ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K literatuře let dvacátých. R. 1926. Svazek druhý. Edice časopisu „Sever a východ“. Strán 67. Za 10.— Kčs.

Dr. Josef Knap, známy nám z nášho časopisu, zobral svoje kritické state, uverejňované v posledných dvoch rokoch v revuách: Cesta, Kritika, Nová Evropa, Prúdy, Sever a východ, v trochu pozmenenom a rozšírenom znení v neveľkú knižočku ako príspevok k objasneniu našej literatúry, aby som tak povedal poprevratovej, ktorú on menuje literatúrou „let dvacátých“ napriek tomu, že ona bola tvorená hlavne po roku 1920 i predtým.

Činnosť a úsilie dvadsaťšesťročného Knapa sú možno známe mnohým z nás. Veď sa usiluje vniesť do nášho literárnoumeleckého života novú vec: chce proti Prahe a jej absolútnemu literárnemu centru, ktoré sa podľa Knapa až chorobne a nápadne opičí po nebezpečnej a veľmi často bezcennej móde Západu, v literatúre a umení vytýčiť, postaviť nové literárne stredisko, ktoré by sa prizeralo a priúčalo hlavne na severe a východe: to jest na Škandinávskom polostrove od literatúry nórskej a švédskej a na východe najmä od literatúry ruskej, predrevolučnej a porevolučnej rovnako. Iste je to záslužný čin mladého redaktora, ktorý vo svojom „Severe a východe“ bojuje za svoje ideály. Osou tejto snahy je náš umeleckoliterárny život spestriť, nedať mu zjednostranieť, nedať sa mu valiť jedným pohodlným riečišťom údolia cez špinu i kal, ale zaviesť ho i do koryta horských riav, aby tak nabral krištáľovej čistoty a horského vzduchu a aby nám podával čím vzácnejšie a hodnotnejšie plody. Ale nielen učiť sa od zahraničného severu a východu. I sám český severovýchod je osobitý, zvláštny, svoj, ktorý podáva vlastné hodnoty, síce typicky české, ale predsa len prifarbené vôňou severovýchodnej zvláštnosti. Lebo aj duch českého severovýchodu je osobitý, rozumný a vážny, dumavý a prezieravý, ani trochu nie márnivý. A má zmysel, korenný zmysel i pre krásu. Básnik Fráňa Šrámek, tamojší rodák, vyjadril sa tak, že ľudia toho kraja vedia, aké miesto voliť pre vŕbu a aké pre lipu. Teda majú prirodzený zmysel pre život a jeho náležité krásy. A túto korennú rýdzosť, zachovanú tak neobyčajne na českom severovýchode, dr. Knap veľmi rozumne chce uviesť do celej českej literárnej tvorby. Nikdy nemôže byť na škodu snažiť sa rozšíriť lokálne cnosti v niektorom národe na celý národ. Zdravá, silná vec časti posilní celok. Český juh dáva už od pradávna Čechám hĺbavé osobnosti. Spomeniem aspoň Husa a Josefa Holečka. Český severovýchod má tiež svoju špecialitu, a dobrú špecialitu, nemáme sa jej báť!

Snaha dr. Knapa prizerať sa i zahraničným literátom severu a východu má tiež pre nás dvojaký osoh. Predovšetkým naučí nás prizerať sa životu i z druhej strany, rozšíri naše obzory, a tak nás uspôsobí produkovať hodnotnejšie umenie. Po druhé: bude napomáhať nášmu politickému a kultúrnemu poslaniu byť mostom medzi západom a východom. A ešte jedna vec. Na východ od nás sú Slovania: Rusi, Poliaci, či nie je to zároveň úsilie na poli slovanskej vzájomnosti, ktorá sa napriek všetkým snahám dosiaľ ešte nezmohla ani na kultúrnom poli, čo má byť prvé?

Slovom, časopis „Sever a východ“ má veľmi pekné ciele, dôležité, ale dosiaľ ani len zďaleka neuskutočnené. Prvé, čo sa mu nedostáva, sú pracovníci. Má síce mnohých, a to šikovných pracovníkov, ale tí sú až priveľmi odchovaní západom a jeho kultúrou, aby sa dali tak ľahko a dôkladne do nových služieb. Preto oni sotva prevedú „odklon od západu“, o ktorý sa Josef Knap usiluje. K tomu treba nových, mladých ľudí, ktorí by sa zaujali za východ a ktorí sú oboznámení s tamojšou kultúrou, a tí, myslím, sa musia len pripravovať, väčšinou rásť. Na Slovensku by sa možno našli takí ľudia. Veď my sme sa už oddávna prikláňali k východu, k Rusku. Pravda, musí sa robiť rozdiel medzi zaslepenými idealistami a reálnejšími nazerateľmi. A Slováci sa pri „Severe a východe“ iste hlásia — západne odchovaní sa už hlásili — k spolupráci tak zodpovednej. Všetky takéto úsilia smerujú k posilneniu nášho umenia a tým i nášho života. Lebo veď všetky snaženia majú sa diať vo význame pre život. Mladý Knap má krásnu, ale i zodpovednú a neľahkú úlohu.

