie v rozhodnej chvíli lakťom odstrčiť.

— Tri! — Pán učiteľ spustil prút a zastavoval najprudším tanečníkom cestu, aby trma-vrma nebola tak prudká. Rozumie sa, všetko darmo. Už sme boli v jednou klbku. Lebo veď ukázalo sa, že pre tú istú tanečnicu, hodinárovie Vieru sme sa rozbehli so dvadsiati. Nastalo socanie, strkanie, podkladanie nôh, vyhrožovanie. Zatínaly sa i päste a plieskaly veru i zauchá. Pribehnuvší pán učiteľ len horko-ťažko rozdelil prútom a rukama bojovných, žiarlivých mladých kohútov. A my s boľastným srdcom zbadali sme až teraz, že kým sme sa my mykali, čapovali, vykrúca sa s našou Vierou cudzák, vraj syn voľakého statkára z tretej dediny, Vierin príbuzný.

Od školských majálesov som sa potom nevytancoval až v tanečnej škole. Síce nešlo to s tou tanečnou školou len tak.

Mal som so trinásť rokov a práve som sa preháňal s kamarátmi po záhrade, keď ozval sa otcov hlas:

— Petor!

Hybaj ja za otcom. Stál na dvore s nejakým načechraným, napudrovaným pánom. Pán mal bielu hodvábnu mašličku pod krkom, oblečený bol do vyžehlených čiernych šiat.

— Čo rozkážeš, otecko?

— Môj syn! — predstavoval ma otec príchodziemu. — Tento pán je pán Lauffer, tanečný majster. Budeš k nemu chodiť do tanečnej školy.

To isté zvestoval otec mojej desaťročnej sestre, ktorá prichádzala práve z izby.

— Ja nebudem k nemu chodiť! — počal som sa vzpierať.

— Musíš! — pozrel otec na mňa prísne.

Sestra sa pustila do usedavého plaču. Ja tiež. Odbehol som celý zúfalý.

Na tretí deň mal chudák Lauffer hodne roboty, kým nás trochu ochočil. Plakali sme, vzpierali sme sa jako mladé telce, keď ich mäsiarsky učeň ťahá za štránok na bijáreň. No, tanečný majster pohrozil nám žalobou otcovi. To pomohlo. A my sme v potu tvári študovali tanečné kroky. Raz! dva! tri! Raz! dva! tri!

A bola to komédia na tretí deň, keď sme tancovali po prvý raz s tanečniciami a ja musel vykrúcať už aj iné, nielen sestru. No, privykol som na to chytro. A keď sme sa potom o dva týždne učili valčík, bol som prvý, ktorý som sa ho naučil. Keď som musel predvádzať svoje tanečné umenie celej škole, neokúňal som sa zájsť si do druhého konca dvorany pre najlepšiu tanečnicu, švagrinú šéfa poštového úradu, dievča aspoň šesťnásťročné.

Že ma otec tak do toho tanca nútil, to mu poriadne presadlo. Na rok som ho neprestával do tých čias unúvať, kým ma nedal do tanečnej školy znovu. A už ako väčší chlapec podíval som sa ta ešte neraz a vykrúcal malé i väčšie žabky alebo ich rozkvitnutejšie sprievodkyne. — A nielen to. Vrhol som sa na tanečné zábavy, majálesy a bály s takou náruživosťou, že veru otcova tobolka, najmä tak na fašiangy, poriadne prašťala a chudák otec iste i storazy obanoval, že ma vôbec kedy silil do tanca.

Umelý tanec vyvolal však u mňa jakýsi úpadok smyslu či ľahostajnosť k ženskej kráse. Tančil som k vôli tancu a nie k vôli tanečniciam. Tancoval som opájajúc sa rytmom hudby a tanečných krokov. Pritom mi bola tanečnica skoro niečim vedľajším. Často som prehovoril k nej ledva pár slov trebárs za celú polhodinu.

