E-mail (povinné):

Albert Martiš:
Prvý hriech

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

Prvý hriech

Len výchova dobrá robí človeka človekom, zlá výchova spotvorí na človeku obraz boží.

O svojom otcovi, ako vychovávateľovi rozprával mi jeden môj známy:

„Môj otec,“ tak mi rozprával, „bol na väčšej dolnozemskej dedine učiteľom, a môžem povedať (nieže bol mojím otcom): patril k tým starým dobrým učiteľom, ktorí v škole dvesto detí učili, ale nikdy sa nepožalovali, že pre veľa žiakov nemôžu nič naučiť. Môj otec ešte pred začatím vyučovania vbehol do školy, veselo pozdravil deti, spýtal sa, či sú niektoré z nich nie choré, či sa všetci modlili, umyli a či všetci napísali úlohy. Lebo nebolo toho dňa, že by nás bol domov pustil bez písomnej úlohy. A ak niekto z nás jedno alebo druhé zameškal urobiť, vedel dobre, čo nasleduje. Neumytého môj otec dal umyť v studenej vode až po pás, a sám dozeral, žeby ho dobre umyli mocnejší žiaci; kto sa nemodlil, toho prísne rečou pokarhal, a ak sa to jednému viac ráz prihodilo, s tým nikdy nezažartoval, čo žiaka veľmi mrzelo; ak si dakto úlohu neurobil, musel v škole zostať, napísať si ju tam. Za učenie nás skoro nikdy nepokutoval; najväčšia pokuta leňocha bola, že ho posadil medzi zlých žiakov: potom už potrvalo, pokým sa vyškriabal na svoje predošlé miesto. On nikdy ani v žarte neklamal, a veľmi prísny bol voči klamárom. Ak niekto vyznal svoje previnenie, pohladkal ho a vyžiadal si od neho sľub, že to nikdy viac neurobí. Veľmi trestal za neposlušnosť a za oplzlé slová. Najväčšia pokuta nás všetkých bola, keď otec povedal, že za toľko a toľko dní nebude nám rozprávať rozprávky.

Záhradníkom bol veľkým, žiak alebo žiačka, ktorých pred školou alebo po škole zavolal do záhrady a tam ich praktične učil, pokladali si to za odmenu. Dievčence učil nielen sadiť, ale i variť kuchynské rastliny. V čas oddychu vzal palicu do ruky a ponavštevoval rodičov svojich žiakov. Bolože radosti potom, keď niektorého žiaka alebo žiačku pochválil pred celou školou za usilovnú prácu v záhrade!

Budúcim roľníkom vštepoval lásku k ich stavu a v živých farbách maľoval, aký je krásny stav sedliacky, takže každý žiak chcel byť sedliakom. Keď zas živo opísal stav remeselnícky, tu zas všetci chceli byť remeselníkmi. Ale môj otec skoro každému povedal, čo z neho môže byť. To pri mnohých sa i splnilo. Málo takých bolo, ktorých tým vyznačil, že môžu byť z nich učení ľudia.

Otec bol učiteľom nielen v škole, ale i v živote. Pokarhal, ale i poučil lenivého gazdu; vysmial pre neočesané kone; koho videl jeden deň opitého, toho na druhý deň išiel doiste pokarhať, a nebolo prípadu, že by ho neboli poslúchli. Zvlášť na kartárov, ako sám hovoril, zlodejov božieho času, veľmi sa mrzel, a podarilo sa mu ich vyhľadať, čo sa kde skryli. Ale potom ani nebolo kartárov v našej veľkej obci.

Ženy, najmä jeho žiačky, boli skoro všetky poriadne gazdiné. Ktorá si zanedbala dom, k tej musela moja matka často na návštevu chodiť, o čistote a domácom poriadku sa s ňou zhovárať. Potom už i otec šiel ta, pochválil čistotu a domáci poriadok.

Len tomu sa divím, že môj otec nikoho nepokladal za svojho nepriateľa. A skutočne, čo mnohí i nahnevali sa, necítili hnevu oproti nemu.

Ak bol prísny oproti cudzím, tým prísnejší bol oproti nám, svojim deťom. Ale jeho najprísnejšie vystúpenie končilo sa bozkom na čelo.

„Naša matka (tú opísať potreboval by som deň i noc),“ hlas môjho známeho zmäkol, „môj otec medzi tisícimi dievčatmi nemohol si vybrať sebe rovnejšiu. Obaja boli prísni, a ešte ani dnes nemôžem pochopiť, ako to mohlo byť, že som ich nikdy nepočul vadiť sa. Ani len jedno nedobré slovo jeden druhému nepovedali.

