Zlatý fond > Diela > Kritické torzo


E-mail (povinné):

Ján Igor Hamaliar:
Kritické torzo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Zuzana Danišová, Miroslava Lendacká, Andrej Slodičák, Martin Hlinka, Rastislav Liška.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov


 

Duch našej novej literatúry na Slovensku

Krásna literatúra je v živote veľmi dôležitým a potrebným činiteľom. Je priamo vpätá do jeho najvlastnejších duchovných oblastí. Je nevyhnutným a významným prejavom o živote každého národa, alebo aspoň jeho jednej čiastky. V tomto zmysle dalo by sa rozanalyzovať písomníctvo každého národa, ako ono slúžilo a napomáhalo jeho národný rozvoj a ako osnovalo i zakladalo jeho program a poslanie v oblasti kultúrnej a ideovej. Keď si vezmeme Slovensko, tam naša literatúra mala zase svoje osobitné poslanie i ciele. Ako je Slovensko kútom sveta pre seba, tak je tiež takou špecialitou i v umení a hlavne v krásnej literatúre, ktorá sa tam z odvetví umeleckých do r. 1918 jediná postavila na vlastné nohy a dopracovala sa nejakého svojho značenia.

Slovenská literatúra! Porovnajme onen termín s podobnými termínmi: literatúra francúzska, literatúra ruská a, aby sme vzali i menšie národy, ku ktorým sú počtom bližšie i Slováci, literatúra nórska, literatúra dánska a, aby sme tiež pripomenuli i slovesnosť národa žijúceho v politickej a národnej neslobode: literatúra česká. Koľko názvov, toľko rozličných predstáv. To i ono je krásna literatúra, a predsa je podstatný rozdiel medzi literatúrou a literatúrou. Pri takomto porovnaní vysvitne veľmi jasne, že všetko to, čo sa na Slovensku vydávalo za literatúru, je v tom svetovom merítku len literatúričkou, či skorej a správnejšie je len snaha slovesne sa vyjadriť po vzore iných. Vo všetkých menovaných literárnych svetoch je pojem, predstava, poslanie a pomer literatúry k životu osobitý a špeciálny. Ešte špeciálnejší je na Slovensku, kde všetky podmienky, možnosti literárneho a umeleckého nažívania a tvorenia vyrastali z lokálnych pomerov. Literatúra na Slovensku bola chápaná, predstavovaná a zdôležitnená ako jediný možný prejav národného jestvovania. Práve preto je v nej toľko neliterárneho a neumeleckého, takže nemala možností a schopností sa vyvíjať, ale podľa síl svedomite robila národnú výchovu a národné uvedomovanie na strane jednej a ľudovú výchovu na strane druhej. Kým u iných národov, politicky slobodných, literatúra vyrastá z nového svetonázoru a z umeleckej jarnej rozochvenosti, zatiaľ literatúra na Slovensku až do politického oslobodenia temer pravidelne vyrastala z jedného prameňa, ktorý po celú dobu zostal ten istý, nevyčistený, zakalený, vyprahnutý a neobrodený, z prameňa národného citu a uvedomovania, sem-tam spestreného umelými výtvormi tradičnými a historickými. A tento prameň zostával neobrodený, neoplodňovaný a nedoplňovaný podľa vývoja svetovej úrovne. Iste tým faktom možno vysvetliť a ospravedlniť i jej jednostrannosť, zaostalosť a málosmernosť. A takýmto bol stav našej literatúry na Slovensku až na nepatrné výnimky do prevratu.

