Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti II


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Jana Kyseľová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov

Článok IX. O Moravanoch a Slovákoch

§ 41. Prehľad dejín Moravanov a Slovákov

1. Príbehy troch slovanských vetiev — Moravanov v terajšej Morave, Slovákov v severozápadných Uhrách, ktorí žili približne od rieky Torysy po Prešporok a Vacov, a Slovanov žijúcich niekde v zadunajskej oblasti, od zákruty Dunaja pri Vyšehrade až za Blatenské jazero — z obdobia, o ktorom tu uvažujeme, možno celkom prirodzene zahrnúť do jedného celku.[1320] Krajiny, ktoré obývali, ležali po oboch stranách Dunaja a mali voľakedy spoločné meno, a to Veľká Morava čiže „vyšné Moravy“ (dvojné číslo), na rozdiel od „nižnej“ čiže bulharskej Moravy. Žil tu národ príbuzný čo do reči a obyčajov, očividne sa líšiaci od korutánskych a bulharských Slovanov, a vo všetkých troch panovali pokrvné kniežatá pochádzajúce z jedného rodu. O tom, že zem Slovákov v Uhrách bola v tom čase súčasťou Veľkej Moravy, neboli doteraz medzi súdnymi a nepredpojatými bádateľmi histórie žiadne pochybnosti. Jednotlivé s moravským veľkokniežacím rodom pokrvné kniežatá mali svoje sídlo v slovenskom meste Nitre. Meno, jazyk, telesná i mravná povaha Slovákov, menovite obyvateľov Považia, ich od nepamäti najtesnejšie spájali s ich bratmi Moravanmi, ktorí v juhovýchodnej časti, rozkladajúcej sa od sútoku Dyje a Moravy až k Valachom, dodnes používajú meno Slováci. Je síce pravda, že v súčasnosti sa reč uhorských Slovákov od reči Moravanov zreteľne odlišuje a tvorí samostatný jazyk, no podľa odlišnosti reči obyčajného ľudu na Morave, ktorá z jednej strany rieky Moravy je čisto česká a z druhej strany má bližšie k reči slovenskej, však predsa len usudzujem, že niekedy pred politickým oddelením Uhorska od Moravy bola hranica češtiny a slovenčiny niekde v strede samotnej Moravy, a nie v pohorí oddeľujúcom dnešné Uhry od Moravy. Čo sa týka zadunajského okolia, názory učených bádateľov sa doteraz odlišovali; pretože kým jedni, síce oprávnenejšie, no bez dôkladného odôvodnenia, pričleňovali túto časť zeme k Veľkej Morave, naproti tomu iní ju od nej odlučovali a pripájali ju buď k vindským čiže korutánskym, alebo k chorvátskym, či k iným Slovanom. Ak však s nepredpojatou mysľou pristúpime k hodnoteniu najstarších svedectiev o slovanských obyvateľoch tohto územia, presvedčíme sa, že náležite nemôžu byť priradení nikde inde, len k Moravanom a Slovákom. Predovšetkým bolo totiž meno jednej i druhej krajiny rovnaké — Morava alebo v duáli „vyšné Moravy“, ako to ďalej jasne dokážeme. Po druhé, v oboch častiach vyšnej Moravy, ležiacich z jednej i druhej strany Dunaja, panovali jedny a tie isté moravské kniežatá, a nie korutánske alebo chorvátske; najskôr Pribina, nitriansky knieža, potom jeho syn Koceľ, nakoniec Svätopluk. Po tretie, ukazuje sa, že obyvatelia tohto územia sú i podľa jazyka z rodu Moravanov a Slovákov. Zaiste sa dá pochybovať o tom, či sa tu, v tejto niekedy praslovanskej vlasti (§ 11), v onej víchrici veľkého sťahovania národov, za čias Hunov, Gepidov, Longobardov, zachovali nejaké zvyšky starobylého Slovanstva, rozmnožované možno novými osadníkmi z Tatier. Po ústupe Longobardov do Vlách [568] a po usadení sa Avarov v Panónii sa zadunajské územie stalo miestom vystrájania tohto divokého národa, na ktorom si, podobne ako v Rakúsoch a v Zátisí, založili jedno zo svojich hlavných stanovíšť, takzvaný kruh (hringus).[1321] V tom čase sa korutánski Slovania, ktorí pochádzali zo zatatranskej oblasti, pravlasti blízkej Chorvátom a Srbom (§ 36, č. 3) a ktorých Avari vytláčali vždy ďalej na západ, rozišli po celom dnešnom Štyrsku, Korutánsku a Krajinsku, nechávajúc za sebou podunajskú Panóniu pod vládou Avarov.[1322] Ak sa aj v okolí Blatenského jazera, čo je pravdepodobné, nachádzali nejaké ich osady, je isté, že neboli ani hojné a mocné, ani trvalé, pretože v histórii nie je o nich nijaká zmienka. Keď Karol Veľký [796] skrotil Avarov v Panónii, zaľudnili pustú neobývanú zem Slováci z Podtatria a z Moravy,[1323] hrnúci sa sem prirodzeným spôsobom od severu na juh, z krajiny preľudnenej do neobývanej, čo neskôr opíšeme obšírnejšie. Od tých čias až do príchodu Uhrov a rozpadu Moravskej ríše sa v zadunajskej oblasti vyskytujú Slovania, poddaní moravských kniežat, ktoré zas boli v područí Nemcov, pričom používali rovnaký jazyk ako Moravania a Slováci, čo môžeme dokázať podľa niektorých slov, ktoré sa k nám šťastnou náhodou dostali. Tak napr. v spise neznámeho Salzburčana o obrátení Bavorov a Korutáncov sa spomínajú v čase Liutprammovho vysvätenia chrámu na Pribinovom hrade pri Blatenskom jazere v r. 850 medzi prítomnými slovanskými dvoranmi a pánmi Siliz, Trebiz, Brisnuz (namiesto Brisniz), Zeska,[1324] t. j. Silic al. Šilic, Triebec, Brisnic, Češka,[1325] s československým zakončením -ic, čo je ilýr. -ić, a cyr. čiže stbulh. znie -išt. Sám Rastislav je vlastnými oslovovaný honosne Rastic, a preto sa nazýva nielen v germánskych letopisoch Rastices, ale aj u mnícha Chrabra Rastic.[1326] V tom istom spise sa nachádza mesto Dudleipin, podobne aj v listinách cisára Arnulfa z r. 891 je súmenná župa Dudleipa, ležiaca v terajšej Zalianskej stolici v oblasti riečky i mesta Veľká Kaniža.[1327] Meno Dudlebi (Doudlebi), s prísuvkou d, sa nachádza aj v Čechách (§ 40, č. 2), kým naproti tomu v kor. a cyr. jazyku by muselo znieť Duljebi ako v rus. podľa Nestora. Jesto viac aj iných príkladov, ktoré tu pre krátkosť nechávame bokom.[1328] Z týchto a im podobných zreteľných stôp v jazyku ľudu tohto kraja môžeme právom uzatvárať, že boli príbuznými s Moravanmi a Slovákmi, s ktorými mali rovnaké meno[1329] i spoločné kniežatá a panovníkov. A o nejakom treťom cyrilskom alebo starobulharskom jazyku v tejto oblasti, ktorý by sa odlišoval od vindského a moravsko-slovenského, história určite nevie nič. Na západnom brehu Blatenského jazera bola v 9. stor. hranica medzi nárečím chorvátsko-vindským, patriacim k ilýrskemu jazyku,[1330] a moravsko-slovenským, patriacim k českému jazyku. Naproti tomu Slovania, žijúci v dávnej dobe pred vpádom Maďarov v dolnom Potisí a Podunajsku, od ústia Drávy až k Ršave, menovite Bodrici, Braničevci a Severania, mali najpravdepodobnejšie rovnaký pôvod a jazyk ako Slovania v Mézii, Trácii a Macedónii, ako o tom treba usudzovať prinajmenšom na základe pozostatkov ich slov vo valaštine (§ 30, č. 2). Keď potom r. 807 Bulhari Avarov, ktorých už predtým skrotili a preriedili Nemci, v Medzidunajsku na hlavu porazili a do ostatku odtiaľ vypudili, vtedy títo šťastní víťazi, zachádzajúc do Slovan v Macedónii, celú túto prázdnu krajinu, až do Pešti, Jágra a Marmarošskej stolice r. 813 a nasl. zaľudnili zajatými a sem privedenými Slovanmi.[1331] Hranica Bulharov a Moravanov bola vtedy pri Pešti, Vacove a pod Matrou a soľné bane v Marmaroši boli vo vlastníctve Bulharov. Na rieke dnes zvanej Bodrog sídlili bezpochyby Bodrici, poddaní Bulharov, snáď príbuzní južných Bodricov v dnešnej Bodrockej stolici (§ 29, č. 5, § 30, č. 2). Tým sa vysvetľujú cyr. alebo stbulh. formy ako Pešť a iné v miestnych menách tejto oblasti. V Zadunajsku sa nič také nenachádza.

2. Po dokázaní spojiva príbuznosti medzi Slovanmi na Morave, v západnom Podtatransku a v Zadunajsku čiže Panónii pristupujeme teraz k opisu ich dôležitejších dejín a príbehov, ktoré túto príbuznosť ešte zreteľnejšie osvetlia. Počiatky histórie Moravanov a Slovákov, od čias ich usídlenia sa v terajšej vlasti až do začiatku 8. stor., sú ukryté v nedostupnej temnote. Súdiac podľa zjavného príbuzenstva jedných i druhých s českým národom však môžeme odôvodnene prijať za pravdivé jedine to, že v čase, keď sa Česi prisťahovali do Bojohému (§ 39, č. 1), i Moravania a Slováci, vystúpiac nevedno z ktorej časti tatranského Bielochorvátska, zostupovali hlbšie na juhozápad údolím Moravy, Váhu a Hrona až k samotnému Dunaju a pomocou zbraní zaujali miesta uvoľnené Rugmi [487 a nasl.], Herulmi [495] a Gepidmi. Ich ďalšiemu postupu cez Dunaj bránili mohutní Longobardi, ktorým cisár Justinián v r. 548 postúpil Panóniu, a po ich vysťahovaní sa do Vlách [568] Avari, ktorí boli ešte horší podmanitelia a násilníci ako ich predchodcovia. V dobe avarského rozkvetu, ani za panovania slávneho víťaza Sama, sa ešte Moravania ani Slováci nikde výslovne nespomínajú, hoci je pravdepodobné, že oba tieto národy, súc blízko vtedajších dejinných udalostí, prežívali spoločne s inými príbuznými a susedmi rovnaké premeny šťastia, avarského útlaku i oslobodenia sa od neho. Keď Karol Veľký [796] porazil Avarov, dostala sa ich zem v terajšom Rakúsku a uhorskom Zadunajsku pod nadvládu Nemcov, ktorí ju spravovali podľa svojich spôsobov a obyčajov, t. j. poručili jej vrchnú správu svojmu markgrófovi a prepustili ju na obývanie Slovanom a Avarom, ktorí tu ešte ostali, no s podmienkou, že ich kniežatá budú poddané dotyčnému markgrófovi a cisárovi budú zaviazané vojenskou službou a daňami. Táto zem, najmä však zadunajská oblasť, kde bolo počas ukrutnej osemročnej vojny hlavné bojisko, bola taká spustošená,[1332] že Nemci spočiatku ochotne otvárali brány odvšadiaľ sa sem hrnúcim Moravanom a Slovákom. To, že Slovania zaľudnili spustošenú Panóniu veľmi rýchlo, je zrejmé z mien kniežat, ktorí v nej žili ešte pred príchodom Pribinu, teda medzi r. 800 — 830, pod správou nemeckých markgrófov, t. j. z mien ako Pribislav, Cemicas, Stojmír a Etgar; pričom prvé a tretie z nich sú slovanské, druhé a štvrté sa zdajú byť avarské.[1333] Cisárovič Pipin, pokoriteľ Avarov, z cirkevného hľadiska podriadil r. 796 celú túto novodobytú zem okolo Mutenského jazera, z oboch strán Ráby až tam dole, kde sa Dráva vlieva do Dunaja, salzburskému biskupovi Arnovi, ktorý sa potom stal prvým bavorským arcibiskupom, pričom toto ustanovenie do funkcie potvrdil osobne cisár Karol r. 803 svojou prítomnosťou v Salzburgu.[1334] Nechuť Avarov k vnucovanému kresťanstvu a ich opätovný návrat k obľúbenej starodávnej modloslužbe, ako aj nenávisť Moravanov k týmto nepríjemným susedom a úsilie vytlačiť ich natrvalo zo svojej blízkosti, ustavične zaneprázdňovali cisára Karola a neustále obracali jeho pozornosť na jedných i druhých. Moravskí Slovania, ktorí videli príkrosť svojho položenia a ktorí uprednostňovali mier pred vojnou, si sami zvolili podriadenosť nemeckému cisárovi, dúfajúc, že sa tak ľahšie zachovajú v hraniciach svojej krajiny, rozšírených na rozvalinách Avarstva. Roku 803 predstúpili moravské kniežatá spolu s avarskými pred cisára na sneme v Rezne, zveriac sa pod ochranu jeho vlády, a zaviazali sa k poplatkom a vojenskej službe.[1335] No stará nenávisť medzi Slovanmi a Avarmi, hoci trochu uchlácholená, tým jednako nebola úplne vykorenená. Pretože krátko potom už pokrstený avarský chán Teodor, súc vyhnaný z vlastnej zeme, sa uchýlil k cisárovi Karolovi, ktorého osobitnú priazeň požíval, a žiadal ho o pomoc proti Moravanom.[1336] Cisár v snahe ukončiť tieto spory medzi kniežatami oboch národov určil Teodorovi a jeho národu nové sídla v Panónii, medzi mestami Karnuntum a Sabaria (teraz Petronell a Stein am Anger); ale ten si ich neužil, lebo zomrel okolo r. 806. Jeho nástupca Abrahám, ľudom zvolený za knieža a pokrstený vo Fischau neďaleko Viedne, sa ujal nového panstva a bol v ňom Moravanmi neustále obliehaný. Cisárovi vyjednávači, ktorých vyslal, aby vymerali hranice medzi Moravanmi a Avarmi, nijako nemohli zmieriť znepriatelené strany, a preto avarské kniežatá Zauch a Tudun a s nimi aj vyslanci Moravanov museli ísť do Aachenu [811], kde cisár osobne svojím panovníckym slovom rozriešil tento spor.[1337] Odvtedy nastalo upokojenie vo vzájomnom správaní sa oboch národov, takže odstupujúci pasovský biskup Urolf a po ňom aj nový pasovský biskup Reginhar mohli na svojich územiach horlivo a s veľkým prospechom šíriť kresťanské náboženstvo.[1338]

3. Onedlho potom vystúpil na poli moravských dejín Mojmír (vo franských análoch Moymar), činorodý a velemúdry knieža, ktorého Urolf obrátil na kresťanskú vieru. Celé jeho úsilie smerovalo k tomu, aby svojej zemi zabezpečil stály mier a vnútornú silu i rozvoj, preto si udržiaval priazeň svojich zvrchovaných pánov Frankov. Neplietol sa ani do vojen chorvátskeho Ljudivíta s Nemcami [818 — 823], ani do roztržiek vzniknutých medzi Bulharmi a Frankmi [827 — 829]. Jeho vyslanci boli r. 822 prítomní na sneme cisára Ľudovíta vo Frankfurte, kde mu prejavili úctu a priniesli dary.[1339] Mojmír sa usilovne staral o rozšírenie kresťanstva vo svojej krajine, čoho dôkazom je založenie dvoch biskupstiev, a to Speculijulium (Olomouc), inak Sorigutur alebo správnejšie Sorigost (teraz Slúp), a Nitrava (Nitra) okolo r. 826 (porov. č. 6). Plným právom mu tiež musíme pripísať položenie základov onej veľkej a mohutnej Moravskej ríše, ktorá sa za jeho nástupcov, pravdaže len na krátky čas, tak slávne povzniesla. Odlišný, k pohanstvu urputne lipnúci a zámerom veľkého kniežaťa odporujúci nitriansky knieža Pribina bol Mojmírom zbavený svojho panstva a vypovedaný z vlasti [830]. Je možné, ba dokonca pravdepodobné, že to rovnakou mierou zavinili intrigy markgrófa Ratboda, ku ktorému sa Pribina uchýlil. Cisár Ľudovít ho na príhovor svojho markgrófa veľmi láskavo prijal a dal ho pokrstiť na salzburskom statku Treisme (Treismauer). Čoskoro potom sa Pribina rozkmotril s Ratbodom a Nemcami, utiekol spolu so svojím synom Koceľom k Bulharom a od nich k Ratimírovi, samostatnému panónskemu alebo chorvátskemu kniežaťu, ktorý sa okolo r. 831 postavil proti Frankom. Po úteku samotného Ratimíra, ako sa zdá k Bulharom, sa Pribina, nevidiac inú možnosť, znova priklonil k Salachovi, nemeckému markgrófovi v Krajine, ktorý ho zmieril nielen s Ratbodom, ale aj s cisárom Ľudovítom, a ten potom nariadil odovzdať mu na obývanie a do vlastníctva značnú časť zeme v dolnej Panónii na Blatenskom jazere [pred r. 836].[1340] Udobril sa dokonca i s veľkým kniežaťom Mojmírom, pretože r. 836 už opäť vládol Nitrianskemu kniežatstvu.[1341] Spomínaný knieža Ratimír, odinakadiaľ celkom neznámy, bol podľa všetkého jedným z údelných kniežat čiže županov niekde v Chorvátoch v oblasti Drávy, nie však panujúcim kniežaťom tejto zeme.[1342] Nadržiaval susedným Bulharom, ktorí r. 827 vpadli do Panónie a ovládli jej časť. Zanedlho boli síce odtiaľ vyhnaní, ale už r. 829 podnikali do tejto krajiny nové vpády.[1343] V tých časoch, keď sa Pribina celou dušou odovzdal silným Frankom a pod ich ochranou vo svojej zemi, v zadunajskej čiže panónskej Morave a k nej náležiacom Nitrianskom kniežatstve, pokojne panoval, staval hrady a chrámy[1344] a všemožne Nemcom prejavoval vďačnosť a povoľnosť, takže mu kráľ Ľudovít znova r. 848 jeho zem do úplného vlastníctva a so všetkými právami daroval, upadol veľký moravský knieža Mojmír u Frankov do podozrenia, že sa usiluje vymaniť spod ich nadvlády. Je však možné, že obyčajná závisť a nedôvera pohraničných markgrófov popudila proti nemu kráľa Ľudovíta, ktorý sa s nevôľou prizeral na šírenie sa moci a slávy tohto svojho nebezpečného poddaného. Buď ako buď, kráľ Ľudovít sa r. 846 vypravil so silným vojskom na Moravu, zvrhol porazeného Mojmíra a ustanovil na jeho miesto za moravské knieža jeho synovca Rastislava, alebo ako ho Frankovia i našinci honosne volajú Rastica.[1345] Pribina, nepriateľský vrstovník kniežaťa Mojmíra, žil ešte dlho po smutnom páde svojho soka, no aj jeho nakoniec stretol ešte krutejší osud, pretože okolo r. 861 ho Moravania, nepochybne v boji s Rasticom, zabili.[1346] Potom začal v Zadunajsku vládnuť jeho syn Koceľ,[1347] a Rastic po tom, čo sa zmocnil Nitrianskeho kniežatstva, ho odovzdal, ako predpokladám, pod správu svojho synovca Svätopluka.[1348]