Náš otec bol sudcom, matka exekútorom; otec povedal svoju žiadosť, a matka nám to už ako rozkaz vydala; otec prikázal, matka zakázala; otec pohladil, matka bozkala; otec nás pobozkal, matka odmenila. A tak to šlo vždy, nevideli sme slabosti rodičovskej ani na jednej strane. Preto sme sa každej chyby chránili, nemajúc obrancu ani v otcovi ani v matke.

Na jar už dobre po Jozefe, mávali sme v našej obci jarmok. Tomuto sa tešili cez celú zimu všetci; najmä my chlapci. Ešte na Kračún sme mysleli na jarmok a odkladali si grajciariky naň. Veď sme si tam mohli kúpiť všetko od výmyslu sveta, od píšťalky a dreveného koňa až po trúbu a krásneho živého koňa, od dvojgrajciarovej pištolky až po drahú pušku, od žabikláča až po mäsiarsky veľký nôž. A to všetko by sa nám chlapcom bolo zišlo. Lenže to zdarma nedávajú, a kradnúť pánboch chráň. Otec hovoril: — Z ihličky na šibeničky. — A že vraj prvý hriech robí druhému hriechu mostík; zlodeja chytia žandári… Strach a hrôza a zimnica ma popadla, len keď som si na tie veci pomyslel.

Už v sobotu obchodníci, predavači hrnuli sa do obce, šiatre stavali na všetky strany, tovar na ukážku vykladali. Tam ďalej pod okrúhlou strechou vešali párne drevené kone, pestré, aké len v detskej obrazotvornosti jestvujú, za nimi vozíky; tam ďalej je dlhá búda, vystavali ju komedianti, a že vraj majú opice a papagáje, ktoré vedia i vravieť. Ale len zajtra ich budeme môcť vidieť, a i to len tí, ktorí majú peniaze. Už vopred som ľutoval mojich chudobných spolužiakov, ale som sa tešil, ako im budem rozprávať o komédii, opiciach a papagájoch… ako sa všetci okolo mňa zhŕknu, ako budú počúvať, obdivovať…

Tam oproti v rade stáli naši plátenníci, čipkári a popri týchto drobizgári. Šiel som k tým posledným. Hlava sa mi zakrútila, tak toho veľa bolo, čo som tam videl. Ale do očí mi padol pekný nožík; a keď mi povedali, že desať grajciarov stojí, pomyslel som si, že čo by čo bolo, musí môj byť, a už som si predstavoval, aké pekné pukačky z bazy budem rezať a strúhať… V tú noc som málo spal. Videl som i krv tiecť z prsta nožíkom porezaného… taký nožík nikto nebude mať… pekný, ostrý. Zaspal som.

Zobudil som sa prvý, ticho som sa obliekol… Veď nás otec len po obede vyvedie na jarmok; predpoludním každú nedeľu museli sme všetci do kostola ísť, na to nás už od útlej mladosti naši rodičia privykali.

Preto som sa z domu ticho vykradol… Veď nožík by mohol iný kúpiť, a potom… utekal, čo mi len nohy stačili… Vydýchol som si: tu je ešte… a v nasledujúcom okamihu bol nožík v mojom vrecku…

Otec ma našiel v záhrade, kde som v ovocnej škôlke zbieral halúzky odrezané pri štepení. Otec miernym hlasom riekol:

— Na tú prácu budeš mať dosť času i v robotné dni. Tretie božie prikázanie vždy a pri akejkoľvek okolnosti zachovaj.

Bol som rád, že sa ma nespýtal, prečo som tak včas vstal. Chytil ma za ruku… Stŕpol som, mal som zlé svedomie… Viedol ma do kvetnej záhrady a začal mi opisovať jednotlivé kvety; najviac sa zaoberal štepením ruží, menoval mi menom každú. Hľadel som mu mierne do očí, ale som nevedel, čo hovorí. Moja ruka podchvíľou hmatala vo vrecku nožík.

Šli sme s otcom ruka v ruke raňajkovať.

— Vidíš, mama, vidíte, deti, aký je náš Karol bystrý. Už chce robiť v záhrade, tak zavčas rána. Mne sa vidí, že on to kvôli jarmoku robí, — predstavil ma otec našim pri stole sediacim, ktorí len na nás čakali.

Začala sa domácka bohoslužba. Jedno z nás detí muselo rannú pesničku začať spievať, ostatní spievali potom za ním, po speve jedno muselo nahlas predriekať modlitby. Všetky deti sme si pokľakli, otec s matkou ostali sedieť so zopätými rukami a odriekali za nami modlitby. Dnes bol na mne rad začať pesničku a predriekať modlitby. Bol som roztržitý, nešlo mi to tak ako inokedy. Otec to zbadal, ale pripisoval to iste jarmoku.