Až keď som videl po prvý raz bál, fašiangový stoličný bál, pochopil som, že pre tanečnicu môžu sa mužskí pohádať, pre ňu môžu lietať zauchá, pre tanečnicu môže mužský vrhať v nebezpečie svoj život, rútiac sa do súbojových dobrodružství.

Stoličné bály bývaly u nás dostaveníčkom maďarskej či maďarónskej spoločnosti: štátnych a stoličných úradníckych rodín, židov a pár tých kresťanských kupcov a remeselníkov, ktorí chodili na stoličné bály, namýšľajúc si, že „tak sa to patrí“, keď že kupovali či skôr brali od nich na úver tovar aj stoliční úradníci.

Rozumie sa, ktorá rodina bálovala na stoličnom dome bola z polovice nemožná v našskej slovenskej spoločnosti. Keď chcel kto z našich vidieť stoličný bál, mohol ho vidieť iba z galerie jako divák.

Protektorkou či patrónkou bálu bývala niektorá grófka alebo barónka v stolici, často i žena hlavného župana.

V našej župe bola vtedy maďarská úradnícka spoločnosť dosť svorná, ale rodení Maďari sa predsa len trochu delili od domorodých maďarónov. Ba bol človek, ktorý nemohol domorodé zemančatá ani vystáť. Bol to kráľovský verejný notár Piške, nízky, počerný, osmahlý, širokoplecí chlap, asi päťaštyridsiatník, človek kŕmený, udatný. — Pohľadu bol drzého, vyzývavého jako nejaký bakoňský beťár. Ináč hovorilo sa o ňom všeličo. Na pr., že bol verejným notárom kdesi za Tisou medzi Rumunmi a bol odtiaľ preložený pre voľákusi nepríjemnú aféru. Pohádal sa vraj s tamojším slúžnym, Rumunom, slúžneho urazil a ten vyzauškoval notára verejne.

Tak dostal sa k nám. V našom meste však choval sa tak namyslene, jakoby bol vyzauškoval aspoň desiatich rumunských slúžnych.

Nemal ho nikto rád. Ani Slovák, ani maďarón, ani žid, ani pán, ani chudák. Bol to bezohľadný, surový chlap. Mal krásne príjmy, ľudí vo svojom úrade zdieral. Obýval celé poschodie v novom dome hostinského Murčeka. Držal si psov. Ale to nie dvoch-troch, ale tuším so šiestich. Jediný mäsiar, od ktorého kupoval pre psov žrádlo, mal sa od neho dobre. S nájomníkmi v dome mal samé konflikty. Trpeli, chudáci, od tých jeho psov, ktorí znečistili v dome každý schod a brechali, zavýjali vše jeden, vše druhý či vo dne či v noci.

Prvú ženu vraj sniesol so sveta svojou surovosťou. Bíjal ju, či čo. Ženatý bol už po druhý raz, s nejakou veľmi bohatou statkárskou vdovou.

Každý v meste mu závidel bohatstvo a skvelé príjmy. Priateľov nemal a nestál o nich.

Na jedinom stoličnom bale, ktorý som videl v živote, nechybel ani kráľovský notár Piške.

Účasť bola neobyčajne valná. Zábava bola výborná. Chudobné zemančatá, úradnícke dcérky a krivonosé dcéry sionské a ruže hebronské švítorily a zabávaly sa so svojimi gavaliermi báječne, tvoriac zdanlive jednoliatu vlasteneckú spoločnosť.

Notár Piške netančil. Sedel v malej dvorane pri víne. Len tu i tu šiel sa podívať na tancujúce páry do súsednej veľkej dvorany. Bol na bále bez ženy. Beztak ju, ako sa zdalo, mal nebárs rád. Nebola pekná a už obstarnejšia, bral si ju akiste iba pre peniaze.

Prišla polnočná prestávka. Bálová spoločnosť sa rozdelila na obe dvorany. K notárovi Piškemu prisadol si žandársky poručík Margitai so svojou peknou paňou. Notár oživol, rozohrial sa, počal zabávať žandára i jeho ženu. Na koniec zavolal si cigánov. Dal si vyhrávať. Pravda, spytoval sa viacej panej poručíkovej, ktoré sú jej nóty. Súsedné stoly obsadilo pár rozjarených železničiarov. Notár, poručíkovi, železničiari, samí prišelci s pár štátnymi učiteľmi.

