ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď chlapci dlho nevidia Glückovie kocúra, spočiatku i hádajú, kde sa len podel? Napokon zbadá čosi Paľo v barine, čo sa steká u Kozov i spod ich dvora. Zdvihne to obrezkom a pozná — kocúr, ryšavý kocúrisko! Na priedomí i háda, kto ho to? Maroško neháda, ale sa neprizná. Jemu sa o ňom i prisnilo. Videl ho, ako sa škriabe z čiernej hnojnice, počul, ako mraučí, a má toho dosť. Jemu bolo i hrivajov ľúto pichať na vidličku, nie toto.

— Ale mu ktosi dal! — žiaria Paľkovi oči, keď je on poľovník. — Neskočí mu ten viac na holuba. Maroš, a ty nevieš, kto ho zabil?

— Neviem! — zašomre tento a sklopí oči. Nerád hovorí o tom. Ani chlapcov nezavolá baviť sa ta na dvor. Tá čierna barina je mu akosi protivná. Popýta otca spraviť nový zvrtlík na maštaľné dvere, a keď je čas, ide radšej na Váh kúpať sa s deťmi. V jeho rokoch v Mosticiach každý chlapec už vie i plávať. Aj on sa osmelí s kamarátmi. Najprv v mlynici pod vŕbami, v hlbočine, kde starší chlapci rovno z brehu skáču. Tu sa chce potískať najprv nohou ako druhí. Ale tí starší ho vezmú, pľaštia do hlbokej vody ani žabu a on má čo robiť? Počne plávať, a je to. Paľko sa má pri takom špáse utopiť. Ale nič! Vytiahnu ho a naučí sa i on.

Teraz si už zájdu i do Váhu, ale len do menšej vody. Ináč dívajú sa na starších chlapcov a na pánov z mesta, ako sa hádžu z vysokej drevenej hate do kypiacich vĺn a vypekajú sa na slnku.

— Keď ja budem väčší, i ja skočím, — chlapí sa Maroš.

— I ja! — dodá Červeň. — Pôjdem ani klen na vlnách!

— Klen, klen! — začujúc ho, vysmievajú sa mu chlapci z mesta, pánčatá. — Veď ste vy Mostičania kleny, a čo inšie?

— Kleny! Kleny! Kleny!

— A vy ste panské žaby! Žaby! Žaby! — nedarujú im chlapci.

Marošovi, ani nevie prečo, ale je to panstvo akosi od počiatku v oku. Až nápadne cíti nevýhody chudobného stavu. Sú i chudobnejší chlapci než on, a jednako sa pochvália, čo všetko oni majú doma. On sa nikdy nepochváli, leda svojimi zajačkami. Zdá sa mu, je menej i ako Mišo Mrázik, keď tam doma majú kone, i ako Ivan Kloška z mesta, keď sú tí zas páni. Jeho otec musí ťažko drieť kože, keď chce zarobiť, chodiť do poľa na svite a rúbať drevo alebo sečku rezať kosou na rezačke neskoro večer. Ani s Paľkom Kľuchajom by sa nekamarátil, keď je tiež pán, ale je dobrý chlapec. I jabĺčko mu dá, i k holubom ho zavolá. Nemohol by už byť bez neho. A jednako počuje, ako mu ľudia prorokujú, že bude pán. Hlavu má dobrú, i rečniť vie — a koho nahnevá, hneď sa mu dostane — ty farár hubatý, ty farár! Otec nikdy nepovie, že by nechcel, aby jeho deti tak dreli ako on. A mamka, tá ho od istého času odieva akosi inak, hoci sa tomu dosť navzpiera. On veru nechce byť inakší ako ostatní chudobní chlapci!

Lenže čo robiť? Mamka je len mamka! Kde vezme, tam vezme šatôčky, popristríha, poobšíva a hybaj, Maroš, obleč si to, či ti to bude dobré. Pravdaže, vždy musí byť dobré.

