Zlatý fond > Diela > Známy rukopis


E-mail (povinné):

Albert Martiš:
Známy rukopis

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov


 

Známy rukopis

Veľkonočný týždeň je pre svedomitého evanjelického farára týždňom najväčšej práce. Všetci ľudia sviatkujú; farár sotva odloží vidličku, už si sadne v kancelárii za stôl a rozmýšľa nad šiestimi-siedmimi kázňami, ktoré má svojim veriacim od kvetnej nedele po veľkonočný pondelok z kancľa a spred oltára povedať. Učiteľ-kantor sa tiež potí, najmä pri pašiách v kvetnú nedeľu a na Veľký piatok, a ešte ak je farár prisvedomitý a na prosbu kantorovu nechce z pašií ani jednu pesničku vynechať, potom spoveď v oba spomenuté sviatky — vo väčšej cirkvi okolo dvesto spovedníkov, — organovanie a spievanie dvadsať až dvadsaťpäť pesničiek, od deviatej do jednej hodiny, odoberie obom cirkevným úradníkom apetít. Darmo ponúka pani farárka muža: — Duša, ty si skoro nič nejedol. Papkaj mi ešte, papkaj! — Duševne a telesne zmorený farár len rukou mávne a uteká zasa do práce. Ani u učiteľa-kantora je nie ináč. Tam učiteľová hovorí: — Mužík môj, prečo neješ? Veď mi na posmech schudneš! — Učiteľ sa vyvalí na diván a nevrle zašomre: — Zobuď ma pri druhom zvonení na večiereň!…

Ale vo veľkonočný pondelok po večierni mali by ste vidieť veselé tváre oboch pracovníkov — veď už i organy veselšie hlasy vydávali, — ožili po šťastne skončenej práci, ženám sa usmiali, z ponúknutých sladkostí, fajčiac, od žien si vzali, i vínka si upili atď. Im nastal sviatok, keď ostatní začali za ním banovať.

V takýto veľkonočný pondelok šiel mladý ešte učiteľ Tomáš Pevný už pred večerom navštíviť nového, nedávno prišlého kaplána Pavla Skalu. Obaja sa spolu už viac ráz zhovárali. Mali rovnaké zmýšľanie, obaja milovali slovenský ľud, obaja chceli zaň pracovať, poznajúc sa, ctili a milovali jeden druhého, preto sa vzájomne navštevovali.

Učiteľ Tomáš držal mladého kaplána za odchodnejšieho, ako iných mladších ľudí — kňazov, kaplánov a učiteľov, lebo kaplán Pavel bol jeden z tých siedmich prešporských teológov, ktorí nechceli podpísať hanopis, ktorý ich zakrnelí šovinistickí kolegovia na nášho oslávenca dr. Jozefa Miloslava Hurbana v ich nízkom zmýšľaní napísali, začo potom kalváriu utrpenia prešli, od tých zapríčinenú, ktorí učia v mene Najväčšieho Učiteľa ľud milovať. Čousi protekciou potom predsa vysvätili ho za kňaza a tak sa dostal za kaplána do cirkvi, v ktorej bol učiteľom Tomáš.

Učiteľ Tomáš veľmi rád rozprával epizódky zo suplikačky. V spomenutý veľkonočný pondelok začal rozprávať kaplán, ako sa bol raz zaľúbil do krásneho dievčaťa.

— Bolo po vyšetrovaní, — začal kaplán rozprávať, — pre ten hlúpy hanopis na nášho znamenitého muža učenca, kňaza výborného, dr. Jozefa Miloslava Hurbana. Pri vyšetrovaní odôvodnil som mučiteľom-profesorom prečo som hanopis nepodpísal a ani nikdy podobné čarbaniny nielen ako budúci kňaz, ale ani ako človek nepodpíšem. Moje dôvody uznali za správne a odporúčali ma biskupovi, žeby ma vysvätili. I to sa stalo. Kamaráti si žiadali, aby sme si v tú noc na moje trovy polumpovali. Po lumpovačke odprevadili ma ráno na paroloď, lebo som sa chcel naším valným Dunajom dostať sem na túto kaplánku.

Boli sme všetci ružovej vôle, k čomu prispelo septembrové teplé, svieže ranné povetrie. Ružová bola i hmla, nad kalnou vodou Dunaja sa vznášajúca, ružové boli i šaty žien a dievčeniec, ktoré sa na nás dívali a náš veselý smiech počuli z paluby bielej lode, na ktorú som už i ja vystupoval.

