Zlatý fond > Diela > Trpel za svoje viny


E-mail (povinné):

Karol Čečotka:
Trpel za svoje viny

Dielo digitalizoval(i) Peter Páleník, Martin Hlinka, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

I

Štefan Lastovička sa narodil v poslednej noci roka, asíce v tej hodine, v ktorej dľa viery pôverčivých ľudí je dobre pozrieť prvý raz do sveta. Tak pôverčiví ľudia veria, že keď sa niekto narodí, dobrý duch a zlý duch stoja tam pri kolíske, aby metali lós nad jeho životom. Jestli dobrý duch zvíťazí, tak lapí prvé slzy dieťaťa do diamantovej šáločky a postaví je ich nebo za hviezdu. (Táto hviezda potom stráži nad jeho celým životom.) Jestli zlý duch zvíťazí, tak si okrášli vlastné háby perlami so sĺz dieťaťa obrátenými. Hovorím, že tak myslia pôverčivé duše ba i to ešte prikladajú, že ani preto je nie dobre sa v Sylvestrovú noc narodiť, lebo že v ten čas dobrý duch pomáha novému roku vstúpiť, tak z tej príčiny nemôže lapiť slzy do diamantovej šáločky, nemôže ich na nebe pripevniť a stanú sa len okrasou šiat zlého ducha, alebo sňahom.

Nedostatok nehol ten čas v sňahu po celom veľkomadarášskom chotári. Všade ho bolo, kade len oko pozrieť mohlo na šúch vysoko, niekde ale i na láchtor vysoké hromady.

A predsa i tadeto bývajú ľudia. Kde ani vták nechodí toho času, človek si urobil hniezdo. Dym sa ťahá z vnútra zeme a ďalej to vidno ťahať sa, ako čierny závoj po rovnom vidieku. Z koliby vychodí, ktorú sňah tak zakryl, že sotva sa dá jej koch vidieť. Gazda koliby je Pavel Lastovička, ktorý žehná sňahu, lebo nielen, že teplotu drží nad siatim, ale ani nedovolí do koliby hroznej zimy sa tak ľahko dostať. Gazda Lastovička nemnoho myslí na starosť, ale keď nastrúhal niekoľko lyžíc z dreva ľahne si na bundu ku peci. Jeho manželka odloží z cesty fajku, poukladá ľižice vyrezujúce a ku pleteniu košov upotrebujúce nástroje a práve chce olejový kahanec zahasiť keď zbadá, že niekto ticho klope na hore sa otvárajúce dvere.

Snáď je to nie ani človek, ktorý tak tichunko a bojazlive klope? Možno, že je to zatáraný sa vták, ktorý takto prosí v tejto zlej, nepríjemnej chvíli o malý, teplý príbytok? V kom ale prebýva pobožná duša, ten vyslúchne i žiadosť vtákom. Žena tedy ta šla k dverom a probovala. Slabá bola ale k tomu, lebo nejaké telo tislo ich dnu. Volala tety gazdu, ktorý už usnúval, ale na prvé vysvetlenie hneď sa tam octnul a dvoma mocnými ramenami doplnil chybu. Dvere popustily a dve dobré duše dívali sa do sňahovitej búrnej noci.

Jedna žena ležala v sňahu. Nevedela o sebe nič. Kahanec svietil na jej smrti bledú tvár, ktorá plná bola výrazom hroznej boľasti. Táto postava tak smutný cit zbudila v každom, ktorý na ňu pohľadol, že pán Lastovička a jeho verná polovička by sa do ista do plaču boli pustili, keby im nebolo hneď na rozum prišlo, že viac je hodné za hrsť dobrej porady ako za sud plaču. Chytili rýchle úbohú zamdlenú a sniesli ju do vnútornosti koliby.

