Zlatý fond > Diela > Zahanbený posmievač Antifándly


E-mail (povinné):

Juraj Fándly:
Zahanbený posmievač Antifándly

Dielo digitalizoval(i) Slavomír Kancian, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Zahanbený posmievač Antifándly

Zhovárajú sa naháčsky farár a fráter Teodul

TEODUL: Vaša prevelebnosť dobre vie, kto a čo som. Nuž som fráter Teodul, priezviskom Zelenič,[1] slovenský terciár z rádu františkánov bosákov — ako ich vy voláte — a sprostáčik, ktorého perom je kutáč, ražeň, vareška i šumovačka; kalamárom a knihami sú hrnce, kotlíky, panvice i randlíky; ktorého dôvtipom je umenie nepresoliť, neprekysliť a neprekoreniť jedlá; pamäťou zasa nezabúdať, čo bolo na obed a čo treba poriadne uvariť na večeru, ak dovoľuje dostatok. Nakrátko povedané — ja som ten kuchár, čo som bol vaším najbližším susedom, dokiaľ sme žili (vo svätosti — ako ste napísali) medzi horami vo svätokatarínskom kláštore.

Že nemôžem veľa mudrovať o knihách, to vám je jasné z môjho zamestnania a dobre to viete z iných okolností. A aby som sa vašej prevelebnosti statočne priznal, ja som si nevymyslel, čo je obsahom týchto zopár dôvtipom neveľmi sa blýskajúcich stránok, lež som si zapamätal všetko, čo som tu a tam počul rozprávať so smiechom iných. Keď sa toho už viacej nazhromaždilo, zapísal som to, lebo písať predsa viem. No pozapisoval som si to iba a jedine pre seba, lebo mi ani len na um nezišlo, že by to mohlo vyjsť na svetlo sveta tlačou, a pretože som naisto predpokladal, že dielu vašej prevelebnosti dostatočne odpovie dakto múdry a učený. Ale keď každý vravel, že taká trubirohová pletka (ako všeobecne nazývajú vašu knižku) nezaslúži, aby niekto vznešenejší chytil kvôli nej pero do ruky, a tým menej z lásky k nej oferoval kníhtlačiarovi dajaký groš — ja som sa takto rozhodol: Nikto múdry a učený sa nechce s vami kvákať, hlúpemu teda nič neuškodí, ak by ste ho aj prekvákali.

A keďže sa mi natrafil mecenáš tisku, vydávam tieto stránky, ktoré však nevenujem a neobetujem svojmu mecenášovi, lež vašej prevelebnosti. Nech ich ráči prijať i prečítať s dobrou vôľou a už viac staršia než mladšia nadobudnúť konečne rozum!

Začnem ako vaša prevelebnosť — totiž akoby som spadol z duba povyše vašej fary — potom budem pokračovať podľa stránok vášho diela a v rozhovore zdôrazním jedine významnejšie veci (veď ktože by vládal pospomínať všetky vaše pochabé smiešnosti a smiešne pochabosti?). Vo svojej reči použijem takú slovenčinu, akú pokladám za najlepšiu, no vašu reč zopakujem vždy od slova do slova, každučkú literu (aj typom tlače) všade tam, kde to bude potrebné.

Napokon mojím úmyslom a predsavzatím je na vaše pekné pochválen odpovedať dôkladným naveky amen, ktoré príslovie poznáte i vy.

FARÁR: Pred prvým dielom Dôverného rozhovoru prosil som čitateľov slovami Druhej knihy Makabejcov,[2] aby sa nepozastavili (tým menej pohoršili) nad odpornými príhodami, ktoré som napísal. No keďže sa našli voľaktorí, za menom Teodul skrytí posmievační kritici (zoilovia), ktorí všetky moje spisy chceli zneužiť na moje zahanbenie, nuž týmto odpovedám na nasledujúcich stranách. Priateľskú odpoveď začínam tak, ako voľakedy začínal svoju obranu múdry piarista Jozef Dezerický,[3] známy uhorský historik, keď odpovedal jezuitovi Jurovi Prayovi,[4] ktorý kritizoval jeho knihu histórie: „Milý čitateľ, ak sa ti bude zdať, že v našej knihe sa vyskytuje dačo také, čo by si zaslúžilo prútik (malé pokarhanie) — čiže dajaký ľudský omyl alebo menšia nedokonalosť, chyba v spomínanom čase či rokoch — veľmi ťa prosím, láskavo tu zváž môj dobrý úmysel a oprav si to podľa vôle alebo nás statočne upozorni. A keď poznáš skutočnosť hodnovernejšie a istejšie, zveľaď a doplň písomníctvo týmito poznatkami o starodávnych dejoch a nezatajuj ich ani pred nami, neskrývaj ich ani pred inými, čo to túžia vedieť.“

Keďže si, Teodulo, nič nedal na moju prvú prosbu a podobne si z tejto teraz predloženej nesplnil nič, ani si v mojom spise nevzal do úvahy dobrý úmysel (ba i tvoji mudrci a mecenáši tu chybili), ani si ho sám i s mudrcmi neopravil, ani si ma statočne neupozornil, nuž radšej vyplazuješ na mňa svoj klebetný, posmievačný jazyk. Naostatok vidím, že nepoznáš aj so svojimi mudrcmi ani hodnovernejšie a spoľahlivejšie skutočnosti o starodávnych dejoch, ktorými by sa zveľadilo naše slovenské písomníctvo, a preto túto ti určenú odpoveď zakladám na prísloví: Conscia mens recti, famae mendacia ridet.[5]

Zasluhuješ síce chválu za svoju ohromnú pamäť, ktorá by si mala zachovávať iba toľko, čo bolo na obed (nehovor bylo, lebo ja nie som Záhorák ani Moravan), čo má byť poriadne uvarené na večeru, no predsa si zapamätala toľko, koľko si mi odpísal a čo si mi napísal.

TEODUL: Čo som od iných múdrych tu a tam počul rozprávať.

FARÁR: Teda tvoji mudrci moju knižku (nevrav dielo, my Slováci nedeláme) pomenovali trubirohovou pletkou a preto sa oni (múdri a učení) nechcú so mnou kvákať? Zasluhuješ si pochvalu, že si sa len ty osmelil! Zakreš tým mudrcom ohňa a zapáľ im pod nosom sirku, aby sa aj im už zablyslo svetlo tohto sveta. Ani by som neveril — v Naháči keď sviniar zatrúbi na trubirohu zobúdzajú sa ošípané aj ich zašubrané opatrovnice — že môj trubiroh tak hlasne zatrúbil, až ho dolu dolinou v… počul ošmýkaný zašubranec.

Ej, milý Teodulo, bodaj by si bol získal viacej mecenášov tlače! Prosím ťa, nehovor tisku, ani to nie je po slovensky. Tisneme pred sebou a vedľa seba; čo tisneme pod seba, to sa tlačí. Teda povedz kníhtlač.[6] Venovanie tvojich riadkov vďačne prijímam, no neskôr sa ešte spýtam, ako som z nich mal nadobudnúť rozum.

Ty chceš začať, akoby si z duba spadol. To dobre chceš — a Jove principium,[7] ten dobre začína, kto s bohom, v mene božom začína a si vzdychne: Ach, môj bože! Nezačínaj tak, ako som vraj začal ja. Ty začni — akoby si z jedle spadol. Dubu sa protiví jedlička, ktorá tiež voľakedy rástla v dubovom háji.[8] Ja že som písal smiešnosti? Prosím ťa, predkladá vari niekto zábavnejšie veci než ten, čo smiešne píše o smiešnostiach? Vraj som napísal aj pochabosti — nuž áno, a to preto, že sú vytlačené.

