E-mail (povinné):

Martin Rázus:
Maroško

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Katarína Kolenčiak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 599 čitateľov


 

1

Drevenica z okresaných brvien, okovaná, vyhnatá z ulice medzi drevárne a hnojiská podobných chalúp. Dve okná s červenými futrami úzko vedľa seba. Pod odkvapom žrď na šaty. Pri zemi múrik, kde sa deťom i starým dobre sedí a rozpráva, keď je čas. V pitvore veľké ohnisko, na ohnisku pahreba, na pahrebe, olizovaný červeným plameňom, hrnček, jedináčik s vodou na múku — hartuvanicu.

To je domček starej matere Kramlíkovie.

Starenka vráskavá, trochu vpadnutá do seba, ale so smevavou nevädzou v očiach dávno je už hore. Vstala ešte ani na kravy netrúbili, hoci nemá čo vyháňať. Kedysi z Kramlíkovie uličky pochádzali pastieri. I teraz tu vedľa bývajú — Stano i Kušiak — čo sú s jalovinou kdesi na Zadných alebo na Machnatom. Jej nebohý muž — Boh ho osláv — bačoval. Ale bol kalika. Keď zišiel v jeseň z hole, hneď bol v meste u Weissov na Rohu. A keď prišiel domov, tu do nej: moja žena nakrivo čepiec nosí! Potrhal ju za zubaté čipky, a ju dulo — zlostila sa! Tu on vezme z postele hlavnicu a pod pazuchu gajdy. Vyjde na záhumnie, rozškrkne sovok a púšťa perie do vzduchu. — Bieda moja, bieda! — zalamuje žena rukami a on za ňou hučí na gajdách: Bieda moja, bieda—á—á! Také to boli časy.

Teraz je už po všetkom. Jediná dcéra, Mariena, vydala sa za Plajbása Kozovie na Vyšný koniec. Dostala dobráka chlapa, ale chudáka ako i ona, hoc bola dievkou, že jej páru hľadať. I pltníčil za mládenca a prišiel z Pešti pešky za tri dni. Teraz roľníči na strapcoch po otcovi a chodí na šichtu do garbiarne. Ale majú chlapca ako hrudu syra, Maroška. A Maroško si ešte spí tam v izbe, pod oknami na kanape v perinách. Ešte nosilo, prôšťa, sukničku, takú popolavú s červenými a bielymi hráškami — a ono už len k starej materi na Nižný koniec. I teraz je tu, keď hore u Plajbásov je viac roboty. Majú i kravičku, i teliatko. A ona si Maroška opatrí, veď je jej…

Po kravách trúbia na svine. Z veľkého volského rohu hučí i do uličky. — Hu—ú… hu—ú! Stará mať sa hnevá. Odchýli dvere na izbe, či ho tým húkaním nezobudia. Ale nie! V perinách bucľatá, strapatá hlava, neobyčajne červených líc. Ostré ranné slnko hodí svetla na spokojnú tvár, i na dotieravé muchy, čo letia rovno na noštek, sadajú na trochu vypretý žliabok pod nosom a nedbali by i do pootvorených gambatých úst.

— Jáj, idete ho! — zaženie sa starenka kostnatou, zoschlou rukou. —Ešte mi ho zjedia!— a na prstoch tichučko vyjde do pitvora. Popraví si ohník. Priloží dve—tri triesky a vojde do tmavej komory. Okienkom ako dlaň len čo sa precedí niečo svetla. Ona však vidí. Zastane pod štôčikom, kde je čosi veľmi podivné. Poriadna doska, vypílená na basu. Miesto strún však drôty, zapäté do krku, zdvihnuté na kobylku. A do sláka tiež drôt vtiahnutý. Siahne po nástroji, ten jej však vypadne z trasľavých rúk a zabrnčí.— Jaj, jaj,— zoberie ho znova a odloží na kapustný sud, teraz práve prázdny. — Bude mať Maroško radosť. To mu vyrezali mládenci na píle, čo sa tu schodia cez zimu s dievkami na priadky! Bude to radosti, keď vstane!

Otvorí si štôčik a načrie mierkou do jačmennej múky. Potom vyjde žebože zatrepať. Mliečka nemá, ale má dobrej bryndze, namrví mu do hartuvanice. To má rád. Už sa chytá habarky. Tu jej však príde na um, ani sliepky ešte nevypustila. A má pekné jariabky v kurníku. Ani prasiatku ešte nedala žrať. Ona nevyháňa — bojí sa choroby. Pobehá ciepkavým krokom — poponáhľa. Vyčistí bravkovi válovček, i naleje. Poopátra sliepky, ktorá má vajíčko, a pohodí im mrvenice.— Cip, cip… nate, nate!

