ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvorodený syn Plajbásovcov, zvaných proste Koza, má teda tri mamy a dvoch otcov. Kramlíkovie mať — je stará mať. Stračkovie — je mama. A Plajbásovie — tá najpravejšia — tá je mamka.

Všetky tri sa starajú oňho — rozumie sa — ako o zreničku oka.

Svojho otca vidí Maroš najčastejšie v nedeľu. Vtedy nemá škvorne. I ruky má čisté od zoly. V robotný deň sa stretnú zriedkavejšie. Najviac na obed. Niekedy večer, ak sa chlapec nezoberie k starej materi na Nižný koniec. Otec len robí a robí. Hovorí málo a je prísny. Syn sa rád prizrie na červené ružičky v jeho lícach. Ale sa ho bojí — a ešte viac hrubého remeňa, na ktorom ostrieva britvu. Najmä keď ho večer ženie vždy na potok umyť si nohy…

— Pozri, aké ich máš! — ukazuje mu hrubým prstom. — Repu ti možno na nich sadiť.

Maroško cíti — otec má pravdu. Ale voda, rinúca sa zo skalnatých nebotyčných hôr, keď zájde slniečko, je studená. Preto, keď sú už kravy doma a večernú žiaru prebíja prvá veľká hviezda na západe, chlapčisko sa stratí. Keď bol menší, čakal pri maštaľných dverách, kým mať podojí Rysuľu. Nadúchal sa mlieka, koľko stačil, ešte bolo teplé, spenené. Teraz už akosi nestojí o to. Radšej má slaninu, čím ho traktuje otec u Stračkov. Doma už poznajú jeho muchy, a keď ho zrazu niet, nehľadajú ho. Vedia, kam sa podel.

Práve sa ponáhľa a zas nakrivuje ústa. Okolo modlitebnice zahnal sa naňho oneskorený bujak, mumlavý, rozpajedený od pastierskeho kyja. Maroško odskočil do uličky, kľuckajúc a revúc. Palec si zrazil, chudáčik, o kameň, čo je nie milá vec. A potom — má aj iný žiaľ, a to pre basu. Už je veru po nej. Naťahoval sa o ňu s ním kamarát Mišo Mrázik, silný chlapčisko a hrdý, veď majú doma i kone. Stalo sa to pri mlynici za humny. Maroškovi šiel do pomoci počerný, drobný Červeň, takto chlapča nič, ale prehodí i najvyšší topoľ kameňom. I Paľo Kľuchaj, sused, čo má holuby — priskočil na pomoc. Basa im ostala v rukách, ale kobylka praskla. I krk sa odlomil. Čo teraz? Maroško má prečo fikať…

Dlho však nenarieka — nieto kedy. Už sa dobre mrká a on by rád s otcom od Stračkov na vežu, ako mu bol sľúbil. I teraz cestou zavolal Mišovi do Mrázikovie dvora, kam pustil tak mimochodom i zo dve skaly do holubov: počkaj, ty nepôjdeš na vežu ako ja! Teba môj starý otec nevezme!

U Stračkov zabudne hneď na všetku bolesť. Starý si práve zapeká na ohnisku. Bafne dva—tri dymy a dá i Maroškovi potiahnuť zo zapekačky. Nech vraj skúsi všetko, čo sa mu zíde v živote! Chlapčisko však zjačí a počne si rukou pucovať ústa.

— Tuhé, čo? — smeje sa starý otec.

— Juj! — odtíska mu chlapec ruku.

— Nože si ešte!

— Ale iď, starý blázon, — vytrhne mu Maroška mama, chudučká, s vyhrnutým nosom a ostrými očami. — Či je on ty? Taký smrad mu pchať do úst… — a už mu tisne kus jablčníka, čo preňho priniesla pod zásterkou od Weissov na Rohu. — Na, zajedz si! Dobrý je!

Napchá si plné ústa, plnučké, a obalkuje sa ďalej okolo starého otca, ktorý mu je len ďalší príbuzný, ale tak si žiada volať sa. O chvíľu zas mu je zurval na kolenách a starý ho učí mesiace po česky, tak ako sú v kalendári: leden—únor… brezen—duben… vždy dva a dva. Tak si ich vraj lepšie zapamätať.

— Leden — únor… brezen — duben, — opätuje Maroško a pritom rúti jablčník, až mu zmizne z hrsti ako voda z riečice. — A ma vezmete na tú vežu? — odhodlá sa napokon von s tým, čo má v srdiečku utajené.

— A sa nebojíš?

— Nie!

— Tak mu schystaj, stará, nejaký teplejší kabát odo mňa! Pôjdeme!

