Zlatý fond > Diela > Malý dopisovateľ


E-mail (povinné):

Jozef Gašparík-Leštinský:
Malý dopisovateľ

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Úvod a úprava, ako treba listy písať a adresovať

Milé dietky! Dnes žijeme také časy, že skoro ani jeden z nás nemôže sa zaobísť bez toho, že by vo svojom živote nemusel čo len pár riadkov niekomu napísať. Veď už v detinskom veku musíme písať tu kamarátovi alebo kamarátke, tu sestre alebo bratovi, ba — bohužiaľ — nie zriedka i otcovi z domu vzdialenému. Ideme do škôl, na remeslo alebo do sveta, i odtiaľ musíme písať rodičom, pokrevným a priateľom. Pripravíme sa vo svete pre život, zase musíme písať listy súvisiace s naším povolaním, lebo s každým človekom nemôžeme sa osobne dohovoriť. A tak to ide do staroby, až po hrob.

A poneváč počas celého nášho života musíme písať listy nie len seberovným a podriadeným, ale i vyššie postaveným osobám, často nevieme si rady; rozmýšľame a trápime sa, ako začať, aký titul patričnému dať, v akej forme a ako napísať a dokončiť niekoľko slov, ktoré by sme zoči-voči za chvíľočku vyslovili. Dakedy ozaj mnoho starostí narobí nám nepatrných pár riadkov, ktoré máme niekomu napísať.

Preto treba sa nám od malička cvičiť v písaní listov. A aby sme sa už v detinskom veku naučili písať listy, píšme ich nielen z potreby, ale i pre zábavu, pre ukrátenie času, alebo lepšie povedano: hrávajme sa i na písanie listov. Čím viac budeme písať, tým lepšie sa písať naučíme, tým lepšie sa v písaní listov vycvičíme.

A keď píšeme, neprepisujme listy, ktoré sú určené pre dospelých; nepíšme o veciach, ktoré sú nám neznáme, ktoré sú od nášho detského pochopu a od naších detských potrieb ešte veľmi vzdialené: ale píšme len o tom, čo sa nás týka, a len to, čo vieme porozumeť a pochopiť. Pritom neužívajme slov a viet, ktorým nerozumieme, ale píšme vždy len svojimi vlastnými slovami tak, ako sa nám ony v mysli rodia, ako ony z našej vlastnej duše vychádzajú. A píšme vždy krátko, jadrne, zreteľne a srozumiteľne, aby ten, kto naše riadky číta, nevyčítal z nich dačo inšieho, ale len to, čo sme chceli a mysleli napísať. Píšme, nakoľko len možno, v krátkych vetách. Každú vetu začnime veľkou písmenou a zakončme ju bodom. A dbajme vždy i na to, aby každý list bol primerane začatý i dokončený a aby v ňom nebolo ničoho zbytočného a nepotrebného.

Nejeden, keď píše list, napíše na príklad takto: „List písaný 17. apríla 1912“, ale kde je písaný, to nenapíše. Miesto svojej obce napísal dve slová také, ktoré rozumejú sa samy sebou. Keď mám pred sebou list, vtedy vidím a viem, že je to list, a nie motyka, a viem i to, že ten list je písaný, a nie maľovaný alebo vyšívaný. Lepšie by bol pisateľ urobil, keby miesto tých dvoch nepotrebných slov bol radšej napísal meno svojej obce, z ktorej písal. Na príklad: „V Žiline, dňa 17. apríla 1912.“

Druhý napíše: „Karta písaná“, ale nenapíše kde, len kedy, a za tým píše asi takto: „Dávam Vám na vedomie a srdečne Vás pozdravujem týmito mojimi riadkami, veľactený pán priateľ, i s Vašou rodinou, ja akožto Váš dobre známy a úprimný ctiteľ, pri tom Vás „laskave“ prosím, aby ste mi ráčili poslať nasledujúce veci, ktoré si tu objednávam, ale len tie mi pošlite, ktoré si tu od Vás objednávam, inšie mi neposielajte.“ A poneváč píše na dopisovacej karte, tými nepotrebnými vetami zaplnil skoro celú, tak, že to, čo si chce objednať, musí napísať nezreteľne, drobnými písmenami, na samom spodku, kde už ani na podpis nezostane mu miesta; podpíše sa len na bok cez konce napísaných riadkov, tak, že sa jeho meno ani prečítať nedá. A poneváč ešte i poštové razítko na známke nie je dobre vytlačené, človek ozaj nevie a nemôže vedeť, kto a zkade tú kartu písal.