„Odkiaľ to len má tá mamka?“ myslí si chlapec.

A dozvie sa i to.

Istej nedele hneď z rána dovedie mama Stračkovie do Kozov paniu. Usadí ju za stôl a zloží naň obstojný batôžtek z chrbta. Pani rozviaže batoh a mama s mamkou počnú sa preberať v kabátikoch, nohavičkách, čiapkach i klobúkoch. Maroš hneď pochopí, sú to nedodraté šaty od panských detí. Z tých si má mamka kúpiť preňho i pre Mišianka. Ani nepozrie na to a vyjde radšej do dvora k zajacom. Tam by sa pobavil i do obeda, nech ho otec nezavolá.

— Maroš! Maroš! Pôjdeš do kostola!

Kedysi do kostola išiel rád. Vzal si ho k sebe otec alebo starý otec do mostických chlapských lavíc. Odtiaľ videl i dolu, kde sedia ženy, i na kanceľ, kde i tomu všetkému nerozumel a neraz sa nudil.

Teraz však už ako žiak má svoje miesto v laviciach pre žiakov, a to je na chóre vedľa organa, odkiaľ veru vidieť len do chlapských lavíc a dosť. Chlapci šepcú, robia si protiveň a Stračkovie otec má nad nimi dozor i právo. To právo je poriadne hrubý remeň, ktorý neraz tľapne na chrbát za kázne, ani čo by prišil. Také niečo veru sa mu nezdá. Ale keď otec káže, tu neostáva, len zobrať knižtičku a ísť…

— Maroško, — privraví sa mu mamka, keď vojde do pitvora, prívetivo, — na, zajedz si! — podá mu plný hrnček i dve žemličky. — A potom choď!

— Ká—ava! — zažiaria chlapcove oči. U mamy na Rohu to neraz vyciedza z hrnkov, ale doma také ešte nemal. — Eh! — pustí sa s chuťou do hrnka. Keby len bol aspoň raz toľký!

Ako je však s kávou hotový, má už i knižku a chce ísť, tu vyjde z izby otec v ruke s malým okrúhlym tvrdým klobúčikom — štajfáčikom. Ide rovno k synovi, vezme mu klobúčik s červeným pierkom a vtlačí mu štajfáčik na hlavu.

— Toto som ti kúpil, — usmieva sa naňho, čo je zriedka. — V tom choď do kostola!

Maroškovi mohol kocúr radšej i tie staré zajace podrhnúť ako to. Oči vypleští na otca vydesene a ústa nedajbože vyriecť slova.

— Však je pekný? — myslí si otec, ako ho dojalo. — Taký len páni nosia. Iba pán farár a pán rechtor majú taký! Dobre ti svedčí, len choď!

— Ja nechcem! — zašomre konečne chlapec, červený, až mu idú líca tresknúť. — Ja v tom nepôjdem!

— Prečo? — zhíknu otec i mať naraz. — Veď to nosia páni!

— Ale ja som nie pán!

— A čože si? — zamračí sa otec. — Nechodíš po žobraní. Nemáš, čo ti treba?

— Ale je v tom nemôžem ísť… — bráni sa Maroš, ako vie.

— Musíš! — nástojí otec. — Veď si ho neukradol. Kúpil som ti ho statočne, aby si mal.

— Ja nemôžem! — pustí sa do plaču.

— No nerev! — obráti sa otec, akoby chcel ísť do izby, kde pri dverách visí poriadny remeň na vešiaku. — Povedal som ti, choď do kostola — tak sa ber!

