ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Pavel Zarevúcky.^[81] Narodil sa dňa 9. januára r. 1636 v Spišskej Novej Vsi, kde mu otec Matej bol farárom. Po skončených domácich štúdiách odišiel do Vratislavy a rok sa pilne učil; potom zašiel do Lipska a konečne 28. septembra 1659 zapísal sa za poslucháča filozofických a teologických štúdií aj vo Wittenbergu, kde vyšla tlačou aj jedna jeho filozofická práca. — Vrátiac sa do vlasti, prijal pozvanie za farára na Dobšinu, a superintendent Martin Wagner vysvätil ho za kňaza dňa 25. marca r. 1662 v Bardiove. Až do roku 1667 blahodárne pôsobil v tomto cirkevnom sbore. — V ten čas prijal totiž pozvanie rožňavského nemeckého sboru a presťahoval sa na nové pôsobište, ale už 4. júna r. 1671 bol vyhnaný z fary spolu aj s tamojším maďarským farárom Jakubom Regiusom. Zarevúcky odišiel i s rodinou do Nemecka. V Nemecku pochoval aj dcéru. Keď sa sloboda náboženská navracovala do krajiny, nemohol ani Zarevúcky zostať von z vlasti, navrátil sa, prijal faru krompašskú, ale roku 1691 prešiel do Košíc a bol prvým farárom v chráme na predmestí, kde sú aj dnes cirkevné budovy. Musela byť cirkev košická rozsiahla, keď potrebovala aj kaplána. Pri boku Zarevúckeho bol archidiakonom Krištof Warmer. Zarevúcky len tri roky pôsobil v Košiciach, lebo už 30. júna 1694 povolal si ho Pán do cirkvi triumfujúcej.

2. Ján Melzel^[82] bol jedným z mnohých exulantov českých, ktorí zakotvili na Slovensku v cirkvi evanj. a. v. Po svojom príchode k nám bol do roku 1657 rektorom školy trenčianskej, ktorú svojím verným účinkovaním tak pozdvihnul, že ju veľmi mnohí navštevovali z bližšieho i širšieho okolia. Potom odišiel do Spiša a v Štvrtku zastával kňazský úrad, kým katolícki mnísi nezaujali chrám a drabanti grófa Csákyho nevyhnali ho z fary dňa 14. júna 1671. Nášho exulanta zaujal sa cirkev. sbor dobšinský a ponúknul mu faru, ktorú ochotne prijal. Ale roku 1674 musel i po druhý raz do vyhnanstva, odišiel do Nemecka a tam žil vo veľkej biede. Bol veľkým milovníkom majetku a časných pokladov a tých v Nemecku nemohol dosiahnuť, preto vybral sa z Naumburgu pešo do vlasti, a tu zmizla mu stopa.

3. Mikuláš Bugan.^[83] Narodil sa r. 1625. Po smrti Juraja Porubského povolal si ho za farára cirkev. sbor gemersko-šajovský. Požehnane účinkoval vo sbore, ale jednako len bol aj on na 5. marca 1674 predvolaný k súdu pred arcibiskupa Szelepcsényiho. Bugan sa nemusel dostanoviť, veď účinkoval pod tureckým panstvom; ale povedomý svojej neviny, jednako prišiel. Bez výsluchu, bez svedkov odsúdil ho hrdelný súd ako buriča a vlastizradcu na ztratu majetku i života. Od 7. apríla 1674 až do 29. mája bol držaný vo väzbe v Bratislave, a potom s ostatnými — bolo ich spolu 21 — odvezený do Komárna a uvrhnutý do temnice. Pravda, nemali ani duševného, ani telesného pokoja; nakladali s nimi ako s tureckými úskokmi, ba ešte aj horšie, tak že 17 mučedlníci, nemohúc prekonať útrap, odvrátili sa od viery. Bugana nezastrašily ani telesné útrapy, ktorých sa mu tým viac ušlo. Dňa 7. marca 1675 previezli ho i s dvoma kalvínskymi súdruhmi do Leopoldova, a dostal sa na osem dní pod moc jezuitu Kellia. Keď ho neobmäkčily ani hrôzy leopoldovského väzenia, 18. marca naložili ho aj s ostatnými vernými na vozy a hnali na galeje do Neapolu. Dňa 8. mája bol predaný na galeju Sv. Jozefa a tu trpel, znášal všetko trpelive, pri úteche slova Božieho až do 11. februára 1676, keď veľkodušný Ruyter vyslobodil všetkých našich otrokov-vyhnancov. Akokoľvek ho srdce ťahalo do vlasti, jednako sa nemohol odvážiť vrátiť sa; odišiel do Zürichu, tam skoro pol druha roka požíval pohostinstvo profesora Jána Lavatera, na ktorého vyzvanie napísal svoj životopis. Dňa 7. júla 1676 toto dielo aj tlačou vyšlo; zakončil ho týmito slovami: „Dňa 11. februára 1676 oslobodili sme sa z galejí prispením a mocou nášho najväčšieho, najmilostivejšieho a najdobrotivejšieho biskupa Ježiša Krista, ktorý citeľný našich bied a útrap, nedopustil nám zahynúť na galejách. Jemu buď česť i sláva, ale rimskému pápežovi večná hanba.“ Ešte aj viac spiskov vydal vo vyhnanstve, z ktorého sa vrátil do vlasti až r. 1681 a od r. 1683 až do 1703 bol farárom v Gemerskej Panite, kde v 78. roku života dokončil strastiplnú púť časnú.

