Zlatý fond > Diela > Barbora Ubrik, zamurovaná mníška


E-mail (povinné):

Karol Čečotka:
Barbora Ubrik, zamurovaná mníška

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Nina Dvorská, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Michal Maga, Lenka Leštáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov



  • I
  • II
  • Zmenšiť
 

I

Nič sa nepletie tak tence, Čoby nevyšlo na slnce.

Sotva vstúpil krakovského krajinského súdu cisársky a kráľovský državný pravotár 21-ho júla 1869. roku ráno do svojej pracovnej chyže, keď mu úradný slúha podal nejaké písmo.

Toto písmo sa dostalo mimoriadnou cestou na patričné miesto. Kto ho napísal, nesveril ho pošte, ale ovesil jednoducho na klučku pravotársko-državného úradu, mysliac, že veď ho niekto len tam nájde. A úradný sluha našiel ho i veru a oddal državnému pravotárovi.

Pravotár ho otvoril a rýchle prečítal neobyčajný list; ktorý, tak sa zdá, musel byť veľmi zaujímavého obsahu, lebo sa pravotár celý zanoril, ťaby jeho tváre prezradzovaly najväčšiu prekvapenosť a potom, keď dočítal písmo, zazvonil tuho a rozkázal sluhovi, aby hneď svolal súdobný vyšetrujúci výbor a súdobného lekára; on sám ale chytil klobúk a palicu, ponáhlal sa k arcibiskupskému palácu.

Čo ozaj mohlo byť v tom liste?

Veru bola v tom veľmi smutná vec. To napísali v ňom državnému pravotárovi, že zavretú držia od 21 rokov v kláštore krakovských karmelitánskych mníšiek nešťastnú mníšku Jovita, rodzenú Barbora Ubrik, ktorú jej hrozné položenie urobilo bláznivou a telesným bedárom.

Tento chýr zatriasol državným pravotárom. Bola to vec na každý pád taká, v ktorej bolo treba hneď vyšetrovanie previesť. Z tej príčiny pravotár navštívil arcibiskupa.

Arcibiskup poslúchal prednášku pravotára smiechom, a vyjadril sa, že ani slovo nemôže z toho pravda byť, on aspoň za neschopné drží karmelitánske mníšky takéhoto hriešneho skutku a že tento strašný chýr bude len nepravdivé osočovanie.

Práve zato usrozumel sa s tým, aby súd zaviedol vyšetrovanie v kláštore, ba vyslovil, že sa i on sám dostaví tam.

Tak sa tedy stalo, že arcibiskup a državný pravotár boli už v krátkom čase pred kláštorom, kde súdny lekár a vyšetrujúci výbor ich prijal.

Mníška vrátnička otvorila bez vôle bránu kláštora týmto nezvyklým navštevovateľom. Keď údovia výboru a i ostatní tam dnu boli, pravotár oslovil mníšku, aby ich zaviedla hneď pred predstavenú.

Všetci šli do rozmluvnej siene, kde sa predstavená nezadlho dostavila v sprievode niekoľkých sestár.

Pravotár predniesol bez všetkého ostíchania obviňovanie.

Predstavená zbľadla, keď počula hrozné obvinenie, a vyslovila, že je nie pravda ani slovo zo všetkého; oproti tomu ale odporovala, aby prehliadli kláštor.

Toto ustrašené odporovanie prekvapilo arcibiskupa; on posiaľ dúfal mocne v nevinnosť mníšiek; slovom, sám to žiadal, aby nevýsledné vyšetrovanie vyvrátilo obviňovanie. Teraz ale i arcibiskup zdesený videl trasenia sa predstavenej.

Len že pravotár neveľa dbal na odporovanie, ale sa vyslovil jednoducho, že prehliadnu celý kláštor.

Predstavená mníška skladala celú nádej v arcibiskupa a starostlive, zúfanlive pozrela na čestného hlavného kňaza; keď ale i sám arcibiskup určite náhlil prisné vyšetrovanie a prehliadnutie kláštora, predstavená skoro zamdlela od strachu; jej údy jej zmeraveli od strachu a bola vstave len opierajúc sa na jednu laik sestru v studenom gangu po kamených schodoch do konca isť, aby zaviesť mohla výbor do pivníc a aby im ukázala žiadané bydlo. Počas toho veľký duševný boj zúril v jej ňádrach, biela bola ako stena a nemá ako ryba. Zrazu zastala v najtmavšom kúte pivnice pred veľkými, železom obitými dverami a pokynúc kľúčiarke rozkázala, aby otvorila dvere, — toto je to?