— Kde by len šiel! — protestuje zasa žena. — Veď sa tam hore vynáči.

— Nie, mama, — objíme Maroš dlhé sukne. — Ja sa nebojím. Už viem i tú pesničku, čo zaspievame.

— Vieš? — zadiví sa mama. — A kto ťa ju naučil?

— Nuž starý otec…

— Teda choď, keď chceš! Ale potom nemrauč!

Pred desiatou tlčú sa už na mostickú vežu úzkymi, pokrútenými schodmi s lampášom dve postavy. Ten v dlhej kabanici, to je Stračko. Ten v kabáte s rukávmi po zem, to je Maroško. Ide za otcom s dlhočiznou trúbeľou v hrsti pod kabátom, až mu hrká tu i tu o schody. Mocne sa drží kabanice. Keď i lampáš hodí niečo červeného svetla, je tu jednako len tma. A stará modlitebnica, kde sa vychodí na vežu, tiež je nie dom ako dom. Predo dverami stáva neraz rakva, keď sa tu pochováva. Dolu je kamrlík so zamrežovaným okienkom. Sem strkajú Cigánov a všelijakých vandrovníkov. Chlapec si to už všimol a ide to pred oči. Nevie ešte, čo je strach, len sa mocne drží kabanice a kráča, kráča, vykračuje.

Hodiny hegajú — tp… tp. To je nič. Ale raz sa spustí rachot, akoby čosi ťažkého letelo nadol. Maroš sa zachveje.

— Si mi za chlapa! — ťahá ho otec nahor. — Azda sa bojíš?

— Nebojím sa! — chlapi sa tento. — Ale keď tak vrčí!

— Hodiny bijú! Nepočuješ?

A ozaj padajú ťažké údery tam hore. Najprv na menší zvon — potom na väčší. Čo úder, to zatrasie chlapcom.

— Desať hodín, — dočíta hlásnik z obyčaje. — No, už sme hore. Maroš si vydýchne, keď sa prederie pomedzi dosky a zazrie ústa a zvislé srdcia dosť objemných zvonov. Ten veľký a stredný ešte zvučia od úderov. Dobre si všimne, ako visia na robustnej drevenej stolici. Potom sa pritiahne k jednému zo štyroch veľkých okien s otvoreným spodným žaluzím a vyhliadne do krásnej letnej mesačnej noci… Aké sú malé tie vŕby a topole popri vode! — to je prvé, čo pobadá. I domce sú menšie ako tamdolu. Iba vrchy v diaľke zdajú sa ešte vyššími. Keby to videli Červeň alebo Mrázik, alebo Paľko Kľuchaj.

— Poď pomáhať! — potrhne ho vtom starý otec. A už i spustí drapľavým mocným hlasom do otvoreného okna:

Hlas sa nesie ponad usínajúce Mostice. Hádam ho počuť i za tú čiernu vodu do Sv. Petra a Pavla. Dolu na ceste zašteká pes ako odpoveďou. Tu—tam pristavia sa oneskorení občania a naslúchajú.

— Ale veď akoby tomu starému ktosi pomáhal tamhore!

— To má iste akéhosi mendíka! — vravia si chlapci pred krčmou, chystajúci sa ráno horeká — polplte zháňať.

A naozaj — k chrapľavému hlasu vinie sa i akýsi tenký jakot.

— Dvaja spievajú, dvaja, bohuprisahám, — dotvrdí všetkým Haruľovie faktor, vysoký chlapisko s blancierovým ^[1]opaskom, spredku od Kozov. — Neviem, či to nebude ten náš fagan zo zadku.

A Maroško spieva, ako pľúca stačia.

Keď dospievajú, starý otec lapí sa povrazu a veľký zvon pohne sa vždy vo väčších výhyboch. Maroško tiež nezaháľa. Zachytí časť povrazu a potrhá, až i srdce udrie. Ale nevydrží dlho. Potrhne vtedy, keď treba popustiť, čo iba prekáža.

— Iď, nechaj! — volá mu zvonár. Lenže nič nepočuť.

Chlapec už nezaťahuje, ale koniec povrazu nepustí. Oči mu horia a v duši je radosť, že môže zvoniť na veľkom. Ktože to z chlapcov—vrstovníkov dokáže? A ako sa ten hlas len pekne nesie. Celá veža sa otriasa pri úderoch ťažkého srdca:

— No, a teraz dolu! — ukazuje starý na schody, keď už pristavil srdce, zakosíliac ho povrazom.

— Ideme odtrúbiť!

Skoro nato sa i tlčú najprv Nižným, potom Vyšným koncom a trúbia a trúbia.