Na priedomí zatiaľ preženú teľce. I ten bláznivý husiaň rozháňa sa už deravou zásterou na dlhočiznej lieske na kŕdeľ bielych a strakatých husičiek: hú—ja—ja—ja! hu—ja—hú—ja—ja! Husičky gagocú, ženu sa kamsi k Váhu, kde majú svoje pastvisko. Veselo sa rozprávajú, skoro ako ľudia, keď idú na jarmok. Až sem ich počuť…

— Hú—ja—ja! Hú—ja—hú—ja—ja! — vrútil sa vtom hlas ako hrom do uličky. Kury sa rozplašia, stará mať sa strhne a vybehne z pitvorca, zahrozí sa Janovi, husiaňovi, dlhému ani tieň topoľa na močidle…

— A či tu máš husi, ty starý blázon? Čo vykrikuješ?

— A je Maroš hore? — zamáva poctivý obecný služobník lieskovicou.

— Hore — nehore! Čo chceš s ním? — podíde starenka, aby ho krik nezobudil.

— Kázal sa mi ohlásiť. Pôjde vraj so mnou.

— Azda husi pásť?

— No, na to je ešte malý! Ale piecky stavať k Váhu.

— Iď mi ho, Jano, iď, — zastane mu cestu už pred druhým domcom, múranicou. — Že ho nezobudíš! Radšej ti dám kúsok slaniny, keď budem mať…

— No dobre, — kýva sa Jano na priedomie. — Ale mu povedzte, stará mať!

— Poviem, poviem, — vracia sa starenka do pitvora. Fabriky, kožiarne počnú trúbiť všelijakým hlasom. Tá tenko, tá hrubo, tá zas ako dvoma—troma hlasmi naraz. Tu je spolu dedina i mesto, len čierna voda, čo delí Mostice od Sv. Petra a Pavla, ale tá je niekedy veru ani atrament. Úrezky kožiek po nej plávajú, zachytia sa a drnčia, ale rybičky v nej nevidieť. Zato Mostice sú tiež nielen taká hocijaká obec. Keď sa i nemôžu rovnať so Sv. Petrom a Pavlom — nemajú toľko Židov ani pánov — ale majú i niektorý ten výročitý jarmok, potom hodne poľa a hôr a na poslednom dome na Nižnom konci veľkými písmenami poznačené: Mesto Mostice. Mostičania boli od nepamäti — hádam od Márie Terézie a či dávnejšie — slávni pltníci. Ozrutní chlapiskovia, vyrastení na pálenke a na mäse. Takých štyroch máš plnú izbu, až sa ti zatmie v nej. Teraz už čo mladšie ide do fabriky — za učňa, tovariša alebo aspoň hausknechta, hoci i dve píly ešte režú a drevo sa spúšťa. Ráno už od piatej počuješ ťažké kroky črievisk, ani čo by regiment mašíroval. I Maroškov otec bol už kravičke odkosiť k dojeniu, rozrúbal triesok, nech má žena pri čom variť, a šiel, hrkajúc ťažkými, vyzolenými čižmiskami o skaly…

— Rrun—rrun—rrun—rrun! — znie do vonného letného rána rachotný rytmus roboty.

Stará mať myslí na slaninu, čo sľúbila tomu, tomu — eh! Vsype niekoľko lyžíc múky do vriacej vody, vezme habarku, čo jej ešte starý otec odrezal z vrcholca poriadnej jedlice — špú—špú — šúľa to medzi dlaňami šikovne, sporo, aby sa nesekli hrčky. Potom jedináčik odstaví, vyleje hartuvanicu na misku — oravku, namrví do nej veľké kusy bryndze a raňajky sú hotové…

— Díky činím, ó — Nejvyšší, — pospevuje pritom gazdiná trasľavým, tenkým hlasom. Teraz už Maroško i tak vstane. I môže vstať, keď je už múka na oravke. — Maroško, Maroško—ó, — zavolá z pitvora, keď sa chlapec nehýbe. — Maroš!

— Ha? — ozve sa z izby a vtom už i cup! — padne čosi vážneho na podlahu, až poháre zarinčia na polici a drevenica sa zachveje. — A kde sú mi nohavice? Nohavice kde sú mi?

Stará mať otvorí dvere a tu chlapčisko v košeli ak prehadzuje, tak prehadzuje gráty po stoličkách. I hlavnice sú už na zemi.

— Kde sú mi nohavice? Kde ste mi ich dali?

— Kde? Nuž tu sú ti! — dvíha ich mať zo zeme. — Tu — na klinčeku! To si máš pekne na stoličku položiť, keď ideš spať.