Fráterko, ty boží sprostáčik a hlupáčik, ako voláš sám seba, ty chceš naprávať moju slovenčinu a uplatňovať svoju? Kto ti to poradil? Hovoríš, že je to iba tvoj vlastný názor. Na názor jediného človeka-hlupáka nedajú nič naše slovenské školy, ktoré sa všetky pridŕžajú celokrajinského pravopisu. Či je správnejšie podľa pravopisu napísaný tento tvoj rozhovor alebo Dôverný rozhovor, to sa samo preukazuje, lebo ty píšeš tak, ako sa prikazuje písať, podstatné aj prídavné mená malou literou. To by sa dalo vysvetliť azda odchodnosťou prídavných mien.

Táto odpoveď je obetovaná pánu farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru.[9]

Chápem aj dobre viem, že chceš (na prvej strane svojho predhovoru), aby som ti prisvedčil, že nemôžeš veľa mudrovať o knihách, a preto sa ti čudujem, odkiaľ alebo z ktorého kotlíka či kastróla by si mohol vybrať tú najlepšiu slovenčinu. Azda z toho, v ktorom si prekonával základnú školu, keď si v ňom zapravoval číky,[10] a tam si sa naučil robiť aj vlasové a hadovité štrichle[11] — preto sa pridŕžaš tej českej, u nás zbytočnej vidličky, litery y aj toho pak. Vieš ty, čo je to pak? Schlowakischer copak — taký, akým aj seba menuješ, slovenský hlupák! A tá zbytočná gajdica, litera g, čože hľadá pri tom ste? Ty jediný — proti toľkým učiteľom pravopisu — chceš medzi dostačujúci počet našich slovenských litier do našej abecedy primiešať svoje kuchárske vidličky, kutáče a ožechy? Ale toto nech stačí o tvojom úvode, pokračujme.

Počuj, aké ti odpoviem „naveky amen“. No ak ťa pozdravím namiesto toho, kto sa vlastne za tebou skrýva, statočne odkry svoju tvár a povedz: Tu som — ktorého ste hľadali — trnavský Teodul, tu som Filip z konopí, dolnodubovský sekretár[12] páter Adalbert Šimko, a tu je so mnou môj principál,[13] dolnodubovský pán farár. To je ten pán, ktorý v celom slovenskom umení sám chce byť najhlavnejším začínateľom, vodcom, najznamenitejším spisovateľom. Na chválu svojej moravskej slovenčiny mi takto odpísal: Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur.[14] Nuž dobre, dobre, aký ste vy zvláštny človek, pane, to tu svetu dokážem v nasledujúcich riadkoch, a aká znamenitá je vaša slovenčina — vynikajúco povyberaná z prastarej českej biblie a z moravských modlitebných knižiek — to dokazujú vaše knihy. Veď naši Slováci si z nich môžu overovať aj vaše české činy. Vo včuľajších popoludňajších litániách ste služobníkov božích zo Siona[15] po česky ostríhali,[16] a tak zostali s vaším frátrom ostrihaní, ošmýkaní Teoduli.

TEODUL: Po nadpise uvádzate dvanásty verš zo šiestej kapitoly Druhej knihy Makabejcov — a dosť; nuž a čitateľa dostatočne neprosíte, lebo každý sa pozastaví ani nie nad odpornými príhodami, lež nad spísaním odporných príhod. Potom nasleduje rozdiel knižky — ako vy označujete rozdelenie — lebo rozdiel a rozdelenie je nie to isté. No aj to ste dobre vyjadrili, lebo z toho aspoň vieme, čo ste chceli písať; veď ináč by váš úmysel zo súvislého textu knižky nik nepochopil, natoľko to nemá ani hlavy ani päty.

V príhovore najprv prežúvate, že ste knižku napísali „pre mladých kňazov prešporských chovancov“ (viete vy, Jurko, čo je chovanec?), a potom sa priznávate, že vašu domácu výrečnosť (nárečie) opravili tí mladí kňazi. (Aj výrečnosť iné znamená, než si vy myslíte; a výrečnosť sa od vášho tárania väčšmi odlišuje než naháč[17] od riadne a za drahé peniaze oblečeného človeka.) Čudne je tá výrečnosť opravená, lež aká mohla byť, prosím, neopravená? Nuž, Juro, akýže ste vy spisovateľ, aký pôvodca slovenských kníh, keď vašu slovenčinu museli iní opravovať? Akýže by som bol kuchár, keby som kadečo, všeličo pocápal do hrncov a odovzdal by som to druhému, aby z toho uvaril poriadne a chutné jedlo? A čo je potom vaše v Dôvernom rozhovore, keď nie je ani slovenčina? Obsah ste pokradli z príručných knižočiek a obhádzali ho smradľavým hnojom (jedine ten je váš).

Potom vravíte, že preto ste knižku napísali, „aby už konečne v tomto vzdelanom, osvietenom 18. storočí z hlbokej tmy na svetlo prenikli aj pravopis a správna výslovnosť tejto našej, medzi poprednými materinskými jazykmi vynikajúcej reči“. A tým chcete, nazdávam sa, oznámiť, že ste písali na slávu Slovákov a kvôli zveľadeniu ich reči. No beda, prebeda i slovenčine i Slovákom!

Tomuto rodu nikdy nechýbal dôvtip a že ho uverejnenými písomnosťami dosiaľ neukázal a nevyjavil iným národom, zavinil azda nedostatok potrebných útrat na tlač. A keď teraz niektorí začali chvályhodne prelamovať ľady, zrazu ste i vy — ako Filip z konopí — vyskočili a zvolali: „Aj ja som tu!“ Nuž čo povedia aj tí najhlúpejší o slovenských hlavách, ktoré ste ošústali takou kolomažou?! Ach, nešťastní Slováci! Pomohol nám veru z blata, čiže z pece pod lavicu Juro Pandva,[18] nahatý farár!

Nižšie vykladáte, že „kto chce poznať zvyčajnú domácu, každodenne používanú podobu slovenskej reči a pravopis čistej slovenčiny, nech si prečíta túto knižku, nájde v nej oboje“. To nie je pravda; a váš Titinill ukazuje, akej domácej slovenčiny sa pridŕžate — pozberanej pod novosedliackymi šiatrami. Potom uvádzate rozdielne vyjadrovanie, píšete: „Ináč hovoríme okolo Trnavy, ináč ríkajú a mluvia (mali ste povedať múva, lebo Bielohorci l hltajú) za Bielymi horami, inak vravia na Orave, ináč hutoria v Šariši aj na Spiši a inak rozprávajú inde.“ A v Naháči, Jurko, ako hýbu jazykmi tie zvyšky pandúrov?[19] Nuž oni a vy s nimi ani nehovoríte, neríkate, ani nemúvite a nemluvíte, ani nevravíte, nehutoríte, ani nerozprávate — lež ako vo vreci od duba k dubu sa tlčiete, tak v slovenčine iba vendíte, doncíte a podobne. Veď predsa čože sú to za slová najcit, vendit, obendit, doncit, nejescit, idcit, vincit, vescit (azda veščit)? Takejto a podobnej novej poľštiny či rusniačtiny, či čoho, je u vás viacej!