Po modlitbe sme pristúpili k rodičom zaželať im dobré ráno, oni nás na čelo bozkali, spytujúc sa každého z nás, ako sme spali a či nás niečo nebolí. Tento poriadok zachovali moji rodičia ešte i potom, keď sestry už boli súce na vydaj. Ešte aj vtedy my chlapci, ako odrastení študenti — mne sa už i fúzy dobre černeli — vždy sme si pokľakli okolo stola. „A verte mi,“ hovoril môj známy, „prevrátenosť tohto sveta, starosti a nešťastie nás bratov a sestry nezranili a ani nikdy nezronia.“

Po raňajkách sme sa chystali, obliekli do kostola, a pri treťom zvonení sme všetci šli.

V kostole som sedel ako na tŕňoch. Jedna ruka na spevníku a druhá kŕčovite zvierala môj poklad, nožík… Čo ma po speve, čo po kázni!… Ale ak sa ma otec opýta, o čom bola kázeň, — ako sa obyčajne spytoval?… No azda sa ma dnes nespýta… Veď sú sestry staršie, a ja by som mu dnes beztak nevedel nič povedať… Pár ráz som pod lavičkou obzeral nožík… bol krásny, a to ostrie… ani britva… Z kázne som nepočul nič.

Bolo po kostole. Chlapci, moji vrstovníci, ma obhŕkli a vypytovali sa, kedy pôjdem na jarmok. Veľmi ma pokúšal nožík, len len, že som im ho neukázal… Bolo by obdivovania, podávania z ruky do ruky, a azda by sa niektorý z nich aj porezal… Ale premohol som sa, neukázal som ho.

Prídem domov a vidím, že všetci na mňa hľadia… Čo to má znamenať? Srdce mi zabúchalo a v hrdle som cítil, ako nejakú zabudnutú halušku…

— Karol, tu na stolíku bol šesták; mama hovorí, že skapal; nevzal si ho ty? — pýtal sa otec ticho, potom mierne.

— Ja som ho nevzal, — riekol som neistým hlasom.

— Dobre, zavolajte slúžku a postavte sa do radu, — komandoval otec.

Stalo sa, čo žiadal. Prísne nás premeral; jeho prísne oči sa najviac na mojich pozastavili.

— Zuzka, vieš, čo je vo veci? Nevzala si ty ten šesták? — pýtal sa slúžky.

— Pekne prosím, ja som ten šesták ani nevidela, — pevne a veselo riekla slúžka.

Potom sa nás radom vypytoval; ani jeden sme nevzali.

— Zuzka, či Karol dnes včas ráno, keď vstal, šiel hneď do záhrady?

— Karol, keď vstal, šiel na ulicu.

— A či sa hneď vrátil, alebo len pozdejšie?

— Za dobrú polhodinu sa nevrátil.

Matka na mňa mihla zboku; dala mi vedieť, aby som neklamal.

— Karol, kde si bol včas ráno? — pýtal sa ma otec a prísne mi do očí hľadel.

— Bol som na jarmoku s bratníkom Miškom.

— A čo ste tam kupovali?

— Nuž… nuž tento nožík, — koktal som a so strachom som podával môj pekný nožík, ktorý otec začal obzerať.

— A načo je tebe taký nožík?

— Nuž… budem štepiť stromčeky, tak ako ty, otec, — a mierne som hľadel so zaslzeným okom na otca.

— Pekne, Karol môj; ale, ozaj, čo stál a kde si vzal peniaze?

— Stál šesták a kúpil mi ho Miško, — riekol som a v strachu som sa tam poškrabal, kde ma nesvrbelo.

— Dobre. Zuzka, choď a doveď mi sem Miška, — rozkázal rozhodne otec.

Bolo mi strašne okolo srdca… Len okamih ak zameškám, bude horšie. Preto som skočil za Zuzkou a medzi plačom som otcovi hovoril:

— Ja som… ukradol… ten šesták. Odpusť mi, otec môj… nikdy viac to neurobím. — Otec prísne pozrel na mňa, preto som sa obrátil k matke.

— Mamička moja dobrá, zlatá, odpusť mi… Veď hovorím, že nikdy viac to neurobím, — riekol som už bez sĺz. Ale obaja mlčali, a to ma akoby do zúfalstva hnalo. Pristúpil som k otcovi a chcel som mu ruku bozkať, ale mi ju vytrhol. To isté urobila i matka.