— Však ja som si ich! — opúšťa gamby malý špunt.

— Ale nezlosť ma, ty pankhart akýsi! — necháva starenku trpezlivosť. — Azda som ti ich ja? Ty šomroš! Na, — podrží mu ich, — obliekaj sa! Čo by si spal do obeda, aj potom vstaneš ako mosúr.

— A kravy už šli? — zadíva sa Maroš na zachmúrenú tvár starej matere.

— Pravdaže šli! Mali čakať za tebou?

— I husi už vyhnal Jano? — naťahuje chlapčisko po nohách, čo už dostal dnu, ruky do rukávov toho druhu nohavíc, čo sa zapínajú nazadok. — Ja som chcel ísť s ním.

— No, mal si vstať! Veď tu bol po teba.

— A čo ste ma nezobudili? — oduje sa, začne smrkať a utierať nos do rukávov. Vidieť by sa mohol v nich ako v zrkadle.

— Ale čuš mi ho! — osopí sa pestúnka. — Ta, pomodliť sa, umyť, najesť a choď mi včerty!

Maroško vidí, zle je. Neodváži sa ďalej starú mater hnevať. Kľakne si k stolu, spraví si palcom na čelo poriadny kríž a odrecituje: Z lože vstávam! I Otčenáš a Verím v Boha. Ale umyť, to už nie. Mal by ísť na vodu? Však sa bude kúpať. Oblečený je už, košeľa, trochu veru i špinavá, trčí mu z nohavíc. Len ešte klobúk kde je — kde? I ten nájde — taký zelenkastožltý, a či vlastne neurčitej farby cedák, s dierkou navrchu, čo sa časom spraví, keď sa z neho voda pije. Tento si položí na hlavu a čaká, čo teraz stará mať, keď ju takto dožral. V tej chvíli už chlapčisko cíti čosi ako kocúr pred gazdinou, keď jej misku rozbil.

— Poď sa najesť! — zavolá ho stará mať miernejším hlasom do pitvora. Oravku položí na lavicu, chlapcovi strčí veľkú drevenú lyžicu do ruky a z jednej strany načiera on, z druhej ona. — Najedz sa, aby si doma nepovedal, že si hladný! — díva sa naňho vždy krotkejšie tými nevädzovými očami. — A keby si vedel, čo mi mládenci priniesli, bol by si lepší.

— A čo? — potrhne sa Maroškovi lyžica v ruke, až mu hartuvanica tečie kútikom úst pod bradu na prsia. — Čo to máte, stará mať? — zajasá mu v zelenkastých očiach.

— A budeš dobrý?

— Budem!

— Nebudeš odvrkovať ani doma, ani tu?

— Nie! — stiera si vylešteným zápästím kväcky múky z pŕs. — Ukážte mi, stará mamka! — vyjasní sa tá dudravá tvár na celkom znesiteľnú.

— Tak počkaj! — odloží mať lyžicu a vojde do komory, vynesie vypílený nástroj. — Pozri!

— Aká basa! — skočí Maroš a už ju drží oboma rukami. — To mi sľúbil Jano oných ešte v zime, keď ma učil tú pesničku. Ajajáj, aké basisko! Takú nemajú chlapci. Paľo Kľuchaj, ani Mišo Mrázikovie! Dajte mi ju, mamka! Ukážem ju starému otcovi u Stračkov!

— Chlapci by ti ju vzali cestou, — pustí mať Marošovi basu. Väčšia je ako on. — A keby ti ju vzali, čo by si mal?

— Ja si nedám!

Čo robiť? Materinské srdce sa vždy napokon obmäkčí. I Maroško po búrke zbadá úsmev tých nezábudiek v očiach, čo sa ponášajú na oči jeho vlastnej matky. Skoro nato už ho stará mať i vyprevádza, idúceho víťazoslávne s basou na Vyšný koniec.

— A len si daj pozor! — volá ešte za ním.

Chlapec nejde ďaleko. Len asi do štvrtého domu, starej to múranice na ulici s muškátmi v oknách.

— A je doma moja mama? — zavolá na prahu do otvorených dverí.

— Ty si, chlapče? — ozve sa mu vtom drsný chlapský hlas za chrbtom. — Mama šla na Roh do Weissov, prinesie ti niečo, — drží ho za ruku prešedivelý sedliak, širších lícnych kostí, v trojrohom klobúku. — Hybaj dnu, zajeme si niečo! A čo to máš? — obzerá mu priťažký nástroj.

— Basu, starý otec.

— Tak ma máš volať — starý otec! — vovedie chlapca do priestrannej svetlice. — Ty si ako môj vnuk, vieš? A kto ti spravil tú basu — posadí si ho na kolená.

