ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekné Slovensko! Divy prírody, ktoré nebeská v tvojom lone tvorí, spomínať v piesni ťažko prichodí tomu, ktorý sa láskou k deve morí! A prečo? Z dumania ťažko sa ten budí — a z mnohých predmetov k jednému vždy blúdi! A kto chce opievať krásu tvoju, taký musí vidieť tvoju velebu; prerúbať sa má k svojmu pokoju, v pokoji musí vyletieť ku nebu a z neba spustiť sa na tento pekný svet, a potom v svete uvidieť Slovenska kvet. Pekné Slovensko! Videl som kraje ligotať sa v jejich velebnej kráse, ale ako tvoje dumné háje, takých neni viacej na svete zase. Len more ti chýba — rozprestrieť ramená a v jeden celok spojiť slávske plemená. Len more nemáš s jeho velebou, len more, ktoré by v jeho zúreniu silou vzteklivca potriaslo tebou a bolo nástroj k tvojmu spaseniu! Pravda, more by odtrhlo z tvojich krajov — lež ukázalo by, jak máš kántriť vrahov. Keď by utíchlo, v zrkadle čistom prečítať bys’ mohlo svoju budúcnosť — a súc pri mori, bolo bys’ na istom, že ono ručí za tvoju ozrutnosť. Ale hoc aj ty v mori nemáš nádeju, lepšie dni a časy sa ti pekne smejú. Ty nemáš more, ale máš hory, máš vrchy a v nich skryté poklady. Počkaj — nech sa ti len kliatba zborí, bohatstva tvojho budú základy! A teraz — drevo majú, aspoň zasvietia, keď tvoji synovia slobodu zasvätia. Pekné si! Kto by ťa nezaľúbil, ktorý raz uvidí nivy a hole? Kto by za teba cudzie nezhubil, vidiac čmýriť sa^[2] tvoje klasné pole! Všetko máš pekné! A tvoji ľudia? Hej, k žitiu sa tí ešte nebudia! Zemkovia moji — je div, že spíte, veď sa duch hýbe vo všetkých národach, zdá sa, že veštby výrok plníte, sediac smútiaci pri skalených vodách! Tie vody skalené vašimi slzami budú zotročíteľov vašich hrobami! Plačte, bratia, lež, drahí, aj čiňte — zvlnia sa Hrona aj Váhu vody, z prachu a z kliatby k nebu sa viňte — vykvitnú nám, bratia, naše slobody! Povarujte povesť: my sme zotročení, tí, v nich má byť slobody duch vyvedený! V tebe, Slovensko pekné, cestovať, vidieť tvoje vŕšky, tvoje doliny je tak, ako v nebi sa radovať, jak dumať a uskutočniť vidiny! Samo si Slovákovi pekná vidina, ty predošlých, budúcich dejov krajina! Pozri, brat drahý, vŕšky zelené viď nebotyčné! To Božie je dielo! A pri tých horách zámky zrútené — večným sa ľudské dielo tiež stať chcelo. Lež prečo tie zámky v rumy sa zvalili? Nuž, ony slobodný ľud Boží otročili! O zámkoch zrútených sú povesti, že ony boli sídla bohatierov, títo neisté robili cesty, tvoriac svoje zámky zbojníckou dierou! Divné v svete, že ten, kto na tele mocný, obyčajne býva na duchu nemocný. Padli zámky, lepšie časy svitli, sužovanie zemianske už prestalo^[3] — ale nádeje siate neskvitli, hoc sa aj zdá, že by inak byť malo! Hej, už je aj inak a inak to bude, sloboda — diamant, tá nezhnije v hrude! Pekné Slovensko! Z tvojich sa synov liečiť bôle a srdca svojho žiale putovať vybral tvojou krajinou on, žiaľom trápený vždy, neustále. A predsa nezavrel sa dumný do seba, nuž, veď uvidel zázrak prírody — teba! Bôľ ho trápil zrejmý aj žiaľ tajný, málo hovoril, lež viacej sa díval, ľuďom rozprávať nebýval prajný, ale zato pred ľuďmi sa neskrýval. Najradšej bol v prírode, nivami chodil — či by sa v nich od žiaľu neoslobodil? Aj, jak dobre v prírode je bývať a sviežim jej duchom byť ohradený! Predchuť života neba užívať a jak by od tela byť oslobodený! Či neni človek časť tých hájov, tých dolín? A nie jeho duch obyvateľ tých končín? Hej, často mňa bôľ srdca zachvátil, nevedomá moc po túžbach ma hnala — tu moju neveru, búre^[4] zvrátil duch prírody, keď za mňa pracovala. Často, keď ma duch ľudí od seba lúčil,^[5] prírody