Zopäl som ruky a beznádejne som horekoval:

— Bože môj, Bože môj! Čo ja len budem robiť? Veď sľubujem, že nikdy viac nebudem kradnúť, a moji milí rodičia mi nechcú odpustiť. Ach, Bože môj, Prebože! — a slzy mi začali cícerkom tiecť.

— Odsedíš si to v kozube, a vy ostatní sa naobedujete a pôjdeme na jarmok, — hovoril otec premeneným hlasom, chytro sa odvrátil odo mňa, ale som predsa videl slzy zatrblietať sa v jeho očiach.

Matka ma chytila za ruku, vyviedla do pitvora, otvorila komín a, strčiac ma dnu, zatvorila dvere.

Stál som v úzkom a tmavom kozube, ale predbežne natešený, že som tak naľahko prešiel s trestom; lebo nás náš otec vedel príkladne potrestať za zlosť, za klam alebo neposlušnosť. V taký čas šiel do záhrady, odrezal najpichľavejší prút; pokým sa vrátil, prešiel ho hnev a potom už ten prút pomaly čistil. Hrozné to muky boli tomu, ktorý mal dostať. Bolo to strašnejšie vari, ako sám trest. Daromné boli sľuby, daromné prosby, prútik musel svoju povinnosť vykonať. Potom už láskavým hlasom pýtal sa delikventa: či to zas vykoná? Keď sľúbil, že nikdy, vzal si ho na lono vybozkával a hladil to miesto, kde tak veľmi bolelo. Pri takomto treste či doma, či v škole, i jemu slzy tiekli.

Pri otvorení chyžných dverí počul som taniere hrkotať. Pochlapil som sa a pomyslel, že som nie hladný. Obzeral som svoje bývanie. Malé dvere oproti diere do pece, na tejto menšie dvierka. Tieto som otvoril a počul som zas taniere hrkotať, a veselý rozhovor sestier a bratov. Naslúchal som, či sa o mne nezhovárajú. Ale ma nikto ani len slovíčkom nespomenul; predmet ich rozhovoru bol jarmok… opice… komédie… hračky, a otec vari každému sľúbil nožík. Mňa nikto nespomenul, ako by ma nikdy ani neboli mali. To ma veľmi zabolelo; radšej keby bol otec dva prúty na mne polámal… Plakal som tíško, aby ma nepočuli.

Odznela i modlitba po obede. Matka so sestrami prešli do druhej izby; tam sa iste už na jarmok obliekali. Otec môjmu najmladšiemu bratovi hovoril, čo všetko je na jarmoku.

Slúžka Zuzka sa ponáhľala s umývaním riadu, ako azda nikdy predtým — čo som počul podľa hrkotu tanierov. Ešte i slúžka ide na jarmok, a ja len teraz som začal chápať, že mi otec nemohol prísnejšiu pokutu namerať… Ale nádej, že azda i mňa vezmú so sebou na jarmok, potešila ma, tvár sa mi vyjasnila srdce mi nedočkavo začalo biť, dýchal som na otvorené ústa, načúvajúc každému šuchotu a počúvajúc, či neblížia sa kroky ku kozubu.

— Deti moje, na jarmoku držte sa spolu a nás sa nepusťte. Neobzeraj sa, žeby vás koč neprešiel, a pekne sa mi tam držte, — napomínal otec. No už idú a prídu i mňa so sebou vziať…

Už šli všetci do pitvora… Aha, už ide matka pre mňa, to sú jej kroky… Išla matka, ale po Zuzku do kuchyne, a potom spolu išli, zamknúc za sebou pitvorné dvere.

Teda predsa ma nevzali, a nielenže som v kozube zavrený, ale ešte i dvere zamkli, a oni idú všetci na jarmok, kde toľko krásnych vecí jesto, kde je krik, hluk, muzika, trúby, bubny, verkle, rehot koní, bučanie kráv, kvikot svíň, komédia… a tie, mnou ešte nikdy nevidené opice: orangutan, šimpanz, pavián a ešte viac drobných opíc. Ach, a ja ich nemám vidieť!…

Zaprel som sa do dverí, že azda popustia a otvoria sa; ale daromné bolo moje namáhanie. Pozrel som hore komínom: vyštverať by som sa vyštveral, keď to kominár môže, prečo by som ja nie?! Ale sadze a moje nové šaty, to by bol zase hriech, a dosť bolo na tom mojom prvom hriechu… Prečo som len videl ten nožík?… Ináč by som šesták nebol ukradol a stal sa zlodejom… Už mi teraz môže hocikto povedať: — Ty zlodej! — A skutočne som bol zlodej… Ako sa otec hnevá na zlodejov… Či mi len niekdy odpustí? Nechcem nožík, nikdy v živote si ho ani za vlastné peniaze nekúpim… Nešťastný nožík, akú hanbu, koľko trápenia mi spôsobil v komíne. Pre také nič, a mňa tak trápilo svedomie!… Nechcem ho, veď by som sa mohol porezať.

