ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sbírka souvislé četby školní, svazek 46. Timrava: „Dedinské povesti“. Nakladatel F. Topič v Praze 1929. Druhé vydání. Strán 132.

Ján Menšík je už dávno známy svojimi prácami o našej literárnej minulosti na Slovensku. Nepracuje a nepublikuje v tomto odbore mnoho, ale čo napíše a vydá, má rozhodne na sebe stopy autorovej dôkladnosti, starostlivosti a svedomitosti, hoci jeho práce na druhej strane zase nie sú vždy hlbšie, koncipované zoširoka a nepodávajú vždy nabádavé podnety a impulzy pre mladých pracovníkov. Jeho články, komentáre a úvody sú starostlivo vypracované.

K takýmto edičným prácam patrí i jeho vydanie Timraviných „Dedinských povestí“, ktoré vyšli na konci minulého roku už v druhom vydaní. Nebudeme sa dotýkať Menšíkovho výberu a vkusu, či zvolil dobré a najcharakteristickejšie dedinské rozprávky zo spisovateľkinej tvorby, pretože táto okolnosť je skoro vždycky viac-menej subjektívnym názorom každého jednotlivca. Vcelku vzaté však tri ukážky z Timravinej novelistiky dobre reprezentujú jej tvorbu. Rozprávky „Príde čas…“, „U Kanátov“ a hlavne „Ťapákovci“ sú z najcennejších jej kresieb, hoci ja sám by som rozhodne do podobnej zbierky zaradil i jej dedinskú poviedku „Skon Paľa Ročku“.

Nám ide však predovšetkým o úvod, ktorý dr. Ján Menšík svojmu vydaniu predoslal na stranách 5 — 17. Začiatok tejto štúdie pojednáva o slovenských ženách — literátkach, pravda, len zbežne a neúplne. Menšík začína až 80. rokmi minulého storočia, teda Elenou Maróthy-Šoltésovou, hoci na Slovensku sú známe ženy-spisovateľky už hodne dávnejšie, čo aj literárnou hodnotou slabé a málo umelecké. Neúplnosť v tomto smere je ospravedlnená školským určením publikácie. Spomína ešte Teréziu Vansovú, Ľudmilu Podjavorinskú a Hanu Gregorovú. Potom nasledujú životné osudy autorkine a prehľad jej literárnych prác s krátkym pokusom o rozbor a charakteristiku. Menšík spomína literárnu štúdiu Ľudmily Groeblovej v Slovenských pohľadoch r. 1906 ako úsilie povzbudiť spisovateľku k ďalšej tvorbe a tiež básnický list Ivana Krasku autorke prvej literárnej štúdie o Timrave.

Ján Menšík začína prehľad Timraviných prác jej „Pomocníkom“ v Slovenských pohľadoch r. 1896. Tu treba jeho štúdiu doplniť a odkázať na Timravine literárne prvotiny v peštianskych vládnych „Slovenských novinách“. Prvá jej práca bola z roku 1893 a bola uverejnená pod názvom „Za koho ísť?“ v číslach 92 — 93 spomenutých novín. Teda Timrava písala už štyri roky menšie rozprávky, črty, poviedky i noveletky predtým, než publikovala v Slovenských pohľadoch. Pravda, jej začiatočných prác nie je mnoho. Ale keď budú zozbierané, a vydané v samostatnom zväzku, iste budú dobrým prostriedkom k porovnaniu drobnej tvorby slovenskej spisovateľky. Budú nám obrazom dvadsaťpäťročného dievčaťa, ktoré bolo vychované a usadené na zapadlej dedine, v prostredí národne zanedbanom, cudzom a zmaďarónčenom, a čo je ešte horšie: v prostredí, ktoré duchovne málo a biedne žilo. Timravine prvotiny budú nám zároveň i dokumentom ďalších poznaní. Predovšetkým a hlavne budú nám nápomocné k tomu, aby sme už v týchto začiatkoch vytušili a rozpoznali budúcu Timravu a zároveň aby sme v nich pobádali nebezpečie, aké hrozilo nadanej deve v malom prostredí a v malých pomeroch. Rozumie sa, tieto prvosienky nám ukážu i obrodný vplyv, aký na Timravu mal styk s Jozefom Škultétym po roku 1896, odkedy jej posielal rozličné knihy krásnej literatúry, aby sa mohla rozviť, zbadajúc u nej nadanie. Pretože Timravin prípad v tomto ohľade je jedinečný a osobitý, ťažko by sme našli príklad spisovateľa, ktorý v takých pomeroch, za takých okolností, v takej zapadlosti a odlúčenosti vyzrel na takú úroveň! Po tejto stránke Timravu musíme tiež študovať.

