ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Slovensko v literatúre a v umeleckom snažení vôbec vždy šlo pomaly za umeleckým vývojom a postupom iných krajín a iných národov, pokuľhávalo za svetovými predbojovníkmi, ktorí niesli štandardu umenia vpred, a oneskorene sa od nich učilo, keď už patričná idea a tvorivý moment doby boli využité, odviate a už rozriedené, a práve preto nemali výbojnosti a životodarnosti. Stav Slovákov po stránke umeleckej býval takmer pravidelne neutešený, málo tvorivý, plytší než hlbší a zmnoženejší. Takáto kultúrna zaostalosť a umelecká nemohúcnosť možno máva obyčajne taký osud v krajine, kde niet hmotného blahobytu a rozvinutého národného života, hoci treba brať s veľkou rezervou slová anglického mysliteľa, keď uvážime, že v Rusku, v krajine nikdy neoplývajúcej bohatstvom a usporiadanosťou pomerov — literárna a umelecká tvorba bola na vysokej úrovni, veľmi často svetovej. A tak isto v slovenskom prostredí pred rokom 1918 z uvedomelých Slovákov umelecky tvorili sociálne horšie situované vrstvy. I rozbor dnešnej umeleckej generácie na Slovensku by nás presvedčil o platnosti tohto výroku. Z takéhoto smutne zarámovaného prostredia pred rokom 1918 a z tých čias rodila sa dusná, ponurá atmosféra, ktorá nedovoľovala vzniknúť nijakému voľnejšiemu prejavu, ktorý by chcel vytvoriť niečo cenné nad úroveň jestvujúcu do tých čias. Keby sa to bolo náhodou stalo, keby bolo vzniklo niečo odvážnejšie, bolo by sa neúprosne ubilo z takzvaných slovenských oficiálnych miest. Bolo takmer vylúčené, aby do takejto dusnej a ohraničenej atmosféry zaviali nové myšlienkové a ideové vlny, ktoré by do nej boli priniesli rozprúdenie a občerstvenie životnej vegetácie.

Po roku 1918 sme pevne verili, že takáto brzda umeleckých snáh na Slovensku i hmotné nedostatky sa naraz pominú. To všetko však boli len nádeje, aké po roku nášho politického oslobodenia vznikali hromadne ako podenka nad riekou v nekritických hlavách, pomýlených nadšením a radosťou z oslobodenia, ale zničené tvrdou skutočnosťou, rýchle zanikali a tak dovoľovali pozrieť sa na celý vývoj týchto snáh reálnejším spôsobom. Brzdy kultúrneho a umeleckého rozbehu i uvoľnenia šarapatili i šarapatia na Slovensku v miere nebývalej a rozhojnene, viac, ako sa mohlo pred rokom 1918 myslieť. Voľnejšie hlasy a smelšie zvuky v krásnom písomníctve sa ani neozvali. Do šedivého a desivého ticha i mŕtvoty duševnej rozozvučali sa hlasy mladej inteligentnej slovenskej generácie, ktorá po prevrate hromadne začala študovať na pražskej univerzite. Tento slovenský dorast vedel sa tam zbaviť všetkej tej zdržujúcej a nehybnej tradičnosti svojej krajiny a zo svetového hľadiska sa vedel pozrieť i na literárne veci jasnejším zrakom a s otvorenejšou hlavou, ktorú už nepreťažovali nánosy ubíjajúcej tradície. V Prahe začali sa rodiť v hlavách mladej slovenskej generácie myšlienky, aké nikdy nemohla zrodiť ich materská pôda domáca. Túto už v tom čase zo všetkých strán ovplyvňovali umelecké a literárne prúdy z celej Európy, ba z celého sveta, hneď po ich zrode, v čase, keď neboli ešte vyprahnuté a nemohúce, ale životné a podporujúce rast. A takáto Praha, kde sa život každým dňom prehlbuje, rozvetvuje a komplikuje, nemohla nezískať umelecky naladených slovenských vysokoškolských študentov. Tam vznikla i prvá slovensko-umelecká revue mladej generácie „Svojeť“ (1922) ako protestný výkrik proti tradíciou preťaženým „Slovenským pohľadom“ a za obrodu, novú náplň a nové cesty literárneho umenia na Slovensku. Mladá revue, vedená veľmi obratne, účelne, vkusne a moderne, nenašla pre seba na Slovensku pochopenie a dosť finančných prostriedkov, preto zanikla po šiestom čísle. Po zaniknutí svojho orgánu zmocnili sa svojetisti „Mladého Slovenska“ a v ňom sa usilovali priviesť na Slovensko svieži van nových čias. Ešte pred zaniknutím tejto revue skupina mladých slovenských obdivovateľov ruskej revolúcie a jej všestranného uvoľnenia ľudského i umeleckého začala vydávať roku 1925 svoj vlastný literárny časopis „Dav“, ktorý sa už nielen literárne a umelecky usiloval o nové hodnoty a nové prúdy umelecké, ale i o nový, pružnejší a vhodnejší svetonázor, snažiac sa politicky poučovať a vychovávať svojich stúpencov pre novú dobu, ktorej je cudzie všetko snaženie národno-tradičné v tom preťažujúcom zmysle slova. Davisti snažili sa predovšetkým zbaviť a vybiť si z hlavy takú tradíciu, ktorá podľa ich názorov bránila každému voľnejšiemu rozbehu. Táto slovenská generácia svojetistov, davistov je svojimi snahami a cieľmi totožná s pražskou a brnenskou generáciou tohto smeru. Devětsil, Avantgarda, Pásmo, Host, Studentská revue, Svojeť i Dav majú rovnaké tendencie v Čechách i na Slovensku. Je to jediná generácia, ktorá vznikla po našom národnom oslobodení a rozšírila sa v celom národe z Prahy až na Slovensko.