Takto a podobne som celé odpoludnie rozmýšľal, až som, na tehle sediac, chutne zaspal. Snívalo sa mi o jarmoku, videl som opice, môj nožík a — ó, beda! — žandári, strach ma vo sne vychytil, už idú, počujem kroky… Zobudím sa a počujem veselý rozhovor sestier a bratov.

Z bratov jeden trúbil na trúbke, druhy pískal na píšťalke, sestry sa zhovárali o bábkach, rozprávali všetci o opiciach a čo všetko tieto robili… A ja som ich nevidel… Prečo som len ukradol?… Bol by som dnes i ja o opiciach rozprával, a v škole ako by ma všetci boli počúvali!… Nikdy, nikdy nebudem kradnúť, a budem len to robiť, čo rodičia žiadajú, budem sa modliť Pánu Bohu, Ježiškovi, aby ma od zlého skutku zachránil. Naši po príjemnom rozhovore sadli si k večeri… Azda už teraz i mňa vypustia. Veď vedia, že som hladný…

Vidličky po tanieroch cvendžali… aký príjemný ohlas môjho pokrčeného žalúdka. Zase sa zhovárali, ale o mne ani slova. Ani len najmladší štvorročný brat ma nespomenul. Ani Linka, najstaršia sestra, ktorej som bol tajomníkom a vždy sme spolu boli. Pustia ma, azda len nebudem tu spať?

Ešte potom za chvíľku bavili sa pri stole. Počul som večernú modlitbu, idú spať, a ja… čo bude so mnou?

Kroky sa blížili. Dvere na kozube vrzli. Matka mi hodila hlavnicu a otcov starý kabát, a prísne riekla:

— Tu budeš spať. — Strmo zatvorila dvere.

— Mama moja, ja som hladný! — vykríkol som, ale matka sa neozvala.

Hrdlo sa mi stiahlo, srdce skoro prestalo biť, keď som si pomyslel, že tu v kozube musím spať. Strach ma vychytil. Ale strach sa rýchlo zmenil na fantáziu. Čakal som škriatkov, že ma oslobodia. Hore komínom som hľadel, či sa už spúšťajú, ale nič… Prial som si čarovný prútik mať, spomínaný v našich povestiach, ktorým by som bol pošibal dvere, žeby sa mi otvorili. Zavalil som sa na kraj diery, počul som šuchot krídel… Ach, aké krásne tvory!… Nikdy som ich ešte nevidel… boli to anjeli a niesli ma do ríše krásnej, vznešenej… niesli a odniesli ma do ríše snov… Otvoriac oči, videl som moje dvere otvorené. Po malej chvíľke som počul otcov hlas.

— Karol, poď von.

Skočil som na rovné, ale zmeravené nohy a už som stál v pitvore pred otcom a matkou. Jednou rukou som chytil otcovi jeho ruku a druhou matkinu, bozkávajúc ich raz jednému, potom druhému. Obom tiekli slzy, a tieto mi dodali smelosti.

— Otec môj dobrý… mamička moja zlatá, odpustite mi… nikdy, ale nikdy nebudem kradnúť, ani klamať… Odpustite mi, a prosím si jesť, a potom ma pustite pozrieť sa na opice… nožík nechcem.

— Ak sa naozaj polepšíš, naše odpustenie obdržíš, — pretrhol ma otec dojatým hlasom. — Dostaneš jesť; ale opice už odišli. Však v živote ešte dosť opíc uvidíš. Nožík ti dám, ak budem žiť, keď budeš samostatným človekom, žeby ťa vždy upomínal na tvoj prvý hriech. — Otec ma bozkal a za ním i matka, ktorá ma, vedúc ma za ruku, posadila medzi deti za stôl k raňajkám.

Bratia a sestry potom skoro ani nejedli, ale mi ustavične o opiciach rozprávali.

„Na prvý môj hriech ma ešte i dnes upomína ten nožík, a môžem povedať, že zachránil ma od mnohých hriechov. Som Pánu Bohu povďačný, že som mal rodičov, ktorí ma dobre vychovávali,“ — dokončil rozprávku o sebe môj známy, vyroniac slzu pamiatke svojich dobrých rodičov.

— Dobrá výchova vždy k Bohu vedie, — poznamenal som ja.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.