— Dobrý večer!

— Dobrý večer! — obzerajú si ich ľudia, čo ich kde—tu stretávajú.

— Už máte i pomocníka?

— Akože!

A Maroško vystupuje hrdo vedľa starého otca. I trúbu mu nesie, ale ju ešte nevládze nafúkať. Ináš by už on odtrúbil. Strach, čo mal na veži, celkom ho minul. Zdá sa mu, akoby už i sám narástol odvtedy, čo sa dal na toto učňovstvo. Keď idú popred Plajbásov, rád by i odbehnúť i zaklopať. Nech by videli! Ale nie — nejde! Ešte by ho vzali do postele.

Po desiatej príde jedenásta. Po jedenástej zas vyjdú na vežu. Odspievajú i zazvonia. Ale tu sa už počnú Marošovi oči lepiť. I zíva ako psík na pazderí. Pomaly ho všetko prestáva zaujímať. Ani do okien sa mu už nechce. A z jedného vidieť i komíny fabrík vo Sv. Petre a Pavle. I kostoly dvíhať sa v mesačnom pološere. Z druhého vidieť Váh, i reťaz vrchov, kde letujú ovce a jalovina. Nič ho nezaujíma. Ani rozprávanie starého otca, ani verš o Valibukovi, ktorý mu predrečnieva, aby sa naučil. Sadne si na brvno stolice a sedí. — Spal by si? — vezme ho starý otec pod kabanicu, bafkajúc zo zapekačky. — Poď, ľahneme si! Veď máme i posteľ. — A naozaj uloží ho do neveľkej prípravky vedľa schodov pod oknom. Ľahne si i on. Prikryje chlapca kabanicou. Nenačítal by do desať, starý chrápe ako cirkulár na píle a Maroško spí spánkom spravodlivých.

O druhej Stračko ticho vstane. Pozakrýva chlapca a zíde dolu ešte odtrúbiť, aby nepovedali. Keby sa teraz Maroško prebral, ľahko by spustil rev. Možno by sa i skmotril dolu schodmi a zabil. Ale to sa nestalo a nestane. Veď sa chlapec i pomodlil ako treba. A potom, nech sa učí, ak má byť z neho chlap!

Keď otvorí oči, už je deň. Ohliada sa po veži, po zvonoch, a tu nič. Pretiera si oči, či sa mu nesníva. Veď si pamätá, bol na veži, bol. I spieval, i zvonil. A tu na ňom ťažká perina a vedľa chrápe starý otec. Vydriape sa z hlavníc a — naozaj je v posteli u Stračkov. Na stene obrazy, akísi páni s knihami. Medzi oknami zrkadlo. A slniečko si krásne svieti. Hľadí na hodiny, ako ide to kyvadlo sem i ta a blyští sa. Lenže ciferník nepozná. Keď však vidí kvetavý hrnček na stole a vedľa kus bieleho chleba, hneď vie, pre koho je, i že už mama šla na Roh do Weissov.

Ako sa dostal z veže do postele, nič si nepamätá. Čo by sa však s tým i trápil? Má ho iné čo zaujímať. Ten kvetavý hrnček mu nedá pokoja. Ticho vstane a v košeli, ako je, prisadne ku stolu, schytlí hrnček oboma rukami a vtiahne si dobrý dúšok.

— Ej, to je dobré! A aké sladké! — mľaskne si Maroš, ktorý dosiaľ poznal hartuvanicu, polievku, koch, slaninu i pálenku a mlieko, ale také čosi nie. Púšťa do seba dúšok za dúškom a zajedá chlebom, ako by ho mrvil. Keď je hotový, odloží hrnček. A ak by to bolo pre oboch? Starý otec nemusí o tom vedieť.

— Maroš, kde si? Maro—óš? — hľadá ho starý, ešte sa len budí, hádžuc rukami po posteli. — Kde si, ty fagan voľáky?

— Tu! — zavolá tento z kanapy, naťahujúc si nohavice. Len ich ešte zapnúť. Teraz by sa zišla stará mať Kramlíkovie. A tá ani nevie, kde on bol. Bolo by ju malo! — Starý otec! — mršti sa Maroš.

— Čo?

— Keby ste mi zapli nohavice!

— A si už musel vstať? Kto je v noci na práci, môže vo dne spať.

— Ja nemôžem!

— A veď je už preč deväť — na moj dušu! — škrabe sa starý. — No, poď sem chytro! — vkladá mu gombík za gombíkom tvrdými prstami. — A pôjdeš i druhý raz?

— Kam?

— Na vežu. — Aha!