Ako sa tak ďalej vlečiete, v tom istom príhovore lalocete: „Viem, že nenarodil sa ten, aby sa páčil všem.“ Jurko, to je iba polovica pesničky; druhá polovica znie takto, zapamätajte si: „Ale sa narodil v Ompitáli[20] a býva v Naháči ten, ktorého pre jeho knižku nemá rád ani jeden.“ Jej melódia či nôta sa chceli vydriapať z „do“ až na lenivé „fa“[21] a padnúť chytro dolu ako kameň.

„Niektorým sa bude azda páčiť môj zámer, iným možno forma rozhovoru, ktorú pri písaní používam, ostatným sa pozdá hoc len tento môj jazyk.“ Nadarmo sa takto utešujete a zbytočne dúfate, že by sa niekomu páčilo dačo z vašich zberkov. Veru každého tam čosi znepokojí a oprávnene popudí, hoci jestvujú rozličné chute, o ktorých sa nemusíme dohadovať, ako uznávate i sám.

Lež prečo mám len ja rozprávať a nie aj vy, Juríčko? Veď váš Titinill neprestával odpovedať Atanázovi; a vám sa už nebodaj natoľko zaklenili[22] zuby a zamkli ústa? Nebojte sa ma, rozmyslite si, čo mi máte povedať, kým si trochu oddýchnem.

FARÁR: Páči sa mi, že tvoji mudrci uznávajú za pravdu, čo som napísal v Dôvernom rozhovore. Dosvedčujú, že tieto odporné príhody sú spravodlivé, lebo sa nikto nad nimi nepohoršuje — teda v jednom mlyne melieme rovnakú múku.

Až vyjde naša slovenská frazeológia, potom ťa vyznamenám inakším titulom, než som uviedol, a poviem ti, čo znamená chovanec alebo chovanček.[23] Ja by som pochválil takého kuchára, ktorý by si po navarení a naložení jedla na misy sadol a povedal mladším: Ja si odpočiniem, to ostatné urobte už vy. Hotové jedlá povrchu iba trošku osoľte, okoreňte, budú chutnejšie! V mojej knižke zostala moja slovenčina, cudzie ruky pridali iba nové litery podľa nášho najnovšieho pravopisu.

Prečo sú naši Slováci nešťastní? Ktoréže slovenské hlavy som to mal ošústať? Oných múdrych a učených — ktorých spomínaš vo svojom rozhovore — veru nie, lebo sa so mnou nechcú kvákať, svoje hlavy neuznávajú za hodné toho. Či som svojou obyčajnou rečou ošústal hlavy hlupákov a sprostákov, za vodcu ktorých sa ty sám pokladáš? Takí a ostatní tebe podobní vždy ste boli ošústaní, ba — ako sám o sebe píšeš — zamastení, zašubraní. Teda ani vás nepostihlo nijaké nešťastie. Nuž počuj môj vzdych: Ó, nešťastní učitelia národných škôl! Nešťastní pôvodcovia slovenského pravopisu a správnej výslovnosti! Odstúpte, odtiahnite ruku z tabule, beží k nej akýsi zamastený, zašubraný hlupáčik-kuchár s kutáčom a kričí: „Preč, choďte preč — ja vám pomôžem z koňa na kravu! Ja budem vyučovať tú (kuchynskú) slovenčinu, ktorú sám pokladám za najsprávnejšiu!“ Fráterko, kdeže si sa naučil tej najsprávnejšej slovenčine?

TEODUL: V dolnodubovskej kuchyni. Tam učiteľ prikazuje, aby sa Slovák od Moravana odlišoval iba rúchom a nie rečou.

FARÁR: Och, my nešťastní Slováci! Kedyže budeme jednej mysle?! Hľa, zasa povstáva jeden galibár[24] — ale aký? — fráter Kosulka. Hm, nevídali mnícha![25] Aký človek, taká reč.

Ja sa vždy pridŕžam hovoreného jazyka trnavského okolia, podobne aj vytlačeného už slovenského pravopisu, do ktorého mi prácu sľúbili upraviť prepisovatelia. No keďže ich bolo viacej z iných stolíc krajiny, nejednému v náhlivosti pero zabehlo do jeho materinskej reči, a preto chyby ich pera i kníhtlačiara ospravedlňuje posledná strana druhého dielu Dôverného rozhovoru. Veľa starostí a prekážok majú farári pri každej práci, nuž a mňa by mohli ospravedlniť iba tieto ťažkosti.

Dúfal som, a už naisto viem, že sa mnohým páčila moja knižka. Nemysli si, že mám zamknuté ústa či zaklenuté zuby, ako si mával ty. Ale počúvaj ďalej, no nehovor hop — až na koniec, ak preskočíš.

TEODUL: Na stopäťdesiatej strane sa vystatujete, chválite, že ste boli jezuitským žiakom; no mrcha žiakom ste museli byť, asi ako vami spomínaný grič[26] alebo Atenazinus, lebo tam dodávate, že jezuiti medzi seba vábili a prijímali len dobrých alebo bohatých žiakov. No vás nevábili, hoci ste boli ochotný vstúpiť do každej rehole. Tak či tak — ste chudobný syn kraviarky šaštínskych paulínov, teda museli ste byť aj vrecom udretý žiak.

Na stopäťdesiatej prvej strane máte peknú babskú bájku o trinástej škole a o černokňažníkoch. Ak by to bola pravda, vás by každý v tej vašej popolnici[27] (vyprašivenom kočišskom plášti, v ktorom vás ustavične vidieť vonku, či prší alebo neprší) pokladal za černokňažníka.

FARÁR: Ja som jezuitského griča tak zlomyseľne nenazval, ako ho menujú tvoji mudrci Atenazinusom. Takému gričovi nechýbalo nič iné, len E societate J.[28] Ale aj tak to mohol byť bohabojný, statočný a dobrý žiak, ako boli napríklad u františkánov mnohí statočnými a dobrými žiakmi, hoci ich po obede nemenovali v refektári.

Odkiaľ vieš, že som bol ochotný vstúpiť do každej rehole? Ej, ej, riedky si ty hádač, skutočný búchaj oháňajúci sa falšou. Tu ťa usvedčujem z ôsmej falše proti mne. Aký som bol žiak, už som sa osvedčil latinskými testimóniami.[29]

Netajím, že pochádzam z remeselníckeho rodu, v ktorom sú viacerí remeselníci ešte dodnes. Aj to je pravda, že strýčni príbuzní sú sedliaci. Ale čo z toho vyplýva? Teda preto som, ja chudobný, nemohol byť takým dobrým žiakom ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova?[30] Vari je to na hanbu Františkovým nasledovníkom alebo cirkvi, čo píše Platina[31] o pápežovi Alexandrovi V.?[32] Chudobní rodičia ho odumreli takého malého, že ich nepoznal, ani ostatnú svoju rodinu. Vyrástol ako iné siroty medzi dobrými ľuďmi, žobrúc po domoch almužnu. No boh obdaroval ho dôvtipom, bystrým rozumom, ohromnou pamäťou a inými duševnými čnosťami aj telesnými vlastnosťami, ktoré mu pomohli najprv medzi nasledovníkov svätého Františka a potom až k najvyššej cirkevnej hodnosti — na pápežský trón. Nazdávam sa, že ani mne, ani paulínom by nebolo na hanbu, ak by som bol u nich kedysi pobudol, lež skôr je nehanebné tvoje falošné tvrdenie, že ma vychovali.

Pápež Sixtus V.[33] mal veľmi chudobných rodičov, no pred inými veselo vravieval: Natus sum domo iliustri[34] — Narodil som sa v takom dome, ktorý cez deravú strechu aj vnútri osvecovala slnečná jasnosť. Toto by som ja mohol povedať skôr o streche mojej fary než o rodnom dome.