duch svieži k sebe ma pritúlil! Syn Slovenska mladý, rozpadnutý s tým,^[6] čo mu predtým najsvätšie bývalo, a nevlastnou vinou zaklnutý^[7] srdcom, ktoré sa s ním predtým hrávalo, razom, jakby zbudený z divej noci svojich snov, cestovať sa pustil túžiaci za tebou. Pustil sa junák sám bez priateľa — a blúdil sám so svojimi žiaľami, veď sa bôle v samote zacelia, v samote zahoja sa oni sami. Pusti len myšlienkam beh ich nekonečný a zaleť na nich v nebeských hviezd svet večný! Jedna myšlienka druhú sama vodí, a predsa žiadna druhej matka neni; každá samotná panna vývodí a každá je nekonečnej ceny! Prúd myšlienok nepretrhnutý si letí a sťa meteora^[8] svetom naším svieti. A vy hviezdy, milenky mesiaca, svieťte len, svieťte nad tým pekným poľom, bo hoc’ sa blesk váš, čo deň vždy vracia, vás svet uvidí v svetle vždycky novom. Pekné ste vy, pekné, svietiac nad krajami — kedy zas pôjdete našimi svetami? Noc je — a v tej hrúzyplnej chvíli, tam, kde Váh zastavujú zo skál múry, pri Margite,^[9] tancujú si víly,^[10] nedbajúc, či Váh je tichý, či zúri. Hej, to pekný obraz slovenského ľudu, ktorí nedbajú, aké vlny Váhu budú. Ty pekný Váh, ty Slovenska rieka, ktorý sa vinieš po peknom údolí, čo nezbudíš hrmotom človeka? Nech nevíťazí háveď v tvojom poli! Zabolí to srdce pravého Slováka, keď uvidí biedneho tvojho sedliaka! Tie tvoje hole pyšno si stoja - a tie zámky v rumy sú zrútené; a predsa synia tvoji sa boja vydobudnúť si práva svätené. Svätené Božím rozkazom, vôľou ľudskou, lež zadržané neprávosťou to čudskou.^[11] Na tvojich brehoch v peknom Považí uvidel sa junák Slovenska mladý — nábožne zvonili z tvojich väží, súmrak sa rozložil na tvoje hrady! Len tu i tu boli ešte slnka šľaky — a junák uvidel Slovenska zázraky. Tu skočila do Váhu Margita — a Váh jednostajne hučí, len hučí! Komu je budúcnosť tak odkrytá, že rozumie, prečo tá rieka tak zvučí? Rada by ona Besnú skalu^[12] zvalila a na to sa nikdy ešte nezmocnila! Hej, dobre tamtej skale musí byť, darmo sa rieka, darmo napína — ale nášho nepriateľa zničiť nedarmo^[13] by sa zodvihla krajina. A čo aj v tú skalu darmo vlny bili, toho by skántrili zjednotené sily. Zatni sekeru do lipy hlboko — hrdza ju žerie, ale aj strom hynie a hynúť ho vidí tvoje oko — pravda, záhuba sekeru neminie, lež čože to potom tej lipe prospeje, keď sa podliak jej hynutiu len smeje! Noc čarovná rozposlala stíny, pod skalami hučí Váh rozbesnený a v Starom hrade,^[14] cez zrúcaniny hviždí a hučí orkán rozpustený! Hej, čiže on volá Pankrácove^[15] časy? Nie, k povstaniu on posiela svoje hlasy! Díva sa junák, na kopci stojí, pod jeho nohou bystro Váh si beží. Zdá sa, že sa všetko chystá k boji, keď pozrie v stranu, kde Žilina leží. V diaľke sa spína k nebu pyšná Lietava,^[16] kde sú tie časy, kde^[17] kvitla vaša sláva! Mojou pamäťou preletia veky, stoletia idú v jednom okamžení a ja stojím cúvajúc výroky času, ktorý sa bystro v iný mení. Hej, nad tým krajom zasvitli podivné dni, všetky zmizli jak šuhaja nočné sny. Ja vidím Žilinu v dávnom blesku, vidím to mesto hradené múrami; Padlo, pravda, bez veľkého tresku, lež stonajúc pod veľkými krivdami. Slepota kňazov^[18] kvet jeho potrhala, a predsa Žilina vždy peknou ostala. Hovorže, ty slaviansky Dunaju, ty si starší brat a viacej pamätáš! Nuž, ale aj tí tvoji stonajú, prečo že blesky a hromy nemetáš? Ja ti pošeptám, nauč že ty mladšieho, ako má stroskotať ťažké jarmo jeho! Ja vidím v tom poli vojska šíky, keď sa za Štefana kráľa^[19] rúbali, ja počujem ich harcovné kriky, to, jak kresťania pohanov vyťali. Tie boje už vymizli z pamäti ľudí, len kostol dávny^[20] v šírom poli ich budí. Obraz za obrazom sa mi menia, sem i tam po tom kraji pred mnou skáču, Bože, kto dá Lietave spasenia? Tatári sú, čo vlk divý ťa kráču. Hľa, plameňom je celý kraj ožiarený! A zase sa mi ten hrozný obraz mení! Pokoj zaľahol už tou krajinou, mladý šuhaj jazdí na bystrom koni — k Žiline ide Strečna dolinou, k milej ide, bohatier to pokonný, čo z hradu zišiel k biednemu sedliakovi — nože, nak je pamiatka a česť Milkovi!