Teda počiatky Timraviných rozprávok sú dôležité pre jej ďalšiu literárnu tvorbu a sú tiež dôležité pre literárnohistorické i kritické diela o nej. Tieto začiatky sú však ťažko prístupné, pretože peštianske Slovenské noviny sú zriedkavé. J. I. Hamaliar v knihe „Hlasy nášho východu“ (1929) v stati o Timrave spomína len prvú Timravinu rozprávku z r. 1893 a ostatné udáva len všeobecne, hoci jeho štúdia je najrozsiahlejšia a najúplnejšia.

Prvé vydanie Timraviných „Dedinských povestí“ Ján Menšík vydal r. 1920. Ale po deviatich rokoch úvod v novom vydaní nerozšíril o práce, ktoré Timrava napísala v tomto období. Poznamenal síce jej dve divadelné hry: „Chudobná rodina“ (1921) a „Páva“ (1923), ale nevie o jej ďalších dvoch prozaických prácach. Sú to „Skon Paľa Ročku“ (Živena 1921) a „Všetko za národ“ (Živena 1926). Menšík tieto práce neuvádza ani v bibliografii Timraviných diel, ani v postupnej charakteristike spisovateľkinej tvorby. I keď nevedel o týchto prácach, mohol sa o nich presvedčiť z jubilejnej literatúry o spisovateľke z r. 1927. Tak napr. Jozef Skultéty píše rozbor poviedky „Skon Paľa Ročku“ v Živene 1927, str. 173 — 175. Podobne i Elena Maróthy-Šoltésová v tom istom ročníku Živeny str. 121 — 127 píše o oboch týchto prácach. Nie inak i J. I. Hamaliar v knihe „Hlasy nášho východu“ na str. 139 — 177.

Poznamenávame ešte, ako sa Jozef Škultéty dozvedel o Timrave, respektíve o Božene Slančíkovej. Sám o tom píše v uvedenej štúdii v Živene. Roku 1895 vytlačil v Slovenských pohľadoch pozoruhodnú — ako hovorí — prácu od J. Poľanskej „Spoločnica“. Poľanská je Timravina sestra Irena, vydatá za seniora Laciaka. Pravda, J. Škultéty vo svojich Slovenských pohľadoch vydal i ďalšiu jej rozprávku „Oko za oko“, o čom už sám asi nevie, keď ju nespomína. Škultéty v povzbudzujúcom liste žiadal Irenu Poľanskú o ďalšie práce. Ona mu však odporúčala svoju sestru. Sama literárne niekedy vystúpila tiež i neskôr napr. v Živene.

Ešte malý dotaz. Píše sa Timrava či Tímrava, krátka či dlhá iota? Menšík, Zobrané spisy, Hamaliarovo vydanie novely „Hrdinovia“ (1928) majú krátke i. Ale Živena v jubilejných článkoch z r. 1927 všade dôsledne píše dlhú iotu. Živena iste mala s Timravou mnohé styky, uverejňovala mnohé jej práce a možno i správne pochopila jej meno. Poznám i niektoré jej podpisy, ktoré by tiež nasvedčovali na dlhé í. Pravda, jej písmo je dosť nezreteľné. Treba túto vec vyšetriť, aby sme jej meno písali jednotne a aby neboli s ním také ťahanice ako s Kukučinom či Kukučínom.

(1931)