Maroš vidí, s otcom sú nie nijaké špásy. I mať mu dáva znať posunkami — nepajediť otca, keď si už raz vzal ten štajfáčik do hlavy, ale ísť a ísť. Zoberie sa teda a ide. Spred Krdanov sa však vráti! Ľudia idú po ceste, všetci naňho pozerajú. Nie, to nemožno! Pôjde záhumním. Tam vyčká, kým ľudia prejdú… Ak voľakto pôjde, skryje sa za vŕbu a potom…

Aj tak urobí. Ukázať sa deťom, to radšej do Váhu! Kde by, či je on pán? A taký štajfáčik na hlave! Kde ho len parom vzal? Čo len nespravil niekto poriadnu dieru doňho, čo?

Konca záhumnia čupí začas za starou vŕbou, v ktorej sa i včely nosia. Naslúcha ich bzukotu, keď ľudia len idú a idú. Pomaly je to však redšie a on sa osmelí. Do mesta už ani nejdú, len z mesta kto—ten. Ešte chvíľočku a môže ísť. Obozretne kráča popri vode, keď zrazu — kto tu? Ujček Lalovie ide oproti. Ten, čo mu samca chytil na záhumní. Čo by si len pomyslel, nech ho zazrie v tom štajfáku? Iste by sa rozchichotal a zavolal by za ním: „Hej, ty Maroš odkedyže kozy štajfáky nosia?“ Nie, nesmie ho vidieť! A pozorne špehuje, kade ide ujec — pred vŕbami, či za vŕbami. Keď vidí, ide pred, tak on túli sa za vŕby. Keď sa majú stretnúť, Maroš práve vtedy prejde poza vŕbu nahor, keď ujec popri vŕbe nadol, a tak, akoby sa ani nestretli.

Tak on kráča, tak! Prešinie sa popri čiernej vode popod okná fabriky, kde otec robieva — prešinie sa ako tieň popod brány až ku kostolu. Tam vo dverách pichne štajfáčik pod kabátik a vyjde schodmi do chlapčenských lavíc. Nikto ho nezbadá, keď prisadne, leda sused. Nikto sa oňho neobzrie. Ešte sa spieva a vtedy to hučí i od organa. Slovo si skoro nepočuť. Prídu i iní chlapci, tí, či sliedili po záhradách, a potisnú Maroša. I Mišo Mrázik je medzi nimi o stajfačiku nevie ani jeden.

A Maroško sedí ako päť peňazí. Už to má v hlave všetko hotové, ako — čo. Keď sa kázeň skončí, vybehne najprvší a rozbehne sa letkom poza kostol, obíde ulice a dostane sa domov, nikto ani nezbadá.

Dospieva sa i tretia pieseň a ozve sa z kancľa hlas. Pána farára však nevidieť. Naslúchať reči, a nemať rečníka pred sebou, to je zle i pre starších, nie to pre také chlapčiská. Maroš má svoje starosti, hľadí pred seba vážne a sedí si ticho. Okolo neho je však šum. Chlapci sa poťahujú za vlasy, šepcú, hádajú sa, nezbedníci! Otec Stračkovie sa už druhý raz obzerá v túto stranu a v jeho pohľade je veľká hrozba. Pomaly sa chlapci celkom rozhovoria a počnú sa i smiať nahlas. Márne kazateľ zdvíha hlas, márne i zastane v kázni na znak, že už i on počuje tú druhú. Chlapčenské lavice sú už vo svojom elemente. Maroš sa ani nehne. Šípi, čo bude nasledovať. Všimne si, ako sa v mostických chlapských laviciach starému otcovi zježia krátke vlasy, ako tíško vstane prikráda sa poza operadla lavíc, stúpajúc na prstoch. Vidí, chlapci sa obzerajú, uškrnú jeden na druhého, a fuk! — sú pod lavicou i ten, i onen. I Mišo Mrázikovie, ktorý i jemu kýva — poď, poď chytro!