Veru, nebol to zlý duch, ktorý sem odprevádzal úbohú Pinťovú. Môžem povedať, žeby to ani dobrý duch nebol lepšie previedol. Hneď ju položili do mäkkej postele a láskou opatrovali, doniesli sem najchýrečnejšiu babu Imriku Čoka, ba i krivého kirurgusa.

K svitaniu malý Štefan tam sa kopal pri boku jeho matky v posteli. Nevedel múdrejšie čo urobiť, ako práve vtedy prísť na svet, keď jeho rodič z tadeto mieni odísť. Lebo čo že osoží víchrícou ztrhanej laliji, keď by ju čo ako mile, opatrne opatrovali, rosou polievali? Ukrutná víchrica ju predsa len usmrtila. I Pinťová úsmevom sa poďakovala za opatrovanie, potom ale odišla na odpočinok ta, kde nič nebolí, kde nepoznajú boľasť oklamanej lásky.

Oblaky zakrývaly nebo, víchrica zúrila po pustatine divo, keď niesli najkrajšiu ženičku madarášskú pochovať. Na jar kvety hnevlivej barvy vyriastly ale z jej hrobu; snáď i tieto sa hnevaly na zlého ducha manžela?

Veru je to smutná história, ktorú úbohá Pinťová prežila. Netreba veľa slov k rozpovedaniu tohto. Zamilovala sa do najkrajšieho mládenca a šla k nemu za manželku. Ale aký poriadny, štihlý bol Bálint Pinťok, tak bolo ľahké jeho srdce, duša a každý jeho cit. O dva mesiace to rozprávali už o ňom, že vdovica Hatvanová, tá „veselá vdovica“, ho chytila do svojej sieti. Pravda to veru bola! Tá lepšie vedela omámiť, ako pobožná, poddaná manželka, ktorá vedela len milovať verne a oddanosťou, omámiť a klamať ale ona nevedela. Bálint Pinťok trávil dni a noci von z domu a pretrovil svoj i manželkin majetok na vdovicu.

Jeho malá manželka trpela, prenášala a nepovedala dlho nič. Ale raz keď jej manžel domov prižiel neskoro v noci s cigáňskou hudbou a priviedol so sebou i jeho milenku, hnev sa rozjatril i v malej, útlej láliji. Chopila sa, utiekla do noci — a viac neprišla nazad. V tej noci sa i Štefan narodil a dobrodušná ženička sa oddialila na večný pokoj.

Bálinta Pinťok tento chýr predsa veľmi zronil. Nebol on základne zlý, ale len preveľmi ľahký. Hatvanová na darme mu ponúkala tej noci bozky — veľmi horké mal Bálint vtedy ústa. Sadol na koňa a odjazdil na ňom ku Lastovičkovi. Sosadol s koňa, priviazol ho ku studni a prestúpil vonkajší prah s ťažkým srdcom, sklonenou hlavou, ako kto pred sudcu ide. Chýrečný Bálint Pinťok, o ktorom sa rozprávalo, že sa ani slúžneho nebojí len tak sa červenal, keď požiadal pána Lastovičku, aby mu dovolil, svojho syna pozrieť.

Lastovička sa veľmi nahneval. Vyskočil a surovým uštepačným hlasom skríkol na Bálinta:

— Akého tvojho syna? Dľa akého práva tvojho syna? Že si zničil jeho matku? Ideš ho z tadeto, alebo ti prejdem cez tvoju dušu, ty bezbožný ženský vražedlník!

A chýrečný Bálint Pinťok ta sa oddialil, ako zbitý pes. Len za malou horou, kde sa už počínalo jeho pole, započal jednu smutnú nótu.

Ale i túto nechal nezadlho lebo mu hrdlo veľmi suché bolo a veľmi ho niečo trápilo tam z dnu. Kto vie, čo to mohlo byť?




Karol Čečotka

— spisovateľ, publicista a prekladateľ, spracúval a upravoval cudzie námety, najmä historické, zbieral a vydával ľudové piesne, zostavil antológiu slovenskej poézie od Hollého po Hviezdoslava Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.