4. Jakub Király-Regius.^[84] Narodil sa dňa 30. apríla 1623 v Železnej stolici, v dedine Acsáde. Po skončených štúdiách, keďže sa pre hmotné nedostatky nemohol vybrať do cudzozemska, r. 1643 a v nasledujúcich rokoch stal sa vychovávateľom Štefana Petrőczyho, Ocskayho a Fraňa Illéšházyho; až r. 1647 prijal pozvanie za rektora do Senca pri Bratislave. Tu sa nezdržal dlho; chcel slúžiť cirkvi ako kňaz, preto ochotne prijal r. 1648 ponúknutú mu faru kajalskú. Po roku prešiel do sboru majtenského, ale túžba ho hnala vždy ďalej. R. 1650 dostal sa do Oždian, kde sa už r. 1653 stal konseniorom. Ani táto postať mu nevyhovovala, lebo 6. decembra 1654 prešiel do Kežmarku a ztadiaľ dňa 6. mája 1657 dostal sa do Rožňavy za maďarského farára. R. 1669 poctil ho veľký seniorát gemerský seniorstvom, ktorý úrad čestne zastával 21 rokov. Regiusa Szelepcsényi už r. 1671 povolal aj s inými zemänmi pred náhly súd do Bratislavy, ale keďže nebolo nijakých dôkazov na to, že by Regius bol mal nejakú účasť na vesselényovskom sprisahaní, prepustili ho na slobodu a 22. mája tohože roku vrátil sa spokojne do Rožňavy. — Už 4. júna ho však vyhnali z fary i s jeho spolupracovníkom, nemeckým farárom Zarevúckym. Utiahnul sa do Štitníka a poldruha roka žil z milosti Jána Dobóczyho. Malkotenti, menovite ich vodca Peter Madáč, uviedli ho dňa 12. októbra 1672 zpät do Rožňavy a odovzdali mu správu sboru; po troch týždňoch ho znova vyhnali z fary a zase sa skrýval v Štitníku, v Bystrom, až ho Barbora Jánokiho ukryla na hrade hrachovskom. Dňa 22. júna 1677 prijal pozvanie za farára do sboru gemersko-šajavského. Dňa 23. augusta 1682 ho vojsko opätovne uviedlo do fary rožňavskej, ale arcibiskup Juraj Széchy ho 1. marca 1687 zase vyhnal z fary a spolu s ním aj Melchiora Bernsteina, nemeckého farára. R. 1688 vrátil sa tedy do Gemerského Šajova a tu r. 1690 aj dokonal. Krátko pred smrťou chcel složiť seniorský úrad a preniesť ho na Andreja Bodóva, ako mladšieho a spôsobnejšieho; no Bodó nechcel toho dopustiť, ale mu rovno osvedčil: „Ty budeš naším seniorom až do smrti!“

5. Juraj Lovčan.^[85] Narodil sa v Banskej Bystrici, dňa 2. mája 1634. Jeho rodičia boli mešťania: Elizeus Lovčan a Žofia Ritthalerová. Po skončených štúdiách, — bol aj vo Wittenbergu, — stal sa roku 1662 farárom na Dolnej Strehovej. Pred častými vpádmi tureckými odišiel k rodičom do Bystrice a tam žil až do roku 1664. O rok na to povolali ho do Krupiny za nemeckého farára; ale aj toto mesto, ako na pohraničí ležiace, bolo často vystavené tureckým vpádom, preto veľmi vďačne prešiel do svojho rodiska za špitálskeho farára. Po pol štvrta roku prešiel do Jelšavy za nástupcu Ondreja Majera. Muránske panstvo, ako silne katolícke, vyhnalo ho z fary, okolo roku 1670 prešiel do Hnúšte za farára. Tu ho zastihlo desaťročné prenasledovanie. Pred súd sa dostavil roku 1674 a keď nechcel podpísať revers, dali ho do väzenia bratislavského a potom aj s ostatnými väzňami odviedli ho do Komárna. Nemohol prekonať muky a útrapy; opustil vieru za 50 zl. a za jedny pátričky a vyslobodil sa. Keď sa dostal na slobodu, krok svoj oľutoval a i vo vtedajších nebezpečných časoch vrátil sa k čistému evanjeliu. Skrýval sa po horách a občas navštevoval aj svoj sbor hnuštiansky, tešiac veriacich slovom Božím a prisluhujúc im velebné sviatosti dľa nariadenia Kristovho. Až v časoch Thökölyovského povstania zakotvil. Roku 1682 odišiel z Gemera za farára do Zvolenskej Ľupče. Tu tri roky v pokoji účinkoval, a keď katolíci vyhnali ho z fary a zaujali chrám, zostal i ďalej na svojom mieste a kázal slovo Božie po súkromných bytoch, kým ho zámockí úradníci nevyhnali z mesta. Odišiel do svojho rodiska, kde v súkromnosti žil 9 mesiacov. Roku 1685 prišiel do Kamenian za farára, a zas sa vrátil do rodiska, spravujúc do roka špitálsku faru, dokiaľ komisia Erdődovská nezaujala chrám i faru pre katolíkov. Potom žil dva roky súkromne v Bystrici. Roku 1690 prešiel za farára do Čerenčian pri Rimavskej Sobote a r. 1694 dostal sa do Tomášoviec, no čoskoro, roku 1704, vrátil sa do Ľupče a tam ako 72-ročný starčok zomrel dňa 20. marca 1706, testujúc svoj dom i grunt bystrický cirk. sboru, kde až po dnes stoja: chrám, fara i školy.