4. Porozumenie a priateľstvo medzi Moravanmi a Frankmi netrvalo dlho. Mojmír bol kráľovi Ľudovítovi len podozrivým, ale Rastic sa mu stal vskutku nebezpečným. Keď sa tento vynikajúci knieža dostal na kniežací stolec, všemožne sa usiloval o to, aby mohol svojmu národu vydobyť stratenú samostatnosť. Na tento cieľ začal vo svojej zemi zakladať mnohé, na ten čas mocné pevnosti a vstúpil do priateľských zväzkov so svojimi juhovýchodnými susedmi Bulharmi.[1349] Toto jeho počínanie neušlo pozornosti podozrievavých Nemcov. Kráľ Ľudovít sa v snahe odvrátiť hroziace nebezpečenstvo vypravil r. 855 s vojskom na Moravu, ale nemohol dobyť záseky a hradby svojho protivníka, a tak sa bez úspechu vrátil späť, pričom ho Moravania stíhali až za Dunaj a utrpel tak značné škody.[1350] Takto oslobodená Morava, požívajúc úplnú nezávislosť,[1351] sa stala útočiskom všetkých nespokojných alebo Frankmi utláčaných Slovanov, dokonca i samotných Nemcov, ktorí snovali proti vláde kráľa Ľudovíta intrigy a úklady. Český knieža Slavitech, ktorého r. 857 Bavori vyhnali z jeho mesta Vitoraz, hľadal a našiel prichýlenie u Rastica (porov. § 39, č. 5). Prešli k nemu aj Ľudovítovi hodnostári, grófi Werinhar a Gundacker, ktorí boli zbavení svojho úradu; sám najstarší kráľov syn Karolman, vojvoda korutánsky, uzavrel s Rasticom v r. 861 — 863 zmluvu v snahe zabezpečiť sa pred hnevom a pomstou svojho otca. To isté učinil aj jeho druhý syn, Ľudovít mladší, keď sa r. 866 vzbúril proti otcovi.[1352] Z toho všetkého dostatočne vysvitá, akú slávu a dôveru požíval knieža Rastic v cudzine: o jeho mohutnom a blahodarnom vladárení v jeho krajine napriek vytrvalému mlčaniu zahraničných prameňov sa môžeme v úplnosti dozvedieť iba z priebehu a súvislostí dôležitých udalostí, ktoré sa stali počas jeho panovania. Do tejto skutočne pokojnej doby jeho vládnutia spadá vznik Veľkomoravskej ríše, vzdorujúcej všetkým útokom cudzincov až do príchodu Uhrov, ako aj zavedenie slovanskej liturgie v oboch Moravách a v Čechách, udalosti v onom čase v celom Slovanstve zaiste najdôležitejšej. O požehnanom apoštolovaní bratov Konštantína a Metoda v oboch Moravách sa chceme nižšie zmieniť obšírnejšie, preto pokračujeme bez prerušenia vo výklade o hlavných činoch moravských panovníkov. Nezávislosť Moravy, reálne existujúcu od r. 855, nemecký kráľ nikdy výslovne neuznal. Už r. 863 zamýšľal kráľ Ľudovít začať vojnu proti Rasticovi, ktorý bol spolčený s Bulharmi,[1353] no vtedy sa to ešte nestalo. Ale keď sa r. 864 vypravil do vojny s veľkým vojskom, obliehal ho v meste Devíne na Morave neďaleko terajšieho Hradišťa, a neschopného odolať toľkej sile ho napokon donútil k sľubu vernosti.[1354] Avšak už r. 866 kráľov syn Ľudovít a niektorí nemeckí páni naviedli Rastica na nové povstanie. Nakoniec medzi kráľom Ľudovítom a Rasticom vypukla v r. 868[1355] zhubná vojna, v ktorej spočiatku ani jedna strana nezískala prevahu. V r. 869 sa javisko vojny rozšírilo: Česi a Srbi spojení s Moravanmi vpadli do Bavor a Durínska; Rasticov synovec Svätopluk, ako sa zdá nitriansky knieža, sa po prvýkrát objavil na bojisku. Kráľ Ľudovít vypravil do vojny tri veľké vojská: jeho syn Ľudovít viedol proti Srbom Sasov a Durinkov, druhý syn Karolman proti Svätoplukovi Bavorov, tretie vojsko zložené z Frankov a Švábov, ktorým mal kráľ sám osobne poraziť Rastica, pre chorobu prenechal vedeniu najmladšieho syna Karola. Obaja kráľoviči vpadli na Moravu; Karol, ako sa zdá, z Rakús, Karolman z Panónie, nenachádzajúc tuhý odpor. Karol sa priblížil k neobyčajne odolnej pevnosti Velehrad,[1356] ukrutne pálil a plienil celé okolie; Karolman prišiel od juhu, spojil sa s bratom niekde na Morave, východne od terajšieho hradištského kraja. Aj keď plienili bez ľútosti, svoj hlavný cieľ, pokorenie Rastica, nedosiahli.[1357] Obyvatelia pred nimi ustupovali do hornatých oblastí; nedostatok potravy a iné nepriaznivé okolnosti ich vzápätí prinútili k návratu. Kráľ Ľudovít sa priklonil k mieru, hoci preňho nebol veľmi výhodný.[1358] A tak stál Rastislav na začiatku r. 870 na vrchole svojej moci a slávy, pripravený využívať krvavo dobytý mier pre blaho svoje i pre blaho svojho národa. Ale osud rozhodol inak! Jeho vládybažný synovec Svätopluk, netrpezlivo znášajúci poslušnosť, ktorou bol povinný prísnemu strýkovi a panovníkovi, sa prepožičal ľstivým Nemcom za nástroj pádu svojho dobrodinca. Najprv so svojou údelnou krajinou prešiel pod zvrchovanosť a ochranu cisároviča Karolmana.[1359] Onedlho potom svojho strýka, ktorý ho chcel potrestať za toto jeho odpadlíctvo, úkladne zajal a vydal úhlavnému nepriateľovi Karolmanovi, ktorý nešťastného starca reťazami poviazaného poslal do Rezna. Kráľ Ľudovít ho postavil pred súd zložený z Frankov, Bavorov a niektorých náhodne vybraných Slovanov, namiesto vyneseného trestu smrti mu dal vylúpiť obe oči a potom ho dal zatvoriť do nejakého nemeckého kláštora, kde nevedno kedy a ako zahynul.[1360] Taký bol koniec vynikajúceho a o svoj národ najviac sa zaslúživšieho slovanského panovníka v celom 9. storočí! Karolman vstúpil s vojskom do jeho bezbrannej a opustenej ríše, do všetkých miest a hradov dosadil nemeckých úradníkov, správu krajiny zveril grófom Engelschalkovi a Wilhelmovi a s Rastislavovými pokladmi sa radostne vrátil domov.[1361]

5. Medzitým i Svätopluk zakrátko trpko oľutoval spriaznenosť s nepriateľmi vlasti a národa. Ustanovení zemskí vladári, poznajúc jeho nepovoľnosť a obávajúc sa zrady, ho zajali a zviazaného vydali Karolmanovi. Moravania takýto útlak niesli veľmi ťažko, húfne sa postavili na odpor a za vodcu si zvolili kňaza Slavomíra (Sclagamarus v Ann. Zlauimarus v list. r. 1062 u Bočka). Vojna sa prechyľovala v prospech Slovanov. Svätopluk, hoci ho súd vyhlásil za nevinného a Karolman ho poctil darmi a vyslal s nemeckým vojskom, aby pokoril Moravanov, mal v žalári čas a príležitosť lepšie poznať svoje postavenie uprostred svojho národa a Frankov. Jeho srdce horelo túžbou po pomste. Vstúpil na Moravu, len naoko bojoval so svojimi rodákmi, a zakrátko po dohode s nimi obrátil svoje zbrane proti Nemcom. Ich porážka bola nesmierna: radosť Nemcov z mnohoročných víťazstiev sa zrazu obrátila na žiaľ a kvílenie.[1362] Svätopluk, ktorý predvídal hroziacu krutú vojnu, sa posilnil priateľským zväzkom s Čechmi: knieža Bořivoj sa odovzdal pod jeho ochranu. Kráľ Ľudovít už r. 872 odvšadiaľ zozbieral svoje vojská a prikázal svojmu synovi Karolmanovi viesť vojnu so Svätoplukom, ale ten, zvíťaziac niekoľkokrát nad nepriateľmi, nielenže svoju krajinu od nich oslobodil, ale r. 873 sám vpadol do nemeckej zeme a obkľúčil Karolmana zo všetkých strán. Kráľ Ľudovít, keďže nevidel inú možnosť, v snahe čo najskôr zastaviť nebezpečenstvo uzavrel so Svätoplukom výhodný mier [874].[1363] Svätopluk, upevniac tak svoje panstvo, sa usiloval múdrym panovaním, milovaním národa a nadovšetko prísnou spravodlivosťou dostihnúť slávu svojho vznešeného strýka, ktorú takým nepekným spôsobom previedol na seba, a vinu svojej mladosti cnosťami skúsenej staroby poslať do zabudnutia. Pamiatka jeho mena nebola v moravskom národe žiadnymi pohromami nastupujúcich časov zabudnutá, ba dokonca u obyčajného ľudu pretrváva až dodnes.[1364] Niet pochýb, že sa tento víťazný panovník po uzavretí mieru s Frankmi usilovne staral o vnútorné usporiadanie a zvelebenie svojej rozľahlej ríše. Jej hranice siahali na východe až k rieke Toryse a z druhej strany Tatier až za Krakov, azda k rieke Stryj, na severe až pod Magdeburg, na juhu až po Dunaj a pohorie Matry,[1365] lebo panónska Morava bola vtedy ešte pod vládou Koceľa, Pribinovho syna, ktorý do r. 880 bol podriadený Karolmanovi a potom korutánskemu Arnulfovi. V terajšom Rakúsku si Engelschalkovi a Wilhelmovi synovia privlastňovali dedičné markgrófstvo a usilovali sa vypudiť markgrófa Ariba, ktorého tam dosadil kráľ Ľudovít a ktorý bol podporovaný Svätoplukom. Svätopluk plienil Rakúsko; Arnulf sa však priklonil na stranu spomenutých malých grófov. Pre tieto a iné menej zjavné príčiny vznikol medzi dovtedajšími priateľmi Svätoplukom a Arnulfom spor[1366] a z neho vojna. Roku 882 vpadli na Moravu Bulhari spolčení s niektorými Arnulfovými lénnikmi, pričom zradne spriadali úklady o Svätoplukov život. Ten, keďže nemohol vymôcť od Arnulfa vyhnanie Engelschalkových a Wilhelmových synov,[1367] mu r. 883 vypovedal vojnu a bez odporu vyplienil Panóniu. Roku 884 sa vypravil s novým mnohopočetným vojskom a nepriateľov slávne porazil. Časť nemeckých malých grófov sa dostala do zajatia, časť zahynula v rieke Rábe. Cisár Karol III., zvaný Tučný, Arnulfov strýko, potvrdil Ariba v markgrófstve a Svätoplukovi dal do léna zadunajskú Moravu čiže Panóniu.[1368] Či bol vtedy Koceľ ešte nažive, nevedno, keďže o ňom po r. 877 niet nikde žiadnej zmienky. Arnulf, hoci nerád, pristúpil r. 885 na tento mier; dokonca onedlho potom si zmyslel zvrhnúť svojho strýka cisára, obnovil dávne priateľstvo so Svätoplukom [887], a po získaní koruny to na osobitnom stretnutí potvrdil [890].[1369] Žeby vtedy Svätopluk bol prijal Čechy od Arnulfa ako dar, je bájka, ktorú sme už vyššie (§ 39, č. 8) odmietli. Toto priateľstvo medzi oboma panovníkmi, viac politickými zámermi a ohľadmi vynútené než úprimné, nebolo stále. Už r. 890 vypukla medzi Svätoplukom, brániacom svoju samostatnosť, a cisárom Arnulfom, ktorý po upevnení svojho trónu nepochybne požadoval od Svätopluka poddanosť celej Moravy, nová vojna, horšia než predchádzajúca, ktorá nakoniec priviedla Moravskú ríšu do hrobu a nemeckej ríši privodila mnohé pohromy a nešťastia. Udatný Svätopluk vyhnal z bojového poľa Nemcov, ktorí nikde nemohli odolať jeho sile. Vtedy chytrý Arnulf najal proti Slovanom Maďarov, ktorí od r. 888 brojili v Dácii a boli zloradne využívaní byzantskými cisármi proti Bulharom [889].[1370] Do svojho spolku zatiahol aj údelného chorvátskeho kniežaťa Bracislava.[1371] Svätopluk obkľúčil Maďarov v akejsi úžine a bol by ich porazil, keby ho Arnulfov vpád od západu a Bracislavov od juhu nebol prinútil na ústup. Po hroznom vyplienení šírej krajiny odtiahli Nemci a ich pomocníci späť bez toho, aby Svätopluka porazili a pokorili.[1372] Arnulf, zúrivý od zlosti, rokoval s Bulharmi v úsilí odvrátiť ich od priateľstva s Moravanmi.[1373] Vo vojne obnovenej r. 893 — 894 cisár Arnulf nielenže nedosiahol nad Moravanmi víťazstvo, ale navyše ledva sám ušiel záhube. To však bol posledný rok slávneho a víťazného panovania Svätopluka.[1374] Po jeho smrti [894] začali v rozdelenom panstve vládnuť jeho dvaja ľahkomyseľní a svárliví synovia Mojmír a Svätopluk.[1375] Lišiacky Arnulf využil vhodný čas, a prostredníctvom zradného Wichinga a chytrého Ariba[1376] neprestal roznecovať medzi bratmi iskru nedôvery, až sa zmenila na veľký plameň. Prímerie medzi ním a Mojmírom bolo r. 894 uzavreté len naoko: v tichosti o to usilovnejšie pracoval na rozvrátení Moravskej ríše. Na tento cieľ si zvolil trojaké prostriedky: domácu vojnu medzi bratmi, odtrhnutie Čiech od Moravy [895][1377] a prilákanie Maďarov do Moravy a Panónie. Vo vojne, ktorá vypukla medzi Svätoplukovcami, sa Arnulf r. 898 pridal na stranu Svätopluka, ktorého Mojmír už porazil, a prostredníctvom Liutpolda a Ariba dal moravskú zem trikrát hrozne vyplieniť [898 — 899]. V tejto vojne bola síce stratená Panónia, ktorej správu a obranu Arnulf poručil už r. 892 pred jej konečným ovládnutím svojmu područníkovi Bracislavovi,[1378] jednako len Mojmír prinútil Svätopluka na ústup do Nemiec.[1379] Roku 899 obnovil pápež Ján IX. na Mojmírovu žiadosť moravské arcibiskupstvo, uvoľnené po Metodovej smrti [885], a pripojil k nemu tri biskupstvá. Nové vpády Bavorov a Maďarov [900] prinútili Mojmíra uzavrieť r. 901 v Rezne mier s maloletým cisárom Ľudovítom IV.[1380] Slávne meno Moravanov a ich obchodné zväzky s okolitými národmi, najmä s Nemcami, ostávali i na samotnom sklonku ríše nenarušené. V nariadeniach nemeckých kráľov a markgrófov sa ešte r. 898 a 906 nachádzajú predpisy a výnimky pre Moravanov, ktorí obchodovali s Bavormi na Dunaji.[1381] Napriek tomu všetkému sa Maďarom brána ku skaze Slovanstva raz otvorená viac nezavrela. Tí sa totiž usadili v Potisí, a keď po úspešných výpravách na východ, juh i západ zosilneli, r. 907 sa konečne vrhli po niekoľkonásobných daromných pokusoch[1382] dvojnásobnou silou na Moravskú ríšu, ktorú Rastic prácne založil, Svätopluk víťazne rozšíril, a do základov ju rozvrátili. Po krutej porážke Nemcov i Slovanov pri Prešpurku [v auguste 907], z ktorej mladý kráľ Ľudovít ledva vyviazol živý a v ktorej bavorský vojvoda Liutpold a pravdepodobne i knieža Mojmír boli mečom zabití, zmizla samostatná slovanská Morava zo scény dejín. Tento úder bol zasadený do srdca Slovanstva. Pôvodné obyvateľstvo, ktoré sa zachránilo pred smrťou a porobou, sa rozutekalo do Tatier, Bulhár, Chorvát a inde. Do zeme zveľadenej potom a krvou Slovanov, osvietenej duchom svätého Konštantína a Metoda, vsadila svoj mocný trón uralská surovosť. Z rozbitia Veľkej Moravy mali okrem Maďarov úžitok i Nemci, Česi a tiež Poliaci.[1383]