Kľúčiarka otvorila dvere, a keď sa tie roztvorily, každý si myslel, že predstavená podviesť chce výbor, lebo v tej hroznej diere nebolo ani stopy nejakého náradia, ale ani toho, že by tu prebývať mohlo v tejto tmavej, nezdravej, mokrej diere nejaké ľudské stvorenie. Čo oko spozorovať mohlo pri svetle zapálenej sviece, bolo iba za náručie slamy, ktorá bola v kúte hrozného žalára.

Ale na tejto špatnej slame… či je možné? Áno! — jedna ľudská bytnosť alebo už viac odstrašujúca ľudská kostra sa hýbala. Rovno, bez pohybu dívala sa na približujúcich sa, keď ale zazrela predstavenú, sem a ta sa obzerala so zúfalou nespokojnosťou hrúzy, trasúc sa na všetkých údoch od zimy a súženia.

Žiadna pochybnosť, našli hľadanú, hrozne strápenú, úbohú Barboru Ubrik.

Výbor hneď vzal hore zápisnicu o tomto, viac neodtajiteľnom hroznom čine, z diery vyviedli na čerstvé povetrie úbohú, strápenú Barboru Ubrik, ale len pozorne, aby nezapríčinilo tak dávno neužívané povetrie jej smrť! Hneď lapili predstavenú mníšku, aby ju postavili za zločin pred súd, s ktorým skoro na smrť strápila nešťastné stvorenie. O tom nebolo ani reči, aby Barbora Ubrik ostala v kláštore; súd ale nezvedel ani takto mnoho od nej, lebo dvatsatjednoročné trápenie zničilo ju v žalári na toľko, že zničená bola i duševne docela a sotva mohla na otázku niečo odpovedať. Odviedli úbohú Barboru Ubrik na výdavok kláštora do blázninca; tu potom nadobudla pomaly-pomaly jej telesnú silu, ale trápenie nechalo takú stopu na jej duši, že temnosť kryla i ďalej vždy jej mysel. A z tej príčiny nebolo ju treba ľutovať, ale za šťastnú považovať, keď ju smrť oslobodila 1871. roku od zemského trápenia a podala jej v lone hrobu po tak mnohých trampotách pokojný odpočinok, ktorý ona úbohá na darme hľadala v kláštore.

Noviny v ten čas mnoho písaly o krv rozochvejúcom stave a súžení nešťastnej Barbore Ubrik; plná bola celá Europa históriou jej zamurovania a veru vynudilo sa mnoho horúcich sĺz za pobožnú mníšku, ktorá tak dlho a nevinne trpela v plesnivom žalári.

Rozpoviem i ja tebe drahý čitateľu, poučnú históriu strápenej mníšky, a to v úplnej súvislosti. Vidz a oplač túto dobrú dušu, ktorá sa krčila za trápnych jedonadvadsať rokov v udusujúcom povetrí žalára, ačpráve dožila bola prv i lepšie dni a bola by zaslúžila, aby na miesto kliatby boli jej urobili živôt požehnaným.

*

Poľské mesto Varšava činí na cestovateľa najrozličnejšie dojmy. Závisí od toho, že cudzinec z ktorej strany sa približuje k mestu. Vonkajšie čiastky stavané sú s ich širokými ulicámi, krásnymi domámi a strakatými sklepámi celkom na podobu nových, moderných veľkých miest, oproti tomu ale staré mesto skoro nastraší chodiaceho lebo je opravdívé hniezdo smetiska, s jeho úzkymi dierami, úzkymi, dlhými ulicámi. Papršlek slnca zriedka svieti sem, označuje nečistota a mrákota této staré, ošarpané domy. Cudzý človek zriedka sa zatára ta, jestli len nie neaký zvedavý angličan, ktorý chce vidiť všetko.

V takomto nečistom, tmavom jednom kúte mesta žil Jaromir Ubrik, a jeho obydlie bolo práve také, ako iné na tomto vidieku.