^[21] Mária^[22] milenca svojho čaká — zaľúbenému je dlhé čakanie. Hej, už počuje rechtať rumáka,^[23] zobudí sa, jakby to zo spania, a viď, už si oba do náručia letia už najväčší sviatok svojej duše svätia! Čo láske nemožné, duša moja? Nič — aj v nebo pôjde v svojej smelosti! Žart je milencovi ísť do boja! A žart preňho žiť s milou v domácnosti. Žart aj mne bude a najkrajšia hračka, len, moja milá, musíš byť Slovácka. Už Mária druhého miluje — a s ním preč do jeho hradu uteká; blesk svieti k úteku, vietor duje a vlna Váhu rozbesnená vzteká. Blesk z neba skrižuje a na Milka hrobe vidím k nebu letieť milých duše obe. Čo je to, že časy vždycky hynú a pamiatka j ej ich ani neostane; či sa Slovenska deti pominú a čud^[24] hnusný, má deje vyhranie? Hoj, to osud Slovenska tak nevelí a rana tej sekery sa zacelí! Boli časy, ale budú zase, bolo Považie, ale stane z hrobu; zjaví sa ono aj v ducha kráse — dá to naše šťastie, dočkáme dobu, kde povolané prídu tie dávne postavy, aby účastní boli našej novej slávy. Oni neprídu, ich duch sa vtelí do mladých synov Slovenska nového! Dá to Boh, že v brinkote ocelí a v piesňach slávnych ľudu bojovného tých Jiskrových Čechov^[25] zavoláme zase a oni prídu v bojovnej svojej kráse. Tu na tých poliach oni sa bili, zato válčili, by robili škodu, sťa orkán v nepriateľ’ sa valili — jak sa biť budú za zlatú slobodu? Tá zlatá sloboda má tú čarovnú moc; dobrý deň, Slováci, vám druhým dobrú noc! Pekný deň zasvitne nad hoľami, tí, čo hliveli, razom sa zobudia — moc razy trasiem mocne ja vami, zakrpateli vy Považia ľudia! Páči sa vám slnko, a predsa vždy svieti, nak sa vám aj pieseň páči, čo k vám letí! Ja ďalej idem, zbohom, krajina — ty svedok druhý mojej detinnosti; idem, kde veže vidím Budatína.^[26] Svedkom lásky, otca zúrivosti ty si bol dakedy, lež teraz Kysuca s Váhom sa pojac hradby tvoje porúca! Ako tie vlny Váhu bystrého jedna za druhou v prúde tuhom idú — nestaví ich hlas vrchu milého, ku ktorému ľahko ločkajúc prídu. Hoj, aj čas necitný tak chytro uteká a v tom lete zachytí sebou človeka. Na krídlach času, duch sa mu šmýka, na kopci báječných povestí stojí; Všetky nechce, len tú, čo vyniká, pred súdom jeho víťazne obstojí. Tá ozve sa v ľubohlasnej jeho piesni, ktorá vidinám ľahučkú cestu kliesni. Viem aj ja povesti — hlas stariny v nových časoch z dôb dávnych znejúci. Čo druhá povesť, ráz je iný: hneď počuješ ľúbosti hlas horúci, hneď je v nich báječnosti sladké mátanie, hneď sa ozve junácky hlas, do boja volanie. Veď keby už raz sa skutočnili tých našich povestí veštecké slová! Slováci vždycky hnijú jak hnili, k ničomu tá háveď nie hotová! Počuj, Slovensko! Bystroletý čas zvoní, aby si už tvoje stvorilo pokony!