„Nie! Čo ja šiel?“ myslí si Maroško. „Ja som nešeptal. Ja som nikoho neťahal za vlasy! Sedím, ako sa svedčí v kostole, a keď i nič nepočujem, počúvam kázeň. Čo by sa ja kryl pod lavicu? Pred otcom Stračkovie? Veď je môj starý otec! Však on vie, že som tu i ja a ja ho nehnevám. Mne nič nespraví, ani nemá prečo!“

V tú chvíľu zjaví sa prešedivelá ježatá hlava otca Stračkovie ako červený mesiac nad stíchnutým krajom. V očiach kmitnú sa strely a v ruke švihne remeň. Maroško zbadá s hrôzou, že je v lavici len sám. Všetci sú už pod lavicami. Zdvihne oči k starému, akoby len chcel zavolať — starý otec, všetci robili krik, len ja nie. Ja som počúval kázeň, i počúvam, he! Ja som to, ja, Maroš, váš Maroško, jaj, jaj, a ma nepoznáte?

Všetko márne. Remeň capne na Maroškov chrbát, capne druhý i tretí raz. Štauch — štauch — štauch! celý kostol sa ozýva od toho.

Otec Stračkovie nepozerá, len bije a bije tvrdým remeňom, ako mu jeho dôstojnosť káže. Keď si hnev vylial, spustí remeň, obráti sa a ide do mostických chlapských lavíc počúvať kázeň ďalej.

Maroš nechápe, čo sa to s ním deje.

— Jój, starý otec! — vyderie sa mu z úst zúfalý sykot. Už je však neskoro — nik mu to nezlíže.

— Vidíš, ty blázon, — štopne ho zboku Mrázik. — Čo si nešiel pod lavicu? Volal som ťa!

Nešťastný Maroško sa však ani neobzrie. Sedí s gambami sinavými a namyká ho od žiaľu, namyká. Ani nezbadá, pri toľkej krivde, ako rukou zaborí štajfáčik. Sedí ani z dreva. Ale keď zaznie amen a pohne sa ruch i organ zahučí, schytí štajfáčik pod kabát a vyrazí z lavíc rovno ku schodom. Skáčuc na každú druhú priečku, raz—dva je von a potom uteká, čo mu nohy stačia, poza kostol na poľnú cestu…

Zájde až k veľkej fabrike, čo má najvyšší komín, v prostriedku obručami zviazaný. Zbočí do fabrickej ulice, potom rovno najkratšou cestou na záhumnie a tak domov.

Mamka práve dovára obed a otca ešte niet doma. Išiel kamsi na pole pozrieť ďatelinu, či ju možno kosiť.

— A ja vám ten klobúk nechcem viacej! — chytí štajfáčik a praskne ním o zem. — Nie som pánom, ani nechcem byť!

— No len, no, — háda mať, čo sa mu zasa prihodilo, keď je taký nasrdený. — Len aby ťa nepočul otec, len!

— Nech počuje! A on by si postavil taký klobúk, há?

— Nuž to nie! — diví sa mať, ako sa to chlapča vie vynájsť.

— Ani do kostola nepôjdem viac!

— Azda budeš ako pohan, ty papľuh voľáky! Čože ti tam z nosa odhryzli?

— Bili ma, a pre nič!

— Kto?

— Otec Stračkovie!

— Ba keby si netáral!

— Veru bili, a ako! Len tak hučalo v kostole!

— Tak si si musel zaslúžiť!

— Nezaslúžil! Ja som sedel ticho, — výprava mamke všetko, ako sa stalo. — Ja vždy musím odniesť za iných. Musel som dostať pre Zuzu Lalovie, i pre Pištáčku, i teraz len ja a ja…

— Vravím, — poľutuje ho mať, — ty si nešťastné chlapča. Ale musíš to robiť inak.

— Ako?

— Nuž ako druhí! Len sa nedáš biť!

— Veď už musím… — umienil si Maroš po takých všelijakých skúsenostiach. — Ale ten klobúk už nebudem nosiť. Vráťte ho tej panej, nech ho predá inde! — hľadí syn na matku prosebne.

— Dobre! Dobre! Ale otcovi aby si o tom nehovoril!