Za dávna žil v lepšom postavení, — mal ako poľský zeman vážnosť a majetok; ale šľahly ho mnohé nešťastia, tak že utratil všetko, a súc úbohý, zničený človek, prinútený bol opustiť jeho prastarý zámok a utiahnuť sa do tohto nečistého hniezda Varšavy.

Utratil ale so zničením jeho majetku i jeho duševnú rovnováhu. Stal sa rozhorčeným zunovaným človekom; nikto nevedel o ňom, že z čoho žije, živoril a dobre sa cítil len v nečistých podzemných budovách. Čože by bol aj doma hľadal tento znivočený človek? Veď tam úbohá rodina žila v najhroznejšom, srdcolomnom trápení a biede. Mal veľa detí, ktoré ležaly nezdravé a biedne na vlhkej slame; jeho manželka ale ležala na slameníku a chovala novonarodzeniatko z jej chudých pŕs. Handry kryly chudé telo detí a i toho málo náradia, ktoré bolo v domku vyzeralo veľmi biedne. Jaromír Ubrik obyčajne dostal sa domov len neskoro v noci z niektorej pálenčenej krčmy.

Žena zbadala už z neistého tackania sa po tmavej chodbe, že jej manžel ide domov zas opitý; ale čože mala robiť úbohá? Len trpela a snášala, veď videla, že zúfalosť vohnala jej manžela do tohto života, nerobila mu výčitky, ale trpela potajme, zožierala sa pre biedu jej detí.

Takto sa dostal nešťastný Jaromír Ubrik jednoho večera zas opilý domov. Srdce jeho manželky plné bolo práve horkosťou; nemohla utajiť svoju boľasť, žial vypukol z nej v slovách.

Jaromír nechcel ju ale počúvať, ale sa obrátil nahnevane a zas sa potáckal nazad do krčmy z kade hol asi pred štvrť hodinou odišiel.

Krásna spoločnosť bola tam v krčme, samí opití naničhodníci tropili nesvár okolo stolov. Jaromír si ale nezasadol medzi nich, ale sa utiahol do jednoho kúta; spustil si ťažkú jeho hlavu na obidve ruky a tak oprený mrmlal nesrozumiteľné slová a vypíjal plné poháre.

V tom vstúpil nový hosť do krčmy. Sotva že zazrel znivočeného zemana, rovno šiel oproti nemu a usadil sa pri ňom. Potom mile pozdravil Jaromíra a riekol mu, že sa veľmi teší, že ho tu našiel, lebo že sa má s ním o niečom dôležitom rozprávať.

Jaromír pozoroval a obrátiac sa oproti cudzincovi hodil na neho otázny pohľad. Tento ale pokračoval nasledovne:

— V blízkosti nášho mesta býva jedna bohatá a vznešená rodina. Táto prastará zemanská rodina mala všetko, len jedno jej chýbalo k úplnej blaženosti, a síce — dieťa. Po desaťročnom manželstve nasledovala i táto radosť. Grófka — lebo reč je o grófskej rodine — pošeptala začerveňaná tajomstvo svojmu manželovi, ktorého obličaj sa žiarila blaženosťou na tento chýr, ale hneď doložil, že sa úfa, — chlapec bude prvorodzený, lebo žeby ináč nemohol nikdy na to dieťa sa s dobrým okom dívať. Počas toho ale gróf oddialil sa z kaštiela a grófka porodila dieťa, ktoré ale nebol chlapec, ale dievča. Blažená matka objala radosťou na prse svoje dieťa; ale jej prišlo potom na rozum, že jej manžel, gróf ako si žiadal určite, keby dieťa len chlapec bolo a z tej príčiny povstala v mysli grófky tá myšlienka, že použije oddialenosť grófa a premení svoje dievča za chlapca. Žiadala len to od baby, aby zo zemanskej rodiny pochodiace dieťa zadovážila na miesto dievčaťa.

Jaromír Ubrik poslúchal so zatajeným dychom; cudzí pokračoval v reči:

— Ty si zeman a narodil sa ti práve zas chlapec, dievča ale máš z pomedzi mnohých detí len jedno. No, čo by si riekol na to, nemal by si vôľu za dobré peniaze začarovať tvojho chlapca za grófkino dievča? Rozmysli si! Veď naposledy ty nič neutratíš; ba urobíš šťastnou tvoju rodinu.