Nebeskému pastierovi nič na cti neubudlo ani preto, že sa narodil v betlehemskej maštali, ani že ho vychoval pestún remeselník. Chudobní rybári — jeho nasledovníci — boli skutoční námestníci boží, bárs priestupky karhali jazykom i perom.

Lež načo toľko príkladov hlúpemu kuchtovi,[35] veď by si ich ani nezapamätal, ani nezapísal, hoci by som chcel pridať ešte jeden taký príklad o pápežovi Hadriánovi VI.[36] Spomeň si, kto bol Klement XIV.[37] Ale zostaňme len v uhorskej krajine! Mikuláš Šmit[38] v životopisoch ostrihomských arcibiskupov uvádza, že arcibiskup Ján IV. Aleman bol synom chudobného kolára, podobne arcibiskup Juraj Selepčéni[39] mal chudobných rodičov, ktorí mu nemohli poskytnúť nič, a chodil od domu k domu po pýtaní ako voľakedy aj iní chudobní žiaci. Mikuláš Šmit potom dodáva: Istud ego non moror, minus sugillo, quandoquindem sincerioris sit laudis, magnum fieri, quam nasci.[40] Ešte poviem tvojmu stavu primeraný príklad, ktorý môžeš pochopiť svojím rozumom: Juraj V. Martinuz bol predtým kuchtom v kuchyni chorvátskeho bána Jána Korvína.[41] No potom zanechal kastróly a varešky, šiel do škôl, stal sa paulínom, neskôr varadínskym biskupom a napokon aj ostrihomským arcibiskupom.

Mohol by som uviesť viacej podobných príkladov, no keďže ich uhorský svet pozná i v tomto 18. storočí, nezastavím sa pri nich, aby som tvoju sprostú besedu väčšmi nezahanbil. Lež spomeniem ešte, čo raz povedal istý uhorský biskup pri kráľovskej tabuli ostatným osvieteným veľkomožným pánom, ktorí ním otvorene pohŕdali preto, že bol z chudobného, a nie zo zemianskeho rodu: „Moji milí páni, nezazlievajte mi, že som prišiel sem medzi vás. K tomuto stolu povolal ma sám kráľ a do biskupskej hodnosti sám boh. Ja sa môžem pochváliť a preukázať vlastnými cnosťami aj zásluhami, no vy sa vychvaľujete dávnymi a už mŕtvymi zásluhami predkov.“ Fráterko, nasledujúce slová si zapíš pre svojich mecenášov: Melius est, ut in te glorientur parentes, quam tu in parentibus.[42] Podaj im okuliare, aby si mohli prečítať svätého Chrizostoma — Sapienti pauca.[43] Tamtí tvoji mecenáši sú zemania: Jeden má na pečiatke kladivko a ostatní čosi podobné cigánskemu kropáču alebo…

Keď mi istý múdry a statočný pán napísal o Antifándlym, k slovám, že som bol chudobný žiak, doložil s pochopením: „Pán farár, vzdychnite si: Modo primo scio ex his ineptis verbis, quod male facerim, si quidem Deo non imposuerim, ut ex magnatis thalmo nasci me possus fuisset.“[44] Ja som menovite neuviedol, že daktorý — ten či onen františkán — je kraviarkin syn. Nuž veru, Teodulo, dostal ten tvoj mecenáš alebo tvoji mudrci salem sapientiae![45]

TEODUL: Ja solím každý deň.

FARÁR: Bodaj by si im lepšie užviakal aj osolil! Ak by som aj tebe ustúpil (čo predsa nie je pravda), ak by moja matka aj bola kraviarka — zamysli sa trochu — zvíťazíš tým dajako proti mne? Myslíš, že preto bude obsah Dôverného rozhovoru nepravdivý? Azda kraviarka paulínov pokazila mníšske poriadky? Či tie príčiny nebudú skutočnými dôvodmi zmien vášho života? Fráterko, tuším aj tomu, ktorého si naznačil ako pôvodcu tejto besedy proti mne, už chýba zrak ako mojej starej matke. Poraď mu tie okuliare. Na prvom mieste nech číta Vanespena a iných osvietencov. Ej, ej, mnísi — no už vám len musím dať panský titul — už nie žobráci ani kveštári, lež páni zemania, urodzení, veľkomožní páni františkáni, páni penzisti! Včuľ sa budete chudobným farárom len smiať, keď sa už iba sami budú chudobe podkladať, ak chcú dajako vyžiť. Už nebudete chodiť z dom do domu po cudzích prahoch… svitlo vám i bez tej nepríjemnej starosti líhať a vstávať — no dokiaľ?

TEODUL: Pán farár, ustavične sa odvolávate iba na terajších osvietencov; vidieť z akého ste cechu tovariš. Akoby predtým na svete neboli žili múdri ľudia!

FARÁR: Dobre vravíš, dobre — poznať kamaráta podľa kamaráta, vtáka po perí.

TEODUL: A vlka pri naháčskych horách po srsti.

FARÁR: A frátra podľa hlavy a tvojho mecenáša po reči a podľa písania. Povedala raz líška jednému zvieraťu, ktoré prekryté do levovej kože sa pokúšalo vrčať a strašilo ako lev: Poznám ťa, somárik, poznám, nadarmo vrčíš, podaromne strašíš — hlavu máš ako kyjanica a uši pravého somára!

Prosím ťa, načo spomínaš černokňažníkov alebo môj biely kaput[46] s čiernymi výložkami? Už sa mi nevieš vysmievať ničím inším? Teda tým chceš svetu dokázať, že Dôverný rozhovor je zle napísaný? Veď ja som neopísal habit ani jedného mnícha — pre mňa, za mňa nech je hoci blšej, tabakovej alebo i pohánčenej farby[47] — veď habit nepatril medzi oných sedem spomínaných príčin vášho obmedzenia a napokon zrušenia. Habit neurobí z nikoho mnícha, ani reverenda farára či kaplána, tým menej klerika.[48] Ja nevravím o tvojich mecenášoch — ak sa jeden nosí na koni — že chodieva bez reverendy ako kominársky majster, a druhý že máva na dlhej reverende po päty dlhý kaput ako lemónitróger.[49] Nie som milovník svetskej márnivosti, nenosím ani strapce, ani nakulmované či napudrované vlasy, ja som staroverský štefanista.[50] Okolie môjho kostola, ktorý stojí mimo dediny vonku medzi roľami na kopci tak štyristo šesťdesiat krokov od fary, núti ma, aby som sa vždycky obliekal ako na cestu. Na jar i cez jeseň v blatách a najmä v zime za snehov nestačil by som dvíhať dlhú reverendu a kepeň, zároveň pridržiavať aj klobúk pred vetrom a pritom pod pazuchou niesť i kalich. Veď ja prídem do kostola neraz taký ucabraný, že ma mrzí obliecť si albu.[51] A potom by si mal vedieť, že dôchodky naháčskej fary sú krátke na dlhé reverendy — — Čo som spomenul o černokňažníkoch, z toho vyplýva, že už takí nebudú mámiť babky na kveštách.

TEODUL: Na štyristodruhej strane hovoríte: „Keby… bolo podľa mojej vôle, v domoch jednoduchých ľudí medzi všelijakými daromnými obrazmi najprednejšie miesto by zaujímal obraz s Desatoro božími prikázaniami.“ To by ste veru pekne uctili boží zákon, keby ste mu dali prvé miesto medzi farebnými obrazmi. Ešte dobre, že nie je po vašej vôli!