Židia a zemani, stoliční úradníci, statkári, miestni kupci, zabávali sa v prestávke v druhej dvorane.

Prestávka trvala už dobré trištvrte hodiny. Zjedlo sa i pár večier, vypilo vína, piva, čiernych káv. Chvíľami zavznel spev bujarej mládeže. Podslúžny Borovský zabával dve krásavice naraz: Irmu Palotay, najkrajšiu štátnu učiteľku v troch stoliciach a Marišku Rakittaych, dcéru statkára zo súsednej dediny.

Z vedľajšej dvorany ozývaly sa Ferove husle. Banda hrala dákusi zádumčivú dolnozemskú pieseň, keď krásna Irma nahla sa k podslúžnemu a zavzdychla túžobne:

— Pišta! Jeden valcer!

Borovský vstal a zamieril k statkárovi Jazerníckemu, ktorý bol cigánvajdom.

— Béla, mohol by si dať už tancovať. Naše dámy sú veľmi nedočkavé.

Jazernícky bol sám rád, že si zaskočí. V plnom povedomí svojej dôležitej hodnosti vstal, zamieril pomalým krokom k bočným dverám, odchýlil ich a zvolal rozhodným hlasom:

— Fero! Valcer!

— Ani na krok, Fero! — dupol notár nohou. — Neopováž sa!

Cigáni prestali hrať a pozerali váhave jeden na druhého, nevediac sa rozhodnúť. Jazernícky zastupoval síce spoločnosť, ktorá brávala bandu na bály, výlety. Ale taký kráľovský notár vedel sa zabávať, cigáňom dať utŕžiť za dvadsiatich iných.

— No, bude to či nebude? — skríkol Jazernícky. K odchýleným dverám prihnalo sa hneď so dvadsať zvedavcov.

Cigáni chceli poslúchať a počali sa poberať do veľkej dvorany.

— Oni sú sprostý chrapúň, paholok! — vybuchlo to z notára Piškeho.

Pľasklo zaucho, až sa zvuk odrážal od steny naproti. Vylepil ho Jazernícky zpupnému notárovi.

— Čo to robíš, ty kôň Kristov! — zavrela krv v notárovi. Plecitý, oberučný dolnozemec vyskočil s pohybom beťára, hotového vraždiť.

— Zabijem toho psa! — zasipel vztekle, popadnúc stoličku, aby sa rozbehol s ňou proti svojmu potupiteľovi. Jazernícky zbľadlý nehnúc sa s miesta, s rozčúlením očakával útok svojho soka.

Na notárov divoký rev dámy zdesene vykríkly, mužskí poskákali medzi protivníkov, aby prekazili osudnú srážku.

Notár sa zarazil, spustil stoličku a zagániac po prítomných očima rozľútenej šelmy, natiahol si svrchník a pevným, pomalým krokom poberal sa preč.

— Ešte sa budeme rátať! — zavolal odchádzajúc.

Po jeho odchode bol vzduch hneď akýsi voľnejší, zábava nenútenejšia. Iba čo sa viac pilo, aby sa zabudlo na trápnu aféru.

K Jazerníckemu pristúpil každú chvíľu niektorý známy, priateľ:

— Fajn si to urobil, Béla! Len tak! Veď tá potvora dolnozemská nemestila sa už do svojej kože — a stískal mu vrelo ruku.

Ale hlavná senzácia nasledovala až na druhý deň. Bol to súboj na šable medzi notárom a Jazerníckym. Tragicky sa to síce neskončilo, ale Piške dostal také seky na hlavu, že mu musel lekár kožu a neho zašívať. Okrem toho bol ranený na prsia. Béla Jazernícky nosil so tri mesiace po súboji ruku obviazanú nejakou čiernou látkou. — Notár mu vraj ťal do nej pri súboji jako mäsiar.