Jaromír zprvu nechcel ani počuť o jednaní, ale cudzinec tolko mu nahovoril do hlavy, že naposledy sa rozhodnul, ale urobil len tú podmienku, že aby k tomu privolila i jeho manželka. Potom sa usrozumeli straniva peňazí; určili, že aby grófka zaplatila desaťtisíc zlatých za prečarovanie, z týchto sedemtisíc zlatých ale pripadne cudzincovi; určili ale i to, že sa čarovanie musí ešte tejto noci stať.

Vypili svoju pálenku, platili a oddialili sa. Cudzinec prisľúbil, že bude o hodinu s kočom na dvúch koňach v blízkosti Jaromírovho bývania, Jaromír ale vyslovil, že odnesie svojho syna ak bude treba i mocou od matky a oddá ho na určenom mieste cudzincovi.

Ale čo že povedala k tomuto, k tej hroznej veci matka? Či privolí matka, aby jej odtrhli od pŕs synčeka? Nie, dobrá Ubriková nechcela o tomto ani počuť. Rozhnevaná odvrhla návrh svojho manžela a vypovedala, že nedá synčeka svojho ani za celý svet a vyskočila ako poranený lev zo slameníka, aby si dieťa, jestli je treba, ochránila i cenou svojho života.

Ale z ľudskej prírody pozbavený otec chytil chlapca a do toho času sa hrdloval s matkou, kým neodtrhol od nej dieťa a potom utekal k dverom a oddialil sa s korisťou.

Odniesol ho útekom na označené miesto, kde ho už cudzinec čakal. Vysadili si rýchle na koč a uháňali. Kone ako tátoše uháňali s kočom; nezadlho došli do grófskeho kaštieľa. Cudzinec zaviedol Jaromíra Ubrik do krásnej chyži, vzal od neho chlapca, a vnišiel cez stenové záclonové dvere s drahou korisťou.

Nezadlho sa navrátil, oddal Jaromírovi v malom košíku dievča grófkino, vyčítal mu do ruky sedemtisíc zlatých a dokonaný bol tento hrozný trh detí.

Teraz Jaromír chytil košík pod pazuchu, v ktorom spalo nešťastné grófske dievčatko, vsadol si s cudzincom zas do koča a uháňali nazad do mesta.

Prirodzené bolo že po dobrom jarmoku museli i oldomáš vypiť a dvaja chlapi vnišli do krčmy a tam pili hojne z dobrého dôchodku. Svitanie ich tam tiež našlo, keď naposledy odišli v dobrej vôli tam i malý košík. Na povetrí mu svitlo v hlave a teraz zbadal, že dievča ostalo na lavici v krčme. Náhle sa vrátil, ale košík už nenašiel tam a ľud z krčmy len koľko vedel mu povedať, že ako odišli hneď hore vstal jeden cudzí žid z popri susedného stola, ktorý zodvihol košík a vzal ho sebou.

Nikto nepoznal bližšie žida, len to vedeli o ňom že sa Áron volá, vo Varšave býva, a že je malý, chudý šedivej brady žid.

Jaromír Ubrik sa nazdal, že nájde po tejto stope Árona a vynájde grófske dieťa.

Jeho domov sa navrátenie neopíšem, domyslí si to sám čitateľ, že ako prijala Jaromíra úbohá, dieťaťa olúpená matka! Ale čože mohla urobiť? Jaromír Ubrik nedal žiadno vysvetlenie, ale na miesto toho napchal jej ruky peniazmi, aby ošatila deti a aby nakúpila všetko, čo je treba.

Jaromír sa potom navrátil hneď do krčmy, kde zvedel od slúžky i to, že ten žid Áron v košíku pri dieťati našiel i zlatý kríž a ešte i nejaký pak, ktorý vtisol do vrecka, daroval slúžke a i sluhovi niekoľko strieborných rubľov, oddialil sa. Zvedel Javomír i to, že dieťa ukradnúci žid je v úzkom spojení s iným židom, ktorého každý pozná pod menom „varšavský Izák“.

— Veď to je výborné! — pomyslel si Jaromír — teraz som už na istej stope.