— Nie!

Prídu ľudia z kostola.

— Čo to len robili tí chlapci v tom kostole za tartas! — vravia ženy. — Vraj to tvoj, Mariena! — pristavia sa v Kozovie uličke.

— Ba veru nie! — ozve sa faktor Haruľa s knižkou v opasku. Dnes výnimočne stihol do kostola, keď zajtra už idú nadol. — Ja som sedel v mostických laviciach — videl som všetko. Maroš bol ticho, počúval kázeň. Tí, čo robili hurt, skryli sa starému Stračkovi pod lavice a on potom vybil toho, čo ostal sedieť. Veru by mal mať viac rozumu! Však vám je rodina!

Popoludní prídu i Stračkovci. Starý otec i mama a prinesú deťom všelijakých sladkostí. I peknú gumovú loptu pre Maroška.

— Jaj—jaj, čo sa mi nestalo! Čo sa mi len nestalo! — mrzí sa starý u Kozov.

— Čo také? — spýta sa mamka, akoby nevedela o ničom.

— Nuž vybil som Maroša, môjho Maroška som vyťal, a to remeňom v kostole! A pre iných! Veru pre iných! Iba potom som zbadal, keď bolo neskoro.

— Ba vám azda druhí povedali.

— Pravdaže i druhí, — netají sa Stračko.

— No však sa mu to zíde! — pohodí otec ťažkou rukou. — Bezmála dostal i odo mňa ráno. Keď nezaslúžil za to, dostalo sa mu teda za iné.

— A kdeže je Maroš? — spytuje sa mama Stračkovie. — Priniesli sme mu jedno—druhé na bolesť.

— Ktovie, kade blúdi! — preobliekala mamka Mišianka, čo už dobre behá, len sa hneď zafúľa v blate až po uši. — Veď on príde!

— Ani nejdeme od vás, kým nepríde! — hľadá starý peniaz vo vrecku. — Na, Mara, — podá mamke čosi groša, — dones nám niečo! Uvaríme si!

Mamka nemá koho poslať, keď Maroša niet. Ide sama. Otec zatiaľ rozloží ohňa, pripraží cukru, a keď žena príde, hriata sa uvarí.

Tak sa potom hostia ako po rodine.

Zrazu sa otvoria dvere a vbehne Maroš. Keď vidí otca Stračkovie, akoby len pustil korene do zeme. Ani kroka nespraví ďalej.

— Maroš, Maroško, — volá ho starý, — poď sem! Poď ku mne, dieťa moje!

— Čože, keď ste ma bili! A ja som nič, — tisnú sa mu slzy do očí.

— No veď, no! Pozri, čo sme ti priniesli! — ukazuje mu peknú gumovú loptu. — Tá bude tvoja!

— Moja? — spraví krok—dva bližšie. — Ale keď ste ma bili, a pre nič.

— Nuž hľa, — schytí ho starý otec k sebe, keď má už loptu v hrsti, — keď si ešte sprosták. Prečože si sa ty tiež neskryl ako druhí? Myslíš, ja azda vidím, kde bijem?

— Ale ja som bol ticho.

— To je nie to hlavné! Keď sa ja raz pohnem s remeňom, voľakto musí dostať. Ak nechceš dostať, máš sa skryť, či si robil a či nie.

— Veď ja už druhý raz budem vedieť!

— Aj si to zachovaj! Zíde sa ti to v živote… — vysvetľuje mu starý otec ked sú už šťastlivo po tom najhoršom. — A hriatej budeš?

— Nie!

— A prečo?

— Nuž — ja už chodím do školy, — odtisne chlapec pohárik od úst. — Slečinka nám povedali nepiť. To je vraj otrava. Ja už nebudem piť! Nechcem!

— Keď nechceš, ako chceš! — zdvihne starý otec pohárik v ruke. — Na dobré zdravie!

— Na dobrý úžitok!