*

Sama knižočka dr. Knapa, o ktorej tu referujeme, snaží sa znázorniť, posvietiť nám na cesty a vodcov, ktorí reprezentujú terajšiu našu literatúru československú. Prvý článok „K severu a východu“ snaží sa o tie veci, o ktorých sme už vyššie pojednávali. Toť program dr. Knapa. Je namierený hlavne proti všetkým tým veľkým a malým izmom, ktoré boli k nám s veľkou usilovnosťou dovlečené zo západu a znamenajú rozklad, podhodnoty, špinu. Knap sa usiluje o aktívne umenie. Nie o fantastičnosť a formalizmus, ani nie o realistické kópie. Ale „střední cesta“ medzi tými dvoma spôsobmi umenia má byť vzorom. Čiže „hĺbka reálna a zároveň symbolizmus“, ako sa vyslovil Guyau.

Ale dr. Knap sa neusiluje len o to, aby ukazoval našej literatúre vzory v literatúrach severu a východu; chce, aby táto severovýchodná skupina Európy, medzi ktorú počíta aj nás, sama ukazovala Západu nové cesty a nových vodcov. Lebo my sme zvláštna skupina ľudí. „Rasy — a my k ním máme blíž — jimž se nedostalo tolik slunce, tedy né tolik jasu, gracie, žáru — citujem autora — horeček, a jejich umění, umění severu a východu, škandinávské a slovanské, odkaz jeho, duch jeho, měl by promlouvati do těchto záležitostí a nebylo by to po prvé, co by položil studený obklad na vznetlivou hlavu ostatní Evropy. Tento duch vždy se ptá po myšlence, tvoří osud, bije se za člověka, za boha, za přirozenou krásu věcí. Jde o to, věděti o příbuzenství.“ Čechy sú podľa Knapa orientované západom, Slovensko východom, svoje prvky umelecké majú tieto dve zeme vraj si pozmeňovať, aby vytvorili tak zmnožené hodnoty československej kultúry. Česká a slovenská kultúra majú sa divergenciou zlúčiť: „Z divergentních prvků se buduje a vybuduje syntesa, pružná, průbojná a silná. Po ní jest tu volati.“

V knižke sú state i o slovenskej literatúre. Ako všetky článočky, zahrnuté v dielci, i tieto sú nedomyslené. Podané sú len náčrtkovite. Súdy v nich vyslovené vyzerajú tak, akoby museli i nemuseli byť pravdivými.

Celý tón knihy ide tým gestom nedomyslenia, nedotvorenia. A kto by chcel merať nejaké dielo merítkom F. X. Šaldu, kde hovorí, že knihu tvorí obsah, ktorý má byť vnútornou drámou knihy, sa veľmi sklame. Mnohí budú považovať celú knihu za detskú hračku, ak sa im vidí smiešne zošívať dielce z článkov povystrihovaných sem-tam náhodile z novín. Vedeckoumelecká práca, a najmä práca literárnohistorická, potrebuje dopracovania, dotvorenia; najmä keď v nej majú byť i monografie o jednotlivých spisovateľoch. Preto sa netreba tak náhliť s vydávaním kníh narýchlo pozošívaných z novinárskych statí. Čo stačí do krátkej novinárskej zprávy, nestačí do knihy.

Tieto výčitky sa vtisli do pera takému, kto nepozná predošlé práce dr. Knapa. Iste nie celkom oprávnene. Napriek tomu, že mnohé v knihe je len príležitostne načrtnuté, že podáva veľmi schematicky len niektorých reprezentantov literatúry československej dvadsiatych rokov nášho storočia, úvod knihy, kde autor podáva program svojich snažení, si zaslúži, aby bol vydaný i separátne knižne. A dr. Knap iste bude ešte mať príležitosť hodne pohovoriť o našej literatúre i o našich „východních věcech“ — ako nazýva slovenskú literatúru — podrobne, dôkladne. Bude toho obzvlášť treba, keď dosiaľ nemáme knihy o najmladšej našej literatúre okrem jednostrannej a náladovej Götzovej „Anarchie“. Dr. Knap je na to veľmi dobre kvalifikovaný a povolaný.

(1926)