A utekal do mesta, do židovskej štvrti a tam vynašiel nezadlho žida Izáka. Ale nebolo ľahko z falošného žida tajomstvo dostať, ako si to Jaromír myslel. Žid Izák riekol, že v židovskej štvrti býva aspoň 200 takých židov, ktorého Áronom menujú, ktorý je nízky, chudý a šedivú bradu má, — akože by teda mohol vedieť, že pán veľkomožný, ktorého hľadá z tých 200 Áronov? Jestli je len nie Áron Königsberger, ktorého hľadá pán veľkomožný. Ale to je chyba, že práve Áron Königsberger opustil nedávno Varšavu a Izák ani len mienky nemá, že kde išiel.

Čoho že sa mal teraz Jaromír chytíť?

Prinútený bol hľadanie sám, dľa svojej mysli pokračovať. A hneď na druhý deň, ako sa díval von z obloka chyže, oko sa mu zadívalo na jednoho podomného žida, vlastne viac na trahličku, ktorú ten žid mal okolo hrdla zavesenú, medzi jej rozličnými vecami sa trblietal jeden diamantami vykladaný zlatý kríž. To je jej zlatý kríž! — myslel si a zbehol k židovi. A veru tak bolo, ešte i vyryté boli tam grófovho mena počiatočné písmeny. Jaromír hneď odkúpil od žida zlatý kríž; ale bohužiaľ, nemohol nič zvedieť o ukradenom dieťati, lebo žid povedal len toľko, že začaroval zlatý kríž v tieto dni od šedivej brady žida za iné zlaté drahocennosti.

Počas toho sa minuly dni, a grófka oznámiť dala Jaromírovi Ubrik, že by rada videla dieťa, a že ho vyhľadá pri príležitej príležitosti. Môžme si myslieť, že ako bol Jaromír prestrašený! Každý deň čakal grófku s tlčúcim srdcom. Zo zlého bývania sa vysťahoval, prevzal si pekné bývanie, mal všetko, nevidel už svoju rodinu v biede; ale predsa nevedel sa uspokojiť, lebo ho svedomie trápilo a vo dne v noci myslel na to, že čo povie grófka? Ako vysvetlí skapanie na neho svereného dieťaťa.

Ináč sa Jaromír nemal čo strachovať a ponosovať, lebo mu dobre bolo a i mal šťastie. Zas sa obrátil v panských spoločnosťach, ktoré prv boly vytvorily znivočeného žobráka. Teraz, že mal peniaze, jeho priatelia a i známi zas ho prijali milo a jeden jeho priateľ vykonal mu, že Jaromír i dobré postavenie dostal, urobili ho policajným náčelníkom a tak budúcnosť zabezpečil docela svojej rodine.

A ačpráve ako policajný náčelník vykonal čo len mohol v hľadaní grófskeho dievčaťa, predsa nemohol prísť na stopu zhynutého Árona.

Nezbývalo tedy nič iného, ako vyznať grófke pravdu. A i opravdove, keď grófka Satorin prvýraz ho vyhľadala, aby vzhliadla svoje dieťa, Jaromír Ubrik porozprával jednoducho, čo sa stalo. Povedal, že istý Áron Königsberger menovaný žid ukradol v košíku spiace dieťa; riekol, že s jakou vytrvalosťou od toho času hľadal Árona Königsberger, ale nemohol ho najsť, len odkúpil od druhého žida diamantový zlatý kríž, ku ktorému sa dostal od Árona Königsberger.

Grófka poznala diamantový zlatý kríž, ale táto jediná stopa, táto jediná pamiatka o jej stratenom dieťati nepôsobily veľa radosti materinskému srdcu. Jaromír ale sľúbil a zaprisahal sa na všetko, čo je sväté, že neodpočinie do toho času, kým nenájde stratené dieťa. Boľasť grófkina sa tedy umenšila aspoň o niečo.

Práve vtedy znepokojovali veľké krádeže celú Varšavu. Skoro každú noc sa vlámali niekde, tu olúpili bohatého, tu iného tí neznámi zlodeji. Každý znak ukazoval na to, že pácha toto v meste sriadená zlodejská rota. Pri čine dochytiť nepodarilo sa zlodejov, ale veľká pozornosť a vyšetrovanie predsa docielily to, že policajti zvedeli mená tých, ktorých podozrenie najviac ťažilo.