Vieme, že toto je iste prvá najjednotnejšia československá generácia literárna, ktorá vznikla na jednotnom svetonázore a priniesla pre náš kultúrny život (nielen literárny) obrodzujúce momenty napriek tomu, že sa jej snahy často vybíjali vo chvatnom a samoúčelnom vyhľadávaní niečoho nového. Pravda, každý nový smer prináša so sebou i takéto, mohli by sme povedať, deštruktívne elementy, ale konečné zhodnotenie ukáže bilanciu kladnú. Túto generáciu, ktorá vznikla a bola ovplyvnená ruskou revolúciou, bude raz treba študovať a zhodnotiť jednotne v českých krajinách i na Slovensku, čo sa dosiaľ nedeje. Je to generácia jedna a jednotná, nepatrný rozdiel medzi českou a slovenskou frakciou je v tom, že davisti museli rátať pre svoj boj s menšou gardou bojovníkov i s obecenstvom zaostalejším, s krutejšie a hlbšie zastaralými spoločenskými predsudkami, ktoré naň navalila stará výchova cirkevná, politická, štátna a čiastočne i národná. Hoci na tomto mieste nechceme hovoriť o výchove a tradícii národnej, predsa však musíme pripomenúť, že je veľký rozdiel medzi tradíciou a tradíciou: jedna je brzdou ľudského snaženia, pokroku, ubíja jeho rozbeh, zadržuje ho svojou nehybnosťou a neprispôsobivosťdu novým časom a ich potrebám, druhá zase, ktorá sa vie prispôsobiť daným potrebám, vie sa obrodiť a často i zbezvýznamniť svoju vlastnú minulosť. Na Slovensku po celé desaťročia národná tradícia bola a je takmer výlučne charakteru prvého.

