ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V priepasti bezdnej, v nejž’ všetko, čo je, zhasína, kde pekla záduch najbližší ľudí pridusuje, v ktorej sa len šiarkan^[82] s hadmi, s jaštermi vyvína, v tej doline diabol čierny ľuďom skazu kuje. Ako tie ohromné skaly je veľkej postavy, tvár jeho ako mora búrenie sa objaví, myšlienky tajomné, skazy plné obkľúčili čelo, v ktorom sa jedu oblaky usadili. Z očú mu malých zraky^[83] jedovato blýskajú, tam je zhrozenie, kdekoľvek oni prebíjajú. Tak stojí a prstom veľkým v oblak ukazuje, divno sa zarechce, že to všetko prenikuje. Daromné ver’, anjelici, vaše je trápenie! Nebude, nebude svet slávsky mať vykúpenie, zakiaľ ja žijem a na tróne jeho stojím, zatiaľ všetko bude podriadeným sluhom mojím. Ja som to — pán, podo mnou sa svet trasie a bojí, bo zlé moje najtrpším nápojom ho napojí. Nač’ svetu lepšie? Vo vlastnej nech sa krvi váľa, nechže za to trpí, že zlota dosiaľ stála. Na svete veľkí, mocní proroci povstali, tí pod mojím meča uderením popadali. Ešte čas neni — čo aký prorok teraz vstane, moja si postava nad telom jeho zastane. Dovravel a ako mhla,^[84] keď sa z vrchov odberá, uletí duch a letom svety široké merá. (r. 1846)