Môžme si pomyslieť rozhnevanie policajného náčelníka, keď našiel v menoslove i jednoho mladého žida menom Áron Königsberger.

Jaromír Ubrik vydal hneď rozkaz, aby lapili tohto Árona žida. A ho i lapili. Žid nechcel ani počuť o tom, žeby on zlodej alebo skovávač bol, ba ani meno jeho mu nemohlo prísť na rozum, len po niekoľkých úderoch korbáča vyznal, že sa Áron Königsberger volá, že asi pred pol rokom sa navrátil z poludného Ruska do Varšavy, kde ztratil v nešťastných špekuláciach svoj celý majetok.

Teraz Jaromír pokračoval vo veci ukradeného dieťaťa.

Žid Áron nechcel o tomto nič vedieť. Ale pomohol mu v rozpamätaní sa sodvihnutý olovený korbáč.

Pravda je, že on odniesol košík z krčmy. Našiel v ňom malé v pekných háboch oblečené dieťa a i jeden zlatý kríž. Tento zlatý kríž predal jednomu varšavskému židovi za 10 dukátov, s dieťaťom ale odcestoval do Brody, kde predal dieťa za tridsať strieborných rublov Sáre, židovskej žene, manželke Izáka Gersona. Medzi tým žid Izák a Sára židovka odsťahovali sa z Brody do Kieva, do Poludného Ruska. Sára dala dievčatku meno „Judka“ a veľmi ľúbila toto dieťa.

Jaromír Ubrik neúfal sa po tomto zas, žeby tak rýchle našiel dieťa; ale aspoň zvedel, že žije a že kde je — a toto dodalo mu novej sily k ďalšiemu pátraniu.

Ako policajtný náčelník hneď sa obrátil úradne na kievské predstavenstvo. Ztadeto ale obdržal veľmi smutné oznámenie, Izák Gerson žid áno býval v Kieve s manželkou Sárou a s dieťaťom Judka; ale vlámali sa k ním v noci cestujúci cigáni a orabovali ich z vecí čo drahších. Vtedy v noci ztratila sa i malá Judka. Bezpochyby tedy, že cestujúci cigáni ukradli malé židovské dievčatko.

Čo sa dalo urobiť medzi takýmito okolnosťami? Ani naostrejšie oko nemohlo nasledovať s kroka na krok blúdiacich cigáňov, ktorými je Polsko zaplnené. Tak mnoho cigáňskych húfov blúdilo sem a ta, že v tejto sem a ta blúdiacej bande veľmi ťažko bolo k vynájdeniu ztrateného dievčaťa vedúce znaky vyhľadať.

Osud ale pomohol Jaromírovi. Jednoho dňa chytili veľký húf oláhskych cigáňov, celú bandu, ktorú udajne osud sem a ta metal, ktorú ale v opravdivosti zbojníčka a zlodejská spolupatričnosť sväzovala. Tento húf žandári viedli do Varšavy, aby ich oddali súdu.

Viedli pred sudcu strapatých, smelých, starých cigáňov a ohorených, bystrých očí mladých mládencov, za nimi sa tislo veľké množstvo žien a detí, všetko do poly nahí a obložení rozličnými handrami.

Akonáhle Jaromír toto dopočul, hneď sa ponáhľal k vyšetrujúcemu sudcovi a popreskúmal ostrými očima húf, či je nie medzi ními také dievča, ktoré by grófkino ukradnuté dieťa nemohlo byť? Pravda, že od toho času sa už roky minuly a Jaromír Ubrik ani dobre nepozrel to malé dieťa, ale dľa opisu grófkinho a zvlášte opierajúc sa na to úfal výsledok, že grófske dieťa doista zachránilo i oproti takému vandrovnému cigáňskemu životu jemnejšie ťahy oddelujúce ho od cigáňskych detí.

Jaromírovi i napadlo v húfe jedno pekné, krotké dievča, ktoré asi mohlo byť toľko ročné, ako grófkino dieťa. Ale o tomto sa vyzvedelo, že je ono dieťa jednoho cigáňa. Od cigáňov sa nič nemohlo dozvedieť; týchto ľudí nadarmo bili korbáčom — nemí ostali, ako hrob.