Už na moste, pri rozlúčke, huncút Jano hlasno mi privolal:

— Zbohom, Paľo! Vesluj na člne života šťastne! Len si daj pozor teraz, Paľo, žeby si sa neutopil v náručí nejakej nymfy dunajskej! — a tu pozrel významne na dve dievčence na palube lode.

— Netáraj, Jano! — privolal mu kamarát Ďuro, — či nevieš, že Paľo vie dobre plávať; ten i s tou nymfou na chrbte i cez Červené more prepláva, a ešte ak bude pekná!

Paroloď zapískala a matróz odcengal tri znaky. Loď sa pohla a kamaráti sa smiali a za mnou volali, ale som im už nerozumel. Ešte mi i do diaľky klobúkmi kývali, i ja som im prikývol posledné zbohom a obzrel som sa vôkol. V bezprostrednej blízkosti stáli dve nymfy, na ktoré Jano tak významne hľadel. Ostal som stáť ako zakopaný stĺp. Potom som počul nežne a milo zvučiaci slovenský rozhovor.

— Mne sa vidí, že ja toho, čo ho menovali Janom, mám poznať, — hovorilo staršie, asi dvadsaťročné dievča, — pravdepodobne to on bude, spolužiak môjho brata. Ja som ho videla ešte ako gymnazistu, keď sme boli s oteckom v Bystrici pre brata.

— Či to nebude ten, — hovorilo asi sedemnásťročné dievča, — o ktorom tvoj brat Milo rozprával, že v Bystrici na hrabliach padol do Hronu a skoro sa utopil?

— Ten je to, ten! Milo hovoril o jeho odvahe a smelosti veľmi mnoho. Netajil pred spolužiakmi, že je Slovák, lebo sa ich nebál. To… to je ten Janko Slovák, ako ho brat Milo menoval.

Počas tohoto rozhovoru som si dievčence obzrel. Staršia bola bielej pleti, v lícach ruže, oči z lupienkov nezábudky poskladané, vlasy akoby zlatom posypané, účes zvláštny, visiaci trochu nadol na oboch sluchách, čo dodávalo tvári zvláštny, príjemný výraz, živosť. Slovom, bolo to dievča zriedkavej krásy. A musím dodať, že sa v jej pohyboch javila vytríbená elegancia. Mladšia bola dievčina hnedej pleti, slovenská dobrota vykúkala jej z očí a z tváre. Patrilo k dievčatám, s akými sa najviac v živote stretáme.

Hľadiac na dievčence, zbadal som, že odo mňa očakávajú, že sa im predstavím. Bez rozmýšľania pristúpil som k nim so slovami:

— Som smelý vám, slečinky, sa predstaviť. Som Pavel Skala, kaplán.

— Ja som Ema Kalná, — s príjemným úsmevom mi podala ruku staršia.

— A ja som Emina sesternica Vlasta Brkných, — zapáliac sa, uklonila sa mi mladšia a silne mi ruku stisla.

— Z vášho rozhovoru som vyrozumel, že poznáte môjho kamaráta Jana, — pokračoval som, — je on veľký furták. Prosím, i ja som s vaším bratom známy. A kde je Milo?

— Brat Milo je dobrovoľníkom v Ostrihome. Ideme ho navštíviť s Vlastou. Bude to preňho prekvapenie. Chudák, on myslí na mňa a stŕpa za mňa, že ma po vyšetrovaní zatvoria.

— Tak i vy ste boli na vyšetrovaní, ako i ja? Môžeme si ruky podať, — a podal som jej ruku, — i ja som dnes zhodil z väzov vyšetrovanie. Mne dobre vypálilo; a vám, slečna?

— I mňa oslobodili: keď som sa za poštársky úrad poďakovala, stala sa žaloba bezpredmetnou, — chladne, ale predsa vzrušeným hlasom hovorila Ema.

— A smiem sa spýtať, za čo vás dali pod obžalobu? — pýtal som sa.

— Bola som poštárkou. Vrchnosti mojej pošte oznámili, že som rozširovala medzi naším ľudom Národný hlásnik, aj iné slovenské časopisy a knižky. To bola pravda. Dva razy mi odpustili a na treťom som dnes sama z úradu zaďakovala.