— A kde sa ponáhľaš?

— Za mamou.

— Kam? Do mesta? Veď ťa kone pridlávia.

— Nepridlávia.

— A trafíš?

— Trafím. Už som tam raz bol s mamkou. Bol veru, — chlapi sa Maroš.

— No, počkaj, — vstáva starý otec a už i naťahuje na trochu čierne gate úzke nohavice so širokým remeňom v páse. — Zajeme si a odprevadím ťa.

Maroško by za svet nepovedal, že je už po raňajkách. Keď mu starý otec strčí do úst rezeň slaniny, aby bol silný — zje ho ako hláča. A keď mu dá obliznúť pálenky, aby sa nikoho nebál — oblizne. Náhle sú po tom — idú. Starý ho vedie za ruku a odpovedá mu na sto otázok. Prejdú ohradou a cez mestské smetisko, zvané Kocúrkovo, kde na Veľkú noc búchajú z mažiarov. Čo a ako, to mu všetko musí vyrozprávať. Na rínku zas stane pred každým výkladom. Horko—ťažko dôjde konečne za stoličný dom, kde je veľký poschodový starý hostinec — u Weissov na Rohu.

— Teda, pozri, — vovedie Stračko chlapca pod bránu a ukáže mu na jedny dvere, kam chodia ľudia hore—dolu. — Ta choď! Tam je mama!

Maroš ostane sám. Sprvu ho to v takomto veľkom dome zarazí. Potom, keď sa obzrie a vidí, že je skutočne sám, poberie sa a opatrne vykročí. Báť sa nebojí. Veď bol i na veži a jedáva slaninu, aby bol silný, a pálenky mu dajú — nebáť sa nikoho. Podíde k otvoreným dverám, prichýli sa k stene a natiahne hlavu, zavolá:

— A nie je tu moja mama?

— Čo za mama? — vyvalí naňho oči akási tučná žena, ledva sa prace do dverí. — Mám je veľa na svete. Čo za mama?

— Nuž moja mama! Stračkovie! — nezľakne sa Maroš.

— Jaj, nech ho vpustia dnu! — počuje vtom mamin hlas. A ona už i vyjde proti nemu. Vezme ho za ruku. — No poď, ty fagan! Kde si sa tu vzal? Poď! — berie ho prekvapená celkom milo, — pomôžeš mi riad umývať!

Posadí ho na stolček k veľkému pocínovanému umývaču. A Maroško pomáha, ako vie. Veď je z robotnej famílie. Berie šálku za šálkou, hrnček za hrnčekom, ako sú na širokom stole v kope, a podáva… podáva. Ale nielen podáva, i nazrie do každého. A ak je v niektorom niečo, prevalí ho na hlavu a vydúcha, čo dosiahne jazykom.

— Dobré? — smeje sa tá tučná, okrúhla pani, čo ho pred chvíľou skoro nechcela vpustiť. Smejú sa i slúžky, štuchajúc sa do bokov s posunkami. Taký chlapčisko — hotová zábava. — Dobré?

— Dobré veru! — oblizuje sa Maroško od cukru, čo ostal v každej šálke na dne. Páni vari nevedia, čo je najlepšie! — naťahuje blaženú tvár. Čosi mu však brní v strapatej hlave. Zdá sa mu, čo pil ráno, bolo ako toto. Len je tu sladšie. Čo to len môže byť?

— Taký chlapčisko sa nestratí, — hovorí tá tučná.

— Bože uchovaj, pani kuchárka, — zdvihne mama nad umývačom vyhrnutý nos, utierajúc hrnček za hrnčekom a šálku za šálkou. — Veď by sme tri mamy plakali za ním. Pravda, Maroš?

— Aha! — vychraňuje tento zo šálky, čo sa dá.

— No na! — napchá mu mama do vrecka koláče. Aj dve kocky cukru mu dá, keď vidí — už chce ísť. — Daj si pozor, nech ťa voz nezadlávi. A trafíš domov?

— Trafím!

— Teda choď! — vyprevadí ho pred bránu. — Tade choď, vidíš? Tade! — ukazuje na cestu pomedzi vozy.

— Mama! — obráti sa ešte za ňou, keď už spravil krok—dva. — Mama!

— No čo? — vráti sa za ním. — Čo chceš?

— A čo to bolo, — pritiahne sa k nej, akoby nechcel, žeby ho niekto začul. — Čo to bolo, čo som pil?

— Káva, syn môj, — usmeje sa žena. — Káva!

— Ká—áva? — pokýval si Maroško hlavou. — To je dobré. Musím i mamke povedať, nech navaria!