^[27] Nože podskočte v bojovnom tanci, v haleny^[28] odení a v ligotnej zbroji, čo sa s pannami hráte, šarvanci, podliak ten, čo sa šablí a delov bojí! Akože vás, ako milé môžu ľúbiť, keď sa ani za slobodu neviete biť! Dievčence, na tom slovenskom poli ľubohlasom, striebrozvukom spievate! Povedzteže, aké by ste boli odeté v tej krásnej bojovnej šate! Nieže, nie, Slovenky, vašim nepriateľom víťazstvo by ste krásou vzali, nie delom! Pekné ste vy, to pravda je Božia — ale krajšie potom našim budete, keď tých, čo lásku svoju vám zložia, k tancu bojovnému mládencov pohnete! Lež kadiaľ blúdim? Snov je to krajina — no, budem už spievať povesť Budatína! Lež dočkám ešte na čarovnú noc, to priateľka vrúcej býva ľúbosti; už je tu, už cítim jej divnú moc, kedy vsajem tú radosť do sýtosti! Plnmesiac svieti, čarov to lampa dáka, najväčšmi, keď milenca milenka čaká. V tú nekonečnosť túžba ju tiaha; nebúr ju, vzlietla v nebo čistej lásky, niet na zemi, v hviezdy Božie siaha roztúžená mysl nebeskej krásky. Anjel to neba nám sa ten zjavil, ktorý chce spojiť neba, zeme večné priestory! Na rumáku junák letí cvalom, ta letí, cvála, kde ho čaká ona. Povedz mu, že zostane kráľom — nechoď k nej, bo že tam život dokoná! Kráľovstvo on nechce, tebe vysmeje sa, šabľou pohrozí a k milej musí predsa. Už prišiel k deve, rozrazil stráže a v okamžení je v tuhom úteku. „Na kone, za zbojcom,“ otec káže. Už hŕba letí za ním hrozná v vzteku! Šable sa skrižujú, keď ho dohonili; hej, tam pri tej skale junáka zabili! Z koňa letel, šabľa zacvendžala, jak na pohreb svojmu bohatierovi. On padol, lež láska ho nenahala, keď padol verný svojmu dievčaťovi. To moja povesť, ktorú som ja slýchaval, vtedy, keď som za milenkou plakával. Samotu som hľadal, býval v doline, kde v malom cmiteri hrob vykopali. Tu, tu som chodil s ňou po tejto sihline^[29] a moje oči horko zaplakali. Samota lieči, len nie na jednom meste, a hľa, ja sa tejto nachádzam na ceste! Stúpam ustavične kupredu sám, jak by ma výrok Boží sem tam hnal. Ponad priepasťami o tej dumám, ktorú mi osud čierny z rúk vyrval. Vysoké sú vrchy, hlboké priepaste, hlbšie moje žiale a väčšie boľaste. Nezúfam, ale v prsiach to páli, tá spomienka tých sladkých mojich časov! Aždaj už vetry jej hrob zaviali? Nedbám, veď ona je vo mne s jej krásou! Ja ta chcem iť, skadiaľ vietor povieva — o tých krajoch moja duša si spieva! Dolu po Váhu pôjdem k Dunaju — po Dunaji prejdem k Čiernemu moru, ak tam zhyniem, tam ma pochovajú, za cmiter celučkú budem mať horu. Keď Slovák ta príde, cédre zašoptajú, už ho nieto, ktorého aždaj volajú. Po vlnách Váhu plť sa mi šmýka a po pod zámok letí Jakušica.^[30] Keď vidí ten hrad, človek až zhíka! Tam bola zamknutá pekná devica, pýtal ju otec, hrozný pán Budatína, smiala sa jeho slovám pevná skalina. Skaly sa smiať vedia viac jak ľudia a rozbesnia týchto náruživosti. Kde ľudia stanú — ony sa zbudia a hmoty svoje dajú im živosti. Hej, ty skala Jakušiča, zobuďže sa a zavolaj svojich pánov do kolesa. Len rob a pracuj vždy neustále, veď vždy Váh tečie dolu dolinami; ešte vždy idú slovenské žiale tak jak vetry nad tými hoľami! Ešte vždy hučia cez múry Trenčína,^[31] „Kedy Pán Boh dá žene takého syna?!“ Z života ženy človek sa rodí a duch ho za syna svojho vyvolí; pravda, len na jar siaťa vychodí, zasiate na Slovenska klasnom poli. Nuž, a či sa zem zmrznutá nerozpúšťa a či už nepučí to zelené húšťa? Tak je, hmota necitná hovorí, kde sa v človeku duch jeho zatají. Zamkne sa on do svojej komory, saje radosti z čibuku^[32] a v čaji — ostarne — života mladosť naspiatok žiada; darmo, nehoden žiť, preň mŕtvych záhrada! Ale mládenec, rezký, bujarý, rozbehne sa do života hlučného, on vždy robí, nezostane starý, bárs ho aj pochovajú stoletého! Či mladosť je v tele? To časom spráchnivie, a len sily ducha na veky sú živie! Zdá sa vám, keď sa šuhaj zaľúbi, ba keď sa on aj pred láskou pokorí, že z cesty žitia svojho zablúdi a v priepastiach svojho ducha zamorí! Krátkozraký, ten ktorý sa zamiluje, k najskvelšiemu letu svojmu sa hotuje! Letel som po Váhu v závod s rybkou, kde sa on líškajúc pod