My mladí chlapci pozerali sme dlho s úctou na švy na krátko ostrihanej hlave a čele verejného notára, keď Jazernícky už dávno prestal nosiť ruku obviazanú. Hja, nie je to bál ako bál, taký podarený stoličný bál.

No, naši ľudia nenapodobňovali rozgurážených stoličiarov, ale vedeli sa zabávať solídnejšie.

Keď bola v Motešiciach tanečná zábava a majáles, pripravovala sa naň polovica obce i dvoma týždňami vopred.

— Tie ružové šaty si musíš, Helena, prešiť! — radila stará Suľová svojej mladšej slobodnej dcére.

A veliteľ miestneho dobrovoľného haličského spolku, čižmár Bízik prikazoval občanom-hasičom na každom kroku:

— Nože, aby sa všetci vypucovali. Rukavice, pásy, gombičky, to sa musí len tak svietiť. A šišaky tiež. Musíme sa predsa ukázať pred hosťmi, pred prospolnými. Takí dedinskí hasiči, to je niečo iného. Akí prídu, takí prídu. Ale motešický sbor, ten musí ukázať, že hasič je hasič a nie je žiadny strážnik ani hlásnik.

A milý hlavný veliteľ vyhúdal to každému, s kým sa len stretol. Či na ulici, či v mestskom hostinci, či u holiča, ktorého neveľký skliepok nahrádzal Motešiciam kasíno.

Kupec Lopatka sháňal mládež dva-tri razy do týždňa do niektorej stodoly na holohumnicu.

— Musíme sa, slečinky, kamaráti, trochu pocvičiť. Zopakujeme si zopár razy štvorylku, aby sme ju nemuseli prestať ako na fašiangy. Prespolní hostia závidia, kritizujú. Hneď bolo plno rečí že motešické dievčatá skáču ako kozy.

— Tak, len pozor, podľa mňa! Jeden! dva! tri! štyri! Jeden! dva! tri! štyri! — a milý kupec Lopatka sa počal natriasať, potom pohvizdovať. Keď ho zunovalo hvízdanie, tľapkal rukama, aby označoval takt.

A dvanásť párov mládeže mordovalo sa tak od siedmej do deviatej večer v potu tváre štvorylkou, valčíkmi, poľkami.

— Nieže tak, Števo, nedupkajže tak tou nohou! Ešte by sa te mohol niekto posmievať! — upozorňoval Lopatka mladého krajčíra Jarabicu. — A neskáčte si tak na nohy! Také prespolné fifleny hneď pištia, keď im človek nechtiac stupí na otlak.

Konečne prišla sobota pred majálesom. Čižmár Bízik sa obliekal i dva-tri razy do dňa do uniformy. Opasok sa leskol ako srieň, topánky ako zrkadlo. Bízik v póze hlavného veliteľa postavil sa pred zrkadlo. Počal sa mračiť, aby svojej vysmiatej dobráckej tvári dodal trochu prísnejšieho, energickejšieho výrazu. Golierik zapchával, aby mu tak netrčal, ľavý fúz vykrúcal, aby mu nevisel nižšie než pravý.

— No, stará moja, ako sa ti páčim? Vyzerám na hlavného veliteľa?

V sobotu odišiel podveliteľ do hory s pár sluhami. Vyčistili, zamietli kolo, opravili kde-tu stoly, lavice okolo neho.

V nedeľu dopoludnia bolo to veru hodne poznať na neobyčajne slabej návšteve chrámu, že v mnohých domácnostiach motešických prevládajú nateraz hodne svetácke záujmy. Dievčatá si žehlia stužky, probujú ešte raz šaty, robia frizúry. A matky sa točia okolo svojich dcier, každá by chcela mať tú svoju najkrajšiu, okúzlujúcu.

Farár počal hrmeť na neprítomných. Kázal proti marným svetským starostiam a rozkošníctvu, ktorému sa vraj odovzdávajú Motešičania.

Popoludnia po jednej hodine vyrukoval hasičský sbor do hory. Veliteľ Bízik vykračoval pred ním tak sebavedome, jako by bol dákym Napoleonom. Bol krátky, komický. Ale on cítil vo svojej funkcii vrchol dôstojnosti. — Keď rady hasičov pochodovaly, boly obloky s oboch strán ulice obsadené zvedavci.