FARÁR: Najprv sa spytujem, čo je obraz. Dosť dobre by si odpovedal, keby si sa na moju otázku vyjadril hoci aj tak, že obraz je vyobrazená podoba nejakej veci, ktorá bola, či bude alebo je. Toto vyobrazenie môže byť trojaké: farbami ako maľovaný obraz, ako drevená alebo kamenná figúra aj so šatami, ak sa kamenný či drevený stĺp oblečie. A včuľ sa spytujem, koľko takýchto podaromných obrazov a figúr bývalo doteraz v domoch prostoduchého ľudu? Nehaním vyobrazeného svätca, hoden je aj vonkajšej úcty, ale mám na mysli daromné vyobrazenia — externam modificationem repraesentati[52] — čiže nehodnú maľovku, nehodný obraz.

Nechoďme ďaleko, zostaňme hoci u františkánov hen v Malackách. Známe sú tie obrazy, ktoré museli malackí františkáni vyhodiť z kostola, pretože boli na nich vymaľované štyri posledné veci človeka[53] tak nedôstojne a ošklivo, že jednu dámu z najjasnejšieho kráľovského dvora skoro šľak trafil, keď ich zazrela. Veď vieš, čo bolo na nich: Peklo — a v ňom bohatí páni so striebornými gombami až po pás v ohni alebo kotle. Horeli tam, pražili sa a diabli prikladali na oheň pod kotlom; jednému tam kliešťami vytŕhali jazyk, druhému lievali do úst síru a smolu, tretiemu rohatí čerti do brucha pichali a mu ho párali. Akejsi žene ukazoval rohatý zrkadlo, inej cical had prsník, a tak ďalej všelijaké čudesné vyobrazenia. Na obraze znázorňujúcom súdny deň diabli trojrohými vidlicami a krampľami[54] preháňali odsúdenca na lavicu… Neboli to nedôstojné obrazy či maľovky?

V našich farských kostoloch bývali všelijaké drevené bábence — aké ešte aj teraz nájdeme u nemúdrych ľudí — ktoré by sa nedostali medzi svätých, keby nemali na sebe rukávčeky, fertuštičku alebo košieľku. Vídať i dnes u niektorých sprostákov obrazy, na ktorých má napríklad svätý Leonard — Lenghard čierny habit prepásaný bielou kordou; svätý Michal v červených nohaviciach a žltých čižmách zasa tak stojí, akoby chcel tancovať nad čertom, pod ním je nápis: Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N.[55] (to z častianskej fabriky).[56] Azda sú pekné, príkladné maľovky, kde svätá Anna v každej ruke drží vymaľované bábätko, kde nahatí Adam a Eva zaujímajú čelné alebo významnejšie miesto medzi ostatnými svätými? Také isté sú aj tri tváre na jednej hlave zobrazujúce najsvätejšiu Trojicu. Toto sú podľa mojej mienky obrazy daromné, nepodarené, jarmočné, teda po latinsky omisso qui. Napríklad taký obraz svätej Starosti, patrónky zarmútených, ktorá visí na kríži a pred ňou kľačí Cigánovi podobná figúra, hrá na husličkách a tak prosí od nej potechu. A svätá Starosť ho potešila, z kríža mu zhodila jednu svoju črievičku. Nuž je to pekné, či nedôstojné? Darmo by si tento obraz hľadal v Martyrológiu[57] alebo v Živote svätých. Ja mám spomínaný obrázok, a to vyrytý v medi, uchovávam si ho na pamiatku.

A koľko takých alebo podobných podaromných obrazov by sme našli u jednoduchých ľudí, kde by — ak by bolo po mojej vôli — malo prvé miesto zaujímať Desatoro božích prikázaní. Dokiaľ by sa ho domáci naučili dobre čítať a mu porozumeli, zatiaľ by od ostatných nehodných obrazov odvykli, aj ich odložili, a nech by si ponechali len tie, čo podľa cirkevného podania skutočne obstoja. Ani nespomínam pohoršlivé obrázky kadejakých hastrmánov,[58] husárov, hanšpíglov,[59] aké som nedávno našiel v jednom dome prilepené neďaleko svätých a som ich strhol, roztrhal a spálil.

Páni susedia, spýtajte sa viedenských osvietencov, zreteľnejšie vám vysvetlia moje názory a tým vám osvietia azda ešte zatemnené oči.

TEODUL: Nuž vaša knižka je už taká. Kto by tomu neveril, nech do nej nazrie, pozývam na posedenie pri nej. A že ju dovolili (iba dovolili, ale ako hodnú svetla sveta neodporúčali, ani neprikázali — čo sami uznáte) vytlačiť, urobili len podľa najvyššieho rozkazu, ktorý poskytuje spoločenstvu veľa dobrého. Veď aj táto moja knižka bola tam, kde i vaša, a dovolili ju vytlačiť ako aj vašu; čo z toho vyplýva? Nuž to, aby sme posudzovali knižky podľa toho, aké sú, čo v nich je, a nie podľa dačoho iného.

Chcete ešte voľačo? Nič? Preto vás z poníženej svojej hlúposti napomínam, aby ste — ak chcete pokračovať — zmenili myseľ aj pero a nepridávali sebe, svojmu stavu a najmä slovenskému národu nezmazateľnú potupu. Veď viete dobre, že ono „čo som napísal, to som napísal“[60] vytrvá dlho a mačka to nevylíže. Podarí sa vám to, ak v budúcnosti prezieravo vyjavíte svoje myšlienky najprv múdrejšiemu.

No pre vás by bola najosožnejšia a najužitočnejšia rada, aby ste celkom upustili od vydania všetkých kníh — ako vám rozkázala Miestodržiteľská kráľovská rada upustiť od vydania cisársko-kráľovských dekrétov — a aby ste zvyšný čas, ktorý vám ostane po splnení dušpastierskych povinností, strávili zbieraním zeliniek a vážením bavlnky pre šaštínsku fabriku[61] (čo oboje ste dosiaľ aj robili). Takto budete dedinským apatekárom a z funkcie druhého zaneprázdnenia budú vám chodiť listy s adresou: Reverendissimo domino factori etc.[62]

Naostatok — keďže vy máte na konci svojej knihy chronostichon, hoci latinský a neviazaný, ja taktiež končím, ale slovenským a viazaným (aby ste sa naučili, že i v slovenčine sa to dá), a lúčim sa s vami. Ostávajte zdravý

bez LVhV Dosť VMytý IVro, IVrko, IVríČko v NaháČI.[63]

FARÁR: Fráterko, toto je stručná (ja azda ešte viacej vynechávam než ty), skrátená moja odpoveď na roztomilú a učenú kritiku, ktorú napísali o mojej knižke tvoji mudrci a mecenáši. Túto odpoveď zakľúčim tými slovami, ktorými si ty začal proti mne — nech sa už raz rozpustení aj počtom obmedzení mnísi naučia, čoho sa mali, majú a budú mať vyvarovať! Po skončení tohto nášho rozhovoru sa ukáže, kto komu ostal viacej dlžen a ktorý pred ktorým musíme zmĺknuť.