6. Odvráťme s bolesťou naše oči od tohto smutného divadla márnych vecí pozemských, a pred záverom ich ešte pozdvihnime na objavenie predmetov vznešenejších, nebeských. — Po tom, čo Huni rozvrátili metropolitnú stolicu v Slavónii v meste Sriem [okolo 441], a po tom, čo sa divoká, neskrotná a lúpeživá zberba rozličných kočovných národov — menovite Hunov, Gepidov, Longobardov a predovšetkým Avarov — nasťahovala do úrodného panónskeho Podunajska a Potisia, obrátilo sa prvé mladé semenište kresťanstva v týchto oblastiach na pustatinu. Daromné bolo úsilie nemeckých misionárov o získanie neskrotnej avarskej bandy pre cirkev Kristovu; kým ich sila nebola zlomená, nemalo svetlo náboženstva a náuk k nim a k národom, ktoré boli v ich poddanstve, prístup.[1384] Až keď udatný Karol v ukrutnej osemročnej vojne týchto rozbujnených divochov porazil a ich lotrovskej ríši učinil navždy koniec, donútil ich zvyšky, ktoré sa dostali pod jeho nadvládu, prijať kresťanskú vieru. A tak sa stalo, že pričinením podnikavých misionárov z rodu Frankov získalo kresťanské náboženstvo voľnejší priechod i k Slovanom žijúcim spoločne s Avarmi v Panónii a na Morave. Keď cisárovič Pipin dobyl avarské opevnenia a tábory, nezaváhal a celú túto novoovládnutú krajinu, teda Panóniu čiže zadunajskú Moravu, siahajúcu až k ústiu Drávy do Dunaja, odovzdal do duchovnej správy a opatery salzburskému biskupovi Arnovi [796], ktorého ustanovenie potvrdil samotný otec Karol osobne v Salzburgu, a uvedeného biskupa, vtedy už povýšeného na arcibiskupa, primäl, aby sa on sám s cieľom zriadiť cirkev vypravil do Panónie a celú ju prešiel. Arcibiskup splnil cisárov príkaz, biskupstvo v Panónii zveril Teodorikovi, po ktorého smrti [821] arcibiskup Adalram ustanovil za biskupa Ota, zatiaľ čo v Korutánsku bol biskupom Oswald [839 a nasl.]. Týmto spôsobom v zadunajskej Morave a v nitrianskom panstve, v krajinách patriacim kniežatám Pribinovi a Koceľovi, rozkvitlo kresťanstvo zrodené z práce a pôsobenia salzburských duchovných [803 — 870].[1385] V čase, keď sa v Zadunajsku diali tieto veci, v preddunajskej Morave, vo vlasti kniežaťa Mojmíra a pri Dunaji sídliacich Avarov, veľmi horlivo apoštoloval bývalý pasovský biskup Urolf [804 — 806], ktorého neskôr pre akési spory arcibiskup Arno zosadil. Ten sa však teraz sčasti z čistého zápalu pre šírenie evanjelia, sčasti pre ctižiadostivosť a možno i z pomsty usiloval zabezpečiť si novú arcibiskupskú stolicu. S niekoľkými duchovnými chodil po avarských a moravských územiach a vedel si získať priazeň ľudu i kniežat natoľko, že zamýšľal zriadiť v tej krajine štyri biskupstvá. Pápež Eugen II., ktorému Urolf r. 824 túto vec osobne predniesol, radujúc sa z tohto nečakaného obrátenia dvoch pohanských národov, rád súhlasil so žiadosťou biskupa i kniežat a prikázal založiť štyri nové biskupstvá, dve pre Moravanov, a to Speculi — Iulium inak Sorigutur čiže Sorigost a Nitravu, a dve pre Avarov, a to Faviana a Vetvar.[1386] Nasledujúceho roku knieža Moravanov Mojmír a knieža Avarov Tudun spolu so svojimi biskupmi žiadali pápeža o povýšenie Urolfa na arcibiskupa Panónie a Moravy. Pápež vzhľadom na Urolfove zásluhy a po tom, čo bol uvedený do omylu predloženými nepresnými správami a písomnými pamiatkami o právach niekdajšieho laureackého arcibiskupstva, ich žiadosti nakoniec vyhovel [ok. 826].[1387] Urolf bol vyhlásený za laureackého arcibiskupa a celá Hunia čiže Avaria, Morava, Panónia i Mézia patrili pod jeho duchovnú právomoc. Toto nariadenie sa však nikdy nestalo skutkom: takmer v tom istom čase sa totiž prostredníctvom svojich kňazov činil na Morave[1388] pasovský biskup, chytrý Reginhar, ktorý predstihol Urolfa a ako dedič laureackého biskupstva si privlastnil arcibiskupský stolec; naproti tomu salzburský arcibiskup Adalram sa zo všetkých svojich síl bránil novotám, ktoré obmedzovali jeho práva. Spor napokon ukončil kráľ Ľudovít v Rezne r. 829 nariadením, aby bola krajina ležiaca východne od Lysohory (Kahlenberg) a rozčlenená riekami Sprazou (Spiraza) a Rábou rozdelená na dve časti tak, že jej severná a západná časť bude prináležať k Pasovu, východná a južná zasa k Salzburgu.[1389] Tak sa preddunajská Morava, vyjmúc Nitrianske kniežatstvo, dostala pod pasovské arcibiskupstvo. Urolf sa čoskoro potom stratil zo scény dejín; o ostatných biskupoch na Morave a Avaroch sa tiež vie málo.[1390] V tomto stave, pod pasovskými i salzburskými duchovnými, pri službách Božích vykonávaných v latinskom jazyku, zotrvávali kresťanskí Slovania v oboch Moravách až do objavenia sa dvoch bratov v ich zemi, svätého Konštantína a Metoda, ktorých príchodom sa zrazu všetko zmenilo. Pretože podrobné rozprávanie o činoch týchto dobrodincov Slovanstva do tohto spisu vlastne neprináleží, nech nám je dovolené zľahka naznačiť aspoň niektoré hlavné príbehy z ich života.[1391] Bratia Konštantín a Metod sa narodili v Macedónii v Solúne (Thessaloniki), v meste napoly slovanskom, rodičom šľachtického pôvodu, ako sa hovorí, gréckym (’Pωμαίν τό γέν, quidam Graecus Methodius). Starší Konštantín bol pre neobyčajné dary ducha a rozsiahlu vzdelanosť poctený prímením filozofa, čo v tom čase všeobecne označovalo muža zbehlého v písomnostiach a v náukách. Obaja bratia nadobudli v tomto obchodnom a ľudnatom meste dôkladné vedomosti o rozličných jazykoch; obaja sa nepochybne už v otcovskom dome dokonale naučili slovanskú reč, používanú vtedy nielen v Macedónii, pred bránami Solúna, ale spolu s gréčtinou dokonca v celom Grécku. Keď bol Konštantín v dospelejšom veku, poslali ho rodičia do Carihradu čiže Konštantinopola, sídla gréckych panovníkov, ktorý bol v tom čase tiež napoly slovanský,[1392] kde bol vysvätený za kňaza. Jeho brat Metod už predtým bol vstúpil do rehoľníckeho rádu. Z Carihradu sa Konštantín vypravil najskôr ku Chazarom na Čiernomorie a do Meotu, pričom sa usiloval zasiať v tomto národe semeno kresťanského náboženstva, a odtiaľ sa po krátkom čase šťastne vrátil do Carihradu aj s ostatkami svätého Klimenta, rímskeho biskupa, ktorý bol umučený r. 102 v tauridskom Chersone, a ktorého ostatky sa našli pri meste Chersone.[1393] Tu sa spojil so svojím bratom Metodom a obrátil svoj zrak na slovanský národ, ktorý zaujímal široké oblasti v Grécku a v Bulharsku a ktorý vtedy už síce bol z väčšej časti obrátený na kresťanskú vieru, ale pre nedostatok slovanského písomníctva a vzdelania sa zavše ešte vracal k pohanskej slepote a navyše trpel v Bulharoch pod pohanskými panovníkmi. Bol si dobre vedomý toho, s akým úžitkom Arméni, Iberovia, Sýrčania, Kopti a iní ľudia z Východu, ktorí sa od Grékov odlišovali jazykom a mali svoje chrámy sčasti v samotnom Carihrade, nech o starobylých Besoch[1394] a Gótoch na západe nič nehovoríme, používali v náboženských záležitostiach svoj prirodzený jazyk, a preto si zaumienil, že sa pričiní o to, aby aj Slovania mohli užívať takéto dobrodenie. Na tento cieľ vytvoril r. 855 na základe gréckej abecedy, s pridaním niekoľkých sčasti nových, sčasti z vyššie spomenutých jazykov prisvojených písmen, svojím spôsobom najdokonalejšie slovanské písmo, a bez meškania sa pustil do prekladu svätých evanjelií i epištol, žaltára a niektorých iných na služby Božie najpotrebnejších kníh. Dar im daný s radosťou prijali grécki i bulharskí Slovania, ba aj samotní uralskí, vtedy už pravdaže poslovančení Bulhari v Mézii boli obmäkčení mocou Božieho slova, a Metod osobne r. 861 pokrstil bulharské knieža Borisa (porov. § 29, č. 6). Takýmto spôsobom sa začala v r. 855 — 862 šíriť slovanská liturgia najskôr medzi gréckymi a potom medzi bulharskými Slovanmi, bezprostredne susediacimi s Moravskou ríšou slávneho Rastislava na Dunaji pri Pešti, pod Matrou pri Jágri a ďalej na rieke Toryse. Okolo r. 863 mal knieža Rastislav[1395] nepochybne vedomosť o preložených bohoslužobných knihách pre gréckych a bulharských Slovanov a požiadal cisára Michala, aby poslal slovanských učiteľov, a ten bez meškania vypravil na hornú Moravu Konštantína a Metoda aj s ďalšími pomocníkmi.[1396] Rastislav bol v tom čase úplne nezávislý od Nemcov (porov. č. 4). V jeho sídle na moravskom Velehrade, v terajšom Hradišti,[1397] sa usadili Slovanmi s radosťou vítaní byzantskí apoštoli, ktorí sa dvojnásobne horlivo zasadzovali o stavanie chrámov, o preklady ostatných bohoslužobných kníh, ba dokonca i celého Svätého písma, ako aj o uvedenie slovanskej liturgie v celej Rasticovej ríši. Povesť o rozširovaní sa slovanskej liturgie v krajinách spravovaných predtým latinskými kňazmi sa skoro rozniesla doďaleka: pápež Mikuláš pozval r. 867 bratov Konštantína a Metoda do Ríma. Tí r. 868 predstúpili pred jeho nástupcu Hadriána, a nielen že svoje učenie a počínanie dostatočne zdôvodnili, ale prinesením ostatkov svätého Klimenta, ako aj svojimi celkovými vznešenými cnosťami si získali jeho dôveru a priazeň. Pápež, oboznámiac sa so situáciou na Morave a v Panónii, povýšil Metoda na arcibiskupa a Konštantína zas na biskupa v tejto krajine. Konštantín však hodnosť neprijal, vstúpil do kláštora pod menom Cyril, a tu ešte v ten istý rok dokonal svoj pobožný život. Založením moravského arcibiskupstva namiesto niekdajšieho panónskeho v Sirmiu mienil pápež znova pripojiť Panóniu a Moravu k svojmu patriarchátu, ku ktorému aj niekedy patrili.[1398] Krátko po návrate Metoda na Moravu prepukli veľké spory a boje medzi Rasticom, jeho synovcom Svätoplukom, nemeckým kráľom Ľudovítom a jeho synom Karolmanom, bavorským kráľom, ktoré sa nakoniec skončili záhubou nešťastného Rastislava [869 — 870]. V tejto búrlivej dobe sa Metod zdržiaval v krajine kniežaťa Koceľa, čiže v zadunajskej Morave, kde pravdepodobne s povolením kniežaťa viedol slovanskú liturgiu, a preto odtiaľ salzburský arciprepošt Richbald r. 870 s hnevom odišiel. Po skončení moravskej vojny a po Svätoplukovom nástupe na trón prebýval Metod znovu vo Velehrade, kde r. 871 pokrstil českého Bořivoja (§ 39., č. 7), a za pomocníka pri svojich prácach mal rodeného Moravana Gorazda.[1399] Slovanská liturgia, ako si ľahko možno domyslieť, v národe obľúbená, sa rýchlo rozšírila po susedných krajinách, Chorvátoch,[1400] Srboch, Čechách, Poľsku a inde. Pápež Ján VIII. chcel zachovať Panóniu vo svojom patriarcháte, a preto vo svojom liste Ľudovítovi [874] i Karolmanovi [875][1401] obhajoval Metodovo arcibiskupstvo v Moravách. Nemohol však uchlácholiť žaloby salzburského duchovenstva, ktoré bolo pre odtrhnutie Panónie voči Metodovi nevraživé a obviňovalo ho z krivého učenia, a tak ho r. 879 pozval do Ríma. Metod, ktorý vykonal slávnostné vyznanie viery, bol vyhlásený za nevinného, slovanská liturgia bola schválená i povolená, avšak pri svojich právach bola ponechaná aj latinská, a za nitrianskeho biskupa vo Svätoplukovom panstve bol ustanovený Nemec Wiching [880]. Od tej doby Metodovo šťastie a pokoj upadali: prefíkaný Wiching sa určite všetkými cestami usiloval o to, aby svätého muža nielen vylúčil z lásky a priazne kniežaťa Svätopluka, ale ho aj rozličnými inými ťažkosťami a príkoriami umáral. Avšak Metod, kým bol nažive, vedel odvrátiť všetky úklady svojho odporcu; až po smrti blahoslaveného muža r. 885[1402] vypuklo veľké prenasledovanie slovanských kňazov, z ktorých prednejší ako Gorazd, Kliment, Vavrinec, Naum, Angelar a i., boli na popud nemeckých kňazov a bez Svätoplukovho vedomia najskôr ukrutne trápení a potom zo zeme vyhnaní.[1403] Slovanská liturgia, keďže sa stretávala s takým urputným odporom a nenachádzala dostatočnú podporu u kniežaťa Svätopluka, ktorý bol zavalený inými starosťami, pretrvávala síce ešte nejaký čas kde-tu na Morave a sčasti i v Čechách, no vládnucou sa už viac stať nemohla. Pápež Ján IX. r. 899 na žiadosť kniežaťa Mojmíra vyslal na Moravu arcibiskupa Jána s dvoma biskupmi, ktorí tam vysvätili nového arcibiskupa a troch biskupov, proti čomu sa postavili mohučský a salzburský arcibiskup, ktorí boli za panovania mohutného Rastica a Svätopluka tichí, ale teraz, keď sa Mojmír pokoril Frankom, začali byť neznesiteľne smelí a namyslení (velint nolint, píše mohučský Hatto pápežovi o Moravanoch, Francorum principibus colla submittent), dojímavými listami podnecovali u pápeža odpor [899 — 900]. Tieto vášnivé spory už však neboli potrebné! Vpád Uhrov [907] skoro pochoval prvé zárodky kresťanstva v Panónii a medzi Slovákmi. O to veselšie a slávnejšie prekvitala slovanská liturgia v Bulharoch, Srboch a onedlho potom i v Rusku. — V najväčšej krátkosti sme predložili, pokiaľ sa nám to zdalo byť kvôli nášmu terajšiemu cieľu potrebné, súhrn apoštolských prác Konštantína a Metoda v Slovanoch, aby sme podali hlavné dôvody, prečo my spolu s Dobrovským, Vostokovom a inými[1404] kladieme počiatok slovanskej liturgie do Bulhár a až jej pokračovanie na Moravu. — a) Starobylí domáci a podľa nich i cezpoľní svedkovia jednomyseľne pripisujú vytvorenie slovanskej abecedy staršiemu bratovi Konštantínovi, čiže Cyrilovi, a kladú jej zostavenie do roku 855. Bulharský mních Chrabr, svedok veľmi dobre informovaný a s najväčšou pravdepodobnosťou žijúci v 10. alebo aspoň 11. stor., o tom hovorí takto: Najprv Slovania, súc ešte pohanmi, nemali písmo, ale čiarami a zárezmi (cyr. čr’tami i rjezami) čítali a lúštili. Keď boli krstení, z núdze rímskymi a gréckymi písmenami nesprávne zapisovali slovanskú reč. A tak ostávali mnoho rokov, kým im Boh nedal Konštantína, zvaného Cyril, ktorý im zhotovil abecedu sčasti podľa vzoru gréckych písmen, sčasti podľa potreby a povahy slovanskej reči… Ak sa opýtaš slovanských učencov hovoriac: kto vám zostavil písmo alebo preložil knihy? všetci to vedia a odpovedia: svätý Konštantín Filozof, zvaný Cyril, ten nám písmo zostavil i knihy preložil, i Metod, jeho brat. Ak sa potom spýtaš: kedy?, to tiež vedia i rieknu: za čias gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa Borisa, moravského kniežaťa Rastica a blatenského kniežaťa Koceľa, v roku 6363 od stvorenia sveta (= 855 po Kristu).[1405] S tým súhlasia aj krátke bulharské i srbské almanachy a letopisy zhodne pripisujúce vytvorenie abecedy a prvé preklady kníh Konštantínovi. A tak v jednom z konca 15. stor. čítame: Roku 6363 (= 855) sú napísané naše písmená Cyrilom Filozofom, učiteľom bulharského jazyka, za cisára Michala a jeho matky Teodory.[1406] V inom spise z polovice 15. stor. sa píše: Roku 6363 (= 855) Konštantín Filozof, zvaný Cyril, vytvoril písmo pre slovanský jazyk.[1407] Letopočet 855 prijal Dobrovský za správny.[1408] S výpoveďami Slovanov súhlasia svedectvá Latiníkov. Vtedajší pápež Ján VIII., ktorý je o týchto záležitostiach omnoho lepšie informovaný než zmätočný anonymný Salzburčan, vo svojom liste Svätoplukovi v r. 880 vyslovene nazýva Konštantína pôvodcom slovanského písma.[1409] Nemenej jasné a závažné je svedectvo sázavského mnícha [okolo 1126 — 1162], ktorý pripisuje vytvorenie slovanského písma sv. Cyrilovi.[1410] Nesúhlas prevzatý od anonymného Salzburčana, ktorý vraj vydával za pôvodcu písma Metoda (čo však on výslovne nehovorí) a nazýval toto písmo novým,[1411] ako aj zo solúnskeho snemu z r. 1059, odsudzujúci písmo kacíra Metoda ako gotické,[1412] je naskrze neplatný, pretože je založený na hrubej a hmatateľnej buďto nevedomosti, alebo lži týchto svedkov. — b) Abecedu vynašli a zostavili Gréci v Grécku, najpravdepodobnejšie v Konštantinopole, a to pre gréckych Slovanov,[1413] dôkazom čoho je použitie gréckeho písma ako vzoru, prispôsobenie nových písmen z koptčiny, hebrejčiny, arménčiny atď., a nadovšetko vytvorenie pravopisu podľa vzoru gréckeho, arménskeho atď. Presnejšie ѹ namiesto u a ы namiesto y je úplne grécke (, ι), používanie polohlasných ь a ъ na zakončenie slabiky po spoluhláskach je úplne arménske,[1414] spočívajúce na základe starobylých východných jazykov, že každá slabika sa musí končiť buď zvučnou, alebo nemou hláskou. Zostavenie abecedy Metodom a latinskými pomocníkmi r. 870, po smrti Konštantína, by na Morave, v zemi poznajúcej latinské písmo už skôr, nabralo úplne iný smer a prinieslo iné výsledky.