vŕškom vinie, kde sa odhodí so silou hybkou pyšný od vrchov, kde vo vzteku hynie proti spurnej skale veľká sila jeho, slovom, ja som videl z potokov krásneho. Zbohom, ty Váh môj, teč len ďalej k žltým vlnám mútneho Dunaja — budeš mi v pamäti neustálej! Po Považí jak vyhnatý z raja chodil a blúdil som hľadajúc pokoja, neni spokojená ešte duša moja! Nenájdem pokoj, len u milenky, čo samotná búva v malom cmiteri. Ľan, z neho niť žitia pradú, je tenký, odtrhne sa, lež kto môj hrob operí, keď predo mnou život dokončila ona? Bukové lísťa — a vietor hudie miesto zvona! Bol som na dávnych hradbách Trenčína, boli mocné, teraz sú porúcané, ale väž Matúša^[33] sa vypína, jakby kraje neboli sputnané. Mesiačik svieti so svojimi hviezdami, hej, ale on nie pod, lež nad oblakami! Tiahnú od Inovca mraky čierne a tmou zatiahnu Považia dolinu, s oblakami prišli vetry verné, hvižďajúc letia cez úzku škulinu. Polnočná hodina tu, už sa zbudia duchovia tých, ktorých nepoznali ľudia. Rýchlo sa skala ku skale pojí, tvorí sa na chodbách, chyžiach sklepenia a na dvore hŕba koni stojí a v chodbách ľudia chodia bez dunenia. Všetko je tak, ako to dávno bývalo, lenže tým život, kus života chýbalo. V zámku tí bohatieri hodujú a na brehoch Váhu Matúš sám chodí. Pýta sa rieky, či na ľud pľujú a kedyže ho dakto oslobodí? Divná otázka od toho bohatiera, o ktorom, že despota bol, veria! Nuž, ale nahaj im jejich vieru, tá bezcitná rieka ináč hovorí. Tým zaplatia, akú mali mieru, a dejopis inakších ľudí tvorí. Oni len blúznili a blúznia do sveta, od skál odrazené vlnky Váhu letia. Matúš bol, žil a ešte bude sláva jeho v duchu Slováka večná! Nepritisneš našinca viac k hrude,^[34] ty búra dolnozemská a bezdečná. Zbohom Trenčín, aj ty teraz ešte len spíš, len v luhárstve, sebectve po krky väzíš! Ja ďalej idem k hradbám Ctibora,^[35] no spadli už aj tie z jejich výšavín. Vŕšky tu stanú, doliny otvoria kraje neprehliadnutých svojich končín. Tu Nové Mesto^[36] nad ním Turiecko^[37] stráži a ja počujem zvuk zvonov z jeho važí. Ty pekné mesto, to okrasa tvoja, ktorá sťa meteor pred mňa stúpila ktorá zo sladkého pokoja do búrneho sveta mňa vystrčila. Pekný je kraj tvoj, Váh uteká cez ktorý, lež aká ona je, také len Boh tvorí! Spievať jej krásu — lásky dej by som od slova k slovu tu musel vystaviť a z toho by som vám zbudoval dom, ktorému by ste sa museli diviť! Stĺpy by boli z najkrajších briliantov a dach zo všetkých Nemecka foliantov. Chodil som často tými cestami, ktoré len dolinou vodia človeka, chodil som zase tými vŕškami, na ktorých pútnikov slnko speká. Na plti som letel s bystrou vlnkou Váha, o tom nespievam, daromná by bola snaha. A teraz idem tichou dolinou — tu len tichý vetrík povieva šumno, nič neviem, len myšlienkou jedinou poihráva si moja duša dumno. A tá je: či ju skoro vidím, obejmem a či vzdialen’ od nej v diaľke zahynem! Nuž, zbohom, ty Váh môj, potok pekný, Zbohom, vy hrady staré, porúcané. Choď, bračok, k Dunaju a tam riekni: Už sú železá naše polámané! A ja? Idem teraz do toho cmitera a za pohrab poprosím pána pátera. (V Prešporku v mesiaci lipeň 1847)