Učiteľ Tomáš najprv zbledol, potom sa začervenal a pot mu tvár zalial. Kaplán to zbadal, preto sa pýtal:

— Pán učiteľ, čo vám je?

— Nič, nič, len rozprávajte ďalej, mňa to zaujíma, — robil sa ľahostajným učiteľ.

— Tak sme obaja panslávi, — hovoril som slečne Eme. — Mňa vyšetrovali, že som nepodpísal blbý hanopis proti nášmu výtečnému Hurbanovi.

Ema ma prerušila, vyskočiac chytila mi ruku a vrelo ju stisla, rieknuc:

— Čítala som a teší ma, že mám šťastie poznať jedného z tých siedmich slovenských junákov, ktorí si otca, učiteľa nášho národa so svojím podpisom nepohanili, ale sa odhodlali radšej trpieť a konečne sa zriecť i životnej dráhy, na ktorú sa za mozoľnatý rodičovský groš toľko rokov priprávali. Zo srdca vám gratulujem k vášmu smelému a mužnému skutku. Ďakujem vám v mene mnohých!

Len teraz som sa začal tomu veľmi tešiť, keď ma tak krásne dievča pochválilo, že som nepodpísal ten odiózny hanopis. Potom som jej a Vlaste vyrozprával priebeh môjho vyšetrovania, a začali sme sa o všedných veciach zhovárať.

Sedeli sme na lavičke. Príjemný vetrík dul a hral sa s Eminými vlasmi. Ona sa nahla nad zábradlie a hľadela do peniacej sa vody.

— Slečna, čo vyzeráte tam vo vode? — spýtal som sa jej.

— Vyzerám nymfy, ktoré váš druh v Prešporku spomenul.

— Darmo vy tie vyzeráte, slečna; kamarát Jano myslel na vás, že ste vy tie nymfy, a ja mu dám za pravdu.

— Dedinské nymfy z močiara, — riekla Vlasta, zarumeniac sa od smiechu.

— Tak by sme my mladí ľudia boli žaby-skokany z dedinských močiarov a vy by ste boli pred nami predsa len nymfy, ktoré sa v rose kúpajú, na ružiach spia, na krídlach slávika lietajú, pri speve jeho usínajú…

— A pritom staré panny ostávajú. Hihihi! — smiala sa Ema jasným altovým hlasom, a nahla sa ešte viac cez zábradlie.

— Preboha, slečna, padnete do vody! — skríkol som a pristúpil som bližšie k nej.

— Nebude ma škoda: ako som stratila úrad, tak sa môžem i ja stratiť, — a nahla sa ešte viac cez zábradlie, takže ju už i Vlasta za sukňu chytila.

— Veľká škoda by vás bolo, a ešte do tak chladného hrobu keby ste padli! — jedným dúškom som to vydeklamoval.

Ema sa trochu ku mne obrátila, hlboko mi pozrela do očí. Ach, ten pohľad! Nezabudnem naň nikdy. Potom riekla:

— A keby som naozaj padla do vody?

A jej krásne oči sa ma ešte viac spytovali.

— Ak padnete… ja skočím za vami! — odvetil som odhodlane.

— Ach, môj klobúk! — skríkla Ema. — Vlasta i ja sme priskočili a zachytili sme žartujúce dievča, lebo už rovnováhu tratila, chytajúc si klobúk. Ja som ju v náručí doprostred paluby odniesol. Pocítil som teplotu jej tela, počul som klopanie jej srdca a zavoňal som ruže jej líc…

— Ďakujem, — povedala ticho. — Keby mi tak bol klobúk dôvody spadol? — a zas uprene hľadela mi do očí.

— Bol by som za ním skočil, — riekol som, len aby slovo nestálo.

— A viete vy, pán kaplán, naozaj dobre plávať? Veď vás jeden druh vychválil, — uspokojivo vravela Vlasta.

— Ako sekera, — odvetil som, a na tom sme sa potom smiali.

Odraziac sa od komárňanskej lode, plávali sme k Ostrihomu. Už zďaleka sme videli na vŕšku postavenú baziliku, a tu sa potom rozpriadol medzi nami dejepisný rozhovor. Pristavili sme sa pri viacerých menších staniciach na oboch brehoch Dunaja. Už pri samom Ostrihome začali sme sa lúčiť. Ema pri podaní mi svojej teplej, ružovej ruky pošepla:

— Píšte mi, i ja vám budem písať, — a zas mi pozrela do očí. Jej milý, vrelý pohľad vrezal sa mi do duše.