[1415] — c) Podľa najstarších a najhodnovernejších svedectiev Jána Exarcha bulharského [892 a nasl.], prvej čiže talianskej legendy od biskupa Gauderika [z 11. stor.] a i., sa svätý Konštantín hneď po zostavení abecedy pustil do prekladu sv. Evanjelia a epištol pre Slovanov v Grécku a Bulharoch. A načože by ju teda bol zostavil a zostavenú od r. 855 do 869 nepoužíval? Veď krstení grécki Slovania (okolo 688, p. § 29, č. 6) už pred ním písavali gréckymi literami: ale keďže to dobre nešlo, tak im vznešený učiteľ vytvoril abecedu úplnejšiu, dokonalejšiu. Takto vraví bulharský Ján Exarcha: Svätý muž boží Konštantín, zvaný Filozof, vykonal mnoho práce zostavením písma pre slovanské knihy a preložením výberu z evanjelia a epištol; koľko stačil počas svojho života v tomto temnom svete, toľko preložil a prešiel do nekonečného svetla prijať mzdu za svoje diela. Po ňom pozostalý žijúci veľký boží arcibiskup Metod, jeho brat, preložil z jazyka gréckeho do slovanského všetky knihy Sv. písma.[1416] Podobne hovorí o Konštantínovi talianska legenda, že keď prišiel na Moravu, priniesol so sebou už hotové preložené sv. evanjelium.[1417] V cyrilskej legende podľa rukopisu z 13. stor.,[1418] v synaxároch a menológoch podľa najstarších rukopisov a vydaní[1419] sa všade Konštantín nazýva „prvým učiteľom slovanských kníh, prvým učiteľom slovanského jazyka“, čo znamená, že bol nielen pôvodcom abecedy, ale aj spisovateľom a vykladačom Božieho slova. Túto zaslúženú slávu nesmrteľného muža, založenú na súhlasnom uznaní celého kresťanstva od pápeža Jána VIII. r. 880 až dodnes, nemožno vymazať neurčitým vyjadrením neznalého Salzburčana, ani nepravdivým výrokom solúnskeho snemu [1059]. — d) To, že sa preklad bohoslužobných kníh, ktorý začal Konštantín a ďalej v tom pokračoval aj s bulharskými pomocníkmi jeho brat Metod, robil pre gréckych a bulharských Slovanov,[1420] je vec nielen sama osebe prirodzená, ale aj potvrdená nespochybniteľnými svedectvami takmer celej starobylosti. Možno sa nazdávať, žeby títo svätí a horliví muži svoj poklad — preklad sv. evanjelia — skrývali a boli by sa s ním ponáhľali do ďalekých cudzích zemí, nepodeliac sa oň s domácimi Slovanmi, príbuznými, pre ktorých bol tento dar potrebný, pretože sa ešte stále pre nedostatok kníh a náuky obracali späť na pohanstvo? Vari na to nemali čas a príležitosť? Veď predsa chodili po bulharských Slovanoch skôr, než sa vypravili na Moravu, a Metod osobne r. 861 krstil ich knieža Borisa (pozri § 29, č. 6). Apoštolovanie oboch bratov v Bulharoch je vec potvrdená výslovnými svedectvami pokračovateľa Konštantína Porfyrogeneta, Jána Skylitzesa Kuropalatu, Cedrena, životopisca biskupa Klementa, duklianskeho kňaza, hradištského mnícha, Moravskou legendou a tiež Legendou o sv. Ľudmile. Spomenutí byzantskí letopisci pripisujú obrátenie kniežaťa Borisa na vieru mníchovi Metodovi.[1421] Pisateľ životopisu bulharského biskupa Klementa, učeník tohto pomocníka a spolutovariša sv. Konštantína a Metoda, o tom hovorí takto: To, že národ Slovanov čiže Bulharov (τ των Σλβνων ίτν Bλγαρων γν) nerozumel písomnostiam napísaným gréckym jazykom, pokladali svätí muži za veľmi škodlivú vec. A preto sa s modlitbou obrátili na utešiteľa, od ktorého pochádza dar jazyka i schopnosť reči, prosili ho o milosť vytvoriť písmená, ktoré by boli primerané tvrdosti bulharského jazyka (γραμματα τ έζρσαι δαστητι βλγαρ γλωσση καταλληλα). Prijali túto milosť, vytvorili slovanské písmená (τα σλβνικα γραμματα), preložili knihy pochádzajúce z nadšenia ducha Božieho z jazyka gréckeho do bulharského a horlivo sa pričinili o výklad Božích výpovedí svojim schopnejším učeníkom, medzi ktorými hrali vedúcu úlohu (τν χρ κρραιι) Gorazd, Kliment, Naum, Angelar a Sáva. A o niečo nižšie: Už skôr (než odišiel na Moravu) zvolil si (Metod) za učeníka vládcu Bulharov Borisa, ktorý bol pod rukou cisára Michala, lebo v ňom vedel roznietiť lásku ku krásnemu materinskému jazyku (τη ίκια γλωττη, τη παντα καλη) a bez prestania mu udeľoval dobrodenie slova, pretože Boris túžil po dobrej náuke a všelijakých cnostiach. Pod jeho vládou národ Bulharov začal byť účastníkom Božieho krstu a kresťanstva. Preto Konštantín a Metod, vidiac množstvo veriacich a spoznajúc ich potrebu duchovného pokrmu, vynašli, ako sa hovorí vyššie, nové písmená a zhotovili preklady písem do bulharského jazyka, aby národ Bulharov, vytrhnutý zo skýtskych bludov, poznal pravú a neomylnú cestu k spaseniu.[1422] Aj anonymný dukliansky kňaz [okolo 1161] hovorí, že svätý Konštantín po návrate od Chazarov najskôr obrátil na kresťanskú vieru Bulharov a až potom sa odobral k Svätoplukovi (rozumej Rasticovi) na Moravu.[1423] Hradištský čiže opatovický mních píšuci v 12. stor. volá cyrilské písmená bulharskými, prinesenými na Moravu.[1424] V tom zmysle o Konštantínovom apoštolovaní v Bulharoch hovorí druhá čiže Moravská legenda a tiež Legenda o sv. Ľudmile.[1425] Pri porovnávaní týchto starých a výrazných svedectiev sa stráca rozpor vzdialeného a pomýleného Nestora, ktorý vznik abecedy kladie na Moravu a Konštantína naopak posiela z Moravy do Bulhár.[1426] Nie z Moravy do Bulhár, ale z Bulhár na Moravu sa prirodzenou cestou šírila slovanská liturgia.[1427] — e) Výpovede starých svedkov, domáceho životopisca biskupa Klementa, nazývajúceho jazyk Cyrilovho prekladu písomností jazykom slovanským čiže bulharským, rovnako aj hradištského mnícha, ktorý Cyrilovu abecedu volá bulharským písmom, potvrdzuje povaha jazyka v najstarších cyrilských rukopisoch, ktorá je očividne starobulharská. V týchto rukopisoch prevládajúce zvuky жд a шт namiesto pôvodných hlások д a т sa v takej všeobecnosti a dôslednosti doteraz ešte nevyskytli v žiadnej inej reči, jedine v bulharskej. Veľké množstvo zvláštnych slov vyskytujúcich sa v evanjeliu, epištolách a žalmoch nie je dodnes nikde inde bežné a všeobecne známe u prostých ľudí, len v Bulharoch. Slová prevzaté z gótskeho jazyka a nachádzajúce sa tu i tam v prekladoch svätých písem nás vedú k Slovanom sídliacim pri Čiernom mori a v Dácii s Gótmi, ktorí neskôr prešli do Mézie, Trácie a Macedónie, ak nechceme pripustiť, že Slovania zastihli v Mézii ešte nejaké zvyšky Gótov a splynuli s nimi, čo je dosť pravdepodobné (porov. § 18, č. 7). Patria sem predovšetkým čudsko-uralské slová, ktoré buď priniesli do Mézie Slovania z čudských končín, alebo ich po r. 678 prevzali od svojich podmaniteľov, ugorských Bulharov (porov. § 14, č. 8, § 30, č. 7). Slová, ktoré vyzerajú, akoby sa do cyrilského jazyka boli dostali z bavorčiny a zo západu vôbec, napr. pekl čiže peklo, srjeda, kramola, cjesar’, cr’ky, ocet, pop, post, chr’st, chr’stiti, oltar’, pohan atď., sú alebo domáce, slovanské, odpradávna bežné u takmer všetkých Slovanov, napr. peklo (porov. Pikulík, litov. Pikulos), kramola, kramoliti, alebo sú prevzaté z latinčiny, nemčiny či gréčtiny a Bulharom nepochybne už pred obrátením sa na kresťanstvo tak dobre známe ako Moravanom, napr. cjesar’ (podľa Cedrena už r. 1016 kričali vo vojsku obyčajní Bulhari βζιτ ό τζαισαρ, t. j. běžite, cjesar’ — pričom od Moravanov sa toto slovo nenaučili, keďže v r. 550 — 678 boli poddanými gréckeho cisára), cr’ky (κριακή, κριακόν), pop (πάπα) atď. Bulhari sídliaci na dolnom Dunaji, v oblastiach, v ktorých sa vtedy viac hovorilo po latinsky ako po grécky a v ktorých až po cisára Fokasa bola úradným jazykom latinčina, splynuli v Dácii a Mézii s Gótmi, v Macedónii, Dardanii a Praevalise s Rumunmi; od r. 807 susedili na Dráve s Frankmi (Frankovia v 9. — 11. stor. nazývali sriemsku oblasť Frankochorion, pozri § 33, č. 2) a stýkali sa s Moravanmi, Srbmi a Chorvátmi, ktorí boli už okolo r. 640 pokrstení vlašskými duchovnými a potom boli istý čas poddaní Frankom; v 8. — 9. stor. sa venovali výmennému obchodu s Nemcami, najmä na Dunaji s Bavormi atď. Mali teda dosť príležitostí prevziať slová ako latinské od Latiníkov a Rumunov, tak nemecké buď od Gótov, vtedy už kresťanov, alebo od Frankov a iných Nemcov, či dokonca od Chorvátov a Moravanov. V starosrbských zákonoch sa nachádzajú nemecké slová, napr. stapje Stab, pronja Frohne, pronjarević atď., a prostý slovanský ľud v Macedónii až dodnes používa nemecké slová, napr. sakam gót. sôkjan, sterk angl. dnem. stork, nem. Storch, vardim čiže vartim warten, setne gót. sidhan atď. Tieto a iné im podobné slová sa k nim určite nedostali cez cyrilské knihy z Moravy a Panónie. V Biblii, ktorú preložil do gótčiny Ulfilas, sa už latinské slová vyskytujú, albánčina a ešte viac valaština je nimi presýtená: nemohla teda bez nich dlho ostať ani reč južnodunajských Slovanov.[1428] Napokon starobulharský jazyk, ktorý sa objavuje v najstarších rukopisoch písaných v Bulharoch (z 11. a nasl. stor.), sa okrem niektorých okrajových osobitostí (provincionalizmy) v ničom podstatne nelíši od prekladu svätých písiem, najmä evanjelia: dokonca aj dnešná reč Bulharov, samozrejme už veľmi zmenená, okrem veľkých strát v deklinácii, konjugácii a v syntaxi, je jednak čo do prostých zvukov (elementov), tak aj do pozostatkov gramatických foriem spomedzi všetkých slovanských jazykov najbližšia cirkevnému jazyku. Z toho vychodí, že terajšia strnulosť bulharčiny sa začala až po hrozivom páde ríše [1019] a zmiešaní sa Slovanov s Vlachmi, Arnautmi a Grékmi, a dozrela za tureckej nadvlády. Oba jazyky, ako cyrilský čiže starobulharský, tak i novobulharský, sú príbuznejšie ruskému jazyku než jazykom ilýrskym, t. j. korutánskemu, chorvátskemu a srbskému.[1429] Podobnosť cyrilského a starobulharského jazyka vo svojom čase skúmali najväčší znalci slovančiny — Dobrovský a Vostokov.[1430] — f) Dôvod na pozvanie alebo pohnútka na odchod svätých mužov Konštantína a Metoda na Moravu nemohli byť, ľudsky súdiac, iné, ako prinesenie písma a bohoslužobných kníh, z väčšej časti už hotových. Rastic a jeho ľud už vtedy boli kresťanmi, ale nedostávalo sa im náuky a osvety, pretože bavorskí kňazi všetko vykonávali v latinskom jazyku. Moravský knieža, keďže mal vedomosť o prospešnosti slovanského písma a liturgie u blízkych Bulharov, pozval tých božích služobníkov k sebe a bol si istý tým, že oni jemu i jeho ľudu poskytnú niečo viac, než sa dalo očakávať od Bavorov. Bez tejto viery by nebol dôvod na ich pozvanie.[1431] A naopak, bratia Konštantín a Metod by sa nikdy neboli opovážili vstúpiť do krajiny preplnenej nemeckými kňazmi, keby neboli mali pripravené väčšie dary a dobrodenia než ich sokovia a odporcovia. Tieto dary neboli iba obyčajné modlitbičky a prejavy, s akými už zaiste prichádzali k Slovanom Nemci, ale texty svätého evanjelia a epištol a najpotrebnejšie bohoslužobné knihy, žaltár s časoslovom, liturgiár čiže modlitebník atď. Že to takto muselo byť, je vec podľa domnienok prirodzená a pravdepodobná,[1432] a že to tak bolo, dokazujú svojimi výpoveďami najstarší svedkovia, na čele ktorých je prvá čiže talianska legenda výslovne hovoriaca, že Konštantín priniesol na Moravu už hotový preklad evanjelia (cognoscentes loci indigenae, t. j. Moravania, adventum illorum, valde gavisi sunt, quia… secum ferre audierant evangelium in eorum linguam a philosopho praedicto translatum). — g) Keď prišli Konštantín a Metod na hornú Moravu, či už boli pozvaní kniežaťom Rastislavom, alebo odišli z Bulhár z vlastnej vôle k sebe nakloneným susedným Slovanom, od r. 863 do 870 sa stále zdržiavali na dvore kniežaťa Rastislava na Velehrade,[1433] a v jeho krajine, ktorá ležala na tejto strane Dunaja a ku ktorej bolo v r. 861 pripojené Nitrianske kniežatstvo, vykonávali božie služby v slovanskom jazyku a vyučovali mladšie kňazstvo. V zadunajskej Morave čiže v starobylej Panónii sa vládnuci knieža Koceľ ani nezúčastnil na pozvaní učiteľov, a v jeho krajine sa počas Konštantínovho života [zomrel v r. 869] ani nekonala slovanská liturgia. Až r. 870 a neskôr, v čase hrozivých domácich vojen, prešiel Metod z hornej Moravy do Panónie a s povolením kniežaťa tam viedol slovanskú liturgiu, a tým vytlačil zo slovanských osád bavorských duchovných.[1434] Po utíšení búrok a po Svätoplukovom nástupe na kniežací stolec sa k nemu Metod vrátil (preto aj listy pápeža Jána VIII. boli r. 880 adresované Svätoplukovi, nie Koceľovi, ktorému sa kvôli Metodovi nikdy nepísalo), býval na Velehrade,[1435] kde r. 885 skonal a kde je aj pochovaný. Na Morave a na území dnešného Slovenska v tom čase panoval jazyk, ktorý bol dnešnému, čo sa týka podstatných znakov, naskrz podobný, od cyrilského zjavne odlišný. Slovanskí apoštoli so svojimi pomocníkmi pravdaže mohli vždy dobre vykonávať služby Božie ľudu na Morave a na území dnešného Slovenska z kníh napísaných bulharsko-slovanským jazykom, mohli spolu so svojimi učeníkmi pokračovať v prekladaní kníh z gréčtiny,[1436] čo až dodnes pri všetkej rozdielnosti domácich nárečí úspešne robia Rusi a Srbi, pričom rozdiel medzi moravskou a mézickou slovančinou vtedy predsa len nebol taký veľký ako neskôr, či dokonca v súčasnosti. Konštantín a Metod nikdy trvalo nesídlili v zadunajskej Morave čiže v Panónii, a teda tam ani nepracovali na preklade Písma. Okrem toho, Slovania žijúci v tejto časti Moravy pochádzali z preddunajských Moravanov a Slovákov, hovorili jedným a tým istým jazykom, ako sme už vyššie dokázali (č. 1). Ďalej na západe už okolo r. 950, dokonca i skôr, prevládal korutánsky jazyk (čo je zrejmé z Frizínskych pamiatok), svojou podstatou podobný dnešnému a patriaci k ilýrskym jazykom.[1437] Naproti tomu v celom Potisí, južne a východne od Pešti a Matry, vtedy prekvitala bulharsko-slovanská reč, ktorú nachádzame v prekladoch Svätého písma, pretože táto krajina bola zaľudnená slovanskými osadníkmi z Bulhár a od r. 807 až do r. 896 bola pod nadvládou Bulharov.[1438] — h) Množstvo slovanských spisovateľov vyskytujúcich sa v Bulharoch bezprostredne po smrti Konštantína a Metoda (sčasti ešte predtým, než Uhri rozbili Moravskú ríšu, sčasti neskôr, najmä v 10. — 11. stor.) je dôkazom toho, že slovanské písomníctvo sa v tejto zemi začalo oveľa skôr, než po spustošení Moravy a Panónie. Vzdelaný bulharský cár Symeon [890 — 927] sám prekladal grécke knihy do slovančiny a prikazoval aj iným, aby ich prekladali,[1439] biskup Klement napísal po návrate do Macedónie mnoho slovanských kníh [885 — 916],[1440] to isté robili bulharský exarcha Ján [890 — 927], biskup Konštantín [906], kňaz Gregor, mních Teodor Doksov čiže Duks a i.[1441] V 10. stor. bola slovanská literatúra v najväčšom rozkvete, dôkazom čoho sú jednak slová pápeža Jána XIII. z r. 967, jednak pozostatky cyrilských rukopisov z 11. a 12. stor. (staršie totiž nemáme) na Rusi a inde, ktoré sú takmer všetky prepismi pôvodných bulharských textov. Nie je pravdepodobné, žeby sa slovanská spisba v Bulharoch bola tak rýchlo a tak ďaleko rozšírila, keby ju sem neboli uviedli Konštantín a Metod už v r. 855 — 863 ešte pred svojím odchodom na hornú Moravu. Možno sa dokonca domýšľať, že bez takéhoto začiatku by bola bývala aj tu, rovnako ako pri vtedajších cirkevných nezhodách na Morave, rýchlo zakrnela, ba snáď aj celkom zanikla. Proti týmto silným svedectvám o rozkvitajúcej cyrilskej literatúre v Bulharoch je daromné poukazovanie na náhodné mlčanie Byzantíncov o zavedení slovanskej liturgie v Bulharoch, hovorím liturgie, nie o preklade písem, dostatočne potvrdeným výslovným svedectvom životopisca biskupa Klementa a talianskej legendy. Títo Byzantínci rovnako mlčia aj o jej pravdepodobnom neskoršom uvedení nielen do Bulhár, ale aj do Srbska a Chorvát, a o jej obmedzovaní v Chorvátoch sa dozvedáme len od pápeža Jána VIII. z r. 879 (ad Salonitanos clericos: de parte Graecorum vel Slavorum… vestra ad nos reversio), od solúnskeho cirkevného snemu z r. 925 a 1059 a rovnako z výroku pápeža Jána XIII. z r. 967 (ritus aut secta Bulgariae gentis vel Ruziae aut Sclavonicae linguae, u Kosmasa), čo je svedectvom o jej tamojšom starodávnom rozšírení. Vedení týmito a mnohými inými, hoci menej zreteľnými, ale rovnako vecnými dôkazmi, ktoré tu pre krátkosť vynechávame, neváhame prijať za pravdivé a preukazné to, čo o začiatkoch a prvotnej vlasti slovanskej liturgie prijali a vo svojich spisoch vyhlásili dnes poprední znalci staroslovančiny J. Dobrovský a A. Ch. Vostokov, a to po usilovnom skúmaní prameňov a nestrannom posúdení ako výrokov svedkov, tak aj všetkých iných okolností.[1442]

