ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neraz sa stáva, že čím väčšmi sa niektorí muži venujú po svete kupectvu a po mestách svojmu obchodu, podobne sa usilovní hospodári starajú o polia i gazdovstvo, aby čo najlepšie vyživili svoje ženy a deti, tým horšie sa u daktorých šafári doma. Vravím, že u podaktorých, a to u nejedného (no ja nehovorím u ktorých, kde a akého stavu), čo majú za ženy opíjajúce sa cicuľky. Muži sa zrážajú po krajine, trápia sa, vo dne v noci starajú, a ich ženy — fľaštičkové kmotričky, maškrtné kľampy zamastené ako pečienkarky — vo dne v noci si pripravujú hostiny a schádzajú sa hneď zrána u niektorej na fruštičky.

Jedna ta vo vrecku na sukni prinesie medové pálené, druhá vytiahne zo záňadria rozoliš, tretia vypakuje kalkíš, štvrtá vyloží kotúčiky, piata sa pochváli lokšami,^[19] šiesta čerstvými masnicami, siedma sa zavďačí priateľkám slivkovníkom, ôsma sa nedá zahanbiť svojimi zahybákmi, deviata rozlamuje a ponúka krehké makovníčky.

Desiata vraví:„Tu máte, kmotričky, chrumkavo vypečené osúšiky!“

Jedenásta kričí: „Vydarili sa vám niektorej kedy z bielej múky také pekné buchetky, ako sú tieto moje!?“

Dvanásta predkladá čerstvé pagáčiky s oškvarkami aj krachličky. A trinásta — ako dajaká regina, kráľovná či hlavná veliteľka — tučná, strapatá a okatá megera, dvíha ponad hlavy ostatných veľkú bránku čiže pletený mrváň^[20] a vykrikuje:

„Ichuchú! Ženičky, susedky, kmotričky, veseľme sa dokiaľ nemáme doma mužov! Ktoráže viete upiecť takúto bránku alebo mrváň?! Pozrite len, aký je to krásny radostník, mohli by ho na svadbe predložiť hoci aj pred samu nevestu — — Nuž kladiem ho pred teba, Katuša Zmrhalová, ty si ešte nepoznala svojho muža. Alebo hen Juda, ktorá sa nedávno stala tvojou švagrinou bez grgule^[21] a čepca, či hociktorá z prítomných, čo je hodna tohto manželského prsteňa ako svojho čepca, nech mrváň rozlomí a rozdá nám ho!“

Na to Ilena Krivočepcová, ktorá bola skôr začepčená, než nosila partu, zvolala:

„Ejha, no dobre! Ak sa veci majú tak — nech sa z nás tá, ktorá je bez hriechu, ktorá má nielen čepiec, ale aj poctivé svedomie bez hriechu, nech tá povie, aby sa pre jej nevinnosť zmenil tento mrváň na kamenie, a ona prvá nech nás ním ukameňuje! A kým sa tak stane, my sa zatiaľ veseľme, jedzme, pime a hodujme — — A ty, kuchárka, obracajže sa pilnejšie!“

Na takomto fruštiku sa praží pečienka, škvareninka, chystá sa sladká omáčka či kyslá polievka alebo iné, čo má ktorá najradšej a čo sa ktorej zažiada.

Takto gazdinky (či skôr maškrtné rozgazdinky) vystrájajú fruštičky, lahôdky, maškrtky, keď nemajú doma mužov. Zakiaľ ich hospodári v cudzom svete zarábajú na každodennú obživu a hrdlačia, vtedy sa ich ženy schádzajú u Maríny Cicuľkovej na takýto márnotratný fruštik, maškrtia na obede u Bety Fľaštičkovej, smäd si chodia hasiť na olovrant k Ilene Krivočepcovej a u Dory Rovášovej sa s vypleštenými očami zabávajú často až do polnoci. Muž sa potom môže od usilovnosti v práci hoc aj pretrhnúť, ak mu takto jeho gazdiná preženie všetko dolu smädným hrdlom a premárni — celé jeho úsilie vyjde navnivoč.

Veru niet sa potom čo čudovať, že z takej obce pochádza toľko nestatočných ľudí! Čím väčšmi kto hovie a lahodí telu, tým častejšie a tým skôr ono človeka pokúša i privádza do úpadku. Nuž potom nie je čudné, že z takého miesta vychádza veľa detí na psotu a žobrotu, dáva sa na krádež, zlodejstvo a zbojstvo. Ba napokon sa dostávajú až na šibenicu, kam im cestu ukazujú zlé príklady márnotratných otcov a materí. Hovorí sa, že slová človeka povzbudzujú, ale príklady priťahujú — pravda, väčšmi zlé než dobré, a to najmä deti…