Z brehov Moravy a rumov Devína^[38] túžba mňa ženie k slávskemu východu, ale jak tu, tak i tam pustá krajina nedá synom slobody ich slobodu. Rozžialená duša túži len a túži a skutočnosť žiadna tú túžbu neruší. Kedy sa vyplní slovo Kristovo, u nás na nebi kedy budú divy veštiac národu to, čo národovo? Budú, ale či my budeme živi? Zem čierna len skoro kosti naše skryje, no ale s tým telom duch náš, ten nezhnije. Oferu žiada víťazstvo slobody — tisícov život za vec človečenstva je priam tak ako v mori kvapka vody — tým bude koruna mučedlníctva. Za seba, no nie ty, nie my konať chceme, ináč tak jak huby v lese pohnijeme. Ani Božie slnce sebe nesvieti, nie sú pre seba tých hviezd milióny, nie pre seba horami vietor letí, nie pre seba spieval bard Spevy koní.^[39] Pre koho všetko? No pre svet a pre ľudí — a za svet, za bratov človek sa nebudí! Nie pre seba Boh tento svet vytvoril, aby aždaj oslávil slávu jeho; svet pre ľudí a ľudí pre svet stvoril, stvoril ich k obrazu krásy, dobrého. Miluj svet, a tak miluješ Stvoriteľa. Obetuj sa zaň, miluješ Spasiteľa. Ale človek je odjakživa taký, myslí, že preňho sú tie rieky, hory. On nekoná, kým nevidí zázraky ba hoc tie vidí, za dobré nehorí on jak to dieťa všetko v moci chce mať, ale seba za svet nechce obetovať. Život je pekný — krajší ako svety, krajší, hlučnejší ako hviezd čmýrenie,^[40] čo súdite o tom, ktorý zasvätí pekný život a zloží za spasenie? Milióny rokov svietia ohne neba, ale braček, dlhšie zachová svet teba! Neni teraz nádeje, bratia zlatí, bez srdca, rozumu ľudia len blúdia, len tu-kde^[41] oheň lepšieho zohriaty v srdciach lepších tlie, na hlas ten sa zbudia milióny zotročených bratov našich — lež čujte, žiadame kus z životov vašich! Poďte, bratia, so mnou k žiaľnej Morave, ktorá zakalená je u Devína — plačme, bratia, plačme, dôjdeme k sláve, plačme na hrobe slovanského syna. Nejeden padol, nejeden ešte padne, tak jak hviezda hasne, ako kvet uvädne. Svietila tá hviezda, pekný bol ten kvet, nám je ľúto, lež k činu nás nezbudí — bratia, čo sme my neni pre tento svet? Mýlim, aj my sme len z ľudí. Nie dávno tak bolo, slnko zaplakalo,^[42] keď dajednu z hviezd stratilo, pochovalo. Pre nás nie veselosť, náš je zármutok, plačme a plačme, rozvodnia sa rieky, bude väčší zotročiteľov smútok, keď ich ranám nespomôžu lieky. Bime, bo len oferou duch sa vykúpi, nebuďmeže so životom takí skúpi. Noc je, zima je, sneh biely zletuje a vietor klope na moje okienko, vietor, ktorý hviždiac vždy len beduje, prelíže dach tej chalupy natenko a hurtom sa do mojej chyži vovalí — v strnutí zahyniem… kto nad mnou zažiali? Noc je, nie zima, aj to sú zázraky, razom sa pustil ten tvrdý, tuhý ľad, rozleteli sa tie pozimné mraky, na svet vyletel tepla celučký sklad. No teplo, to život z ruží aj z jahodov, teplo ducha, to život veľkých národov. Nemal som pokoja, ja vždy len túžim, tá túžba večná ma zožerie, zmámi. Nie, u tej túžby aspoň to vyslúžim, že ma kedys’ pochovajú do jamy — inak by moje kosti tak spráchniveli, najprv by ich lúče slnka vybeleli. Slnce páli, ale nie na východe, pravda, blesk jeho nikdy neuvidí, ktorý sa nepriučí ku slobode, ktorý neuverí v Slovanstva divy. Znáte, že keď diamant bezbožník chytí, tento sa zakalí — ten hrôzu pocíti. Ako ten orol do slnka pozerá, tak moja duša za slnkom putuje — za čistotu slnca večná moja viera ku slncu, ku slncu rovno vesluje. Viera, veď to znáte, že prenáša hory — „Rovno k východu!“ heslo viery v mne horí! Od dumnej Bratislavy^[43] k Váhu putujem, nesiem mu od Dunaja pozdravenie, len to, len to večné veky ľutujem, že ten „pozdrav Boh!