Čo sa ale nepošťastilo ostrým doliehaním, to sa podarilo útlosťou, užitou oproti cigáňskemu dievčaťu. Jaromír Ubrik, keď cigáňsky húf uvrhli, do žalára, vzal k sebe cigáňske dievča a toto divé dieťa prírody, ktoré len k ostrosti, bitiu, a k núdzi bolo privyknuté, on podmanil útlou dobrotou, a ono počalo rozprávať.

Takto zvedel, že patrí ešte k lapenej cigáňskej bande ešte i menší húf, v ktorom je práve také „nájdené“ dievčatko, ako Jaromír hľadá.

Na toto rozkázal policajný náčelník, aby každého blúdiáceho cigáňa lapili a doviedli do Varšavy. Zvlášte cigáňske stareny, ktoré chodia s mladými dievčencami. Lichotením prilákané cigáňske dievča povedalo Jaromírovi i to, že to krásne, báječné dievča „stará matka“, stará cigáňka menom Žarák chráni veľmi bojazlive, ako len jej oči. Nebolo tedy ťažko žandárom naučenie dať.

Lapili i viac húfov, počas niekoľkých týždňov každý žalár Varšavy plný bol blúdiacimi cigáňmi, ale nenašli medzi nimi ani starú matku, ani jej „vnučku“.

Ale Jaromír Ubrik neupustil od toho. Poneváč myslel, že čím viac cigáňov zavrú vo Varšave, tým istejšie príde za nimi i starena vyzvedať sa, čo sa stalo s nimi.

A Ubrik sa ani nesklamal v tomto jeho predsavzatí.

Starena sa približovala s čarovaním, vykladaním karát, hádaním, veštením k Varšave a v tejto ceste došla i do zámku grófa Satorin. Zakúpila ona čelaď a stalo sa, že sa dostala až ku grófke, aby jej odporúčať mohla jej tajomné služby.

Grófka podala starene svoju pravú ruku, aby jej táto veštila z ruky. A cigáňska starena nasledujúce jej povedala:

— Milostivá grófka, vy ste nebola blažená vo vašom živote. Na darmo sa tie poklady, toho veľa bohatstva, zaťahujú vaše čelo smutné udalosti. Ale sa potešte a úfajte; po dáždi sa i oblaky rozídu, slnce zasvieti a v krátkom čase bolasti, ktoré trápia vaše srdce sa skončia a nasledovať bude po mnohom smútku a žiali mnoho dní radosti.

Grófka sa zasmiala ľahostajne, a obdarujúc ju pustila starenu, ktorá teraz povedala pravdu. Ale otázka je, či by ona bola vedela i svoju budúcnosť tak vyveštiť? Sotva. Lebo naradovaná od daru s vnučkou pokračovala v svojej ceste, večer dostala bývanie v sedliackom dome jednej susednej dediny, kde ju na druhý deň našli na slame v kôlni mrtvú. Veru ju ranila mrtvica.

Báječné dievča, ktoré v jej sprievode bolo, ostalo samotné. Čo že mala urobiť úbohá? Prišlo jej na rozum, že ako ich vďačne prijali v zámku grófa Satorin; odhodlala sa, že sa navráti ta; rozpovie grófke svoju históriu a odporúčať jej bude svoju službu.

Citlivé srdce grófkino sa smilovalo tým viac nad dievčaťom, lebo jej prišlo na rozum, že kto vie, či jej dieťa je práve tiež nie utisnuté na milosrdenstvo? Vzala k sebe cigáňske dievča, ktorého krása, milota prekvapila a očarovala každého.

Judka, lebo ona bola, usilovala sa s vďačnou láskou veľa dobrého odslúžiť, s čím ju grófka obsypala. A tak veštenie cigánkino sa vyplnilo nezadlho; lebo grófka Judku veľmi si zamilovala, dívala sa na ňu s nejakou prírodnou úľubou vždy ale bez toho, aby len zďaleka sa bola nazdala, že sa spojila teraz s jej vlastným dieťaťom.

Minulo sa takto viac mesiacov, každého miláčkom ostala Judka v dome, i očarovala ona mladého grófa Alexadra Satorin alebo lepšie rieknuc Alexandra Ubrik docela.