II

My na tomto mieste nemôžeme dosť dobre preštudovať a zhodnotiť význam davistov v celom ich rozsahu, všimneme si preto len poézie, lebo davisti i v poézii priniesli na Slovensko hodne kladných hodnôt, a môžeme s dobrým uvážením tvrdiť, že práve, davisti priniesli po našom politickom oslobodení do poézie nového, ducha, nový stvárňujúci spôsob, preduchovnili poéziu v tom dobrom a čistom zmysle slova, nespedagogizovali ju, nenaplnili ju dumavými a uvažujúcimi reflexiami, ale predsa ju vnútorne prehĺbili a zintímnili. Slovensko veľmi zriedka a veľmi ťažko reaguje na myšlienkové prúdy svetové, slovenský emotívny a rozumový aparát len niekedy slabo reaguje na vlny, ktoré vysiela do sveta niektorá krajina alebo celé niektoré myšlienkové či umelecké hnutie. Z takéhoto reagovania dá sa a musí sa zároveň usudzovať na mnohé veci i pri existencii a kultúrnom zhodnotení niektorého národa. Toto však rozvinieme inokedy. Ohromný fakt je, že davisti svojou poéziou rezonovali práve na myšlienkovú i umeleckú vlnu, ktorá sa rozprúdila po veľkej vojne hlavne z Ruska, ale i z krajín západnej Európy.

Bolo a je ich málo. Poničan… Novomeský… A títo… vedeli v Prahe vedome a rýchle chytiť ducha času, reagovať naň a priniesť z jeho zavanutia kus i do svojej krajiny. Každý z nich priniesol do poézie svoje vlastné hodnoty, svoju špeciálne prifarbenú príchuť, svoju individualitu, čo spôsobilo na Slovensku mnoho kriku, podobajúceho sa kriku v kŕčoch. Najviac sa rozkričalo z oficiálnych miest proti Jánovi Robovi-Poničanovi a jeho zbierke, vydanej ešte roku 1923. „Som. Myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím.“ Niekoľko poznámok o nej. Zbierka sa vyznačuje predovšetkým odvahou. Poničan sa odvážil sa povedať na plné ústa všetko to, čo pri konvenčnosti slovenských pomerov bolo prinajmenej nevychovanosťou, skazenosťou, bezcharakternosťou. Preto sa na Slovensku zľakli jeho primitívnosti, sily priam živočíšnej a viery v budúcnosť, v budúcnosť malého človeka, ktorý až dosiaľ bol len pracovnou silou pre niekoľko ľudí, ale nie pre seba. Preto tie zúfalé hlasy o jeho básňach, preto to ohradzovanie sa, že jeho verše sú vraj pre Slovensko cudzie, nestráviteľné, hoci v skutočnosti vyzneli odtiaľ ako výkrik ľudskej túžby a bolesti v častiach, kde autor nehovoril len za seba a svoje zmyslyly. Jeho zbierka však nie je ani tak čisto básnickým a estetickým kladom, ako skôr kladom spoločenským a kultúrnym. Je síce pravda, že sa odvážil na Slovensku s nehývalou otvorenosťou a smelosťou biť do zaryto neprístupného ovzdušia slovenských dedičných predsudkov, odvážil sa voľne rozveseliť a rozkypieť vášeň i emocionalitu, a už v tom je mnoho poézie. V spevoch života, krvi i srdca je plno užitia sveta všetkému navzdory, plno hedonizmu, i zmyselného. Pravda, Poničan neoplýva len rozkošníctvom. Vo svojich spevoch odboja vie sa zamyslieť nad ľudskou biedou, biedou všetkých tých životom ubitých, ktorých ubíjajú továrne alebo ustavičné predávanie lásky, hoci ony ju v živote nepocítia vôbec.

Napriek tomu, že Poničan zostal primitívnym baranom — ako ho nazval jeho najbližší druh a vysvetľovač — ktorý nemotorne rozbíja to, o čom vie, že už dozrelo a treba to odstrániť, táto poézia odbúravania nie je však čisto negatívna, lebo uvoľňovať miesto a vyprázdňovať priestor, robiť túto základnú primitívnu prácu znamená uprázdňovať miesto pre to budúce, lepšie a priliehavejšie nálade, duchu i potrebe dneška. I básnická zbierka „Som“ nestala sa veľkou a pamätnou pre umeleckú a tvarovú dokonalosť a estétstvo, ale preto, že sa usilovala stvoriť nový svet, nový poriadok, nové názory, že s nebývalou a nezvyklou smelosťou vtrhla do púšte duchovnej, bez okolkovania vrhla kameň odvahy do hladiny stojatých vôd. Prosto jej cena je v tom, že rozhýbala to, čo, bolo v kľude, a kľud vždy znamená nečinnosť, neživotnosť, mĺkvotu. V nových časoch priniesol prvý básnický odboj na Slovensko, kde sa už dlho zbytočne historizovalo a historizuje miesto života a miesto vytvárania a hľadania nového poriadku a nových hodnôt kultúrnych i umeleckých.

