ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine 1925. Strán 170. Cena Kčs 12,—.

Ján Hrušovský vydáva separátne už štvrtú zbierku svojej tvorby. Pokračuje rýchlo. Ale to jeho náhlenie mu škodí. Veď sa len zamyslime nad jeho prvým zväzkom „Zo svetovej vojny“. Bol písaný len tak dve na tri, ako novinárske články, bez vážnejších vnútorných otrasov a záchvatov. Jeho neskoršia zbierka „Takí sme boli“ dala nám niečo tušiť, dala nám prechovávať nádej, že jej pôvodca skrýva v sebe kvality veľkých hodnôt. Možno, že niektorí čitatelia videli v ňom budúceho slovenského Fraňa Molnára, pôvodcu krásnej knihy zo života mládeže „Pálutcai fiúk“. Nasledujúcou zbierkou „Pompíliova Madona“ zabŕdol zasa inde. A zbierkou „Zmok“ akoby v nej, pravda, nepriamo, pokračoval.

Zbierka „Zmok“ skladá sa z jedenástich poviedok. Mohli by sa vgrupovať do troch-štyroch oddielov podľa svojej vnútornej súvislosti. Teda podľa vnútornej súvislosti netvoria jednotný celok. Poviedka „Zmok“ stojí sama osebe. Opisuje biedny život, vlastne neživot biedneho dievčatka, bývajúceho nad potokom v diere pod skalou. Chodilo vždy roztrhané, zapustené, ako opravdivý zmok. Ale Hrušovského vždy láka svetová vojna. Tak aj v tejto zbierke je jedna z najkrajších jeho poviedok „Mamma mia“ zo svetovej vojny. Opisuje v nej hrôzu, biedu, trápenie a námahy vojakov, ktorí ich zažili na talianskych holých skalných vrcholcoch Álp; opisuje, ako zversky sa zaobchádzalo s nepriateľom, ako sa vyhadzoval do povetria aj po 400 chlapov. Toto mäsiarenie tak zničilo nervy aj najtvrdších ľudí, že sa im ani brva nepohla, keď sa vražda vykonávala. Z talianskeho frontu je aj „Zrada slečny Assunty“. Najbiednejšou časťou knihy sú poviedky čiste konvenčné a konvenčné až do nemožnosti („Babrák“, „Heddy a Teddy“, „Noc“, „Samovrah“). Nie sú oveľa cennejšie ani poviedky z doby, keď sa sloboda rodila… teda z doby, keď sa za slobodu Slovenska bojovalo aj so zbraňou („Vianoce roku 1918“, „Noc“). V týchto novielkach Hrušovský niekde mimochodom narazil aj na srdečný a britký humor („Hej“, „Priateľ Bendegúz“).

Ako vidíme z obsahu, zbieročka „Zmok a iné poviedky“ vnútorne nesúvisí. A to je veľkou chybou. Prečo neurobiť zbierku talianskych noviel, rozprávok z vojny, zo života biednych a zo života vyšších vrstiev osobitne? Pravda, trvalo by to viac rokov, kým by všetky boli hotové. A našim literátom, ktorí by chceli „tvoriť“ na tucty mesačne, sa to nevidí.

Ešte jedno by sme vytýkali Hrušovskému. Prečo neberie sujety z nášho slovenského života? Prečo ich hľadá vždy v cudzom prostredí? Veď aj v našom živote je dosť záchvevov a otrasov nielen vonkajších, ale aj vnútorných, ktoré by sa dali literátmi použiť. Pravda, chyba je v tom, že niektorí naši literáti sú namyslení, majú o všetkom slovenskom predsudky. A síce predsudky také, ktoré všetko naše vidia malicherné, nepatrné, mizerné. Myslia, že náš život sám osebe nie je dosť vhodný, aby z neho literáti čerpali. Či by sa z nášho prostredia nedal vyloviť taký Mate Berac, ako je v Kukučínovom románe „Dom v stráni“? Taký Mate Berac, ktorý by bol až do špiku slovenským! Slovenským dušou a telom.

Hrušovský má vraj hotový akýsi moderný román „Človek s protézou“, ktorý mu nechce nikto po slovensky vydať. My však tvrdíme, že keď vydal Kníhtlačiarsky účast. spolok „Zmoka“, vydal by aj „Človeka s protézou“. A bolo by načase. Možno, že by sa nám Hrušovský zjavil v ňom v priaznivejšom svetle, cennejší ako v doterajších svojich novinárskych novielkach, ktoré sú úpadkom po tak detsky naivných črtách „Takí sme boli…“.

(1925)