“ nie je povzbudenie, nie je povzbudenie slovenského ľudu — no, ale aj nám priaznivé časy budú! Vitaj mi, brat, Váh môj, čo v klasnom poli, v chráme Božom pozlátenom pšenicou a vystavanom z nebotyčných holí, vykladanom ražou, bujnou jaricou,^[44] tak ako pás drahý, plný briliantov, plynieš, vlnami hrajúc sťa chór muzikantov. Hľa, to je chrám rukou Božou stavaný, slnko, mesiac, hviezdy, to lampy sväté, kancle, to sú nebetyčné balvany, a kázeň — sú slová Kristove zlaté. Tie slová, že sú u kňazov, sa nazdáte? Neverte to, lebo sa Kristu rúhate. Vedzte, sú na svete falošní proroci,^[45] tí, ktorých Kristus predpovedal dávno; vkradli sa do ovčinca v tmavej noci, nik neznal, len že sa vsadili slávno v práva Kristove, znáte, jak sa volajú? Vraj „kňažia“, tí, čo na Boha zabúdajú. Znám aj ja kňazov, lež nie posvätených olejom svätým lebo rúk vkladaním; znám kňazov, tých od Boha vyvolených, aby panstvo zvestovali poddaným alebo pokoj Boží ľudu slovenskému a cestu hotovili Synu Božiemu. Lež načo tak spievať, to nie pre ľudí, a pieseň moja daromná je celá, veď je ona skala naproti hrudi, tej, ktorá sa na skale roztrepala. Ja spievam, aby aspoň jeden bol ohlas, že kros^[46] vlastných zemkov, neprišiel Boží čas. Váh môj pekný, tečieš korytom dolín, mnohých studieň vody v teba stekajú, každá pozdrav nesie od rodných výšin — ich reči len brehy tvoje poznajú. Čo by potom bolo, keby ľudia znali, čo tie všetko taj no, zrejmo povedali? Z objatia vrchov utekáš v dolinu a dumné Turiecko tesknie za tebou; voľný letíš sťa Arab cez pustinu, neobzrieš sa naň — iď do svojich nebou.^[47] Dievča spod Turiecka, tak sa ti nestane, máš čarovné oči, šuhaj myslí na ne. Ty dievča mojich snov, milenka duši, na brehoch Váhu ja v dumách blúdievam; dakdy len šumot Váhu dumu ruší a ja v tej dume o tebe myslievam. Hľadím po Váhu a poznávam tie vlny, či žiadna nejde z tej našej doliny? Veď naša rusalka^[48] pohŕda Váhom a so sestrou vílou Nitry sa pojí! Tie pohŕdajú tým pekným šuhajom, sú panny skryté v zelenom závoji. Ľúba, nebuď im rovná v tom pohŕdaní, lež radšej ži šťastná v sladkom milovaní. „Pri uhrovskom^[49] kostole veselo, srdce sa dievčaťu zacelelo — veselo tam, kde bystrá muzika, a na veselí žiadna nefiká. Zaplače niekdy mladá nevesta, veď iť musí na dedinu z mesta. Zaplače aj za milým šuhajom, že ide dolinou a on hájom. Nebe neprialo jejich milosti, ale nevesta plače vždy z radosti. Never, never nikdy dievčaťovi. Jednomu dá srdce šuhajovi — a pritom druhému svoju ruku, never dievčaťom, povedz im kuku!“ Dolinou Váhu v plnmesačnej noci chodiac tak spievať som počul mládenca, blúdiac spieval, kým nepadol bez moci, a ja som poznal v ňom mojej milenca. Že jeho nechcela — druhého ľúbila, neslovanská jeho duša sa zbláznila. Pekné sú, pekné slovenské device, keď v ľahkom tanci čiernu zem dupajú, jak hviezdy svietia očí ich zrenice, keď nimi kradmo milých pozerajú. A keď ich dopadnú tí na tej krádeži, zo srdca zvrelá krv do pekných líc beží. Pekné sú, pekné nevesty Slovákov, dýcha rozkošou prs jejich milosti a rozkoš nových dodáva zázrakov tej peknej neveste do jej ľúbosti — devy sú krajšie jak tie najkrajšie kvety, ktorých krása z ich hlavy vo vencoch svieti. V svojich altánoch, keď v letnom úpale tieň listov robí slnko lahodnejšie, pred zrkadlami márnia čas nedbale — a každou chvíľou stanú sa peknejšie. Hľa, hoc je aj Slovensko v nevoli, máme moc takých ženštín po jeho poli. Lež darmo hľadáš po Slovensku celom od biednej sedliačky do ženy pána a darmo pôjdeš ku ženským ctiteľom vidieť krajšiu jak moja milovaná! Jak briliant medzi drahými kameňami, tak je ona pekná medzi dievčatami. Šťastný ten, ktorý si ženu objíme, pije z jej perí sladký med ľúbosti. Ja ľúbim — či mňa ona, uvidíme. Či má pre mňa ona časť z jej milosti? A keď nie, nuž ja aspoň nezažialim, ranu srdca pamiatkou času zavalím. Ona je dievča, ja som šuhaj mladý, ako ten orol, čo nad Váhom letí — budem väzeň, ak mi vartu osladí hruď jej milostná a oko, čo svieti tak, ako tie nebeské zlaté plamene, ktorých blesk žiaden zlostník neodoženie. A keď si tak dumám po brehoch Váhu, ktorý potichu ločká svojou vodou — zastanem na kaplnke peknom