Po politickom oslobodení nastali pre literatúru nové úlohy a nové poslanie. Práca národne uvedomovacia a ľudovýchovná bola zverená škole a ľudovýchove a literatúre boli zverené i na Slovensku ciele vyššie: bolo jej zverené povzbudzujúce a iniciatívne poslanie: budovať, pripravovať a zdokonaľovať svetonázor, zošľachťovať ľudský sad a boli jej zverené tiež vlastné literárne umelecké úlohy, ktoré do čias oslobodenia na Slovensku boli z vysvetliteľných i pochopiteľných príčin zabúdané, a literatúre bola zverená celkom iná tendenčná a výchovná úloha. Doba poprevratová, s celou svojou neistotou, ruchom i anarchiou, bola i pre literatúru predovšetkým dobou kvasu a radostí, nádejí a možností. Bola to proste doba, keď sa v duchu stavali a očakávali i od literatúry nádherné zámky a svätyne, ktoré sa ukázali len stavbami z kariet. Ale tá prechodná doba bola plná i krásnych a dobrých nádejí, nádejí, ktoré samy osebe boli proti predošlému stavu ziskom, určitým kladom, ktorý znamenal istú záruku pozerať sa do budúcnosti so vztýčenou hlavou a so spokojnejším srdcom. Ale doby radosti bývajú nekritické a neobozretné.

Doba príchodu našich slobodných časov bola radostná, nekritická a dvojnásobne neobozretná. Aspoň v tých bezbrežných a neohraničených nádejach. Myslelo sa, že politická sloboda šmahom a jediným ohromným gestom napraví a vynahradí to, čo bolo zameškané a čo sa nedalo vytvoriť za niekoľko desiatok rokov. V nekritickom nadšení sa myslelo, že duša, ktorá toľko rokov primerane hlivela a pomaly zakrpatievala, mala sa razom rozrásť a roztúžiť za vysokými cieľmi i poslaniami, aby tak krásnou literatúrou pripravovala, predurčovala a kliesnila zmnoženejší národný život, aký nastával politickým oslobodením. Pravda, zabúdalo sa na to, že hoci boli Slováci politicky a fyzicky zotročení, nemohli byť duchovne zotročení do tej miery, aby sa ich všetka kultúrna zaostalosť mohla ospravedlňovať len tým. Na tento moment sa myslelo málo v celej našej literatúre i v českých zemiach. Vývoj však neurobil nič uvoľneného v našom literárnom rozvoji. Pokračovalo sa tam, kde sa prestalo, či presnejšie: literárny vývoj ide nepretržite, ale po svetovej vojne je u všetkých národov hybnejší, pestrejší a mnohoznačnejší, a preto je takým i u nás. Ale porobou na Slovensku nemožno vysvetliť všetku biedu kultúrnu. České zeme prežili Bielu horu a všetko, čo po nej nasledovalo, žili tiež v područí, a predsa aký to markantný rozdiel v literatúre! Istotne boli aj iné príčiny. A nepriaznivé staré okolnosti v slovenskej literatúre sa nedali premôcť a odstrániť ani dosiaľ. Tradičné zvieracie putá, šosáctvo, malicherníctvo, paberkovanie trvajú i dnes, trebárs majú stratené pozície.

V radostnom poprevratovom čase sa celkom zabudlo tiež na to, že práve revolučný obrat v krásnom písomníctve a v umení vôbec nie je možný, že tam sa všetko vyvíja a buduje, rozrastá, zdokonaľuje a zduchovňuje logickou cestou, veľmi zákonite a jemne. A ten veľký obrat, aký pre Slovensko a pre Slovákov prišiel rokom 1918 na poli hospodárskom, politickom, národnom, a tiež možnosti, ktoré priam vynucovali literárny a umelecký vzrast, zostali v slovenskej literatúre nezužitkované, významnejší literáti sa týchto momentov vôbec nedotkli. Len sem-tam náhodou našli sa niektorí jednotlivci-literáti, ktorí sa k tomuto problému dostali skôr náhodou, ale vždy ho riešili myšlienkovo mĺkve, odvarkovite a sentimentálne a umelecky priam úboho a neúčinne. Koľko je v našej staršej literatúre na Slovensku túžob, vzdychov, viac síce plačlivých, povzdychávajúcich i poddajných hlasov než mužných a energických, volajúcich po slobode! Temer celá literatúra robila narážky v tom zmysle. A keď príde tá čakaná, prorokovaná a tušená i túžobne literatúrou a hlavne poéziou vymodlievaná doba, v mladej vznikajúcej a rodiacej sa literatúre nenájde sa temer ozveny okrem slabých zvukov, ktoré oslobodenecké časy náhodne pripomínajú. Mladí slovenskí literáti sa radšej vrhli na problémy sociálne, ktoré vyniesla na povrch povojnová doba, a na motívy čerpané z vyšších spoločenských i literárnych kruhov i na osobné spomienky než na zužitkovanie jedinečných časov oslobodeneckých v krásnom písomníctve.

