ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, tam ma neste, myšlienky moje, kde sladké sú citu nápoje, kde na žuloviskách zlatý vták sedáva, kde s fantáziou myšlienka poihráva. Tam, tam ma neste, kde v oblek meňavý^[57] prorok sa národný obliekajúc baví. Tam, tam ma neste, kde v posvätné háje duša zaletujúc sladké tvorí raje. Kde pod zlomenou lipou zvest sa odchoval, ktorý zmŕtvychvstanie rodákom zvestoval. Lež tie kraje smutné zo smútku nevstali, tie chýry nad nimi jak vietor zaviali. Oj, vrchy zlaté, svedkovia mladosti, čože smútite, posvätní, v žalosti? Čo, Rokoša^[58] deti, Kňaží stôl^[59] posvätný a kameň veľký jak junáci statní, strely neberiete, ľuďom nedurkáte^[60] a hlasom hrozným, že je čas, nevoláte? Kde človek mlčí, tam nech kričia skaly a človek a ľudia na zadku ostali. Nedajte nehodným šliapať si temena a ľudia vaši nehodní Božieho plemena. Ľud môj, na tebe ver’ veľká leží vina, bo si urazil Boha, Ducha aj Syna, a zákon Boží nik ešte neprevrátil, kto by za to šťastie všetko nebol stratil. Ľud môj, ty si hriešny, lež schopný pokánia a tebe hriešnemu bude zmilovania. Prišli na ten svet veľkí falošní proroci, ľudu nie k dobrému, ale zlému vodci, ľudí tých mámili a k sebe lákali, telo im chovali, duši nič nedali! Nechaj tých, odvráť sa k pokániu! A dôjdeš k Božiemu zmilovaniu! (r. 1846)