ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ATANÁZ: Čo sa usmievaš? Podľa tvojho šibalského úsmevu badám, že mi chceš hodiť zasa nejaký posmešný tromf. No odlož šibalstvo nabok a keďže sme sa dali do takéhoto dôverného rozhovoru, povedz úprimne, aká je tvoja mienka o dávnejších aj terajších zmenách mníšskeho života.

TITINILL: Netajím, že sa veľa bláznovstiev na svete stalo mojou zásluhou a pomocou, mojím a mojich kamarátov pokúšaním. Ale pevne som presvedčený aj o tom, že hoci ma vyženú zo sveta tak, ako ma vyhnali s vami z kláštorov, jednako sa neprestanú vo svete stávať podobné veci, ktoré zapríčinili tieto včuľajšie zmeny vášho mníšskeho života.

ATANÁZ: I ja si tak myslím, milý Titinill.

TITINILL: Ihneď nato, ako som v raji zviedol prvú ženu Evu na okúsenie zakázaného jablka, stváral som celé veky na svete kadejaké šaľbiarstva najmä s tými a u takých, čo boli mäkkého ženského srdca. Veľa takých bolo aj medzi vami mníchmi, takže som s nimi robil, čo som len chcel.

ATANÁZ: A vidíš, hoci si bol taký prefíkaný šaľbiar, predsa si nám nevedel pomôcť od týchto terajších žalostných nepríjemností. Aj teba ako i nás premohla múdrosť tohto sveta, spolu s nami vyhnali z kláštorov aj teba!

TITINILL: Nedbám, veď som už toľko storočí skoro zadarmo slúžil v tejto službe daromníc, dosť som sa nahral svetu tejto daromnej hry, aj som pri nej tancovával, a to u vás, keď mi niekto nechcel skákať podľa nôty. No jednako sa teším z toho, že toto moje neveselé vandrovanie mnohí nezabudnú a so žiaľom si budú na mňa spomínať — — Keby ste vy boli mohli byť všade tam, kde som sa ja odoberal, boli by ste videli, aké tam bolo smutné lúčenie, bolestné kvílenie, že podobné pri takej príležitosti ľudské ucho nikdy nepočulo.

ATANÁZ: No predsa — kde sa s tebou lúčili najbolestnejšie, ktorí najviac banovali za tebou?

TITINILL: Och, však sa len nemúdro spytujete, akoby ste nevedeli, kto ma mal najradšej medzi sebou — Mnísi, rehoľníci! Nuž veru nielenže plakali, ale aj suchými slzami fňukali. Keby ste ich len boli videli, sami by ste boli uznali, že ich oči a srdcia nebolo možné potešiť ničím. Nechceli sa so mnou načisto rozísť, no keď sa prefíkaná svetská múdrosť silou-mocou oborila na mňa i na nich a nemohli obrániť ani mňa ani seba, musel som sa s nimi rozlúčiť, kým som sa vydal na túto vandrovku. Mnoho mníchov a rehoľníkov ma ako starodávneho známeho vyprevadilo až po henten vrch. Ba niektorí z nich, čo mi lepšie žičili, na pamiatku mi obvešali plecia svojimi mníšskymi habitmi, kapucňami aj kepeňmi a zaprisahávali ma sľubom, že sa k nim opäť vrátim do starej služby, ak sa po týchto zmenách ešte dakedy vrátia staré časy podľa ich nôty.

ATANÁZ: A čo ty na to — vrátil by si sa?

TITINILL: To teda už jakživ nikdy! Dosiaľ som bol veľký blázon, že som toľké veky sám seba tak a ešte viacej než ich trápil i sužoval a neraz iba za nepatrný zisk.

ATANÁZ: Ale čo urobíš s tými mníšskymi habitmi?

TITINILL: Ech, mníšske-nemníšske, habity-nehabity! Keby mi voľakto povedal: Daj tie háby sem! — a dal by mi za ne sedem alebo osem grošov,^[32] predal by som ich. Ale nechcem, aby mi dakto povedal, že kupčím s tým ako židia v starinárskych krámoch. Keď zunujem tieto háby nosiť, cestou ich hodím do Dunaja — ak už vzalo skazu jedno rúcho, nech vyjde navnivoč aj toto hoci až na tureckom pomedzí.