— Jano oných mi vyrezal na píle.

— No, keď budeš väčší, ja ti kúpim husle. Ale ma musíš bozkať, — chytí ho za červené líce a ťahá k ostrej brade.

— Jaj! — zjačí chlapec. Tú lásku už pozná — hladkať tvárou ježa. — Jaj!

— No nič! — pustí ho starý. — Počkaj! — a o chvíľu prinesie rezeň slaniny a fľašku hriatej. Slaninu krája na veľké kusy a dáva i jemu rovno do úst. — Na, zajedz si, aby si bol silný! — potom vezme pohárček a naleje i pálenky a dá mu obliznúť. — Na, vypi si, aby si sa nebál nikoho! A pôjdeš so mnou v noci na vežu? — dotkne sa starý, čo je ináč i obecný hlásnik, tajnej túžby chlapcovho srdiečka. — Vezmem ťa pod kabanicu. Pôjdeš?

— Aha! — blyštia sa tie zelenkasté oči. — Ak ma mamka pustia…

— Čože mamka? Ty máš tu mamu a ja som tvoj starý otec. Teda pôjdeš?

— Aha!

Maroško po druhých raňajkách dá sa hore na Vyšný koniec. Tá basa ho trošku tlačí, ale on vykračuje hrdo. Nedôjde ďaleko, už ho akési psíča začne obrábať. Zloží basu na zem, zdvihne skalu a psíčaťa sa zbaví. Horšie je, každý sa za ním obzerá. Čo to vlečie ten chlapčisko Kozovie? Najmä chlapci mu nedarujú — Nižňania Vyšňanovi.

— Dáš sem tú basu?! — stavujú sa mu do cesty väčší i menší. — Dáš ju sem!

— Ja si nedám! — stane Maroško do bojovej pózy.

— Nedáš? — chytí sa jej jeden a vydrapí mu z ruky.

— Daj mi moju basu! — spustí Plajbás celým rykom. — Však ti ho otec Stračkovie dá! Veď ťa ja ovalím skalou, keď pôjdeš popred nás! Daj mi moju basu! — Spustí taký krik a nárek, až sa ľudia zbiehajú a zlodejovi neostáva, len hodiť basu na zem, až zarinčí…

— Koza me—e—é! — vysmieva sa ešte ten—kto spoza uhla.

— Však ti ja, — zbiera si Maroško svoj vytúžený nástroj zo zeme a ide ďalej, kričiac—nariekajúc, keď mu nikde nedajú pokoja. Výsmechy, hrozby — nič nepomôže. Narieka, ale nesie si svoju korisť — basu, väčšiu ako on sám — hore popri barokovej modlitebnici na Vyšný koniec.

— Už je pol siedmej?

— Je! — vravia si ľudia ohliadajúc sa za driapúcim chlapčiskom. — Veď už Maroško ziape ako ostrovid!

Chlapčisko totiž odspieva svoju pieseň z Nižného konca na Vyšný deň po deň — každého rána. A punkt o pol siedmej. Keď hodiny na obecnej veži stoja, ako obyčajne — možno sa naňho spoľahnúť.

Keď zbočí do Plajbásovie uličky, už je celý zachrípnutý. Zato ešte kričí. Nech vedia, že ide!

— Ach, tento hubáč zarídený, — volá za ním suseda Krdanka. — Čo sa to len naziape každého rána! Akoby ho dral. Naša Anka je o tri roky mladšia, a neziape tak! Bé! — osopí sa na mravčiaka.

— Hh—hh, — fiká tento a hrkoce basou po dvore.

— Jaj, — vyjde mu mladá mať, bielučká, neveľká, v ústrety. — Čože ti je zas? — utiera mu zásterkou uplakanú tvár, i nos vydrie na červeno. — To musíš takto strašiť ľudí, potvora! — zasvieti jej v očiach zdedená nevädza. — Čo reveš?

— Keď mi chceli vziať — vzi—a—áť… — fiká Maroško.

— Čo ti chceli vziať?

— Ba—á—su! Hh—hh…

— A tu čo máš? — vyberá mu z vrecka skaly po jednej.

— To… to… čo ma chceli chlapci biť.

— No nerev! Už si doma, — tiahne ho mamka, tá tretia a najpravejšia, za ruku. — Poď, dám ti kocha! Budeš?

O chvíľu sedí Maroško v neveľkom pitvore na schodoch a pchá do seba prihriatu zemiakovú babu či haruľu. Usiluje sa, akoby ešte dnes nič nebol jedol. A sú to už tretie raňajky — u tretej mamky. Hja, tak sa má chlap chystať pre život.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.