Dalo by sa ešte veľa hovoriť o tejto prvej Poničanovej zbierke, o jej voľnom verši, o autorových názoroch na funkčnosť triedneho (komunistického) umenia, o jeho kolektivistických hrách „Dva svety“ a „Stroje“, ale v teórii nepriniesol ani so svojím druhom Okálim, ktorý sa rád a často usiluje na rôznych miestach teoreticky podložiť a vysvetliť podstatu a ducha novej poézie a nového umenia vôbec, nič nového a svojho, len sa snaží propagovať u nás názory nových revolučných a väčšinou marxisticky naladených ruských teoretikov umenia a literatúry: Bogdanova, Plechanova, Fričeho, Lunačarského, Trockého a mnoho iných, v čom je opäť priekopnícka zásluha a má ohromný význam. Vymoženosť ruskej revolúcie naučila Poničana dívať sa na životné javy reálne, bez akéhokoľvek prifarbenia fantáziou a mystičnosťou. Ján Rob-Poničan v stati „Vyznanie lásky“ (Mladé Slovensko, roč. V., 1923 — 24, str. 4.) dostatočne svedčí o svojich názoroch. Citujem doslovne: „Myšlienku: zdrapiť, stelesniť, pikovať k papieru… verne, tak, ako nám ju nálada, zápal, nadchnutie pošle, predstaví… Byť na stráži… Stále… Čakať na zjavenie… a vtedy vidieť, cítiť, chápať len ju… a hmota, slová, prostriedky to jej stelesnenia, nech sú poddajné, mäkké, aby sa prispôsobili i husej koži jej zmrznutých údov.“ Básnický čin Poničanov dá sa najlepšie a najvýstižnejšie charakterizovať jediným slovom „mladosť“ tá nekompromisná mladosť, ktorá vo svojej bujnosti a zvíchrení prináša i omladenie života a jeho cieľov, mladosť, ktorá je postavená ako protiklad staroby a všetkého toho, čo už vykonalo alebo nevykonalo svoje poslanie v živote, ale čo už iste neprinesie nijaké nové hodnoty, mladosť, v ktorej slove je už samo jej víťazstvo a dobytie budúcnosti a v ktorej fyziologickej mladistvosti je priam živočíšna sila, ktorú nemôže nič zaraziť, zvrátiť z cesty a podlomiť. I na Poničanovi môžeš pozorovať a overiť si slová indického filozofa Rabindranátha Thákura z knihy „Sandhana“ (vydanej v Kladne roku 1917, str. 106.): „Neboť život jest nesmrtelné mládí a nenávidí stáří, jež chce překážeti pohybům — stáří, jež nepatří v pravdě k životu, nýbrž jde za ním jako stín za světlem.“ Mladistvosť, odvahu a rozbeh s ňou prichádzajúci poznáš na tvorbe Poničanovej i na tvorbe poetov-davistov vôbec, a už v tom je ich klad, hodnota, sila i zásluha, ktoré sa budú ceniť v budúcnosti vždy viac a viac. Nemení na veci a nezmenšuje jeho hodnotu, že sa dal príliš ovplyvňovať a príliš napodobňoval modernistov českých i maďarských. Oboje má cenu priekopnícku a prevyšuje ju Poničanova odvaha, vyrušenie zo zatlievania, rozprúdenie a zoživotnenie mŕtvoty vecí, ideí a ľudí na Slovensku, a túto zásluhu v prítomnosti možno ťažko doceniť!