ATANÁZ: Nože mi povedz, Titinill, kde sa mnísi lúčili s tebou tak žalostne? A odkiaľ vyšiel ortieľ o ich rozpustení?

TITINILL: Z toho veľkého a chýrneho rakúskeho mesta Viedne, odkiaľ vyšli, ba ešte aj teraz vychádzajú rozkazy o nových poriadkoch v mníšskych kláštoroch. V Rakúsku už roku 1782 zrušili prvých kartuziánov^[33] a potom kamaldulov.^[34] Cez nasledujúce roky v cisárskych krajinách rozpustili pustovníkov paulínov,^[35] mníšky karmelitánky,^[36] klarisky^[37] a františkánky.^[38] Potom zakázali Tretí rád — združenie svetských osôb, ktoré nosili františkánske rúcho a zaviazali sa každodenne odbavovať hodinky-žalmy alebo sa pomodliť celý ruženec. Podobne zrušili mníšky kapucínky.^[39] Po návšteve rímskeho pápeža vo Viedni^[40] čiže po roku 1782 natoľko sa rozšírilo rušenie kláštorov, že len v samom cisárskom sídle z vtedajších tridsaťosem kláštorov sa do roku 1784 vyprázdnilo dvanásť — šesť mužských a šesť ženských kláštorov, čo pre sto dvadsaťpäť rozpustených mníchov a dvesto osemdesiatpäť mníšok znamenalo oslobodenie od rehoľných regúl. A ako sa zaobchádzalo s kláštormi v predchádzajúcich rokoch, tak sa zaobchádza i teraz. No a čo sa robí s mníchmi, to vám dosvedčujú tieto habity na mojich pleciach. Nuž a tieto hrubé a drsné rúcha menia sa s premenou ich stavu na mäkké.

ATANÁZ: Vedel by si mi povedať, akým spôsobom sa rušia kláštory a rozpúšťajú mnísi v Uhorsku?

TITINILL: Prvé chýry o rušení kláštorov boli z okolia Trnavy a Budína. V Uhorsku z kláštorov vystúpili prví kamalduli, mníšky križiačky,^[41] paulíni, pavláni,^[42] hieronymiti,^[43] benediktíni^[44] a podobne aj iní, ktorých bolo menej ako bosákov.^[45] Teraz sa zmenšuje počet karmelitánov,^[46] kapucínov^[47] a františkánov,^[48] ktorých je viacej než ostatných. Hoci sa spomínaní predchádzajúce roky chystali na zníženie svojich stavov, ako to nariaďovali kráľovské výnosy o zrušení kláštorov, predsa prijali podaktorí s bolesťou, iní s radosťou zrušenie svojich kláštorov v tomto roku, keď sa i nad nimi prebudilo všetko vidiace božie oko a zbadalo, na ktorý rok im terajšie zmeny dávno predpovedal prorok Ezechiel^[49] v šiestom verši siedmej kapitoly: VenIt fInIs, eVIgILaVIt aDVersVM te, eCCe VenIt.^[50]

ATANÁZ: A či boli dôležité a závažné tie príčiny, pre ktoré zrušili kláštory žobravých mníchov?^[51]

TITINILL: Pravdaže boli a sú známe, najmä tretia a štvrtá príčina.

ATANÁZ: Nuž a tí istí radcovia, ktorí navrhovali celkom zrušiť bohaté kláštory, radili zmenšiť aj počet žobravých mníchov?

TITINILL: O tom sme už hovorili. Bodaj by sa neboli zmienili o mníchoch ani radcovia, ako bol Peter ab Osterwald a ostrovtipný, pri mníšskych problémoch výrečný František R. Grossing,^[52] ktorý preložil Osterwaldovu nemeckú knižku do latinčiny a jasne zdôrazňuje potrebu zmenšiť počet žobravých mníchov a napokon ich zrušiť.

ATANÁZ: Rád by som už počul tých sedem významných príčin,^[53] pre ktoré treba zmenšiť počet mníchov a zrušiť rehole, a ktoré zavinili všetky zmeny kláštorného života v minulosti a najmä teraz v súčasnosti.