Aká je moja knižka? I ja pozývam na posedenie pri nej, a kto by neveril, že sú v nej myšlienky vysokoučeného, najchýrnejšieho osvietenského učenca Vanespena a jeho vykladača Pehema[64] aj iných osvietencov, nech si ju prezrie. Čo terajší naši osvietenci súdia o mojej knižke, to viem, a čo si ty mne v mene svojich mudrcov odpísal, na to som ti už dostačujúco odpovedal. Mňa sa takáto tvoja zbraň nechytí, et mihi sunt vires et mea tela nocet.[65] Čo si myslia o mojej knižke takí, ako sú vaši páni otcovia, šenkári, juhási, hájnici, jágri,[66] majerskí kasnári a kadejakí iní, v týchto veciach nevzdelaní vaši dobrodinci — povedzme pani matky, čo sa väčšmi starajú o ihlice, vretienka, kolovraty a varešky než o knihy — tomu sa ja iba smejem a znovu opakujem: Sutor non ultra crepitam![67]

Keby sa podľa tvojho názoru pri hodnotení kníh vychádzalo iba z nich samých, ich obsahu a nie aj z iných okolností, potom by nebolo treba kráľovskej cenzúry — čiže ty haníš tých, čo ju ustanovili! Vidíš ho, mudrca nad mudrcov! Hovoríš, že tvoj Antifándly bol taktiež na kráľovskej cenzúre. Budem tomu naozaj veriť až potom, keď mi ukážeš podpis tej istej kráľovskej cenzúry, aký ti tu ja od nej predkladám na moju knižku:

Admittitur. Viennae 789 januarii 2da.

Szekeress mp.

Imprimatur Hoffinger, secret. mpria. [68]

Teraz pouvažuj svojím skalicko-moravským rozumom, či moju knižku iba dovolili alebo ju odporúčali, prípadne rozkázali vytlačiť! Ja som neveril, ani neverím, že by boli moju knižku iba dovolili a nepokladali ju za hodnu vydania a nerozkázali ju i vytlačiť. To je tvoja dvanásta faloš voči mne. Veru ju aj dovolili, aj uznali za hodnu vydať, a ako svedčí uvedené latinské dovolenie — aj rozkázali, keď rozkazujúcim spôsobom, modo imperativo napísali imprimatur. Také a nijaké inakšie dovolenie cisársko-kráľovskej cenzúry dostáva na svoje po česky písané, a preto nie veľmi šmakujúce knihy aj dolnodubovský pán farár.

Nech už si ktokoľvek, čo si proti mne popudil Teodula, keby si bol statočný pôvodca Antifándlyho, bol by si uviedol aj svoje aj kníhtlačiarovo meno a miesto tlače. No keďže sa pred múdrym svetom skrývaš pod zamastený, zašubraný habit hlupáka (ako sám sa nazýva) kuchára, aké inakšie meno zaslúžiš, ak nie jemu určené, a to nie mnou, lež ním samým — vicem pro vice.[69] Svoju knižočku si dal vytlačiť v Halle? Áno — na Halenárskej v Trnave, neďaleko starého Rybárskeho rínku pod domovým číslom 557 u pána Václava Jelínka,[70] urodzeného z Halušky: Halle prope antiquum forum sordidorus Halecum.[71] Za to tvoje z poníženej hlúposti a hlúpej poníženosti pochádzajúce napomenutie poďakujem sa ti až na konci, keď zmeníš mienku proti mne i so svojimi mecenášmi, aj ja skončím rozhovor týmito dvoma stránkami.

Svoj stav že som nepošpinil nijakou potupou, to svedčia už uvedené aj u mňa uložené listy mnohých osvietených pánov farárov. Ak som sa prehrešil dajakou potupou slovenského národa, dokáž — keď sa už nado mnou tak vystatuješ aj so svojimi mudrcmi — že ju môžeš zotrieť a tým i mňa zahanbiť. No ešte si to neurobil a už sa chceš rozlúčiť?

Za to, čo si ty psal, budeš český psár; za to, čo som ja napísal, budem slovenský spisovateľ. Nech posúdi terajší aj budúci slovenský svet, ktorý z nás mu lepšie vyhovel spôsobom nášho pravopisu či správnou výslovnosťou — ani moje, ani tvoje mačka nevylíže!

Spytujem sa: Komu múdrejšiemu mal by som najprv vyjaviť svoje myšlienky? Na široko-ďaleko nemám takého milovníka slovenských kníh okrem tvojho mecenáša a môjho suseda pána B.,[72] ktorý však ostro skúma činy všetkých — a usudzuje po skalicko-moravsky. Obávam sa, aby moja práca nepochodila podobne ako jedna knižka,[73] ktorú kráľovská cenzúra zavrhla, nedovolila; alebo ako i jeho druhá knižka,[74] čo ešte aj teraz sedí v Trnave zaáreštovaná pod pevnou zámkou, aby chvályhodné myšlienky Príhod a skúseností mladíka Reného nepošpinili slovenský národ (najmä kňazský stav) večnou potupou. Sedí chudák René v árešte — svetla božieho nevidí a volá: „Ach, pôvodca môj, zmiluj sa nado mnou!“ A autor, keď iných chce spasiť, sám si nemôže pomôcť.

Tvoja trinásta faloš je tvrdenie, že mi Miestodržiteľská kráľovská rada prikázala, aby som ustúpil od vydania Cisársko-kráľovských dekrétov. Príď ku mne, dones si nemecké okuliare a ich pomocou si môžeš prečítať príčinu, pre ktorú nemohli vyjsť moje kráľovské rozkazy zozbierané do jedného zväzku: Mangelhafter Versammlung — čiže neúplná zbierka. Teda keby bola zbierka úplná, mohla by vyjsť. Týmito slovami sa mi neprikazuje ustúpiť od vydania. V mojej knihe chýbali azda len najvyššie rozkazy, ktoré verejnosť nepozná alebo sa nedali verejnosti na vedomie. Keby som mal možnosť doplniť všetky kráľovské rozkazy, ako ich usporiadal Šverdling v knižke Praktischer der k. k. Verordnungen in Publico Ecclesiasticis,[75] bola by moja knižka takmer podobná Šverdlingovej i pod mojím latinským titulom.

Rád som, že mi nemôžeš vyčitovať nijakú chybu v duchovnej činnosti, na čo volám za svedkov aj svojich susedov. Hovoríš, aby som sa vo voľnom čase popri dušpastierskej činnosti venoval zbieraniu byliniek. Páčiš sa mi, páčiš, lebo uznávaš to, čo som už napísal, že aj farár si môže nájsť zábavku v statočnej a užitočnej práci. Možno by bol už nejeden zem hnojil alebo slepý sedel pri ceste a žobral, keby nebolo mojej malej, len domáce lieky a zelinky poskytujúcej naháčskej apatéky. Ako sú veľké apatéky na osoh mestám a krajinám, tak sú malé osožné malým obciam. Mohol by som sa odvolávať na kráľovský rozkaz, podľa ktorého sa teraz musia pre verejné dobro aj mladí kňazi v poslednom ročníku učiť o liečivosti bylín. Bodaj by nás tak nestrašili tou latinskou irregularitas,[76] možno by farári zelinkári vyhojili toľko ľudí, koľko ich posielajú do hrobu dedinskí, neučení barbieri. Tvoji páni mecenáši Ch. a B.[77] (aj iní páni farári) už sami pýtali aj užívali zelinky z mojej apatéky. Spýtaj sa ich, či už na to zabudli.

