Zlatý fond > Diela > Autobiografické črty


E-mail (povinné):

Albert Martiš:
Autobiografické črty

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Všeličo z cesty

Keď hýbal som sa z domu, tak som sa odberal od mojich domácich, akoby som ich nikdy viac nemal vidieť; necestoval som síce v luftbalóne, ako Vojtov Jozef, ale po železnici, kde pri toľkých železničných karamboloch človek nie je istý, že s celými údami alebo so životom domov sa vráti; alebo povedzme, že náhoda by ma bola zaviedla do Aninej v ten čas, keď to žandári robotníkov strieľali, či nemohli aj mňa zastreliť?

Blížili sme sa k Vršcu. Už zďaleka bolo vidieť vršacké vrchy, ktoré pred dovandrovaním fyloxéry milióny okovov vína vydávali, a Francúzi dorábali z neho šampanské; teraz ale čnejú pusté, len kde-tu posiate chudobnými chatami a starými vilami.

V najnovšom čase zakladajú vinice americkou révou vysadené, avšak mnoho času ubehne, pokým sa vršacké pivnice vínom naplnia.

Vršac, predtým eminentné srbské mesto, dnes už Švábi opanovali. A tak to ide so všetkými dolnozemskými od Srbov obývanými mestami a čiastočne aj dedinami. Tam, kde predtým býval dobrosrdečný a v pohostinnosti vynikajúci Srb, zahniezdil sa dnes holobradý, bezfúzy, antipatický Šváb s mesiačkovou tvárou. Srbov ničí ich prepiaty luxus, potom lenivosť a naposledy nečinnosť a zmalátnelosť ich inteligencie. Škoda toho dobrého srbského ľudu, že tak ľahko opúšťa tú zem, za ktorú cez storočia svoju junácku krv prelieval.

Konduktor oznamoval Temešvár. Vstúpil som do skvostnej jedálne. Tu mi napadlo, že tam prítomní Rumuni a Rumunky z inteligencie hlasne zhovárali sa rumunsky. To ovšem mohlo napadnúť len mne, Slovákovi, keďže naša slovenská inteligencia na viacerých miestach nedá sa ani poznať, že vie po slovensky. Chvalabohu, že nám z ľudu kynie spása, ktorý je pobožný, mravný a pracovitý, pritom konzervatívny.

Driemajúci prešli sme Segedín. Bolo už k ránu, keď sme sa dostali do Ceglédu. Keď počujem meno tohto mesta, zimomriavky mi prejdú po chrbte. Na stanici tohto mesta roku 1895 len šťastná náhoda a prozreteľnosť božia chcela, že zo šesťsto učiteľov vinou železničných neporiadkov nezahynula aspoň štvrtina. Bol som aj ja medzi nimi, a keď nešťastie pominulo, každý môže pochopiť, o čom sme sa mohli zhovárať. Jeden vyratoval, koľko asi vdov bolo by zostalo na osemdesiatpäťzlatovej penzii; druhý s istotou tvrdil, že by nikdy viac sirôt nebolo zostalo, ako vtedy, lebo učitelia, ak nie na iné, na deti sú veru požehnaní. Koniec rozhovoru bol Trefort, ktorého sme ani jeden nechválili; nuž ale ako ho aj chváliť, keď povedal, že učiteľ môže na tristo zlatých dobre vyžiť.

Do Pešti bol som predvolaný za svedka k súdobému pojednávaniu pre urazenie jeho Veličenstva. Urazenie spáchal jeden tulák. Pojednávanie opisovať nejdem, len jedno vám prezradím, že sa ten tulák volal Szenziványi Zsigmond a jeho zástupcom bol Lehotzký, mladý pravotár, rodom z Turca, z Bystričky.

Navštíviac behom pár mesiacov už po druhý raz hlavné mesto, hľadel som čím skorej vytratiť sa z tej trmy-vrmy. Prechádzajúc ulice ako „landpomranč“ bál som sa fiakrov, povozov a najmä chýrečnej elektrickej železnice.

Večer pohol som sa druhou dráhou na Suboticu a Nový Sad domov. So mnou vstúpili do vozňa dvaja praví Maďari. Keď presvedčili sa, že nie som žid, začal sa medzi nami rozhovor.

— A či aj u vás jesto toľko židov, ako u nás? — pýtal sa ma jeden.