prahu, vojdem dnu hnaný kresťanstva slobodou, tam vidím obraz Božej Materi — a kľaknem pred postavou mojej viery. Matica božská ľahko sa usmieva na to dieťatko, čo je na jej lone — a slzou radosti hlavu polieva, ktorá na kríži umrela pokorne. Pekný obraz ten obraz Božej Materi, čistej panny, žriedlom mojej večnej viery. Z kostola vyjdem — tu nové divadlo pre oči moje, pre sluch mojej duši — to mládenec, skala mu sedadlo, tónom fujary tichosť Váhu ruší! Aj, neruší, bo hoc ten tón zahrmieva, do vzbúrenej duše pokoj sladký vlieva. Tón ten razom letí jak hrmavica, zdá sa budiť tie neživotné skaly, hneď stíchne, jak plakala devica za milencom a tak hynie pomaly. Hneď je ten tón taký jak myslí škádlenie, hneď zas jak všetkých hnevov uspokojenie. Zapískne šuhaj — preberá palcami, zdá sa, že budí k tancu bojovnému, už sa postretli, už krútia šabľami, počuť, jak zhaslo žitie dajakému. A tak preberá — oko mu ohňom svieti — vidieť, že zatúžil, keď boj zasvätí. Ináč zanôti — tak šveholí milá, keď sa pritúli k prsom milenca, tak vraví, ako tá, ktorá ľúbila a chystá sa chytiť svadobného venca. V tom tóne je každý obrat ich milosti, niekdy aj hnevu, ak je ten hnev v ľúbosti. A tak si nôti na skalách sediaci, v nábožnom zápale vzletí do neba. A kto on? Sedliak. Viď to, že sedliaci v majstrovných kusoch premôžu aj teba, ktorý sa pýšiš menom majstrov najväčších, lež v tom je to, ten tón, že majstrov nemeckých. Šuhaj si píšťalku z čerešne vykrúti, počúva vetrov šum, rieky ločkania a potom bohatosť myslí vyrúti — pekný kameň do pekného stavania. To sú mi majstri — a hoc’ sú aj v nevoli, takých my máme moc na slovenskom poli. Lež idem k tebe, ty Váh môj zelený, ty verný priateľ slovenského ľudu, pravda, často sa ti bystrý beh mení, no ale veď raz pevné lažá^[50] budú a ty potečieš valný tvojou dolinou, pyšný a celý vstred veľkých zrúcaninov. Veľký Tematín^[51] v oblakoch sa tratí, zaplatil daň času všeboriacemu; čas ďalej ide, jeho čas sa kráti, nesvitne deň viac jemu zrútenému. To dobre, že tie zlé časy viacej neprídu, lež či naše skoro odpovedia krivdu!? Bankier podíde a zrovná sa s týma, ktorí na úverok zlato mu dali, sprevodia čas s radostnýma očima tí, čo nič dobrého v ňom nemávali! Keď čas podíde, s nikým sa nezrovnáva a kto na čas verí, ten vždycky prehráva. Spadli tie múry — vymiznú naveky, nebudú svedčiť o pradedoch svojich. Divno — ľudia viacej robia len škreky, čo im po smrti do pamäti do ich? Ale dejepis, ten večne o nich hlása, pravda dejepis, čo sa jak hviezda jasá. Jak holúbok krotký dobrá je žena, keď milosti plná dieťa pestuje, ale jak sa začasto stáva premena, tá žena aj svoje deti morduje; ona je lepšia jak anjel, keď vrúcne ľúbi, ona je horšia jak tiger, jak diabol hubí! By bola krajšia žena Bátoryho,^[52] v mladých dievčeniec krvi sa kúpala; matku, otca a milenca smutného tá divá žena chýrami klamala. To muž neurobí, súďte samy, panie, uvidíte, že to nie jeho imanie! Tak som už preletel peknú dolinu, kde sa Váh mútny aj veselý valí, prešiel som aj moju rodnú dedinu tam, nad ktorou sa pre mňa nebo kalí. Hej, ale tie mraky vietor rozoženie, keď moje dievča len raz na mňa spomenie. Spieval som piesne, mladý, neskúsený, a teraz neviem sám, čo som vyspieval. Omyl životom bude napravený, k ktorému som aždaj aj ja prispieval. Spieval som piesne pri tej zelenej vode, piesne o mladosti, piesne o slobode. Ja som syn Slávy a som syn voľnosti, slobodný žijem, alebo zahyniem, ja som syn lásky a priateľ ľúbosti a v láske, v ľúbosti sa ja pominiem. Žite mi dobre, drahí priatelia moji, a čakajte Vykupiteľa v pokoji! (V Prešporku dňa 23. ledňa 1848)