IV

… Ďalší člen davistickej poetickej skupiny a dosiaľ najsľubnejší a najtalentovanejší je Ladislav Novomeský… I jeho malý zošit básní „Nedeľa“, ktorý vyšiel roku 1927, vyvolal silnú odozvu v našom umeleckom svete. Pravda, všetky tie hlasy, ktoré mu vytýkali pravopisné a interpunkčné nedokonalosti a rečové nesprávnosti, vo svojom analfabetizme v umení a najmä v umení literárnom a slovesnom nemohli mu prísť na chuť, nemohli vo svojej malosti, povrchnosti, ktorá sa nikdy nesnaží vycítiť básnikov tep a pochopiť jadro jeho umeleckého a priebojného prínosu, vyznieť inakšie, ako práve vyzneli. Tieto hlasy registrujeme bez poznámky. Nemožno však nechať nepovšimnutý hlas dr. Josefa Knapa, ktorý dobre vysvetľuje našu literatúru i na Slovensku a dosiaľ prejavil pre ňu veľké porozumenie. Knap v revue „Sever a Východ“, roč. III., str. 159 — 160, v článku „Z období nového verbalismu“ hovorí o Novomeskom i o celej skupine davistov: „Od vystoupení J. Roba-Poničana nevzala si tato skupina na bedra víc, než býti nezdobným semeništěm hanebně pozérskeho verbalismu, jejž s objevitelským gestem, podstatnější kořisti hodným, a s uplatněním nestranných programových formalistických schválností, odpozorovaných mladým sousedním lyrikům z Čech, vnucuje jako novou krásu básnictví.“ Táto tvrdá výčitka môže platiť na väčšinu Poničanových básní, keď sa na ne dívame len z estetického stanoviska, ale nie vtedy, keď nad nimi uvažujeme takým spôsobom, ako sme označili vyššie. Poézia Novomeského je na Slovensku jedinou poéziou, ktorá je v úzkom kontakte a v priamej kontinuite s novou dnešnou a modernou poéziou svetovou. Prvá a jediná vedela sa rýchle orientovať v duchu času, pochopiť ho, prispôsobiť sa jeho podstate a priblížiť jeho pulzovaniu: toto ovplyvnenie poéziou porevolučného Ruska a novou poéziou Západu priviedlo ho k uspôsobeniu a k vibrácii i vanu, aký sa vyznačuje v snahách poézie týchto krajín. Ním i na Slovensku sociálna a proletárska poézia, ktorá nebola do tých čias vlastne ničím iným ako agitačným bubnom, zintímnela a zvrúcnela. Slovensko iste po prvý raz, čo žije a podľa svojho skromného spôsobu básnicky tvorí, či skôr a správnejšie: napodobuje básnickú tvorbu iných národov, dostalo nie informácie a zprávy, ale skutočné obohatenie a ovplyvnenie v pravý čas, keď vlny ruskej a európskej poézie vôbec boli v plnom prúde a trysku, v plnom vare a rozprúdení svojho životného elánu a rozvíchrenia, keď žili ešte naplno, a nie keď už boli akousi vyprchanou vôňou a dobolenou bolesťou či skôr starinou, hodiacou sa pre kultúrtrégrov, ale nie pre básnikov, čo chcú rásť, tvoriť a znásobovať básnické pramene, fondy. Tento mladý chlapec, ktorý je súčasne veľkým básnikom, vedel veľmi vhodne a včas rozbiť klietku predsudkov a tak sa vystaviť priam najprudšiemu prúdeniu sviežich európskych básnických vĺn, zachytiť z nich, prispôsobiť a presadiť do domácej pôdy.

Nepoznám na Slovensku poetu z mladšej generácie, ktorý by tak správne postihol príchod novej jari a nového dozrievania v poézii ako práve Novomeský. Všetci okrem neho oneskorene napodobujú a prenášajú k nám ako umelú kvetinu cudzie plody, ktoré vo svojich materských krajinách odložili nabok, do múzeí.