§ 42. Popis ich vetiev a sídel

1. Menom Morava, moravská zem, Veľká Morava, v dvojnom čísle Moravy, najčastejšie „vyšné Moravy“, sa označovali v rozličných časoch rozličné krajiny. My ho tu chápeme v širšom zmysle, a to v takom, v akom sa používalo v najlepších časoch Moravskej ríše za čias Svätopluka. Na sklonku predchádzajúceho storočia i niečo skôr sa viedli medzi učencami ostré literárne spory o hraniciach a rozľahlosti Veľkej Moravy. Kým jedni sa ju snažili vtesnať medzi rieky Moravu, Hron a pohorie Tatry, iní naproti tomu tvrdili, že sa rozprestierala od Mišna a Lužice až do Chorvát a Dalmátska, a na východe až po Červenú Rus.[1443] V ohnivej horlivosti, s akou sa na oboch stranách bojovalo, sa nebral do úvahy ani nerovnaký čas, ani odlišnosti povinností a záväzkov, v akých sa rozličné slovanské krajiny a ich kniežatá nachádzali vzhľadom na ich najvyššieho panovníka, veľkého kniežaťa Svätopluka. A preto prínos týchto jednostranných, často i veľmi plytkých spisov, nie je pre nás, ktorí do samotných prameňov nazeráme s chladnou hlavou, dnes dostatočný. Je isté, že jadro Moravskej ríše sa musí klásť na celú dnešnú Moravu a časť Rakús, do oblasti celého uhorského Slovanstva od toku Moravy až k rieke Toryse, na juhu až k Matre a Vacovu,[1444] teda na územie, ktoré výstižne a od prvopočiatku, nepochybne už v avarskej dobe, nazývali Moravou. Po porážke Avarov v Rakúsoch a v panónskom Zadunajsku [798] sa stala celá táto oblasť, ktorá bola pod zvrchovanou vládou Nemcov, nielen sídlom Moravanov a Slovákov, ale dostala sa aj pod správu slovanských, z preddunajskej Moravy pochádzajúcich kniežat, až kým Svätopluk obe Moravy nepodrobil svojmu žezlu a nezjednotil ich pod menom Veľká Morava [884 — 894]. Vzhľadom na svoju polohu po oboch stranách Dunaja a podriadenosť rozdielnym kniežatám sa tieto krajiny nazývali v dvojnom čísle ako Moravě, a vzhľadom na bulharskú Moravu, ležiacu v južných Uhrách a v dnešnom Srbsku, sa táto krajina v bulharských a srbských prameňoch označovala ako „vyšnii Moravě“ alebo jednoducho „vyšná Morava“ (§ 30, č. 3). Toto je teda správne tak nazvaná Morava čiže Veľká Morava, o ktorej tu teraz chceme hovoriť podrobnejšie. Od tejto Moravy treba odlíšiť susedné krajiny, ktoré zvrchovanú Svätoplukovu vládu síce uznávali a zaviazali sa k vojenskej pomoci i k ročným poplatkom, no jednako boli podriadené vlastným kniežatám a riadili sa svojimi zákonmi a právom, t. j. Čechy, Mišno, Lužicu, časť Sliezska a Malopoľska.[1445] Tieto krajiny sa nikdy nevolali Moravou, hoci istý čas patrili k Moravskej ríši. — Ako iné vetvy západných Slovanov, tak i Moravania sa v objavujú dejinách omnoho skôr pod všeobecným názvom Vindov[1446] alebo Slovanov, ale aj Bohemov, než pod svojím osobitným menom. Tak Annal. Mett. a Einhard., hovoriac o posolstve Moravanov a Avarov do Rezna [803], o potýčkach vznikajúcich medzi Avarmi a Moravanmi [805], ich nazývajú Slovanmi.[1447] Taktiež už predtým, keď r. 791 začal Karol Veľký vojnu proti Avarom, letopisy hovoria, že jeho vojsko prechádzalo proti nim a potom späť cez Bohémiu, hoci je isté, že na tejto ceste muselo prejsť i cez Moravu.[1448] Podobne neskorší Dithmar označuje menom Čechov ich susedov a pokrvných Moravanov.[1449] Pokladajúc za zbytočné uvádzať viac podobných príkladov, predložíme najstaršie a pôvodné svedectvá o Morave a Moravanoch. Prvá zmienka o krajine a ľude tohto mena je v Einhardových letopisoch r. 822, kde sa poslovia Moravanov vypravení s darmi do Frankfurtu spomínajú oddelene od českých.[1450] Čoskoro potom, okolo r. 826, sa v bule pápeža Eugena II. spomína Mojmír ako knieža Moravy.[1451] Od tých čias, najmä po založení nezávislej Moravskej ríše Rastislavom a jej rozšírení Svätoplukom, sa meno Moravy a Moravanov v zahraničných pamiatkach vyskytuje veľakrát, a to vo veľmi rozmanitých formách, ako Marahabitae, Marahenses, Maravi, Maravenses, Marvani, Marharii, Merehani, Moramori, Maritani, Margenses, Mirahenses, Marevini, zem Maraha, Marava, Marova atď. V čistejšej a presnejšej podobe nám ich podávajú domáce pramene, menovite Dalimil, Nestor a cyrilské legendy, píšuce Morava, Moravania.[1452] Pôvod mena už Nestor náležite odvodzuje od rieky Moravy, pričom starobylosť tohto slova a jeho vzácnosť u Slovanov sa dá poznať podľa toho, že sotva sa nájde nejaká slovanská krajina, v ktorej by nebola rieka, oblasť alebo miesto nazývané Morava. Vyššie (§ 30, č. 3) sme hovorili o menšej čiže nižšej, Bulharom patriacej Morave: tu pridávame správy o veľkej čiže vyšnej, Dunajom rozdelenej na dve, pred- a zadunajskú čiže panónsku. Túto hornú Moravu mal na mysli nemenovaný Zemepisec Bavorský okolo r. 866 — 890, keď hovorí: Marharii majú jedenásť miest; k dolnej čiže bulharskej vzťahuje sa to, čo ďalej dokladá slovami: Je národ, ktorý nazývajú Merehani, tí majú tridsať miest, čo je zrejmé zo spájania jedných s Čechmi a druhých s Bulharmi.[1453] Pomenovanie vyšnej čiže hornej Moravy a jej rozdelenie na dve časti, preddunajskú a panónsku, sa v starých prameňoch vyskytuje niekoľkokrát. V prastarej cyrilskej legende o Metodovi, zachovanej na pergamene v rkp. z 13. stor., sa nazýva krajina, v ktorej učil Metod, v dvojnom čísle vyšnii Moravě,[1454] čím sa má rozumieť preddunajská a panónska Morava. Tam sa i napospol spomína moravská zem. Podobný výraz sa nepochybne nachádzal i v staroslovanskom rukopise, ktorý mal v rukách Assemani; hoci on vo svojom latinskom preklade toho miesta použil jedn. č. „superior Moravia“.[1455] Na dve Moravy, preddunajskú a panónsku, poukazuje i samotný anonymný Salzburčan okolo r. 873, keď nazýva Mojmíra kniežaťom Moravanov za Dunajom: nebolo by totiž potrebné doplniť „za Dunajom“, ak by neboli Moravania i pred Dunajom, t. j. z pohľadu Salzburčana v Panónii.[1456] Životopisec biskupa Klementa, svedok patriaci do 10. stor., tiež hovorí o panónskej Morave (όραβ τή Πανννία), hoci ju od vlastnej Moravy, sídla Rastislavovho panstva, dostatočne zreteľne nerozlišuje.[1457] Istejšie svedectvo o pričlenení zadunajskej Panónie k Morave a prenesení tohto mena na ňu nám podávajú Fuldské letopisy r. 901, a tiež cisár Konštantín Porfyrogenet. V nich sa Panónia, čiže východné končiny Karantanska, vyslovene nazývajú južnou časťou Moravskej ríše.[1458] S tým sa zhoduje i to, čo o vpáde Uhrov na Moravu uvádza takzvaný notár kráľa Bela.[1459] Konštantín Porf., podávajúc správu o prihnaní sa Uhrov na Moravu a rozvrátení Svätoplukovej ríše, hovorí, že od (srbského) Belehradu leží dva dni cesty vzdialené Sirmium, a tam sa začína Veľká Morava, až dovtedy pohanská, totiž za jeho čias r. 949 zaujatá pohanskými Maďarmi, ktorej kráľom bol niekedy Svätopluk, a ktorú úplne spustošili Turci (Maďari).[1460] Tento spisovateľ, pokiaľ mi je známe, je jediný, ktorý nám zachoval meno Veľkej Moravy. Mohla sa pravdaže za čias Svätopluka pokojne nazývať veľkou, lebo jej končiny siahali od rieky Opavy až k sútoku Drávy s Dunajom a od Viedne na východ až k rieke Toryse, nezahŕňajúc do toho Svätoplukovi podriadené a poplatné krajiny s iným názvom, napr. Čechy, Mišno, Lužice, časti Sliezska, Malopoľska atď. Majúc na zreteli tieto svedectvá, môžeme bezpečnejšie usudzovať o vzniku názvu Moravy a jeho pozvoľnom rozšírení sa v rozličných krajinách. Pôvod mena sa musí hľadať v rieke Morave: obyvatelia tohto územia sa nazývali Moravania. Rovnaký pôvod, jazyk a obyčaje, ako aj spoločná vláda kniežat pochádzajúcich z jedného rodu spôsobili, že toto pomenovanie veľmi skoro, t. j. pred r. 800, prešlo i na susedných Slovákov v oblasti Váhu, Hrona atď. Pribina, ktorého sídlo bolo v Nitre, sa nazýva moravským kniežaťom [r. 830, 836, 860]. Po porážke Avarov v Panónii [798] zaujali ich zem nielen usilovní a pracovití Slovania z Moravy, ale dostala sa aj pod správu kniežat z rodu moravských panovníkov, područníkov nemeckého cisára (§ 41, č. 2). Z tohto dôvodu staré a bežné meno Moravy preniesli presídlenci krátko po ich usadení sa v Panónii i na túto novú vlasť, hoci po latinsky píšuci cudzinci ešte dlhý čas potom neprestali pre túto krajinu používať rozličné staršie názvy, napr. Pannonia, regio Pannonia, limes Pannonicus, Pannonia superior, Hunia, Hunia quae et Avaratia dicitur, Avaratia, Sclavinia, partes Avarorum et Sclavorum, provincia Avarorum oriens, plaga orientalis, confines Carantanorum atď. O domácom slovanskom mene buď nemali žiadnu vedomosť, alebo si ho nevšímali.[1461] Pred poslovančením Panónie sa táto zem nemohla volať Moravou[1462] ani Karantanskom; tento názov, prislúchajúci terajším Korutanom, Štyrsku a východnej časti Tirolska, obyčajne iba nesprávne používali niektorí spisovatelia píšuci o Panónii. Za panovania Svätopluka sa obe časti hornej čiže Veľkej Moravy, t. j. pred- i zadunajská, spojili pod jednu spoločnú vládu [884 — 894]. Meno Veľkej Moravy sa vtedy preslávilo široko-ďaleko u okolitých národov a nadobudlo takú vážnosť, že i po konečnom rozvrátení Moravskej ríše Uhrami sa Panónia a priľahlé kraje, aj keď už obsadené Maďarmi, ešte dlho neprestali nazývať Moravou,[1463] až napokon nové meno Uhry (Hungaria) prešlo i na ne. Nakoniec tu ešte musíme spomenúť, že v niektorých cudzozemských prameňoch sa meno Mézia a Bulgaria, samozrejme nesprávne a neprístojne, pripisuje Morave, menovite v podvrhnutej bule pápeža Benedikta VII. ok. r. 974 a v starej správe laureackej cirkvi, kde sa uvádza Mézia,[1464] a potom u Lamberta Schafnaburského, kde sa namiesto Moravy a Moravanov používa Bulgaria.[1465] Stalo sa to buď z nedorozumenia, t. j. zámenou bulharskej Moravy za hornú čiže veľkú, buď nesprávnym použitím, t. j. prenesením mena susedov na povedľa žijúci ľud za hranicami. Jedenkrát sa Moravanom pripisuje i meno Rugovia, ako pozostatok po niekdajšom nemeckom národe prebývajúcom v tejto krajine.[1466]

2. Hoci sa nám v starých prameňoch o moravskej histórii nezachovali žiadne určité správy o vnútornom usporiadaní krajiny, o jej rozdelení na menšie kniežatstvá, kraje a župy, o vzťahoch údelných kniežat a lechov k veľkému kniežaťu, predsa len o tom, že v tejto dávnej dobe i na Morave, podobne ako v iných slovanských krajinách, sa pospolitý ľud skladal z rozličných menších vetiev podliehajúcich vlastným kniežatám, lechom, pánom a županom, môžeme usudzovať jednak na základe podobnosti v tomto smere s ostatnými slovanskými národmi, jednak na základe tu i tam sa vyskytujúcich zmienok viažucich sa k tejto téme v starých pamiatkach. Po osvojení si samostatného zemepisného mena neprestali Moravania používať svoje iné buď staršie a genetické, alebo novšie a iba miestne názvy. V listine kráľa Ľudovíta z r. 860 sa používa slovo Slovenčina na označenie moravského kraja,[1467] z čoho sa dá usudzovať, že terajší Slováci už vtedy svoj kraj volali tak ako podnes, t. j. Slovenčina, slovenská zem. Z jednotlivých vetiev staré pramene spomínajú jedine Dudlebov, hoci možno tušiť, že ich počet bol oveľa väčší, a že menovite Lechovia, Česi a Chorváti sa nachádzali i na Morave. Pamiatka Dudlebov sa zachovala v názve miesta a župy Dudlebi u anonymného Salzburčana a tiež v listine kráľa Arnulfa z r. 891. Salzburčan hovorí, že neďaleko stoličného mesta kniežaťa Pribinu v Panónii (Mosburgu?), v meste Dudleipin, vysvätil salzburský arcibiskup Liutpramm [ok. 853] nový chrám; Arnulfova listina dosvedčuje, že dotyčný kráľ venoval salzburskému arcibiskupstvu niektoré statky v župe, ktorá sa volá Dudleipa.[1468] Táto župa podľa Hormayra ležala v terajšej Zalianskej stolici v okolí rieky pri Veľkej Kaniži (Knesaha).[1469] Toto je teda tretia oblasť, v ktorej história nachádza osady Dulebov č. Dudlebov. O inej moravskej župe je zmienka v nadačnej listine Chrámu sv. Petra v Olomouci ok. 885 — 889, podľa list. ok. 1062, v týchto slovách: knieža Svätopluk odovzdal na oltár sv. Petra do rúk kňaza Jána šestinu celého výnosu, patriaceho k hradu v župe Olomutici.[1470] Na základe toho nemožno pochybovať o tom, že zriadenie žúp na Morave, ako aj inde v západných a južných Slovanoch, je pradávne ustanovenie, ba dokonca nie bezdôvodne možno považovať zriadenie uhorských žúp za pokračovanie starobylých slovanských žúp, pretože nielen ich mená sú zväčša slovanské, ale aj slovo župan prešlo do maďarčiny s pôvodným významom (ispán t. j. župan, nádor-ispán t. j. dvorný župan, Palatinus Comes, Pfalzgraf). Ďalšie skúmanie staroslovanských žúp v oboch Moravách pomocou moravského a uhorského diplomatára a tiež iných prameňov by malo patriť medzi úlohy bádateľov venujúcich sa špeciálnym oblastiam histórie tejto zeme. Dôkazom toho, že medzi slovanskými vetvami sídliacimi na Morave a Slovákmi sa nachádzali aj Lechovia, Česi, Chorváti a iní, sú premnohé mená osád a osôb, bohato sa vyskytujúce v starých písomnostiach týchto zemí, napr. Lechy, Leška, Čechovice, Češka, Charvaty atď. Meno a pamiatka Lechov v příborskej oblasti je zachovaná dodnes (§ 38, č. 3), no terajší Chorváti č. Čuháci na Morave (na břeclavskom panstve) a v Rakúsoch (na valčickom a rabensburskom panstve) sú vysťahovalcami zo zadunajských Chorvát, ktorí sa tam usídlili až v minulom storočí. Pre nedostatok určitých svedectiev nemožno rozhodnúť, kedy sa údelné moravské kniežatá a iní lechovia č. páni zjednotili pod správou jedného staršieho č. veľkého kniežaťa; je však pravdepodobné, že sa to stalo veľmi skoro, hoci tieto zväzky boli u Slovanov často prerušované. V čase, keď v moravskej histórii začína svitať na lepšie časy, nachádzame v krajine dve veľké kniežatá: Mojmíra na rieke Morave, ktorý nepochybne sídlil na Velehrade, a Pribinu v Nitre, ktorý bol ešte pohanom, a možno preto, že sa usiloval vymaniť spod Mojmírovej nadvlády alebo dokonca chcel ako starší získať prednosť, bol zo zeme vyhnaný. Podobne neskôr pod vládou Rastislava vládol vo východnej Morave ako údelný knieža Svätopluk. To isté zaznamenávame aj v zadunajskej Morave, kde sa po jej osídlení Slovanmi objavuje odrazu viacero kniežat (porov. § 41, č. 2, 3).

3. Podrobný popis sídel starobylých Moravanov, menovite štúdium pamiatok o ich najstarších mestách a hradoch, vyžadujúce si usilovný rozbor všetkých starých, na túto krajinu sa vzťahujúcich prameňov, prenechávame iným usilovným spisovateľom. Nášmu cieľu postačí zbežné spomenutie niekoľkých sem patriacich mien, viac však len ako príklad, a nie na úplné objasnenie veci. Už v bule pápeža Eugena II. okolo r. 826[1471] sa spomínajú mestá a prvé biskupstvá tejto zeme Faviana, Speculi-Iulium inak Sogiturum, Nitravia a Vetvar. Z nich Faviana č. Viedeň a Nitrava č. Nitra sú dostatočne známe aj odinakadiaľ. Kde by sa mali hľadať ostatné, o tom nie je medzi učenými historikmi zhoda. Salagius pokladá Speculi-Iulium za Devín, iní za Olomouc, onen Vetvar za Staré Hrady (Altenburg), iní zas za iné. My sme svoju domnienku o tom, že Speculi-Iulium možno umiestniť pri Olomouci a Sorigitur neďaleko odtiaľ pri Surguste č. Slúpe, už uviedli vyššie (§ 41, č. 6, pozn. 67). Okolo r. 863 anonymný Salzburčan spomína mesto Nitru (Nitrava, Nitervo).[1472] Mesto a hrad Devín blízko Velehradu (nie terajší Theben pri ústí Moravy povyše Prešporku) sa nazýva vo Fuldských letopisoch r. 864 Dovina, v list. 1030 Devín.[1473] To, že Velehrad, na zrúcaninách ktorého vzniklo Hradište, bol už vtedy veľmi slávnym, dokonca sídelným mestom kniežat Rastica a Svätopluka, a tiež arcibiskupa Metoda, sme už uviedli a podstatnými údajmi zdôvodnili vyššie (§ 41, č. 4, 6). Obe tieto mestá si možno boli také blízke ako Vyšehrad a Praha. Hrad (castellum) a župa Olomoutici sú známe z listiny napísanej pôvodne okolo r. 864 — 867.[1474] V meste Brne vysvätil r. 884 arcibiskup Metod Chrám sv. Petra.[1475] O tom, kde a ktoré je moravské mesto (civitas Marouva, lepšie Moraviae), ktoré spomína r. 1059 Lambert Schafnaburský, sa nič nevie. Kosmas spomína mená niektorých moravských riek, hradov a miest, napr. rieky Zvartka č. Zuratka, Dya (ktorej meno nachádzame už u Ptolemaia v Te-Rakatriae, t. j. Rakúšania na Dyji), mestá Olomucz, Brno, Podivin, Grutou, Lesczen, Vranou, Znojem a i., ale aj uhorsko-slovenských, napr. hory Tatry, Zober, rieka Vag, mestá Trenczin, Banov a i. Oveľa viac miestnych názvov poskytujú moravské listiny z prvej polovice 11. stor., napr. hory Gostine, Dubreu, rieky Maraua, Tye č. Taia, Ozka, Ruza, Upa, Mura, Odra, Olzaua, Moravicza, mestá, hrady a osady Veligrad, Devin, Znoiem, Olomoucz, Brno, Golesi, Tyn, Dub, Gradez, Lbunau, Moin, Boianove, Cebranici, Radessi, Prerove, Vzove, Pustimir, Viskove, Costelani, Vzoburne, Raygrad, Zalezi, Yessutborici, Gridesici, Bechov, Nalucze, Mikulczicze, Prusy, Zlup, Troskovicze, Koyate atď.[1476] U Hermanna Contracta sa spomína r. 1042 na území dnešného Slovenska mesto Brecisburg, t. j. Bracislav č. Brecislav al. Břetislav, dnes Prešporok.[1477] V zadunajskej Morave pri ústí riečky Saly do Blatenského jazera je pamätihodné mesto a hrad Mosburg, sídlo kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa.[1478] Vo Fuldských letopisoch sa nazýva urbs Paludarum r. 896.[1479] Mních Chrabr a iné slovanské pamiatky nazývajú Koceľa blatenským kniežaťom od jazera Blatna (dnes Balaton), ktoré sa u súvekých po latinsky píšucich spisovateľov, u anonymného Salzburčana a pôvodcu starej laureackej správy ešte stále nazýva pradávnym menom Pelissa, Pelsa.[1480] Rieka Rába sa často spomína vo vojnách Frankov s Avarmi a neskôr.[1481] V spomínanej laureackej správe sa za mestá Moravy (tu nazvanej Mézia) vydávajú: Tyrana t. j. Trnava, Nytraba t. Nitra, Seclama t. Iglava č. Jihlava, Vetrava (inokedy Vetvar), Curinia, Wisseyda t. Vyšehrad a Herbipolis; za mestá Panónie Raba, Putina, Asturia, Faviana atď. Z uhorského dejepisu je známe, že mestá a hrady Ostrihom, Vyšehrad, Budín, Vesprim, Belehrad, Novohrad a iné svojím pôvodom patria do predmaďarského, teda slovanského obdobia, čoho dôkazom sú navyše aj ich samotné čisto slovanské mená.