Spomínaš šaštínsku bavlnu. Ako môžeš haniť farára pre záujem o to, čo prináša celej krajine veľký osoh a chudobe obživu?! Nech si tvoji mudrci prečítajú, čo o bavlne píše učiteľ kráľovskej školy Lauber… Nebol som prvý farár, ktorý organizoval pradenie bavlny; poznám istého statočného kňaza, ktorý ju taktiež mával vo svojej fare. Ja som bavlnu mal voľačo vyše roka, aby som pre našu chudobu získal spôsob obživy, ktorým by sa ubránila hladu. Nejeden mi za to ďakoval, mnohí mi ako starostlivému otcovi ľudu želali od boha požehnania, že som naučil chudobu tomuto remeslu. A po roku, keď som zanechal starosť o bavlnu i tých, čo ju priadli, smutno a so slzami v očiach žialila predo mnou chudoba za stratenou možnosťou menej namáhavého získavania obživy.

Porozmýšľaj o tom, čo ti teraz poviem: Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu[78] vo svojej kuchyni a už dlhé roky chodia k nemu páleníci s fľašami a kupujú pálené, s ktorým potom kupčia po trnavských uliciach — výchyrná je to veru fabrika! Druhý pán farár má zasa šenk (nechcem povedať korheľňu) vo fare. Je azda cisársky orol na stene fary voľačo horšie ako šenkárska viecha, alebo je vo fare na väčšiu hanbu bavlna ako pálenícky kotol?

A tým titulom Reverendissimo domino factori sa usvedčuješ štrnástou nepravdou proti mne. Na tvoje zahanbenie ťa zasa pozývam: Príď ku mne, mám odložené všetky listy z fabriky a ukážem ti ich — ani na jednom nenájdeš takúto adresu!

Napokon, Teodulko, po dobrom sme sa zišli, po dobrom sa i rozídeme. Chcem ti ešte aj naostatok preukázať svoje úprimné priateľstvo. Ak som teba či tvojich múdrych alebo azda pánov mecenášov urazil v prvom, prípadne druhom zväzku mojej knižky, ba ak som dakomu z vás v tomto našom rozhovore ublížil čo len literou, slovkom — prosím ťa i tvojich ochrancov a dobrodincov, odpusťte mi, aj ja vám zo srdca odpúšťam krivdu a protivenstvo, ktoré ste mi spôsobili. Veď si azda počul porekadlo: Clara pacta, boni amici?[79] Nuž teda priatelia a susedia si buďme, a dlhy si plaťme!

A ty, najväčší a najlepší Teodulov priateľ, naostatok ťa napomínam ako Dezerický Praya: Len smelo ďalej, ale buď lepší, pracuj v potu tvári, píš knihy užitočné krajine aj nášmu národu a veselé (na zveľadenie slovenského umenia i kníhtlače), ži šťastne svieži a zdravý, ako si býval dovčuľ![80]



[1] Zelenič — Martin, zo Senice, ktorý bol frátrom-kuchárom v kláštore sv. Kataríny, kláštorným menom Theodulus

[2] Druhá kniha Makabejcov — posledná časť kanonizovaného Starého zákona, opisuje nepokojné udalosti v Palestíne cez 2. stor. pr. n. l.

[3] Jozef Dezerický — (1702 — 1763) nitriansky rodák, profesor a rektor latinskej školy v Nitre, neskôr rektor seminára a biskupský radca vo Vacove; prírodovedec a historik, napísal niekoľko prác najmä o najstarších dejinách Maďarov

[4] Juraj Pray — (1723 — 1801) bratislavský rodák, riaditeľ budínskej univerzitnej knižnice. Traduje sa ako zakladateľ kritického dejepisu Uhorska.

[5] Conscia mens recti famae mendacia ridet — (lat.) Pravdu poznajúci rozum sa smeje nepravdivým bájkam.

[6] kníhtlač — v orig. „kniho-tlačárstvá“

[7] a Jove principium — (lat.) začnime Jupiterom, od Jupitera

[8] v dubovom háji — narážka na Bajzovo pôsobisko Dolné Dubové

[9] farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru — J. I. Bajzovi, Tomášovi Chovančekovi v susednej Chtelnici a pátrovi Vojtechovi Šimkovi aj kuchárovi Teodulovi M. Zeleničovi v trnavskom františkánskom kláštore

[10] čík — malá bahenná, hadovi podobná ryba, ktorá vraj pri smažení na panvici píska. Známe je i príslovie: Opitý ako čík. S ironickým zámerom vybratá reália.

[11] štrichla — (z nem., náreč.) čiarka

[12] dolnodubovský sekretár — františkán V. Šimko, v Trnave mal možnosti styku s cirkevnými vrchnosťami aj s tlačiarňou a o všetkom informoval Bajzu

[13] principál — (z lat.) kapláni takto titulovali svojich farárov. Narážka na vedúcu úlohu Bajzu v polemikách proti Fándlymu.

[14] Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur. — (lat.) Antifándly sa nápadne pridŕža mojej slovenčiny.

[15] Sion — návršie v Jeruzaleme; prenesene cirkev, veriaci; tu farníci

[16] ostríhali — slovná hra, čes. ostříhati (chrániť) a slov. ostríhať; v starších náboženských textoch sa dlho tradovali bohemizmy ešte z čias rekatolizácie

[17] naháč — narážka na Fándlyho chudobu a jeho pôsobisko obec Naháč

[18] Juro Pandva — narážka na Fándlyho a jeho pôvod. meno Fandl (nem. Pfanne je pandva, pekáč)

[19] zvyšky pandúrov — v orig. „bandúruv“; asi narážka na služobné zaradenie predkov miestnych poddaných u zemepánov Erdődyovcov, ktorých členovia bývali župani a generáli

[20] Ompitál — (dnes Doľany) obec pri Trnave, kde Fándly strávil detstvo, narodil sa v blízkej Častej

[21] z „do“ až na lenivé „fa“ — z noty c na f, z prímy na kvartu

[22] zakleniť — (náreč.) zaseknúť (zuby, prsty — o zamdletom, mŕtvom)

[23] chovanec alebo chovanček — slovná hra; chovanec — študent v kolégiu, klerik; chovanček — študentík, narážka na chtelnického farára Tomáša Chovančeka, spoluautora Antifándlyho

[24] galibár — (náreč.) mätežník, kto spôsobuje nepríjemnosti

[25] Hm, nevídali mnícha — zmalicherňujúca povrávka z príhody o Cigánovi, ktorého nechcel mních vyspovedať

[26] grič — (z nem. Gritzkopf) hlupák; v podobnom zmysle ako slovná hra Atenazinus — a ten somár

[27] popolnica — (náreč.) plachta z podradnejšieho druhu konopnej priadze, do ktorej sa zavíňal popol pri zváraní konopného šatstva; plachta na nosenie krmu, raždia a pod.

[28] E societate J. — (lat.) zo Spoločnosti Ježišovej, jezuita

[29] testimonium — (lat.) osvedčenie, dobrozdanie. V Zahanbenom posmievačovi uvádza Fándly osvedčenie z kapucínskeho kláštora, od profesora budínskej univerzity Gerentsera a Richvaldského, ostrihomského generál. vikára v Trnave.

[30] ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova — narážka na zemiansky pôvod historika Juraja Papánka (1738 — 1802) a možno aj na šoltísky (slobodnícky) pôvod Bajzov

[31] Platina — Bartholomeus (1421 — 1481), humanistický historik

[32] Alexander V. — (1409 — 1410)

[33] Sixtus V. — (1585 — 1590)

[34] Natus sum domo illustri. — (lat.) Narodil som sa v osvietenom dome.

[35] kuchta — (z nem., náreč.) kuchárov pomocník

[36] Hadrián VI. — (1522 — 1523)

[37] Klement XIV. — (1769 — 1774)

[38] Mikuláš Šmit — Schmitth (1707 — 1767), uhorský cirkevný historik. Najznámejšie sú jeho dejiny Ostrihomského arcibiskupstva (1752).