A kde spisovatelia slovenskí chceli ukázať na veľký národný i ľudský moment oslobodenia, tam radšej siahli do minulosti, k roku 1848, keď sa Slováci počali po prvý raz povedomejšie a silnejšie hlásiť o svoje práva. Z toho jasne vidíme, ako málo momentov a k akému malému literárnemu impulzu došlo prevratom na Slovensku, kde sa tak málo vyťažilo z podstaty a ducha slovenskej osobitosti a samobytnosti. Nie je to zároveň presvedčivým a charakteristickým znakom, prechádzajúcim skoro k dôkazu, že pred r. 1918 sa na Slovensku veľmi málo národne žilo, že tá túžba za národným oslobodením bola zároveň, len u niekoľkých jednotlivcov, ale pospolitosť voči tomu všetkému zostávala ľahostajnou? A ďalej: či to nie je tiež priezračným faktom, že mladí slovenskí literáti nepostavili sa k oslobodeniu vrelo, nevšimli si ho literárne, ale dali sa ovplyvňovať skôr cudzím myšlienkovým prúdom vo svojom svetonázore i literárnych túžbach a umeleckých programoch než svojou oslobodenou domovinou? Či to nie je zároveň dôkazom, ako málo tvorivých schopností a možností je dosiaľ na samom Slovensku, keď práve cudzie vplyvy (o vplyvoch českých nehovorím, to sú domáce), cudzie myšlienky a cudzie názory dali vznikať po r. 1918 na Slovensku najcennejším slovesným výtvorom, ktoré len málo súvisia s tým, čo bolo v tomto smere na Slovensku vytvorené pred nimi, a kotvia hlavne v cudzine?

Cudzie vplyvy sa dostávajú na Slovensko navzdory všetkému čím ďalej tým viacej a snahy tých, ktorí sa usilujú nemožným spôsobom ten vývoj hatiť, nie sú žiadnym vážnejším výstražným momentom. Stratili pôsobivosti a účinku.

Na Slovensku sa ešte ani dnes nechápe, že krásna literatúra je hlavne súbor a rušný vývoj myšlienkový a ideový, postupne podávaný novou, stále a stále sa zdokonaľujúcou, náznakovitejšou a zhustenejšou formou, že slovesné umenie je predovšetkým objavom a tvorbou nových hodnôt umeleckých, ktoré sa nikdy nemôžu opakovať vo svojej starej a predchádzajúcej podobe. A čím väčšia je myšlienková, ideová a orientačná bohatosť, tým je zároveň intenzívnejšie i literárne a umelecké žitie. Vývoj mladej slovenskej poprevratovej literatúry dial sa tiež týmto smerom. Kým generácia staršia z pochopiteľných príčin a vysvetliteľných dôvodov zaostala na starej vývojovej línii a v tom smere sa utvrdzovala i preukazovala činnosť, zatiaľ mladí slovenskí literáti, odchovaní hlavne cudzími umeleckými prúdmi, predovšetkým prostredníctvom Prahy, vajatali rozličnými smermi, ktoré rozbúrili mŕtvu a skoro idylicky tichú hladinu slovenských literárnych snáh v nebývalom merítku. Z takého myšlienkového a ideového bohatstva rodili sa i na Slovensku nové spôsoby a hľadali sa nové cesty, akými by bolo možné najlepšie, najšťastnejšie a najistejšie dôjsť k rozvoju. Dnes už možno dobre rozoznať, že duch mladej slovenskej literatúry je celkom iný, než býval pred vojnou (tým, pravda, nechceme tvrdiť, že po umeleckej stránke prekonal slovenskú literárnu trojicu): rôznorodejší, rozmanitejší a bohatší. Tým zároveň približuje sa už nášmu literárnemu životu v českých zemiach práve v tom, že sa snaží prekonávať svoju miestnu úroveň, že sa uberá rozličnými cestami a rôznorodými spôsobmi za svojimi cieľmi a že sa zároveň usiluje svetové umelecké vlny zachytiť v pravý čas, keď sú ony ešte vo svojej životnej sile, pôsobivosti, keď sú podstatou a súčiastkou života i jeho zmnožovateľom a roznecovateľom a nielen literárno-historickou minulosťou.