[1320] Pramene starej moravskej a českej histórie sú z väčšej časti spoločné. F. M. Pelzel et J. Dobrovský Scr. rer. Boh. Pr. 1783 — 84. 8. 2 d. Germánske letopisy v Pertz Mon. Germ. hist. T. I, II. Výťahy v Jordan Or. slav. T. II. a i. (pozri § 39, č. 1). Hlavná zbierka listín: A. Boček Codex diplom. Morav. Olom. 1836. 4 d. I. 1. 396 — 1199. Z novších pomocných spisov pripomenieme len J. W. Monse Vers. e. Landesgesch. d. Mgr. Mähren. Brünn 1785 — 88. 8. 2 d. A. Pilař a F. Moravec Mor. hist. pol. et eccl. Brunae 1785 — 87. 8. 3. d. Gesch. v. Böhm. I. od F. Palackého tiež obsahujú hlavne dejiny starej Moravy a toto preukazné dielo tu s vďakou používame.

[1321] Annal. Lauriss. ap. Pertz I. 182.

[1322] Wessobrunský rkp z 8. stor. (v Mníchove) kladie do Panónie Avarov. Hormayr Hzg. Luitpold 23.

[1323] Einhardi Vita Karoli M. ap. Pertz II. 449, 450.

[1324] Anon. De conv. Car. ap. Freh. 19, ap. Kopit. LXXIV.

[1325] Obyv. meno Češka namiesto Češek, Češko, ako Leška namiesto Lešek, Leško sa neraz vyskytuje v staročeských pamiatkach.

[1326] Kalajdov. Jo. Exarch. str. 192.

[1327] Anon. ap. Kopit. LXXV. Foris civitatem ad Dudleipin. Dipl. Arnulphi a. 891. In partibus Sclaviniensibus, in comitatu Dudleipa… juxta aquam Knesaha.

[1328] Podľa Katancsich Orb. ant. I. 301 sa Mošonské jazero (Neusiedlersee) v čase príchodu Uhrov nazývalo Mutno, nie kor. Motno, ani cyr. Mątno.

[1329] D. Lud. r. 860. Mon. Boic. XI. p. 119. No. 13. Ultra Salam fluviolum usque in Slougenzis marchan. Teda slovenčina, ako i teraz Slováci hovoria. Správne vraví Ossoliński: Ci Słowianie (ktorí sa v Panónii usadili po oslabení Avarov r. 798 a nasl.) … mogli bydż z rozmaitych ościennych krajin… wszakže rej wodzili Morawcy, przez co chlubę załoženia pod swojem imieniem potęžnego mocarstwa zyskali. Wiad. hist. II. 345.

[1330] Dôkazom starobylosti kor. nárečí a príbuznosti s chorv. a srb. sú Frizínske pamiatky z 10. stor., vyd. Köpenom 1827 a Kopitarom 1836. Porov. úsudok Vostokova o tejto veci u Köppena str. 27, 85 — 86, Kucharského v Čas. mus. čes. 1829. zv. 4. str. 122 a i.

[1331] Geo. Mon. et Leo Gramm. a. 813. ap. Stritt. II. 553. 558. (Bulgaria) trans Danubium, B. trans Istrum fluv.

[1332] Einh. Vita Kar. ap. Pertz II. 449. Quot proelia in bello Avarico gesta, quantum sanguinis effusum sit, testarur vacua omni habitatore Pannonia, et locus, in quo regia Kagani erat, ita desertus, ut ne vestigium quidem in eo humanac habitationis appareat. Tota in hoc bello Hunorum (t. Avarov) nobilitas periit, tota gloria decidit. Anon. De conv. Car. ed. Kopit. p. LXXIV. Coeperunt populi sive Sclavi vel Bavarii inhabitare terram, unde illi expulsi sunt Huni, et multiplicari. O niečo vyššie vymenúva len Slovanov: Tunc vero Sclavi post Hunos inde expulsos venientes coeperunt istis partibus ad Danibium diversas regiones inhabitare.

[1333] Anon. De conv. Car. ap. Kopit. LXXIV. Privvizlauga, Cemicas, Ztoimar, Etgar.

[1334] Anon. ap. Kopit. LXXIII. Juvavia II. 13. Filz Ueb. d. Urspr. der bisch. Kirche Lorch, v Jahrb. d. Lit. 1835. B. 69, str. 73 — 74.

[1335] Ann. Mett. a. 803. ap. Pertz I. 191. Zodan princeps Pannoniae veniens (ad Reganesburch) imperatori se tradidit. Multi quoque Sclavi et Huni in eodem conventu fuerunt, et se cum omnibus, quae possidebant, imp. dominio subdiderunt. Sclavi sú tu Moravania, ako je zrejmé zo spojitosti slov i príbehov. Korutánci už dávno vtedy boli v úplnej moci Nemcov. Podotýkame, že staré domáce pramene spomínajú už r. 791 moravské knieža Samoslava, ktorý bol Karolovým vojskom porazený a donútený prijať kresťanstvo.

[1336] Einh. ap. Pertz I. 192. Pozri § 39, č. 4, pozn. 43.

[1337] Hansiz I. 148. Pray Ann. Hun. p. 289, kde sú i doklady. Filz Jahrb. B. 70. str. 28 — 29.

[1338] Kedy a ako vymizli zvyšky Avarov v Panónii, sa nevie. Snáď sa po r. 907 spojili s Maďarmi a vytvorili jeden národ? Za cisára Konšt. Porfyr. sa v Dalmácii ešte nachádzali potomkovia Avarov. Pozri § 33. č. 1.

[1339] Einh. Ann. a. 822. Marvanorum (al. Moramorum, Maritanorum)… legationes audivit.

[1340] Anon. De conv. Car. ed. Kopit. LXXIV.

[1341] V tom istom roku posvätil arcibiskup Adalram chrám v Nitre, Pribinovom meste. Anon. p. LXXIV.

[1342] A. Dolliner v Hist. krit. Vers. 1796, str. 64, sa domnieva, že Ratimír je chorv. Krasimír, čo nemožno pripustiť. Chorvátska história o tom nič nevie.

[1343] Einh. a. 827. 828. Enhardi Fuld. Ann. a. 828. 829. Porov. § 29, č. 5.

[1344] R. 840 staval hrad Mosburg pri ústí Sály do Blatna. R. 850 posvätil arcibiskup Liutpramm jeho nový chrám v Mosburgu. Anon. ap. Kopit. LXXIV.

[1345] Annal. Fuld. a. 846.

[1346] Anon. ap. Kopit LXXV. O tom, že sa vtedy Rastic s Karolmanom spolčili proti Pribinovi, sa možno domnievať zo správy franských letopisov o ňom: Expulit duces, quibus custodia commissa erat Pannonici et Carantani littoris atque per suos marcam ordinavit. Porov. Ossoliński Wiad. II. 546. Ešte r. 860 sa spomína Briuuinus dux v listoch kráľa Ľudovíta Mon. Boic. XI. 119. No. 13.

[1347] Tak sa volá v slovanských pamiatkach, u mnícha Chrabra, Nestora, v životopise biskupa Klementa (τζέλησ) a i. Odtiaľ miestne mená Kocelevo, Kocelje v Srbsku, Čechách a i. Anonymný Salzburčan píše Hezilo, pápež Ján VIII. Cozilin.

[1348] Porov. Palacký Gesch. v. Böhm. I. 106 — 117.

[1349] Prud. Trec. Ann. a. 853. ap. Pertz I. 448. Letopisec hovorí o vojne Bulharov a Slovanov s Frankmi. Možno to boli prípravy na ňu. Porov. s tým Ann. Fuld. a. 863.

[1350] Ruod. Fuld. Ann. a. 855. ap. Pertz I. 369.

[1351] Kroniky Mar. Skota, Hildesheimská, Helverdenská, Schafnaburská už od r. 856 uvádzajú Rastislava ako kráľa Moravy.

[1352] Hincm. Rem. Ann. ap. Pertz I. 455. 459. 473. Ruod. Fuld. Ann. ib. I. 374. 379. sq.

[1353] Ruod. Fuld. Ann. a. 863. Rastizen Margensium Sclavorum ducem cum auxilio Bulgarorum ab oriente venientium… domaturus.

[1354] Annal. Fuld. ap. Pertz I. 378. In quadam civitate… Douina id est puella. Porov. Boček Cod. dipl. Morav. I. 113. dipl. a. 1030. Juxta Vueligrad… in loco quondam civitatis Deuin. Doposiaľ to mylne prekladali ako Devín pri Prešporku.

[1355] Hincm. Rem. ap. Pertz I. 482.

[1356] Annal. Fuld. ap. Pertz I. 381. Illa ineffabilis Rastizi munitio et omnibus antiquis dissimilis. O tom, že sa pod tým má rozumieť terajšie Hradište, dávny Velehrad, je zrejmé z polohy tohto miesta na ostrove rieky Moravy, z mena Velehrad, magna munitio, Hradište, munitus locus, z podaní o veľkosti a sláve Velehradu — Metod sídlil na Velehrade, juxta Veligrad, ubi cepit christianitas, Boček Cod. dipl. Mor. I. 115. d. a. 1030, Vielegrad… ad fluenta fl. Moravae, Dlugosz I. 7., Meth. et Cyr. sedem pontificalem apud Vielogrod ponunt, Ib. I. 85., Velehrad civitas primo, modo burgus, v list. kráľa Otakara I. 27. november 1228. — a iné okolnosti. Starý Velehrad bol zničený pri nájazde Uhrov; terajšie Hradište vzniklo na jeho rumovisku r. 1258.

[1357] Fuld. Letop. 869. hovoria o prospechu Nemcov prehnane. Hinc. Rem. ap. Pertz I. 482 vyznáva, že kráľovičovi aut nihil aut parum utilitatis egerunt, sed damnum maximum retulerunt. Sem patrí aj to, že Svätopluk r. 870 prešiel ku Karolmanovi dobrovoľne: bol teda nepokorený.

[1358] Hinc. Rem. ap. Pertz I. 482. Hludowicus pacem sub quadam conditione apud Winidos obtinere procuravit.

[1359] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 382.

[1360] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 382. Hinc. Rem. ib. I. 487. Regino I. 570 (nar. 860!). Ann. Xant. II. 234. O nešťastnom konci Rastica čítaj pamätný súd Nemca Ludena v jeho Gesch. d. Teutsch. VI. 116. Tento knieža sa nazýva v Act. SS. pius, devotus, religiosus, princeps, u Christanna institutor et rector totius christianitatis seu religionis benignus.

[1361] Porov. Palacký Gesch. v. Böhm. I. 118 — 129.

[1362] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 383. Omnis Noricorum laetitia de multis retro victoriis conversa est in luctum et lamentationem.

[1363] Hinc. Rem. ap. Pertz I. 496. Modo quo potuit. Sú to bájky, čo Ann. Fuld. r. 874 (ap. Pertz I. 388) tárajú o Svätoplukovej poddanosti a poplatnosti. Je možné, že sa Ľudovítovi dvorania zabávali takýmito poviedkami. Porov. Dobner Ann. III. 157 — 158. Československý dejepisec, vždy maj pred očami pravdivé a prepamätné slová dômyselného Schlözera (Nest. III. 164.): An Nachrichten von diesen Begebenheiten fehlt es nicht: aber sie sind äusserst verworren, oft sich widersprechend, und was das Schlimmste ist, äusserst parteiisch. Hier stehen Deutsche gegen Slawen, wie Römer gegen Karthager: nur jene, die glücklichen Sieger, sprechen und prahlen und übertreiben, sagen gar aus Patriotismus Unwahrheit und vertuschen Wahrheit; altera pars kann nicht abgehört werden.

[1364] V niektorých častiach Moravy pretrváva príslovie „Svätopluka hľadať“. O ňom hovorí opát Regino: vir inter suos prudentissimus et ingenio calidissimus, cisár Konšt. Porf.: fortis terribilisque finitimis populis etc.

[1365] Dithmar 1. VI. ed. Wagn. p. 196. To, že Malopoľsko, Červená Rus a južné Sliezsko patrili pod Svätoplukovu vládu, uznáva za správne Ossoliński Wiad. hist. II. 557, u Linde str. 222. Či niekedy boli pod jeho nadvládou Chorvaty a Dalmaty, ako sa nazdávajú Ossol. a i., sa nedá dokázať. Anonym Dukliansky je príliš podozrivý svedok. Ak bolo nejaké spojenie týchto krajín s Veľkou Moravou, tak bolo iste nepevné a netrvalé. Náležite opisuje vznik a povahu mocnárstva veľkého Svätopluka gróf Ossoliński v príslušnom spise: Počiatok tohto zväzku sa vraj spriadal za Rastislava. Podobne to bolo už skôr za Sama. Ustavičné úklady Frankov na podrobenie si a vyhubenie severných bratov napĺňali Slovanov strachom; ukrutný osud Avarov, vyhladených až na meno, mali živo pred očami. Z druhej strany mali pred sebou obraz nemeckej ríše, mohutnej svojou jednotou. Nech trebárs oni sami ako na všeobecné nebezpečenstvo, tak i na príhodný spôsob na získanie slobody nedbali a boli slepí; Svätopluk určite svoj čas neprespal. Podmaniť si ich nechcel a činorodejšieho ochrancu než jeho si sami žiadať nemohli. Každý národ, každý knieža si zachoval svoju dovtedajšiu nezávislosť; slávny vodca sa postavil na čelo. Čo predtým odovzdávali cisárovi, to dávali do jeho pokladnice na potreby všeobecnej obrany: na jeho výzvu sa všetci chytali zbrane. On spravoval verejné záležitosti. Partibus illis dominabatur et imperabat universae terrae ceu magnificus imperator, hovorí Christan. Ossoliński Wiad. II. 558, u Linde 222.

[1366] Nedlho predtým bol Svätopluk Arnulfovým kmotrom, ktorý na jeho počesť nazval svojho syna Svätoplukom.

[1367] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 400.

[1368] Tento zmysel je skrytý v nejasných slovách Fuld. let. Porov. Dobner Ann. III. 221. Schlözer Nest. III. 168. Niektoré z výrazov Ann. Fuld. vituperaverant autem pacem, qua conservata Pannonia est, a z Hermanna Contracta, stále nazývajúce Arnulfa ducem Carantani et Pannoniae, dokladujú, že Svätopluk r. 884 Panóniu nedostal. Tento záver je však mylný. Ann. Fuld. príkru pravdu naschvál dvojzmyselne zahaľujú, Herm. Contr. je príliš neskorý svedok a jeho výpoveď neobsahuje priamy odpor. Je nad slnko jasné, že Svätopluk r. 892 vládol Panónii, ktorá ešte r. 901 patrila jeho synovi. V r. 892 Arnulfovi poslovia vyslaní do Bulhár nesmeli prejsť cez Panóniu, v ktorej vládol Svätopluk, a prechádzali cez Chorvaty a Slavóniu; r. 901 sa Panónia nazýva južnou časťou Moravskej ríše. Ann. Fuld. a. 892. ap. Pertz I.

[1369] List pápeža Jána VIII. kniežaťu Koceľovi (Cozili comiti) v Bočkovom Cod. dipl. Mor. I. 36. a. 877.

[1370] To, že Arnulf poštval Maďarov proti Svätoplukovi, je vec dokázaná. Porov. Liutprand 1. I. c. 5. ap. Murat. II. 425 sq., Witikind ap. Meib. I. 634. Aj samotné Fuld. Ann. hovoria „Ungaris ad se venientibus.“ Márne a zbytočné je teda pochybovanie Ludenovo VI. 248.

[1371] Tento Bracislav, podľa niektorých Koceľov syn, sa už predtým [884] so svojou krajinou ležiacou medzi Drávou a Sávou poddal Karolovi Tučnému. Ann. Fuld. a. 884.

[1372] Annal. S. Gall. ap. Pertz I. 77.

[1373] Posolstvo k Bulharom bolo vypravené až po skončení ťaženia v septembri r. 892. O ňom pozri Ann. Fuld. a. 892. ne salem Moravanis vendant. Ukazuje sa teda, podobne ako zo správy k r. 901, že keď Svätopluk vládol v Panónii, nebol pokorený.

[1374] O smrti veľkého Svätopluka sa už za Kosmasa tradovali v národe bájne povesti. Cosm. p. 35. Bežný to osud neobyčajných panovníkov. Podobne sa to dialo za našich čias a aj sa stále deje.

[1375] Const. Porph. A. I. c. 41. a Hildegrad. Gradic. sa zmieňujú o troch synoch. Tretí sa volal Svätoboh.

[1376] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 413.

[1377] Nadarmo sa Mojmír prostredníctvom vyslancov sťažoval u cisára, že prijíma jeho odpadlíkov [897]. Mienil nepochybne Čechov a Luž. Srbov. Ann. Fuld. 897. 898.

[1378] Ann. Fuld. a. 892.

[1379] Ann. Fuld. a. 898. 899.

[1380] Ann. Fuld. a. 901. Kollár Annal. Vind. I. 530.

[1381] Arnulfov list z r. 898: Si forsitan de Moravorum regno aliquis justitiae causa supervenerit. Placit. a. 906. Sclavi qui de Rugis (t. j. z Moravy) vel de Boemanis mercandi causa exeunt… Si autem transire voluerint ad mercatum Moravorum etc.

[1382] V r. 901, 902, podľa nejasnej správy saského ann. (ap. Eccard I. 238. Ungarii a Marahis ceduntur) dokonca ešte v r. 906 Mojmír víťazne odrazil rôzne útoky Maďarov. Porov. Hild. Grad. a. 906. 907.

[1383] Boček Cod. dipl. Mor. I. 74. C., 112. CXXVII. Cont. Regin. a. 907. Const. P. A. I. c. 41. ap. Stritt. II. 419. Cosm. p. 36. — Porov. Palacký I. 130 — 157, 195 — 198.

[1384] R. 649 bavorský biskup sv. Emmeram prišiel do Rezna a chystal sa vybrať k Avarom, aby týchto bezbožných lupičov a národovrahov svetlom kresťanského učenia osvietil a skrotil; no bavorský vojvoda Theodo ho odvrátil od tohto predsavzatia slovami, že čas na vyslobodenie tohto ľudu z bludov ešte neprišiel, a že nie je možné priblížiť sa cez spustnuté hranice k pelechom týchto pohanských lotrov s neporušeným hrdlom. H. Canisii Ant. Lect. T. III. P. I. p. 95 sq, Filz Jahrb. d. Liter. 1835. B. 69. str. 68.