V tento čas Jaromír Ubrik prišiel do kaštieľa, aby rozpovedal grófke, že ako sa vlákna poputnali okolo ztrateného dieťaťa. Prišiel Jaromír sem i pre inšie; počul, že jeho syn, to jest mladý gróf Alexander Satorin sa navrátil z cudzozemskej cesty. Žiadosť otcovského srdca viedla tedy Jaromíra, aby vzhliadol syna, ktorého predal voľakedy za peniaze.

Ako sa Jaromír Ubrik rozprával s grófkou, krásna Judka vstúpila zrazu do komnát a milo sa poklonila pred Ubrikom, potom pobozkala grófke ruku a spýtala sa, že či nerozkáže niečo? Grófka pohladkala tvár krásneho dieťaťa a riekla, že nič nežiada, načo sa Judka zas odstránila. Toto čarokrásne dievča očarovalo docela Jaromíra. A ešte aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď vyrozprávala grófka históriu krásneho dieťaťa. Jaromír zvolal rozčulený:

— Grófka, pre Boha, privolajte hneď to dieťa!

Grófka zavolala Judku, ktorú Jaromír Ubrik prijal s tou otázkou, aby povedala, či vždy medzi cigáňami žila? Či iní neboli jej rodičia? Judka sa začerveňala a bez zdráhania vyrozprávala, že je ona nie cigáňske, ale židovské dievča, jej otec bol Izák Garson, matka Sára, ale cigáni ju ukradli od rodičov pred ôsmimi rokami.

— Ona je to! Ona je to! — skríkol Jaromír Ubrik rozčulene. — Grófka, Judka je vaša dcéra! Judka, grófka je vaša matka!

Matka a dievča si padli okolo hrdla a blaženosť, radosť grófkina bola neopísateľná. Veru áno, ale keď k sebe prišla z omámenia prvého prekvapenia, vtedy uznala, že nemôže pred jej manželom toto tajomstvo vyzradiť. Čoby povedal gróf, keď by zvedel, že jeho zbožňovaný, milovaný syn, driečny gróf Alexander je nie jeho vlastné dieťa, ale Jaromírovo Ubrik, tá najdená života ale, ktorú poznali posiaľ v kaštieli ako komornú grófkinu, je jeho dcéra, opravdová grófska slečna!

Grófka uznala, že toto už teraz vyzradiť nemôže, kým jej manžel žije. Pri sebe si tedy držala dcéru a chránila tajomstvo.

Nezadlho ale gróf zomrel a zanechal v testamente svoje majetky na syna Alexandra a svojej manželke zanechal len zámok Satorin. Teraz materinské srdce nemohlo ďalej ukrývať opravdivosť. Jednoho dňa vysvetlila bohatému nápadníkovi grófa, že je on v opravdivosti nie gróf Alexander Satorin, ale Alexander Ubrik, grófske dieťa že je ale Judka, pekná Judka. Kto bol vtedy šťastnejši ako mladý Alexander? Driečny mladík už dávno bol zamilovaný do očarujúcej Judky a len to ho trápilo, že ako gróf nemôže si vziať za manželku neznámeho pôvodu sirotu. Teraz, keď zvedel pravdu prvou jeho vecou bolo vysloviť, že miluje jej dcéru.

I Judka vrele milovala mladíka, a grófka tedy dala milerada na nich svoje materinské požehnanie. Tak sa stalo, že v Satorin grófskom kaštieli držali nezadlho svadbu, blažení milovníci sa spojili pred oltárom; Alexander si vzal za manželku Judku.

Jedon druhému podobný bol to pár, milovali sa, boli blažení a ich blaženosť sa ešte zväčšila, keď požehnalo nebe ich manželský stav jedným krásnym dievčatkom.

Toto dieťa je herkyňou našej histórie; toto dieťa je to, o ktorom pozostala táto smutná poviedka. Lebo keď spanilé dievča doriastlo, vzalo závoj mníšky a neskoršie osudu podivuhodným činením pod menom Barbora Ubrik nešťastná mníška ostala známou po celom svete jej hroznými mukami.

Této hrozné muky, toto trápenie vám vyrozprávam teraz; počúvajte s trpezlivosťou a dobrým srdcom.




Karol Čečotka

— spisovateľ, publicista a prekladateľ, spracúval a upravoval cudzie námety, najmä historické, zbieral a vydával ľudové piesne, zostavil antológiu slovenskej poézie od Hollého po Hviezdoslava Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.