Vlasta, podajúc mi ruku, zapýriac sa, hovorila:

— Keď budete písať vášmu druhovi Janovi, odpíšte mu, že ho dala dedinská nymfa z močiara pozdraviť.

Naoko veselo sme sa rozlúčili, ale mne sa len vzdychalo a vzdychalo, srdce mi prudšie bilo a hrdlo mi niečo zvieralo. Hľadiac na baziliku, miznúcu z obzoru, pomyslel som na Jana a divil som sa mu, že ma vystríhal pred nymfami. Jedna z nich mi môj pokoj duševný so sebou vzala…

— Slovom, — prerušil učiteľ Tomáš kaplána, — buchli ste sa poriadne do Emy! Písali ste jej?

— Poslal som jej dve pohľadnice malého významu, ale ona mi už tri listy poslala. Prvý slovenský, v ktorom mi lásku vyznala, druhý maďarský, v ktorom ospevuje moje čierne oči a karmínové pery, a tretí mi písala po nemecky, v ktorom už ide zúfať, že jej neodpovedám. Sľúbila mi, že mi štvrtý list napíše po francúzsky, a ja francúzsky neviem. Prosím vás, poraďte mi, čo mám robiť?

— Čo tu robiť? Ľahká rada: ak ju milujete, vyznajte jej lásku a sľúbte jej, že si vezmete Maru, keď dostanete faru.

Po tejto rade Tomáš zvážnel a pokračoval:

— Mne sa zdá, že ja to dievča poznám. Prosím vás, ukážte mi rukopis.

— Vďačne, pán učiteľ.

A kaplán adresy listov ukázal.

Učiteľ Tomáš zbledol, na chvíľu si oči šatkou zakryl, potom zhlboka si vzdychnúc, riekol:

— To je ona, to… ktorá ma za tri roky za nosom vodila…

— Vy poznáte to dievča? A odkiaľ?

— Nakrátko vám rozpoviem. Ako suplikant som na svojej ceste vyše dvesto dievčeniec poznal; najkrajšia, najmilšia mi bola Ema. Tri dni som u nich ostal a vyznal som jej lásku. Ona mi povedala, že ma tiež miluje. Celý ich dom slúžil cudzím bohom. Týždenne som jej písal päť listov, a ona mi poslala dva-tri do týždňa. Naučil som nielen ju, ale i všetkých domácich náš národ milovať, učil som ju nášmu pravopisu, nakoľko som ho sám vedel. V každom liste ma uisťovala o jej vrelej láske ku mne… Obaja sme boli šťastní, že sme sa poznali… A koniec bol: keď som stanicu obdržal, kostolným poriadkom som si ju pýtal. Vyhýbala tak i tak, a konečne mi odpísala, že ju tetka nechce dať tak ďaleko od seba. Oči sa mi roztvorili; nehľadiac na telesnú, hľadal som duchovnú krásu… našiel som, šťastný som… Poznáte moju dobrú ženu?

— Tak vám je naozaj tento rukopis známy? — pýtal sa kaplán.

— Za tri roky som sa tešil v ňom a zámky na základe tohoto rukopisu som našej láske staval. Teraz vám už úprimnú radu dám. Odpíšte tomu dievčaťu: či neprekazí jej tetka váš sňatok s ňou, ako prekazila jej nespočetné sľuby učiteľovi Tomášovi dané, a potom uvidíte, čo vám a či vám vôbec odpovie.

Spoločne skombinovaný list kaplán odoslal. Odpoveď nechodila, ale o niekoľko mesiacov prišlo oznámenie, že sa slečna Ema zasnúbila s tým a tým. Kaplán, prečítajúc si tú správu, zhlboka si vzdychol a povedal:

— Bola pekná, milá… koketa.

Boh pozná vnútorné city a myšlienky človeka, preto učiteľ Tomáš nevie, prečo kaplán, dostanúc faru, ani podnes nedoviedol si do nej Maru, a ešte menej vie to, že keď farár Pavel miluje ľud slovenský, prečo nepreloží ani krížom slámky za národ slovenský?!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.