[1385] Anon. De conv. Car. ap. Kopitar LXXIII — LXXV. Filz Jahrb. d. Liter. B. 69. str. 73 — 74.

[1386] Speculi-Iulium, ktorý Salagius mylne pokladá za Devín, je Olomouc, v stredovekej list. Juliomontium, pri ktorom je dodnes hora Juliusberg (snáď z čias Kvádov z nem. pohan. sviatku Julfest?). Sorigutur je nesprávne napísané namiesto Sorigustum, t. j. Sorigost alebo Surigost; v list. 1052 Surgustum quod vulgo dicitur Zlup (Boček Cod. dipl. I. 127), dnes Slúp neďaleko Olomouca, miesto odpradávna určené na náboženské púte. Nitrava je Nitra, Faviana Viedeň. Vetvar pokladá Salagius za Staré Hrady (Altenburg). Porov. Dobrov. Leg. v. Cyr. str. 52. Filz J. d. L. B. 70. str. 29.

[1387] Pozri bulu pápeža Eugena II. najprv vydanú Gewoldom v Chron. Reicherspergens. v Mníchove 1611, a tiež vo W. Hundii Metrop. Ratisb. 1719. T. I. p. 230., u Bočka I. 14. Filz J. d. L. 70. str. 55 — 57. Táto bula je pre niektorých podozrivá, ale Filz, hoci sám odporca práva laureackého arcibiskupa, ju uznáva len za prefíkane vylákanú, no nakoniec za presnú. Spomínanie niekdajších siedmich biskupstiev pod laureackým arcibiskupom za Rimanov a Gepidov vydáva Filz za omyl pápežskej kancelárie, ktorého príčinou boli podstrčené listiny od Urolfa. Za podvrhnutú pokladá Filz jedine bulu pápeža Benedikta VII. v okt. 974. S tým sa stotožňujeme aj my.

[1388] Rinharius (Reginarius episc. Pataviensis apostolus Moravorum dictus) baptizat omnes Moravos. Bernardi Norici Chron. Laureac. in. Pez Scr. rer. Austr. I. 1304. Illo etiam tempore rex Sclavorum cum tota familia sua baptizatus est in Moguntia. a. 818. Ib. I. col. 211. Pozri Boček Cod. dipl. I. 11. Svedectvá o starobylosti Chrámu sv. Petra v Brne (za Mojmíra) čítaj tamže I. 136.

[1389] Hansiz II. 125. Boček I. 18. Filz J. d. L, 70. str. 33. O podobnom neskoršom rozdelení dekrétom pápeža Agapita II. 946 pozri Filz str. 36, 55 — 57.

[1390] Arno, r. 826 vetvarský biskup, sa spomína v list. kráľa Ľudovíta z r. 836 ako krajinský biskup (chorepiscopus, cyr. seľskij episkop, obchodnik).

[1391] Pramene a staré svedectvá o Konštantínovi a Metodovi sa delia podľa jazyka na A) Grécke, ku ktorým patria 1) Byzantínci: pokračovateľ Konst. Porphyr., Symeon Logotheta, Joannes Skylitza Curopalates, Cedrenus, u Strittera II. 570 sq. 2) Život bulharského arcibiskupa Klementa [zom. 916] od Theophylakta, v pôvodnom jazyku vydal Ambros. Pampereus b. m. (vo Viedni) 1802, novogrécky v Lipsku 1805; porov. Leo Allat. Exercit. 1665. 4. Assem. III. 147 — 149. Pejacsev. Hist. Serb. p. 74. pozn. B. Dobrov I. 9. 3) Postupnosť č. opis bulh. arcibiskupov ok. 1000 podľa Dobr. I. 84, ok. 1156 podľa Pejacs., u Assemana III. 143, Pejacsev. p. 75. 4) Bezmenný zápis o cyrilských písmenách u Bandur. Imp. Or. II. 112 — 116, Stritt. II. 963. Schlöz. Nest. III. 221, Köppen Bibl. listy 351, Kopitar Glag. 47. B) Latinské 1) Anastasius Bibliothecar [zom. 886] k r. 872, aj 875, u Dobrov. I. 36 — 38., Pogod. str. 148, Acta SS. M. Martii d. IX. 2) Listy pápeža Jána VIII. od 874 — 882, rôzne u Timona, Salagia, Schlöz., Dobr., Bočka a i. Ich obsah vysvetlil Kopit. v Glag. LXXVIII. okrem troch hlavných listov z r. 874 — 875 kr. Ľudovítovi, Karolmanovi, kniežaťu Mojmírovi, pozri Tim. Im. Hung. 164. Salag. 439. 442, Dobr. I. 91. 3)Anon. Salizburg. De conv. Carant. a. 873, u Frehera Scr. Rer. Boh. 15. Oefela Scr. R. Boic. I. 780, najlepšie u Kopit. Glag. LXXII — LXXVI. 4) Moravské listiny z r. 1062 obsahujúce staršie prepisy od r. 864 do 884, u Bočka Cod. dipl. Mor. I. 32. 47. 49. 69. 136. 137. 5) Prípis v Monseovom rukopise z 12. stor., zápisky v direktóriu litomyšlianskeho chrámu v rkp., tiež nem. list. Litom. u Bočka I. 32. 6) Prvá al. talianska legenda, Translat. corp. S. Clementis, pôv. z 11. stor, podobne od Gauderika, biskupa v meste Velitrae, u bollandistov v Act. SS. d. 9 Mart. T. II. p. 19 sq. 7) Cosmas o pokrstení Bořivoja Metodom, v Pelz. et Dobr. Scr. I. 23. 8) Sázavský mních, Kosmasov interpolátor, u Dobr. I. 40. 9) Hradištský mních z polovice 12. stor. u Dobrov. I. 51. 10) Presbyter Diocleas ok. 1161 u Lucia 1666, výňatok u Schlöz. III. 153, Pejacsev. Append. XVI — XXVI. 11) Tomáš, splitský archid., v 13. stor., o snemoch 925 a 1059, u Schwandtnera III., u Farlata III. 51, 64, 84 — 128, porov. Schlöz. III. 209. Dobr. I. 49. 12) Druhá č. moravská legenda zo 14. stor., podľa talianskej a Christana, u bolland. v Act. SS. 9 Mart., Schlöz. III. 154, najlepšie od Dobr. v Pr. 1826. 8. 13) Legenda o sv. Ľudmile zo zač. 14. stor., v Dobr. Krit. Vers. Leg. F. 14) Christanov Život sv. Václava zo zač. 14. storočia, podľa Leg. o sv. Ľudmile, v Dobr. Krit. Vers. Leg. G. 15) Čítania č. výňatky z Christana, v čes. passional., tiež u bolland., porov. Dobr. I. 26. II. 6. 16) Dve neskoršie netlačené mor. leg., podľa prvej mor. leg. Dobr. I. 26. C) Slovanské 1) Joann, bulharský exarcha [žil okolo 892 — 906], u Kalajdoviča str. 129 a nasl. 2) Bulharský mních Chrabr z 10. alebo 11. stor., u Kal. 189 a nasl. 3) Ostromírovo evanjelium 1056 — 1057. Dobr. I. 77. 4) Cyrilská legenda v perg. Prologu z 13. stor., u Kalajd. 90. 5) Nestor, vyd. Timkov. 16. 6) Dalm. kron. bezmenného duklianskeho kňaza v rkp. Dobr. I. 39. 69. 7) Dalimil, kap. 23, vyd. Procház. 87. 8) Glossy z čes. passion., u Hanku Zb. slov. 318. 9) Krátke životopisy (prológ) v rus. rkp. 1432 a v inom zo 16. stor., u Pogodina 103, 105. 10) Ruský chronograf r. 1494 u Pogod. 108. 11) Rus. leg. v Menolog. a u Schlöz. III. 233. 12) Krátke srbské letopisy, sčasti tlačené (v Ljet. srb. 1828. I. 43. 1829. I. 35), sčasti v rkp. — Pomôcky: Stredovsky Sacra Morav. hist. Salisb. 1710. 4. Assemani Kal. T. III. Schlözer Nest. III. 149 — 242. Dobrovský Cyr. a Met. Pr. 1823. 8. (rus. od. M. P. Pogodina M. 1825. 4.) Ten istý Mähr. Leg. 1826. 8. (Najdôkladnejšie dva spisy o tomto predmete) Kopitar Glagolita Clozianus. Vind. 1836. F.

[1392] Nejeden vysoký úrad v ríši, duchovný i svetský, zastávali rodení Slovania; onedlho potom bol cisárom Slovan Basilius (porov. § 29, č. 8). Byzantskí spisovatelia v tom čase často používali slovanské slová na dôkaz toho, že v Carihrade bola vtedy rozšírená slovančina.

[1393] Putovanie Konštantína ku Chazarom spadá asi do tej doby, keď bol Grék Petronas vyslaný z Carihradu do Chersonu za vladára [ok. 840]. Tak usudzovali Assem. II. 371. Dobr. Leg. v. Cyr. 81.

[1394] Vita S. Theodosii ap. Pagi T. II. p. 9. Porov. Abk. d. Slaw. 71.

[1395] Nestor spomína i Svätopluka a Koceľa. Hoci u Koceľa v Mosburgu ešte v r. 865 konal služby Božie salzburský arcibiskup Adalwin, nie je pravdepodobné, že by tento knieža bol nejako účastný na tomto pozvaní; Svätopluk vtedy bol ešte pod rukou Rastislava. Porov. Dobr. Leg. v. Cyr. 86 — 88. Ten istý v Müll. Nest. 194.

[1396] Z nich sa neskôr najviac preslávil bulharský biskup Klement v Macedónii [zom. 916].

[1397] To, že Velehrad bol sídlom kniežaťa Rastica a arcibiskupa Metoda, sa nesmie tak jednoducho zamietnuť, ako to urobili Dobner, Pitter a Dobr. V list. 1030 u Bočka I. 113 čítame: Veligrad… ubi cepit christianitas, a Moravská legenda, MS. Florarium u bollandistov, Dalimil, Długosz („Meth. et Cyr. sedem pontificalem apud Vielogrod ponunt“ I. 85, porov. s tým „Vielegrad ad fluenta fl. Moravae“ p. 7) a i., svoju správu, že Konštantín a Metod sídlili vo Velehrade, čerpali isto z dobrých prameňov, jednak z podania ľudu, jednak zo starších písomných pamiatok.

[1398] Hranice moravsko-panónskeho arcibiskupstva, snáď v list. u Kosmasa z r. 973 (1086) aspoň sčasti opakované, sa dajú ťažko dôkladne určiť. Iste k nemu patrila Rasticova a neskôr Svätoplukova Morava, rovnako Čechy, neskôr i Koceľova časť Panónie. Porov. § 42. č. 1. Podľa listu Muntimírovi sa pápež Ján usiloval priviesť pod Metoda aj Chorváty. Metoda obyčajne nazývajú archiepiscopus Moraviae (Boček I. 42, 47, 136), niekedy Pannoniae, ako aj nástupcom panónskych arcibiskupov, ktorí sídlili v Sirmiu. Podobne ochridský arcibiskup sa podľa starobylých zvykov nazýval justiniánskym (Iustinianae primae).

[1399] Takto hovorí životopisec arcibiskupa Klementa: Dobrovský ho podľa mena vydáva za Bulhara. Nielen v Bulharoch a Srbsku, ale i na Morave a v Čechách bolo toto meno známe; porov. mesto Horažďovice a i.

[1400] Listy pápeža Jána VIII. 879 Ad Clericos Salonitanos, bez označ. r. Ad Muntimirum Croat. ducem.

[1401] S. Timon Imago ant. Hung. 1. II. c. 16. S. Salagii De statu eccl. Pannon. 1. IV. p. 439. 1. VI. c. 5. Dobrovský Cyr. u Meth. 91.

[1402] Z list. v Bočkovom Cod. dipl. I. 47 je zrejmé, že Metod ešte 29. júna 884 vysvätil Chrám sv. Petra v Brne. Rok úmrtia, hoci nezreteľne, udáva legenda u Kalajd. Jo. Ex. 90. Dobr. Leg. v Cyr. 66. Porov. Jahrb. d. Liter. 1831. 53. str. 19. Metod dokonal svoj život v sídelnom meste Velehrade, kde bol i pochovaný.

[1403] Životopis biskupa Klementa str. 121 — 124. „Knieža Svätopluk nebol práve vtedy vo vlasti: v jeho prítomnosti by neboli smeli s vyznávačmi pravdy tak ukrutne zaobchádzať… Títo barbari, zaiste to boli Nemci (μτζι), od prírody suroví a neľútostní atď.“ Napokon Svätopluk už skôr, počas sporov, ktoré vypukli po Metodovej smrti medzi slovanskou a nemeckou stranou, dal za pravdu Nemcom a Slovanov odsúdil! (Pozri Dobr. I. 114 — 121., najmä 118.

[1404] Dobr. Inst. 1. slav. p. V. et 1. Ten istý Cyr. u Meth. 66. 133. Ten istý Leg. v Cyr. 89. 91 — 93. Ten istý pozn. v Müllerovej Nest. str. 194, 196 — 197. Ten istý List v Pertz Archív. 1825. Bd. V. str. 661. Vostokov v Trud. obšč. ljub. ross. slov. M. 1820. č. 17, str. 5 — 61. a v Köppenovej Sobr. slov. pam. str. 27. Rosenkampf Obzor. kormč. knigi. Mosk. 1829. 8. str. 6 — 7, 44, 46.

[1405] V rkp. bul. 1. 1348, podľa Kalajd. Jo. Ex. str. 189 — 192.

[1406] Porovnal som asi 15 podobných rukopisov. V niektorých je omylom r. 6360 m. 6363, čo sa stalo nedopatrením prepisovateľa, ktorý bral posledné číselné г (glagol) ako slabiku -гo slova „šestnadesatago“ (г s krúžkom hore, ako sa často píše), a vypustil ho.

[1407] V Pogodinovom preklade Dobr. Cyrilla a Meth. je podobný výpisok z rkp. zborníka k r. 1494, kde 6303 je napísané omylom namiesto 6363, ako to aj Dobr. vo svojom ex. (dnes v čes. múzeu) na okraj poznamenal.

[1408] Dobr. Cyr. u. M. 43. Gegen das Jahr 855 ist nichts einzuwenden, wenn gleich die übrigen Data nicht ganz richtig berechnet sind. (Ale prípisok „po sedmém sněmu léta 44ho“ nie je v rkp. 1348 a Koceľ mohol už počas života svojho otca Pribinu panovať ako údelný knieža.) Ten istý Mähr. Leg. 53, 92.

[1409] Ep. Joann. VIII. Papae ad Svatoplucum: Litteras denique sclavonicas a Constantino quodam philosopho repertas, quibus deo laudes debitae resonent, jure laudamus. Slovíčko quodam narobilo vykladačom veľa ťažkostí. Podľa našej mienky je to obyčajná formula pisárov a koncipientov v tom období, t. v 9. storočí, napospol používaná v listoch kráľov a pápežov o najznámejších osobách, napr. v liste cisára Karola Veľkého okolo r. 800 qualiter quaedam venerabilis matrona nomine Irminswint etc., Ľudovíta v r. 883 fidelem quemdam nostrum nomine Hunrocum etc., Karolmana v r. 876 cuidam fideli presbytero nostro nomine Werinolfo etc., Arnulfa v r. 889 qualiter quidam comes noster nomine Adalhart etc., v inej ten istý v r. 896 cuidam clerico nomine Nithard etc., Ľudovít v r. 903 qualiter quidam comites nomine Arbo et Engelmar etc.

[1410] Chron. Mon. Sázav. in Pelzel et Dobr. Scr. rer. Boh. I. 90. Procopius… natione Bohemicus de villa Chotun (opát sázavského kláštora r. 1030 — 1053) Sclavonicis litteris, a sanctissimo Quirillo episcopo quondam inventis et statutis, canonice admodum imbutus.

[1411] Dobr. Cyr. u. M. 48. Noch immer konnte der Salzburger Priester im J. 873 die slawischen Buchstaben für eine neue Erfindung ansehen (quidam Graecus Methodius nomine noviter inventis sclavinis litteris, prípadne na gréc. a lat.), wenn sie gleich durch ihren ersten Erfinder Constantin schon etwa seit 18 oder 13 Jahren den Slawen bekannt waren.

[1412] Archid. Thomas. Dicebant enim goticas litteras a quodam Methodio haeretico fuisse repertas. Porov. Dobr. Cyr. u. M. 48. Možno, že to už čelí hlaholským písmenám, snáď vtedy vymyslených v Dalmatoch a podsunutých Metodovi.

[1413] Dobr. Cyr. u. Meth. 66. Mähr. Leg. 53. 92 — 93. Ten istý v Müller. prel. Nest. 194, 197.

[1414] Práve takto sa používa v arménskych rkp. z 9. — 10. stor. (neskôr sa od toho ustúpilo) litera zvaná Et alebo Jet.

[1415] Dobr. v Müller. prel. Nest. 194, 197. pozn. 40. Dass Konstantin nebst dem griechischen auch das koptische und armenische Alphabet benutzt habe, ist aus einzelnen Zügen und aus der ganzen Einrichtung des slawonischen Alphabets sichtbar genug.

[1416] Kalajd. Jo. Ex. 129. Rkp., z ktorého je vytlačený, je ruský prepis z konca 11. stor. alebo zo začiatku 12. stor.

[1417] Acta SS. M. Mart. II. 20, § 7. Cumque ad partes illas (na Moravu k Rasticovi) deo praeparante venisset (Konštantín so svojím bratom Metodom), cognoscentes loci indigenae adventum illorum, valde gavisi sunt, quia et reliquias b. Clementis secum ferre audierant et evangelium in eorum linguam a philosopho praedicto translatum. Exeuntes ergo extra civitatem obviam honorifice et cum ingenti laetitia exceperunt eos.

[1418] Leg. z rkp. 13. stor. u Kalajd. Jo. Ex. 90. Methodije… brat prepodobnago Kirila filosofa, pr’vago učitelja sloven’skych knig.

[1419] Černohorský žaltár r. 1495 na str. 241, dňa 14. februára: Svetago Kyrila filosofa i učitelja slovenskago.

[1420] Pod gréckymi Slovanmi rozumieme obyvateľov Trácie, Macedónie a Tesálie, niekedy samostatných, po r. 688 najčastejšie poddaných gréckym cisárom, a bulharskými Slovanmi rozumieme obyvateľov Mézie, uhorského Potisia a Vlách, ktorí boli od r. 678 pod nadvládou bulharských panovníkov. R. 861 sa dostala pod nadvládu Bulharov i časť tráckych Slovanov v takzvanom Záhorí a o niečo skôr aj macedónskych až po Solún (p. § 29, č. 5).

[1421] Jo. Skylitzes a Cedren: Mδιν τινα μναχν, ’Pωμαιν τ γν, ζωγραν την τχνην. Const. Contin. Mναχν τινα των κα ήμα ’Pωμαιν, ζωγραν, Mδι όνμα τ ανδρι. Porov. Dobr. Cyr. 80 — 83. Ten istý Mähr. Leg. 89.