Preto najprv treba na samý vrch listu alebo karty napísať meno tej obce, v ktorej píšeme, a udať deň, mesiac i rok. Na príklad: „V Záturčí, 7. júla 1912.“ A potom napíšme to, čo chceme, ale určite, srozumiteľne a bez všetkých nepotrebných táranín.

Keď Jankovi pichne dačo do nohy, zavolá: „Mamička! Čosi mi pichlo do nohy. Prosím Vás, poďte mi to vyňať.“ A keď Miško vidí na ceste svojho kamaráta, zavolá naň: „Janko! Počkaj! Chcem Ti dačo povedať.“ Janko postojí. Miško mu povie, čo chce. A keď mu všetko povedal, podá mu ruku, povie mu: s Bohom! a ide nazpät.

I listy musíme písať na takýto spôsob. Najprv oslovíme toho, komu píšeme, jeho menom. Potom mu napíšeme, čo chceme. A keď sme všetko napísali, zakončíme list odporúčaním sa, výrazom nášho priateľstva alebo úcty a podpisom svojho mena. Keď píšeme známemu, ktorý naše písmo pozná, vtedy postačí, keď sa podpíšeme krstným menom; ale keď píšeme neznámemu, musíme sa podpísať nielen krstným, ale i rodinným menom.

Keď je list hotový, prečítame ho ešte raz; ak najdeme v ňom nejaké chyby, tie opravíme a len potom vložíme ho do obálky a obálku zalepíme. Na obálku napíšeme adressu, to jest meno toho človeka, ktorému list patrí. Meno píše sa asi cez prostriedok obálky. Na spodok obálky v pravo napíše sa meno obce, v ktorej ten človek býva. Ak lístok pošleme po poslovi, vtedy nám netreba napísať nič inšie; ale ak ho posielame poštou, musíme meno poslednej pošty udať po maďarsky a prilepiť naň 10-halierovú poštovú známku.

Deti medzi sebou netitulujú sa „pánmi“ a „slečnami“. Také titule patria len väčším a dospelým. Preto deti svojim kamarátom a kamarátkam nech adressujú listy takto:

Ctenej priateľke Aničke Stehlíkovej v Medzihorí.

Alebo:

Milému kamarátovi Palkovi Stonohovi v Jablonove.

A len dospelým, treba adressovaf takto:

Veľactenému Pánu Michalovi Jahodovi, učiteľovi v Zásekách.

Alebo, aby sa ľahšie čítalo, že by sa totiž mená nemusely skloňovať, môže sa adressovať i takto:

Ctený Pán Jozef Gašparík, kníhkupec v Turčianskom Sv. Martine. Mnohovážny Pán Ondrej Nákova starší v Orechovciach. Veľactená Pani vdova Mária Konôpková v Brestovej. Veľactená Slečna Mária Dolinská v Medzihorí. Blahorodý Pán Dr. Milan Ivanka, pravotár Trnava. Velebný Pán Ján Javora, r. k. farár Brestová. Dvojejctihodný Pán Ivan Hradecký, ev. farár Javorníky. Slávna Správa Vzájomnej Pomocnice v Mošovciach. Slávna Administrácia „Národného Hlásnika“ v Turčianskom Sv. Martine. Ctené „Noviny Malých“ Nitr. stol. Senica.




Jozef Gašparík-Leštinský

— vydavateľ, kníhkupec, publicista, autor mnohých textov piesní evanjelického spevníka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.