— Podívajteže sa na toho Miša Kapustu! Rukavice jako sňahy, šišak sa len tak blýska. — Tomu by pristalo byť veliteľom! — vzdychala ktorási tetka.

Prach, ktorý sa bol zdvihol za pochodujúcimi hasičmi, sa už usadil, keď z Donáthovej krčmy na hradskej vybehol červený, podgurážený, už obstarnejší chlap v hasičskej rovnošate.

— Pán veliteľ! Pán veliteľ! počkajteže ma! — počal kričať, až ľudia z domov vybehávali. V tom prask! potkol sa a rozpľaštil v prachu. Prskajúc a nadávajúc sbieral sa ťarbavo so zeme.

— Basom vám dušu, keď ste ma nepočkali! — Ja sa na vás vykašlem! — a poberal sa tackavým krokom do bočnej ulice.

V hore to šlo veselo. Piekla sa zbojnícka pečeňa, pilo sa pivo, v kole bolo stále tancujúcich párov. No, netančilo sa ustavične, dodržiavaly sa hodné prestávky. Bolo sa treba šanovať na večerný bál.

Pri vchode do hory stál jeden z podveliteľov. Vedľa neho sedeli s ôsmi hasiči.

— Pozor! Vidíte? To budú Podkylavania.

— Tak chytro sa do pozitúry!

Malá čata motešických hasičov vítala hostí. Keď prišiel z okolia hasičský sbor, odovzdával na raport, vzájomne sa salutovalo, oznamoval sa počet mužov, slovom konala sa paráda.

To odpoludnie bol to už deviaty sbor. No, zo žiadneho z nich neprišlo viac ako 12-14 mužov.

V prestávkach prestrely sa deky do trávy pomedzi stromy, rodiny sa usalašily okolo košov a jedlo sa, nalievalo víno z fliaš do pohárikov. A potom tančilo sa ďalej.

Ešte sa ani nezotmievalo, už sa vydalo heslo k odchodu. — Nastala trma-vrma. — Podveliteľ hasičov chodil po hore, aby mu podgurážení chlapci, ktorým sa nechcelo vstávať a mašírovať, tam neuviazli. Pri strome, do ktorého bolo zabité miesto vešiakov pár šprnágľov, strašná tlačenica. Mužskí si hľadali klobúky a paličky.

— To je môj klobúk! Kto mi to naň stupil, ký mamľas?!

— Mne zmizla palička. Bola striebrom okovaná. To je sviňstvo! Veď sa tu kradne!

— Kto kradne? Čo sú to za reči! — a podobné výkriky ozývali sa horou, do ktorej počínaly sa vkradať prvé večerné tône.

*

Mládež počala sa znovu cifrovať. Maly práce kefy, žehličky, želiezka na vlasy, voňavky, púdry. No, a večeralo sa. Žalúdok, keď sa človek vezie na takom rebrovci z hory, sa veru vytrasie, vytrávi.

— No, a nešaľže sa mi zase s tým peháňom, lebo ti dám! — vyhrážala matka dcére.

— Viete čo? Budeme bláznieť Žofu Pecháčkovie. Do polnoci len a len ju roztrhať v tanci, biť sa o ňu. A od polnoci ani čo by uťal. Ani sa nepodívame žiaden v tú stranu, kde bude sedeť. Čo? To bude špás! Však tej tie úsmevy skysnú!

*

Bál rozprúdil sa v sále obecného hostínca čosi-kamsi. Iba Samo Rapkáč sedí pri peci smutný, neveselý.

— Hore sa, Samo! Veď ty spíš!

— Nespím. Daj mi pokoj!

— Marienu Hlaváčkovie ti staviteľ vykrúca.

— Már?

— Ten.

Krajčír Števo Jarabica pribehol celý červený v tvári od zlosti k aranžérovi.

— Robte poriadok, páni, s tou opicou! Lebo ja sa zabudnem.