A toto oneskorené nohsledstvo bolo už na Slovensku pravidlom bez výnimky. Musel prísť Novomeský a davisti vôbec, aby urobili po prvý raz výnimku, aby udreli jeden kyjom, druhý strunami vo vetre, aby som sa vyjadril ako Hora, do mŕtvoty a hluchoty duší i sŕdc. To je ich veľké poslanie, osudová nutnosť, a nie zásluha a všetky tie akademické názory, ktorými sa nikdy nedá vystihnúť a charakterizovať táto poézia životného prúdenia, zvrúcnenia a zintímnenia. Myslím, býva takmer pravidlom, ako učí literárna história, že príchod nových myšlienok a príchod nových umeleckých zdrojov a prúdov možno rozoznať i podľa toho, ako ich svorne a jednotne z oficiálnych miest ničili, ubíjali a nechápali. História takých osudov opakuje sa pravdepodobne u nás i na davistoch!

U Novomeského možno pozorovať i onú vildracovskú snahu, nie síce milovať pokoru, odriekanie a ozdobovať ich gloriolou mučeníctva a trpiteľstva, ale prisať sa k veciam, i k nepatrným vecičkám sveta, ako sám autor vyznáva o sebe, „že miloval tak strašne neskonale veci i vecičky sveta“ a „z tých vecí veniec vije a tvorí novú krásu poézie“, dávať tým vecičkám žiť, rásť, myslieť, povzniesť ich a urovnomocniť so sebou samým, teda dívať sa na ne a pokladať ich za realitu ako reality iné. Pre neho je svet daný na mnohých miestach ako realita nášho vedomia, teda i predstavy, sny, ideály a pod. sú veci, ktoré treba milovať:

„Vo vlaku je vecí mnoho, ako stromov v lese: vojaci, slúžky, dvere, v okne hrad.“

To je zmelodizovanie a zrytmizovanie skutočnosti do náhrady reality, ba do reality samej, ktorá sa u Novomeského na mnohých miestach javí ako kvasenie, najidylickejšie vyjadrovanie a chápanie sveta i jeho javov, pravda, celkom iným a celkom novým spôsobom, ako je to u našich starších idylikov, s dravosťou a baladičnosťou sociálneho žitia. A toto prisatie k realite je preteplené a zintímnené osudovým rastom človeka a preniknuté vnútornou presvedčivosťou a opravdivosťou.

Novomeský je lyrik — ak možno týmto slovom vystihnúť podstatu a ducha jeho poézie, ktorá sa celkom odlišuje od doterajších lyrikov — úprimný, zjemnelý, ale nie slabošský a nemohúci. Aj on sa učil u mladých básnikov. Hora, Vildrac a najmä poeti nového Ruska ovplyvňovali a ovplyvňujú jeho básnický fond. Zo začiatku aj on bol vo vleku cudzích myšlienok a cudzích stvárňovacích a vyjadrovacích prostriedkov. Preto v jeho začiatkoch možno pozorovať hodne chcenosti, násilnosti, módnej šablóny, ale nepísal verše, ako sa u nás obyčajne robí, podľa predlohy. Nikdy však nebol v úplnej závislosti a úplnom zajatí iných autorít. Všímal si ich len potiaľ, pokiaľ je nutné všímať si výsledky a vývoj najnovšej poézie veľkých tvorivých duchov. Je to ako pri vedeckej práci: vedec musí pri svojom bádaní ukázať znalosť toho, čo bolo vytvorené pred ním, a potom, čo je najhlavnejšie, musí tiež priniesť výsledky svojho bádania. Tvoriť, to znamená písať, uvažovať a premýšľať predovšetkým o tom, o čom sa dosiaľ nepísalo a nepremýšľalo. Básnicky tvoriť znamená opäť a zase vyjadrovať túžby, bolesti ľudských sŕdc a snáh, ktoré ešte neboli vyjadrené, a znamená zároveň skutočné vytváranie nových, životných hodnôt, aké tu ešte neboli. Taká je i básnická tvorba Novomeského. Nie je to nemohúce epigónstvo a oneskorené napodobovanie, ako bolo dosiaľ a vo veľkej miere i je pravidlom na Slovensku.