[39] Juraj Selepčéni — Szelepcsényi-Pohronec (1595 — 1685), rodák zo Slepčian, ostrihomský arcibiskup a učenec

[40] Istud ego non moror… quam nasci. — (lat.) Toto ja nevyčítam, tým menej vysmievam, lebo úprimnejšiu pochvalu si zasluhuje to, že veľkým som sa stal, než to, že som sa veľký narodil.

[41] Ján Korvín — (1470 — 1504) nemanželský syn kráľa Mateja Korvína s vratislavskou meštiankou. Po otcovej smrti mal sa stať uhorským kráľom, no nezískal si šľachtu. Keď r. 1496 Zápoľský porazil jeho vojsko, opustil Slovensko („liptovské knieža“) a pôsobil v Chorvátsku ako bán — (z tur.) kráľov zástupca.

[42] Melius est… in parentibus. — (lat.) Lepšie je, keď sa tebou pýšia rodičia, než keby si sa ty pýšil rodičmi.

[43] Sapienti pauca. — (lat.) Múdremu stačí málo.

[44] Modo primo scio… me passus fuisset. — (lat.) Predovšetkým pri týchto nemiestnych slovách si uvedomujem, že by som zle urobil, ak by som žiadal boha, aby mi bol dožičil narodiť sa zo šľachtického rodu.

[45] salem sapientiae — (lat.) soľ múdrosti, riadne ponaučenie

[46] kaput — (z fr.) plášť, dlhý vrchný kabát

[47] pohánčenej farby — bledohnedej, ako malo zrno poľnohospodárskej rastliny pohánky; blšia farba — tmavohnedá

[48] klerik — (z gr. cez lat.) študent pripravujúci sa na kňazstvo; príslušník kléru, kňazského stavu vôbec

[49] lemónitróger — (z nem.) roznášač, predavač citrónov

[50] štefanista — (z lat.) odchovanec seminára sv. Štefana (Stefaneum) v Trnave; tento konvikt bol umiestený na dolnom nároží Halenárskej a Kapitulskej ulice (býv. sirotinec)

[51] alba — (lat.) bohoslužobné rúcho z bieleho plátna podoby dlhej košele

[52] externam modificationem representati — (lat.) vonkajšie vyobrazenie podoby

[53] štyri posledné veci človeka — podľa eschatológie (nábož. náuky o posledných veciach človeka) smrť, jednotlivý súd, nebo, peklo

[54] krampľa — (z nem., náreč.) náradie s dvoma zahnutými vidlicami na kopanie viníc v štrkovitej pôde

[55] Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N. — (lat.) Svätý Michal, ora pro nobis, oroduj za nás

[56] častianska fabrika — (z lat. cez nem.) Od konca 17. stor. bola v obci papiereň. Manufaktúra na súkno vo Fándlyho rodisku založili Pállfyovci v 18. stor.

[57] Martyrológium — (z gr. cez lat.) kanonizovaný zoznam a životopisy mučeníkov katol. cirkvi

[58] hastrmán — (z nem., náreč.) vodník, potvora

[59] hanšpígel — (z nem., náreč.) rozprávková postava, piadimužík; smiešny netvor

[60] „Čo som napísal, to som napísal“ — staršie znenie Pilátovho výroku o nápise na kríži; prejavenie vôle nezmeniť pôv. rozhodnutie

[61] šaštínska fabrika — jedna z prvých manufaktúr na našom území, pracovala ako kartúnka a v niektorých obdobiach zamestnávala až vyše 10 000 robotníkov (najmä po dedinách). Založil ju na svojom panstve Fr. Lotrinský, manžel Márie Terézie, r. 1736 a umiestili ju v budove tamojšieho kašteľa (Belvedér). R. 1792 bol riaditeľ kartúnky Ján Schkal, „literného umeňá veliký milovník a patrón“, členom Tovarišstva.

[62] Reverendissimo domino factori etc. — (lat.) Najdôstojnejšiemu pánu faktorovi (predákovi) atď.

[63] bez LVhV Dosť… V NaháČI. — Chronogram určuje r. 1789, teda rok vydania Antifándlyho. Bajza reaguje na chronostich zakončujúci Dôverný rozhovor: VaLe eXMonaChe, VaLe, hIs VaLeDIXI (1788) — Zdrav buď, zrušený mníchu, dobre sa maj.

[64] Pehem — Josef Johann (1740 — 1799) profesor cirkevného práva na viedenskej univerzite. Napísal niekoľko prác z tohto odboru.

[65] et mihi sunt vires et mea tela nocet — (lat.) i ja mám silu i moje zbrane ublížia

[66] jáger — (z nem.) na západoslov. panstvách správca lesa, zverníka; horár

[67] Sutor non ultra crepitam. — (lat.) Švec, drž sa svojho kopyta.

[68] Admittitur… secret. mpria. — (lat.) Povoľuje sa. Vo Viedni 2. jan. 1789. Szekeress v. r. Nech sa vytlačí. Hoffinger, tajomník v. r.

[69] vicem pro vice — reddo tibi amice (lat.), vrátim ti, priateľu, čo som ti dlžen!

[70] Václav Jelínek — (1737 — 1823) známy trnavský kníhtlačiar, ktorý po zrušení univerzitnej tlačiarne úspešne pracoval od r. 1789 na Halenárskej ulici, dnes dom č. 30 (6)

[71] Halle prope… Halecum. — (lat.) Halle, blízko starých krámov špinavých halenárov

[72] suseda pána B. — J. I. Bajzu

[73] jedna knižka — Bajzove Rozličné verše (1782). Veľa epigramov z tejto práce použil autor v Reném. Zbierku publikoval I. Kotvan vo zväzku Bernolákovské polemiky, SAV 1966, 169 — 226.

[74] druhá knižka — René mládenca… (1783 — 85), ktorú v dnešnej slovenčine ako Príhody a skúsenosti mladíka Reného vydal Tatran r. 1970

[75] Praktischer der k. k.… Ecclesiasticis. — (nem., lat.) Praktický význam cisársko-kráľovských nariadení o cirkevných veciach. V orig. uvádza autor v poznámke pod čiarou názov svojho spisu: Compendiatum protocolum completens altissima decreta regia ab anno 1750 usque ad annum inclusive 1787 per A. A. R. R. D. D. parochos Ungaria currentata, in ordinem alphabeticum redacta Georg. Fándly, parochum Nahacsiensem. — Súbor protokolov, obsahujúci najvýznamnejšie kráľovské nariadenia od r. 1750 do r. 1787 pre farárov v Uhorsku, v abecednom poriadku zostavil Juraj Fándly, naháčsky farár.

[76] irregularitas — (lat.) protivenie sa predpisom

[77] Ch. a B. — Chovanček a Bajza

[78] Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu… — Bajza mal skutočne pálenicu a výnos z nej používal na vydávanie svojich spisov.

[79] Clara pacta, boni amici. — (lat.) doslovne: Jasné dohody, dobrí priatelia.

[80] ako si býval dovčuľ — No polemický spisok Zahanbený posmievač Antifándly sa v orig. končí ostrejšie, veršami adresovanými autorom Antifándlyho.




Juraj Fándly

– jeden z najaktívnejších členov prvej generácie bernolákovského hnutia, zakladajúci a popredný funkcionár Slovenského učeného tovarišstva, autor početných osvetových a ľudovýchovných prác, popularizátor poľnohospodárskych poznatkov, zdravovedy, národných dejín, básnik a stúpenec osvietenského jozefinizmu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.