— Veď som aj ja len z Uhorska a v Uhorsku je teplá hrada pre židov, — odpovedal som mu ja.

— A či aj u vás kupujú zeme židia, — dozvedal sa druhý, ktorému som ja prisvedčil, a ktorý mi nechcel veriť, že dnes-zajtra budú dve tretiny uhorských panstiev v židovských rukách.

Hovorili mi, že idú na schôdzku sociáldemokratov do Subotice.

Boli asi štyri hodiny, keď sme prišli do Subotice. Usadiac sa v jedálni k raňajkám, obrátil som svoju pozornosť na mladého, poriadneho chlapa, ktorý na rukách niesol v ručníku zavinuté asi poldruharočné dieťa. So vzdychom sadol si neďaleko mňa.

Osmelil som sa spýtať sa môjho spolucestovateľa a otca dieťatka, kam cestuje. On na to, že ide k sestre s malým dieťatkom, ktoré tam nechá.

Poznamenal som, že či mu snáď žena zomrela? Smutne pozrel na mňa a riekol:

— Keby radšej bola zomrela, — to je beštia a nie matka.

V krátkosti mi potom vyrozprával, že je Subotičan, zámočnícky remeselník, že vzal si proti vôli svojej matky Maďarku zo Segedína, za čo ho matka vydedila. Začas že dobre sa im viedlo, lebo behom dvoch rokov kúpil si dom. Pri prvej domácej zvade riekla mu žena, že je „vad rác“. Toto ho veľmi namrzelo a od toho času začal sa medzi nimi zlý život. Ona vyvárala a vypekala, čomu sa tovarišia nenahnevali. Pred pár dňami ušla s jedným tovarišom.

Ľutoval veľmi, že dľa rady matkinej nevzal si Srbku.

Tak to býva, keď človek cudziu rastlinu presádza do pôdy, ktorá nemá podmienky k bujnému žitiu.

Zastali sme na stanici Nový Vrbas. Rozpomenul som si na nášho Godru a dobráka Zvaríniho, ktorého nebohý Daniel Koléni len Zvarom menoval.

Tri roky strávil som tu ako študent. Ako druhotriednik naučil som sa knihy viazať a z toho kupoval som si knihy, šaty a iné veci.

Nejdem opisovať city a rozpomienky, ktoré ma opanovali pri zhliadnutí môjho rodiska Kulpína. Nezadlho zastali sme na stanici kysáčskej. Kysáč pozná skoro každý po Štelcerovi. Akí sú ľudia vrtkaví: za dlhý čas nemal Štelcer tam úprimnej duše, keď ale odchodil, plakal celý Kysáč za ním, a to len preto, že vystúpil proti neriadom notárov, slúžnovcov a stolici, a toto mu i väzy zlomilo. Pokým vystupoval proti panslávom, každá, čo i najväčšia chyba bola mu odpustená. Štelcerove zlé stopy poznať v Kysáči. — Kysáčanom radím, aby si založili školskú, cirkevnú i obecnú knižnicu; jednu už majú, a ľud rád číta.

Zosadol som v Novom Sade — tiež mesto, kde prežil som kus mladého veku. Tu som poznal nášho bodrého Jozefa Podhradského. Rád som bol, keď mohol som sa slovensky pokloniť, a on vždy krátko poďakoval.

Nový Sad odvtedy veľmi sa premenil, teraz už patrí medzi tie najkrajšie stredné mestá Uhorska.

V rokoch osemdesiatych boli si Srbi na jednom malom námestí dosť pekné, priestranné divadlo postavili, v ktorom i maďarskí herci hrávali, a dnes akoby ho tam nikdy nebolo bývalo. Počul som, že maďarsko-židovská mestská rada uzavrela divadlo zrúcať a že napriek protestu menšiny bolo zrúcané. A väčšina obyvateľov sú Srbi.

Prebehnúc na železnici ozrutný most, vbehli sme do tunelu popod Petrovaradín, a boli sme v Slavónii. Smutne to i tu vyzerá, odkedy fyloxéra vinice zničila; kde-tu vidno zem prekopávať pod americkú révu.

Prejdúc našu slovenskú Starú Pazovu, o malú hodinu prišli sme do Zemuna a stadiaľto popri Belehrade na parolodi do Pančeva. Na súmraku dotiahol som šťastne domov, kde ma moji domáci s radosťou očakávali.




Albert Martiš

— autor didaktických rozprávok a noviel Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.