Sama staršia literárna generácia na Slovensku po prevrate produkovala hodne. Nesnažila sa však v ničom ísť v duchu mladých, či lepšie povedané, neusilovala sa dostať na úroveň novších európskych vĺn umeleckých a v ich duchu pokračovať a prekonávať zároveň svoju vlastnú minulosť, aby tak dospievala k novým výrazovým a formovým prostriedkom, ale kvantitatívne zmnožovala svoju predošlú tvorbu a udržovala sa v dovtedajších možnostiach výrazových, kombinačných i formových a tiež myšlienkove vytrvala pri svojich starších názoroch a zatvrdilo nereagovala na nové ideové činy európske. Ale napriek všetkým týmto nedostatkom a nemožnostiam starých prispôsobiť sa novšej dobe, čo je temer pravidelné vo vývoji ľudskej spoločnosti vôbec a nielen v slovesnom umení, staršia slovenská literárna generácia predsa len vytvorila pozoruhodné a umelecky prínosné diela, hlavne prozaické.

Veľká vojna a československý zahraničný odboj dali vzniknúť i v slovenskom literárnom snažení niekoľkým, význačnejším slovesným prejavom. Nové motívy, svieže a prenikavé, pôsobiace hlboko ľudsky i nacionálne, dali i v krásnej literatúre hodne látky a hodne motívov, aby ich zužitkovala. Svetová vojna, ničiaca hodnoty ľudské, hmotné i umelecké, dávala zároveň príležitosť hlavne krásnej literatúre vytvoriť literárne činy.

Nádeje veľkorysé, bujné a divé, ktoré vznikali na Slovensku pred desiatimi rokmi i na poli krásnej literatúry a ktoré v tomto sľubovali vytvoriť raj namiesto púšte, nesplnili sa ani spolovice. Desať rokov vývoja celej našej literatúry a hlavne na Slovensku ukazuje, že ani po oslobodení nebude vzostup a rozvoj taký ľahký a náhly, ale že každý literárny čin i slovesný úspech bude nutno vykupovať a posunovať za veľkú cenu vnútorného utrpenia, namáhania a neprestajného hľadania, lebo len za cenu týchto obetí rodí sa lepší spoločenský poriadok ľudský a tiež lepšie, dokonalejšie literárne hodnoty.

Duch slovenskej mladej literatúry sa spestruje, hybnie, čo je dôkazom, že predsa len vývoj a postup nastane, trebárs nie rozprávkový, aký nastáva po odkliatí, ale namáhavý a krásny, vyrastajúci zároveň z literárnej slovenskej minulosti, ktorá bola malá a slabá. A z takých koreňov nemôžu vyrásť od večera do rána zázračné kvetiny a háje. Slovensko je predovšetkým svojím zamestnaním sedliacke, slovenský živel žije hlavne na vidieku a práve slovenská zem, slovenská dedina dala vzniknúť v mladej slovenskej literatúre najlepším slovesným plodom. Budeme ešte sledovať, akým spôsobom sa to stalo a ako sa bude v tomto smere tamojšia literatúra vyvíjať ďalej.

(1928)




Ján Igor Hamaliar

— literárny kritik a historik, knihovník Verejnej a univerzitnej knižnice v Prahe Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.