Novomeského zbierka nie je iba zbierkou lyrickou, ale ju spestrujú, pravda, na úkor jednoty a výstavby, sociálne prvky i nemiestna proletárska poézia, ktorej je už dnes ťažko prísť na chuť. Ale mnohé sociálne čísla (Noc, Kruhy, Balada o šťastí, Dve balady) vedia zachytiť osudovú tragiku baníkov i prostitútok, ktorých telo „je večne milované, a predsa lásky nepozná“. Báseň „Nedeľa“ je iste vrcholom celej zbierky. Vinie sa širokým tokom, stvárnená do akejsi básnikovej vlastnej formy i vlastnou výrazovou technikou zduchovnenia a zoživotnenia. Navonok je v nej kus sentimentality, ale vnútro — vír, ktorý sa dvíha pod hladinou na povrch tichej idyličnosti! Tá rozorvanosť vnútorná, to ubíjanie sa bolesťou a rozorvanosť vínom, harmonikou v putikách, je najstrašnejšou drámou, aká sa odohráva v hrudi a mysli človeka, zachytená na papier takým navonok tichým a pokojným spôsobom, ktorý priam prechádza do sladkastej sentimentality. Taký obraz starca, ktorý hrá v putike na ťahaciu harmoniku, aby mohli hostia tancovať shimmy, je jalový obraz, ktorý vlastne nič nehovorí, ale len čo sa ti povie, že starý harmonikár, opustený, smutný, starý, žijúci v biede, premieňa svoje bolesti a svoju biedu na radostnú a veselú pesničku, ktorá má vábiť a rozveseľovať hostí, potom je v tom celá oná tragika, o ktorej sme hovorili, a pri čítaní tejto básne najlepšie pochopíš, čo to znamená byť v modernej poézii dotvárateľom a spolutvorcom básnika!

O tejto malej zbierke, ktorá sa môže prirovnať na Slovensku ohromným významom len zbierke Ivana Krasku, dali by sa napísať celé veľké štúdie. Pokladáme to však za zbytočné. Tá zbierka sa musí čítať! Celá moja slovná zásoba a kritický žargón, ktorý sa dá použiť od prípadu k prípadu takmer pri každej cennejšej zbierke, boli by prázdnym námesačným štekotom, ktorý nijako nemôžem pripustiť pri charakterizovaní takej zbierky, akou je „Nedeľa“. A preto si treba želať a vyčkávať ďalší vývin, ďalšie klady a hodnoty od Novomeského. Vyvíja sa v znamení novej poézie vyváženosti a životného zrovnomocnenia, to je súčasne i hlas poézie budúcnosti!

V

Činnosť davistov v poslednom čase akosi stagnuje. Pre nepochopenie a pre finančné ťažkosti nemôžu vydávať ani svoj orgán Dav, čo je veľká škoda pre umelecké, kultúrne i spoločenské odpútanie a oslobodenie na Slovensku. Dav od začiatku r. 1929 vychádza ako kultúrnopolitický časopis. Bez organizácie a bez tribúny ťažko bojovať so zakorenenými, dobre organizovanými a bohato financovanými starými útvarmi umeleckými i spoločenskými. Najviac škodí davistom podľa môjho názoru to, že prismelo a otvorene prihlasujú sa politicky k ruskému komunizmu. Bolo by si treba viac všímať umelecké a spoločenské vymoženosti nového Ruska, prinášať tie vplyvy k nám, uzdravovať a obohacovať náš život. Menovite si treba všímať i novú ruskú literárnu a umeleckú kritiku a literárnu vedu, aby som spomenul disciplíny mne najbližšie. U nás sa i v týchto odvetviach sedí pohodlne na starých výsledkoch a na starej úrovni. V Rusku však usilovne hľadajú i v tomto odbore nové cesty, nové možnosti a spôsoby, aby sa literárne dielo mohlo lepšie a dokonalejšie poznať a vysvetliť i v svojom spoločenskom a sociologickom význame. Je pravda, že všetko toto nové úsilie často tápe, často sa preháňa a je na scestí, ale ohromný fakt je, že sa s úspechom usiluje hľadať východisko z dnešnej situácie a nečinnosti. Taká N. J. Jefimovova „Sociológia literatúry“ (Smolensk 1927) a mnoho iných v literárnej vede nám to dobre dokazuje. Davisti sa usilujú zaviesť tieto nové spôsoby i k nám, v tom je ich význam. Majú mnoho prekážok, málo členov a málo pracovníkov, ktorí sú ešte k tomu roztrúsení po rôznych končinách. Ich hnutie už dnes, a nielen v poézii, znamená kladný vývoj a hodnoty, ktoré v budúcnosti sľubujú zmnožovať a rozširovať.