— S akou opicou?

— Ale učiteľka z Lazian, taká fiflena sprostá, mi dala košík.

— A čo máme s ňou robiť?

— Dajte jej poriadne po nose, lebo nech som dobrý, daj jej zahrať marš, že so psou hanbou utečie!

Ale v tom bola pozornosť aranžérov obrátená k inému výstupu.

— Rozbijem hrintu, ak sa opovážite obťažovať slečnu Hlaváčkovie!

— Blázniete sa?!

— Ba vám sa rozum čistí, opovážlivec voľáky!

Aranžéri museli zadržať rozľúteného Sama Rapkáča, ktorý sa už rútil ztrestať svojho soka.

— Rozum, Samo, počkaj! Čo to stváraš! Mierni sa, človeče!

Pani učiteľová a pani doktorová sa odťahovaly na lavici od svojho súseda. Bol to ináč fajn chlapák, obecný hlásnik. Omínalo ho čosi na päte, nuž, si stiahol s pravej nohy topánku, z ktorej vyliezla špinavá, nebárs voňavá onuca.

Mladý Švoňavec, syn rychtára zo štvrtej dediny, nemohol sa nijako odhodlať vrhnúť sa do tanečného prúdu. Prizerá sa, prizerá, akýže to vlastne tanec tancujú. Nie si je istý, či by ten krok tak navlas utrafil. Potom príde poľka. No, to by ešte šlo. Napráva si mašličku. Treba by si bolo trochu vlasy pred zrkadlom prehladiť, topánky si lepšie zašnorovať. Rukavice, biele rukavice majú tí chlapi čo mladší. A fraky im trčia jako chvosty. Má nejasný pocit, ako čo by nebol celkom súci medzi nich. Ešte by nechcely tie fifleny s ním tancovať. Nevie sa osmeliť, aby predstúpil pred niektorú tú krásku s ľahunkou, akoby nadýchanou toaletou, s účesom jako princezna a vyzval ju do tanca. Hanblivosť, rozpaky, žiaľ nad premeškanými už tancami zapíja vo vedľajších hostínskych miestnostiach. Rýchle uteká tanec za tancom. A gurážu pribúda nášmu mladému chasníkovi pomaly. Vše sa vráti do dvorany. Či už bude vedieť smelšie hľadieť do tých čiernych alebo modrých očí, či sa nezapáli, nezmätie?! Či sa už bude vedieť rozbehnúť za tanečnicou? Už — už. Skoro, o chvíľu, ale ešte nie.

Až hlboko po polnoci, skoro nad samým ránom sa osmeľuje. Bol by to hák, aby sa ho niektorá fiflena opovážila odmietnuť! Hlava mu horí. Nie, nebojí sa ani čerta. Podíde k prostrednej, tam pod tým zrkadlom, ktorá sa mu už od samého večera tak pozdáva. Zve do tanca. Kráska vrtí záporne zlatou hlávkou a sladko sa usmieva, ceriac zúbence biele jako perličky. Tedy košík?! No, nič to! Len sa rozdrapuj, ty mača ulízané! Pohne sa o krok ďalej. Náhodou zavliekly ho nohy pred tučnú staršiu dámu. Tá vrtí hlavou:

— Ďakujem. Som ustatá.

No, nič to. Mal sa aj na čo lakomiť, na takú ochechuľu sprostú! Veď by sa s ňou zmoril v tanci, jako kone v mangli.

Kráča ďalej a vyzýva s chuťou do tanca. Z košíkov si nerobí nič. Niektoré dievčatá mu ani neodpovedajú smiechom, ale zapchávajú si ústa šatkami. Celý svet počína sa s ním krútiť.

Niekto ho drží pod pazuchu.

— Čo chcete so mnou?!

— Pane, poďte s nami! — vedú ho von na chodbu dvaja aranžéri. Ovieva ho chladný vzduch triezvej skutočnosti.

— Prosím vás, čo obťažujete naše dámy?! Nevidíte, že ste opilý?!

— Ale-le ja?! O, — koktá mladík zmätene.

