ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A. C. Nor: Opilé povídky. Praha 1926. Nakladatel Václav Petr. Strán 91. Za 14.— Kčs.

Mladý poslucháč filozofie v Prahe A. C. Nor už asi pred dvoma-troma rokmi debutoval svojou románovou kronikou, čerpanou zo sliezskeho prostredia, „Bürkentalom“, ktorý mu získal hodne uznania a isté miesto medzi mladou gardou československých prozaikov a stal sa dôležitým a vážnym priebojcom nových teórií a spôsobov v románe. Nor už v „Bürkentale“ vytypizoval sedliaka-obra, ktorý nie je ničím iným len práve sedliakom-obrom, zloženým z kostí, krvi, mäsa a svalov, ktoré sú zase vyťahané a zocelené od námah a drsnej práce. Lebo postavy Norove hádam ničoho iného nepoznajú okrem mäsa a krvi. A tá hrubosť a drsnosť Norových typov môže sa vysvetliť láskou, opilou láskou k pôde a všetkému, čo z nej pochádza. Je iste príznačné, že Norove osoby konajú, akoby boli omámené, opilé životom. Nepoznám ani jednu Norovu postavu, ktorá by bola v našom zmysle normálna, a ak by ňou i bola, ale v jeho, Norovom zmysle, by ňou nebola. Proste on neuznáva žiadnych duševných zápasov, žiadnych duševných bolestí a otrasov. I v jeho druhom románe „Rozvrat rodiny Kýrů“, vydanom 1925, poznáme tie isté vlastnosti ako v „Bürkentale“. V ňom vystupuje celá rodina Kýrovcov, sedliakov-obrov, ale bez náležitej analýzy, bez náležitého vysvetlenia a znázornenia príčin, začína sa rozvrat celej rodiny. Či sa ten rozvrat stal za trest pre povestné rozdelenie pôdy rodinou, k čomu sa nehanbili použiť všetkých možných prostriedkov? Alebo uvážme len, ako z čista-jasna prišiel spomínaný rozvrat za jednu jedinú noc! A rodinnú katastrofu prežil len jej najmocnejší, ktorého nezmohla ani zlomená a zmrzačená ruka, ani nič, čo prichádzalo na neho. Bol to syn otca rodiny Kýrovcov Karol Kýr, ktorý si našiel tiež zurvalku, aby tak ďalej niesli štít kýrovskej rodiny obrov. Ale v oboch románoch ešte veľmi škodí Norova neznalosť románovej techniky. Nevysvetľuje, neodôvodňuje ani psychologicky hlboké zvraty a perverzné činy postáv a niektoré z nich napriek tomu, že sú krvnaté, mäsité a osnované v svaloch, zdajú sa neživotnými.

A takéto vysvetľovanie a psychologické objasňovanie postrádajú i kratučké poviedky, ktoré tvoria tretiu jeho knihu „Opilé povídky“. Táto maličká knižočka opilých poviedok obsahuje dvanásť kratučkých čŕt či „povídek“, ktoré majú hodne spoločného s oboma predošlými knihami Norovými. V nich javí sa nám Nor realistom. Ale dajme pozor na to slovo: realista. Ono pri A. C. Norovi nemá ten zmysel ako pri starších našich realistoch: Šimáčkovi, Kukučínovi, F. X. Svobodovi, Timrave, Tajovskom atď., ale svoj vlastný, špeciálny, kde fabula má nábeh znervóznelý, prechádzajúci už do fantastiky. Pravda, A. C. Norov realizmus je novým realizmom, ktorý sa usiluje o iné stvárnenie ako realizmus starý, ktorý sa vedel široko-ďaleko vypovedať nielen o celom rode za jedno pokolenie, ale za pokolenia dve, tri, ba i štyri. Spomeňme si aspoň na J. Herbenov román: „Do třetího a čtvrtého pokolení“ a na J. Holečkovu kroniku juhočeskú „Naši“. Novorealizmus má inú tendenciu. Vie, že žijeme v dobe chvatu, keď nemáme čas čítať niekoľkozväzkové romány. Dej musí byť vtlačený do zhustených slov. Slová musia nahradzovať celé stránky a vety celé kapitoly. V deji nesmie byť nič zbytočné, len samá podstata, len samá účelnosť, slovom len to, čo je nevyhnutne potrebné pre umelecké zachytenie, emóciu a dojem. A. C. Nor premiešava svoj novorealizmus s fantastickým zauzlením svojich rozprávok. Ale hádam to nie je ani opravdivá fantázia, len zmocnené napätie, ktorého Nor vo svojich „Opilých povídkach“ užil. Niektoré z nich sú skoro čisto realistické. Tak hneď napr. prvá poviedka „Povozník“ predstavuje nám pražského drožkára a jeho (s podvodom z oboch strán) troch pasažierov. Najzaujímavejšia je poviedka „O člověku, který se setkal se svým pseudonymem“. Básnik a spisovateľ stretol sa v jednej reštaurácii s človekom veľmi úbohým. Bol to jeho pseudonym, ktorým sa podpisoval pod svoje najhoršie veci. A tak to ide i v ostatných poviedkach tejto Norovej zbieročky, kde sa fantastika a realita premiešava v harmonické celky. Pravda, vo väčšine poviedok fantázia prevláda. Inak tieto poviedky majú na sebe stopy rýchleho načrtania bez opravy a rozmyslenia. Sú improvizáciami nachytro i násilne nahodenými na papier, v ktorých jasne poznať, že bolo k nim naliepané i priliepané, len aby vystačili na jeden fejtón dennej tlače. Lebo A. C. Nor sa proti svojmu opravdivému a veľkému umeleckému nadaniu prehrešuje tým, že nachytro všetko improvizuje a zapĺňa svojimi článočkami a novelami i poviedočkami skoro každý český denník. Pravda, len na škodu svojho umenia.

(1927)