6. Ján Dubický bol farárom v Rákoši pri Nandráži, musel sa pred súd dostanoviť. Podpísal revers, zrieknul sa svojho vznešeného úradu a žil ako súkromník.

7. Matej Fabricius.^[86] Od roku 1660 bol farárom v Rybníku a verne konal povinnosti svojho povolania. Szelepcsényi citáciou pred súd pretrhol nemilosrdne účinkovanie jeho. Fary pozbavený, so skromným majetkom vystrojil sa do cudziny a vôbec sa nedostavil pred súd. V Dražďanoch dokončil strastný beh života.

8. Štefan Francisci^[87] bol od roku 1662 farárom vo Vlachove; ako strážny Siona, bdel nad svojím stádečkom, ktoré verne vodieval k pastvám slova Božieho. Zemský pán, Andrássy, krutý katolík, nemohol zniesť, aby sa cirkev Božia pri pokoji krásne vzmáhala na jeho panstve. Zaujal chrám a školu a hajdúchom dal vyhodiť Francisciho z fary, do ktorej usadil jezuitov. Francisci sa bez prístrešia potuľoval po gemerských horách, až sa dostal do Harhova za farára. Tu mohol účinkovať len do všeobecného prenasledovania evanjelikov. Či sa na Szelepcsényiho citáciu dostavil do Prešporku, nevieme; ani ďalšie osudy života jeho nie sú nám známe.

9. Izaiáš Kaprini.^[88] Roku 1652 prijal pozvanie brádňanského cirkev, sboru a účinkoval v ňom pri pomoci Božej a s požehnaním sedemnásť rokov. Roku 1669 prešiel do Budikovian; odkiaľ ho na 5. marca 1674 predvolali pred súd prešporský. Dostanovil sa, s mnohými inými podpísal 16. mája 1674 revers, že sa zrieka povolania, a tak ho prepustili na slobodu.

10. Andrej Columbi^[89] ako drienčanský farár bol predvolaný pred súd prešporský; ale nevieme, či sa dostanovil alebo nie.

11. Ján Risius,^[90] ratkovský kazateľ slova Božieho, dostavil sa pred delegovaný súd Szelepcsényiho, ale nechcel sa priznať k nijakej vine, ktorou bol obvinený, ani podpísať revers, preto ho poslali do Komárna. Komárňanské väzenie bolo ťažké, zlomilo úplne aj nášho Risiusa, tak že sa priznal Hofkircherovi, zámockému kapitánovi, že je na všetko odhodlaný, že by aj vieru zaprel, len aby sa vysvobodil z toho miesta múk. Hofkircher oznámil Kolloničovi úmysel Risiusov, ale rimský velekňaz odkázal mu, aby sa len potrápil ešte dakoľko týždňov vo väzení, až sa, vraj, zdokonáli vo vierouke rímskej. Keď aj túto školu utrpenia prestál, s pátričkami a s 50 zl. vystrojili ho jezuiti na slobodu.

12. Juraj Fabricius.^[91] Narodil sa v Prievidzi, kde mu otec Basilius bol superintendentom. Po skončení vlastenských štúdií, — v Bratislave strávil tri roky, — navštívil aj univerzitu vo Wittenbergu a zotrval na nej pol druha roka. Keď sa vrátil domov, ako veľmi vzdelaného muža postavila ho cirkev na čelo fraštackého gymnázia. Ale už dňa 29. augusta 1656 ordinoval ho v Prievidzi Martin Tarnóczy, superintendent, za farára do Peregu, odkiaľ prešiel do Jelšavy. Dostavil sa pred súd prešporský, podpísal revers, zrieknul sa úradu a zostal doma vo vlasti. Mnoho biedil za desaťročného prenasledovania, veď nemal nijakého majetku usporeného. Konečne roku 1704 prijal pozvanie za farára do Čížika, ale zemské panstvo ho čoskoro vyhnalo z fary.