*

Slovensko takmer od svojho nacionálneho uvedomenia bolo uvedomelé i slovansky a najmä rusky. Celé slovenské generácie hľadeli na Rusko ako na možnosť záchrany a pomoci. Ruská literatúra mala na slovenské literárne snahy rozhodný vplyv. Upierať oči na slovanských bratských Rusov stávalo sa na Slovensku priam vášňou a chorobou. Priamych stykov s Ruskom bolo, pravda, málo a osobných ešte menej, ale predsa len boli. Ruských slavianofilov, ktorí navštevovali koncom prvej polovice minulého storočia západných Slovanov, Slováci veľmi obdivovali a vrelo prijímali. Preto tak často práve títo slavianofilovia venovali Slovákom viac pozornosti ako iným slovanským kmeňom. Rusofilstvo na Slovensku stávalo sa súčasťou podtatranského života národného i kultúrneho, stávalo sa akousi slovenskou svojskosťou alebo aspoň jej časťou. Nie je našou úlohou určiť na tomto mieste intenzitu a prospešnosť týchto slovensko-ruských stykov, treba však poznamenať, že slovenský život z nich nemal vždy len prospech a pomoc v národnom zápase a kultúrnych snahách. Naopak. Veľmi často práve ono očakávanie a spoliehanie sa na cudziu pomoc podlamovalo vlastné sily a vlastnú príčinlivosť. Práve taký stav vecí spôsobil na Slovensku u vedúcich ľudí až pasívnu rezistenciu a očakávanie európskej katastrofy, ktorá by pomohla i Slovákom. Bolo však šťastím pre Slovensko, že sa našla mladá generácia, ktorá sa začala dívať na Rusko celkom inakšie. I ona, rozumie sa, sledovala ruské veci, politické, kultúrne i literárne, mnohému sa od Rusov naučila, ale predsa len neočakávala od nich toľko, ako generácia starších. Život dal za pravdu tým, ktorí sa spoliehali viac na seba samých.

Po veľkej vojne a ruskej revolúcii, ked sa Rusko zmenilo po každej stránke, obe predchádzajúce generácie stratili kontakt s Ruskom. Prišla však generácia najmladších a najmä generácia literárna, ktorá si začala podľa starej slovenskej rusofilskej tradície Rusko intenzívne všímať, sledovať a učiť sa od neho najmä literárne a umelecky. Pravda, s umeleckými vplyvmi šli neskoršie i vplyvy politické. Boli to práve slovenskí davisti, ktorí sa v dobrom zmysle slova na novom Rusku obrodili, a práve preto literárne vynikli nad slovenský priemer a stali sa prvou i najvážnejšou skupinou slovenskej literárnej generácie po oslobodení. Všetci členovia davistov sú povedome a hrdo orientovaní rusky, a tým akoby i proti vlastnému programu a vlastnej vôli pokračovali v slovenskej rusofilskej tradícii, čo znamená pre malý slovenský literárny svet veľké riziko. Ale rusofilstvo alebo, lepšie povedané, sovietofilstvo davistov veľmi často prechádza až k nekritickému a zaslepenému obdivovaniu všetkého sovietskeho a na druhej strane opäť k zatracovaniu takmer všetkého, čo nemá takéto ciele. Tým sa dostáva mladá slovenská rusofilská generácia na cesty nekritické a neprezieravé. Tieto poznámky sme museli dodať k rozprave o poézii davistov, inakšie, pravda, i napriek tejto slabine ostáva ich skupina literárne, umelecky i ideovo na Slovensku na najvyššom stupni a najlepšou nádejou.

(1928)