No, bál chýli sa ku koncu. Tanečnice v sprievode mamičiek a teták odchádzajú. Veliteľ Bízik nechce ich pustiť.

— Nesmiete ma ohrdnúť! — núka ich pivom, ktorého stojí na veľkom stole veľkých politrov asi dvadsať. Ženské ďakujú, niektorá trošku odpije, aby neurazila pána hlavného veliteľa. Lebo veď všetky tie pivá objednal on.

— Vidíte, dámy moje, že som i ja gavalier.

O chvíľu zostávajú mladí ľudia sami. Púšťajú sa do divokého tanca. Ale hneď aj ochabujú.

Pekár Chriašteľ zo Zálužian pristupuje k cigánom:

— Za čo by ste zahrali jednomu dievčaťu?

— Ďaleko?

— Ale iba tu, pár krokov.

— Desať korún.

— Ba ešte čo?! Dám vám zlatku.

— Z toho nebude nič.

— Tak vám dám tri koruny.

— Pôjdeme, ale za osem.

— Dám vám štyri.

— Za šesť.

— Tak vám dám päť, vy pľuhy. No, tak bude niečo?

— To je málo — hundral primáš, ale podával pekárovi ruku, že pristáva.

O štvrťhodiny počali v prostred obci psi brechať ako posadlí. U Staričkov povybehovaly ženské: mater a dve dcéry, jedna vydatá a druhá slobodná, z postieľ. Hrajú pred oblokmi, im vyhrávajú.

— Beta, nože navleč chytro na seba dačo! Ukáž sa tým gavalierom v obloku! Všetci sú do teba zaľúbení.

Vydatá dcéra Staričkovie vložila do obloka tanier s koláčmi a so pár kališkov s hriatym. Treba sa preukázať pred cigánmi. Matka vložila do obloka strieborný zlatník.

Za rohom ozýval sa rozpustilý mužský smiech.

— Tá si bude mysleť, že sme do nej buchnutí až po uši! — smiali sa so piati mladíci razom.

— Ba, škoda tých piatich korún, čo, Jožo?!

Pred mestským hostincom postávala hŕba mužských.

— Čo, už zamkli?! Vyliať im obloky, vyraziť dvere, oplanom!

Tesár Lasica navrhol svojmu priateľovi:

— Vidíš tam tie nočné mury? Je deň a ešte by to chcelo lumpovať! Požič mi tej palice, ja ich pošteklím.

— Daj pokoj, človeče, aby si sa nepopálil v osom hniezde!

— Stavme sa, že sotva k nim priskočím, už sa pobijú.

A Lasica už i bežal na druhú stranu s palicou. Vkradol sa medzi nespokojencov, búriacich sa proti zavretiu hostínca, jako had. Vyhliadol si starého Kapustu. Bol to podgurážený, krátkozraký chlap, ledva stál na nohách, šermujúc hrubou bakuľou po zemi. Lasica ho lupol palicou, že sa skoro zlomila.

— Juj! Bodaj ťa! Kto ma to udrel! Zabijem ho, šteňa! — počal Kapusta mastiť súsedov z prava i z ľava.

— Daj pozor, Milo, lebo ti rebrá polámem, ty lociga naničhodná! Juju-júj! Veď ma skoro zabil, zbojník!

— Po hlave ho, aby nekríval! Pomoc! Jaj! jaj! Moja hlava! — a pred mestským hostíncom v Motešiciach strhla sa zúrivá kuca-paca. Tiekla i krv, zbojníkom navieraly hrče na čelách i hlavách, niektorému rozbili nos, inému preťali ruku.

Priateľ Lupa je od tých čias poznačený nad okom. A je od tých čias, čo sme sa v Motešiciach tak dobre zabávali, pekných pár rokov. Vše ho prekáravam:

— Milo, Milo, čo to máš tu nad tým okom? Znak od narodenia?

— Ale daj mi pokoj! — odhrýzava sa priateľ Milo — to keď som bol na tom hasičskom bále v tých Motešiciach, aby ich parom vzal!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.