[1422] Život biskupa Klementa vyd. gréc. A. Pamperea b. m. (vo Viedni) 1802. str. 103. 107 — 108. Porov. Dobr. Cyr. u. M. 45 —.

[1423] An. presb. Diocl. ap. Lucium ed. Amst. 1666. p. 288. Philosophus Constantinus… venit in Casaream provinciam… post haec convertit totam gentem Bulgarinorum, et similiter baptisati sunt in fide sanctae trinitatis.

[1424] Mon. Gradic. Hac ipsa tempestate Cyrillus et Methudius inventis Bulgarorum litteris verbum Dei praedicaverunt Moravicis.

[1425] Dobr. Mähr. Leg. 17. 19. Venit (phil. Const. cum Methudio germano suo) primo ad Bulgaros, quos divina cooperatrice gratia sua praedicatione convertit ad fidem. Abinde procedens devenit in terram Moraviae, secum portans corpus beati Clementis. Ten istý Cyr. u. M. 40. Leg. o sv. Lidmile. Sanctus Cyrillus graecis et latinis apicibus sufficientissime instructus, postquam Bulgariam ad fidem Jesu Christi convertisset… Moraviam est ingressus.

[1426] Dobr. v Mähr. Nest. 193 — 194. pozn. 35. 195 — 197. pozn. 40. Ten istý Cyr. u M. 66 Dobr., no bez dostatočných dôvodov, celé to miesto o Cyr. a Met. u Nestora vydáva za doplnok zo 14. stor. Slavin 232. Cyr. u M. 6. 22 (pozn.), 44, 50, 57. Müll. Nest. 193. pozn. 34. Oproti tomu porov. Köppen Bibl. Listy. 102 — 146.

[1427] Dobr. v Müller. Nest. 196. Ten istý Inst. 1. sl. p. V. Initium translatorum in linguam slavicam ab eo (Constantino) et fratre Methodio librorum sacrorum, ad officia missae celebranda maxime necessariorum, in Bulgaria factum fuisse, testatur biographus Clementis archiepiscopi Bulgariae. Tamže p. 1. Constantinus… Slavis primum Bulgariae, deinde Moraviae daturus Evangelium etc. Ten istý Cyr. u M. 66. Ten istý Mähr. Leg. 89. Dass Cyrill vor der Ankunft in Mähren an der Bekehrung der Bulgaren einigen Antheil hatte, darf der übereinstimmenden alten Zeugnisse wegen nicht geläugnet werden. Str. 92 — 93. Wenn nach dem Zeugnisse des bulg. Mönches Chrabr… Konstantin das Alphabet im J. 855, wo nicht vielleicht schon vor der chasarischen Mission, doch gewiss einige Jahre vor der Reise nach Mähren, erfunden und die ersten Uebersetzungen unternommen, so geschah dies zum Behufe der Slawen, die zwischen Konstantinopel und Thessalonich wohnten und die Bulgaren berührten, von wo aus sich die slawonische Liturgie und Literatur allmählich weiter, endlich bis an die Donau und über die Donau verbreitete. Daher ist der im Nestor Kap. X. eingeschobene Bericht, nach welchem der Ursprung der slawonischen Literatur nach Mähren versetzt wird, ganz und gar nicht richting. Podobne v liste Pertzovi: Mein Cyrill und Method ist eigentlich durch eine falsche Ansicht des Göttinger(?) Recens. meiner slaw. Gramm. veranlasst worden. Nicht in Karantanien unter Krainern ist der Ursprung der slawonischen alten Literatur zu suchen, sondern in den Gegenden von Thessalonichi und unter den Bulgaren. Pertz Archiv d. Ges. 1825. B. V. 661.

[1428] O týchto a iných slovách dôkladne pojednáva J. Grimm v Gött. Gel. Anz. 1836. č. 33 a nasl., kam čitateľa posielame. Tam je i potrebný výklad o slovku srjeda = Mittwoch.

[1429] To predpokladá okrem iných Kucharský, skúmajúci povahu troch ilýrskych jazykov v samotnej ich vlasti. Čas. čes. Mus. 1829. IV. 122.

[1430] Dobr. v Müller. Nest. 194. 196 — 197. Ten istý Cyr. u M. 66. 133. Mähr. Leg. 89. 91 — 93. Vostokov v Köppen. Sobr. slov. pam. str. 27.

[1431] Tým sa však nevylučujú iné vedľajšie príčiny. Rastic zaiste mohol mať zámer sa bližšie spojiť s byzantským cisárom proti svojim úhlavným nepriateľom Nemcom. Pre podobné politické príčiny sa naopak bulharský Boris usiloval spojiť s nemeckým cisárom a pápežom proti svojim nepriateľom Byzantíncom, s ktorými neustále viedol vojny (porov. § 29, č. 6).

[1432] Dobr. Cyr. u M. 66. Die Einführung des slaw. Gottesdienstes (in Bulgarien) musste natürlich auch bei andern slawischen, schon eher gegetauften Völkern den Wunsch erregen, solche Lehrer zu erhalten. Diess gab Anlass, sie nach Mähren einzuladen. A vyššie str. 57. Gleich nach ihrer Ankunft in Mähren, also einige Jahre vor 867, haben sie den slawon. Gottesdienst auch hier eingeführt. Wie soll man die Worte: coeperunt itaque ad id, quod venerant, studiose peragendum insistere, et parvulos eorum literas edocere, officia ecclesiastica instruere (Leg. ital.), anders deuten? Desshalb sind sie ja nach Mähren eingeladen worden, um das in der Bulgarei begonnene Werk auch in Mähren fortzusetzen. Ten istý Mähr. Leg. str. 54. Im J. 862 — 863 verlangt Rastislaw vom Ks. Michael einen tauglichen Lehrer, der die Mähren im Lesen unterrichten könnte. Wahrscheinlich hörte Rastislaw von Konstantins Erfindung des slaw. Alphabets und seinen Uebersetzungen. str. 91 — 92. Konstantin und Method haben also den slawisch-griechischen Ritus noch vor ihrer Berufung nach Rom, d. i. vor 867, in Mähren unter Rastislaw eingefuhrt. Sie brachten also nicht nur die ins Slavonische übersetzten Evangelien dahin mit, sondern sie mussten auch schon mit dem Messbuche (Liturgiarion) und dem Stundenbuche versehen seyn.

[1433] Nie v domnelom meste Morave v Panónii, o ktorom sa tam nič nevie. Vyjadrenie životopisca biskupa Klementa: Mόραβ τή Πανννία, pravdaže neprimerané, znamená Rasticovu Moravu. Dobr. Mähr. Leg. 120. Der griech. Biograph des bulg. Erzb. Clemens kann unter Mόραβ τή Πανννία kein anderes, Mähren als das alte, auf der Nordseite der Donau im heutigen Ungarn gelegene Mähren verstanden haben, weil er an andern Stellen die Benennung Mόραβ von demjenigen Lande gebraucht, dessen Beherrscher Rastislaw und nach ihm Swatopluk war. Veľký moravský chrám, v ktorom je Metod pochovaný (leźiť v’ velicjej cr’kvi Morav’stjej, Leg. u Kalajd. str. 90), je velehradský chrám na Morave (porov. „v zemli Morav’stjej“ tamže o niečo vyššie). O Lambertovom civitas Marouwa pozri § 42, č. 1.

[1434] Svedkom toho je An. de conv. Car. Ešte v r. 865 slúžil u Koceľa omšu salzburský arcibiskup Adalwin. V r. 870, keď ustupoval pred Metodom, opustil arciprepošt Rihbold Panóniu.

[1435] R. 884 posvätil chrám sv. Petra v Brne. Pozri pozn. 83.

[1436] To, že Písmo sväté a bohoslužobné knihy boli preložené z gréčtiny, sa dokazuje samo sebou. Rodení Moravania, Slováci a Česi mohli isteže počas života sv. Metoda i po jeho smrti preložiť z latinčiny čokoľvek. Veď sám Metod bol pod rukou pápeža. Rozluka východnej a západnej cirkvi vtedy ešte nebola dokonaná. V sázavskom kláštore v Čechách pod správou biskupov rímskej cirkvi trvala slovanská liturgia až do r. 1097. Tým sa vysvetľujú českoslov. formy v niektorých cyr. rkp. z 11. stor., napr. psati m. pisati, bratr m. brat, jednogo m. jedinogo, kmotra atď., a tiež to, že kalendár čiže opis svätých na konci Ostromírovho evanj. 1057 je preložený z latinčiny. Tento kalendár je iste z obdobia po Metodovi: v ňom sa medzi inými svätými pripisuje už aj pamiatka sv. Cyrilovi na 14. február. Od r. 863 do 1057 prešlo 194 rokov. Γένιτ δ’άν έν τώ μακρώ χρόνω Slovanská liturgia, hoci potláčaná, sa používala na území Slovenska i po vpáde Maďarov (Bartholomaeides Not. Com. Gömör. Leutsch. 1808. p. 271.) a na Rusnákoch. Sázavskí mnísi vyhnaní z Čiech odišli r. 1055 do Uhier, odkiaľ boli r. 1061 zas povolaní späť. (Dobr. Gesch. d. Lit. 47.) V Chorvátoch bolo v r. 1204 len jediné coenobium pure Latinum. (Bardosy Suppl. Analect. Scepus. 1802. p. 196. Schlöz. Nest. III. 176.) Na mešci uhorského kráľa sv. Štefana alebo niektorého z jeho nástupcov sú vyšité cyrilské slová. Niektoré z najstarších cyr. rukopisov na Rusi sa zdajú byť prepísané z pôvodných karpato-rusnáckych rukopisov.

[1437] Pozri Kucharského Roztriedenie v Čas. čes. mus. 1829. IV. 122 — 123.

[1438] V maďarčine, ako aj vo valaštine je hojnosť slov z cyrilského jazyka (§ 30, č. 2, 7.) Uhri, skôr než ovládli Podunajsko a rozvrátili Moravu (907), sídlili vo Valašsku, Sedmohradsku a v Potisí, vo vlasti bulharských Slovanov.

[1439] Kalajdovič Jo. Ex. str. 15. 100. pozn. 45 a 46, 216. Kalajd. a Strojev Opis. rukop. 24. No. 47, 274. No. 92.

[1440] Život biskupa Klementa po grécky 1802, str. 131.

[1441] O exarchovi Jánovi pozri Kalajd. Jo. Ex. 17 — 27. 29 — 55. 74 a nasl. 81 — 82. 124 pozn. 118 a 119, 129 — 137, 167 — 173, 174 — 177, 216. Príl. I — III. VIII. IX. O Konštantínovi tamže 14, 94. pozn. 20, 98 pozn. 40. O Gregorovi tamže 15. 99 pozn. 42, 178 — 188. Príl. X. O Teodorovi Duksovi tamže 14, 99. pozn. 41, 129. O bulharskom liste cára Petra gréckemu cisárovi r. 927 čítaj Simeona Logothetu a porov. Krug. Byz. Chron. S. P. 1810. 8. str. 78 a nasl. 222 a nasl. Nazdávame sa, že i zmluvy Grékov s Rusmi r. 911 a 943 pôvodne napísali bulharskí pisári v Carihrade.

[1442] J. Dobrovský v Müller Nest. str. 193 pozn. 35, 195 — 197 pozn. 40. Ten istý, Inst. 1, slav. p. V et 1. Ten istý Cyr. u Meth. str. 66. 133. Ten istý Mähr. Leg. 89. 91 — 93. A. Chr. Vostokov v Trud. obšč. r. slov. zv. 17., tiež u Köppen Sobr. slov. pam. str. 27. Rosenkampf Obozr. kormč. knigi str. 6 — 7. 44. 46. Inú domnienku o počiatku slovanského písma a liturgie (po Konštantínovej smrti v r. 870) a aj o vlasti cirkevného jazyka (v panónskej Karantánii predniesol B. Kopitar v Jahrb. d. Lit. 1822. XVII, vo svojej knihe Glagolita Glozianus. Vind. 1836. F., a v Oestr. Zeits. f. Gesch. 1836. č. 86 — 88., o čom sa môže čitateľ v dotyčných spisoch sám informovať.

[1443] F. Salagius De statu eccl. Pann. Qu. Eccl. 1777. 1. IV. c. 7. p. 400 sq. G. Dobner Ueb. d. Gränz. v. Altmähr. v Abh. e. Privatges. In Böhm. zv. IV. str. 1 a nasl., tiež najmä v Prahe 1784. 8. G. Sklenar Vetust. M. Mor. situs. Pos. 1786. 8. S. Katona Exam. vet. M. Mor. situs. Pest. 1786. 8. G. Sklenar Hypercrit. exam. vet. M. Mor. situs. Pos. 1788. 8. H. Novotný Krit. Bemerk. z. Bericht. d. Gesch. d. Gr. Mähr. Reichs. Wien 1803. 8. a i.

[1444] Tieto východné hranice (rieka Stryj v Haliči a Matra) sú vyznačené jednak v list. 973 (1086) u Kosmasa v Script. I. 167 — 172, v ktorej sú podľa mňa zopakované aj hranice moravského arcibiskupstva za Svätopluka a Metoda na východe, jednak tiež z toho vychodí, že Bulhari ovládali soľné bane v Marmaroši, teda v oblasti Tisy. § 30, pozn. 15.

[1445] O Chorvátoch pozri § 41, č. 5, pozn. 46.

[1446] U Fredegara Sclavi cognomento Vinidi. Hinc. Rem. a. 870. ap. Pertz. Restitius Vinidus.

[1447] Ann. Mett. a. 803. Sclavi et Hunni. Einh. Ann. a. 805. ap. Pertz. I. 192. Pozri § 39, č. 4, pozn. 48.

[1448] Einh. Ann. a. 791. ap. Pertz I. 177. Per Beehaimos.

[1449] Dithmar 1. VI. p. 196. ed. Wagner. Boemi (t. Moravania) regnante Zuetepulco quondam fuere principes nostri.

[1450] Einh. Ann. a. 822. Pozri § 30, pozn. 36, aj § 41, č. 3, pozn. 20.

[1451] Bulla Eugenii II. cc. 826. ap. Gewold, Boček etc. Simul et Tutundo nec non Moimaro ducibus et optimatibus exercitibusque plebis Huniae, quae et Avaria dicitur, et Moraviae. — In regionibus Huniae, quae et Avaria appellatur, sed et Moraviae.

[1452] Nestor izd. Timk. 3. Jako prišedše sjedoša na rjecje imjanem Marava (Kral. Nik. Sof. Morava, Voskr. Morova) i prozvaša sja Morava (Sof. Moravljane, Nik. Moravlene.) str. 16. Marava (národ). Tamže na str. 18 Marava i Morava (zem). V leg. z 13. stor. u Kalajd. Jo. Ex. 90. Morava.

[1453] Pozri prílohu č. XIX. Marharii habent civitates XI.… Est populus, quem vocant Merehanos, ipsi habent civitates XXX.

[1454] Kalajdov. Jo. Ex. 90. Metodije, archiepiskop Vyšnjuju Moravu (Lok. dvoj. č., bez predložky, porov. Dobr. Inst. 515. 640.) Nižšie: Sjedježe v zemli Morav’stjej.

[1455] Assem. Kal. VI. 235. Memoria dormitionis s. P. N. Methodii archiepiscopi superioris Moraviae (dňa 6. apríla). Porov. Dobr. Cyr. u M. 85. — I Nestor na niektorých miestach hovorí o Moravách v mn. č., napr. vyd. Timk. 17. Sof. Vr. 19. Müller Nest. 93 — 94.

[1456] Anon. de conv. Car. ap. Kopit. LXXIV. Privina exulatus a Moimaro duce Maravorum supra Danubium.

[1457] Vita p. Clementis, ed. Pampereus. p. 105. Výrazom Mόραβ sa tu mieni nie mesto, ale krajina. O niečo nižšie sa hovorí o Gorazdovi, že bol έκ ράβ γνόμν, t. rodom z Moravy, Moravan, nič viac. Ten istý výraz όρ. τή Πανν.. sa používa aj v katalógu bulharských arcibiskupov ok. 1165. Assemani III. 142. Pejacs. p. 75. Dobr. Cyr. a M. 84. Pre Metoda síce pápež obnovil panónske arcibiskupstvo, ktorého sídlom bolo niekedy Sirmium; Metod však ani tak nebýval v Panónii, ale na Velehrade u Rastica a Svätopluka.

[1458] Ann. Fuld. a. 901. ap. Pertz I. Interdum vero Ungari australem partem regni illorum (Moravorum), Carantanum, devas ando invaserunt.

[1459] Anon. Belae reg. not. Gest. Hung. ed. Edlicher. Vind. 1827. 8. p. 134. 186. Carinthinorum Moroanensium fines (tak i fluv. Moroua namiesto Morava u toho istého). Obyčajne to vzťahujú na obyvateľov okolia rieky Mury, no mylne, ako vidno z ďalšieho dodatku, že tieto moravské končiny vtedy [ok. 1173 — 96] k Uhrám nepatrili.

[1460] Cons. Porph. A. I. c. 13. 38. 40. Stritt. II. 420. Jeho výraz, že sa za Sirmiom (Mitrovicou na Sáve) začína Veľká Morava, je neurčitý: hranica bola pri ústí Drávy. To, čo ležalo nižšie, patrilo k bulharskej č. malej Morave.

[1461] Menom Hunia, Avaria sa počas viac ako 116-ročnej vlády Karolovcov správne označuje krajina od Enže na východ až za Komagenské pohorie (pri Viedni) a z tejto strany Dunaja medzi riekou Kampom a Moravou. Hormayr Hzg. Luitpold 49.

[1462] Vo Wessobrun. rkp. z 8. stor. Pannonia vocatur illa terra meridie Danobio, Vandali habent hoc.

[1463] Dôkaz podáva Const. Porph. A. I. c. 13. 38. 40. Stritt. II. 420. Magna Moravia baptismo carens.

[1464] Bulla Bened. VII. cc. 974. In inf. Pannoniae atque Moesiac regione, quarum privinciae sunt Avaria atque Maravia. Not. de ant. statu eccl. Laur. v Mon. Boic. XXVIII. P. II. p. 44 N. 161. Per Pannonias Raba, Putina, Asturia, Faviana… per Moesias autem Tyrana (Trnava), Nytraba (Nitra), Seclama (Iglava), Vetrava, Curinia, Visseyda (Vyšehrad) et Herbipolis.

[1465] Lamb. Sch. a. 1059 ap. Pistor. Struve I. 324. Rex (Henricus IV) Natalem domini [1058] in civitate Marouva celebravit, in confinio sita Hungariorum et Bulgariorum. Pod civitas Marouva treba podľa môjho názoru rozumieť civitatem Marovae č. Moraviae, t. j. mesto na hraniciach Moravy: ale ktoré? Niektorí i vo vyjadrení mnícha S. Gallenského: A Bulgaribus (Carolus) manum retraxit, quia Hunis extinctis nihil nocituri videbantur rozumejú Moravanov.

[1466] Placit. a. 906. v Mon. Boic. XXVIII. P. II. p. 203. Sclavi qui de Rugis vel de Boemannis mercandi causa exeunt… Hneď nižšie zreteľnejšie: Si autem transire voluerint ad mercatum Moravorum etc. Sclavi de Rugis, sú západní Moravania: Rugovia tu už vtedy neboli, podobne ani Bohemani v Čechách.

[1467] Dipl. Ludov. 860 v Mon. Boic. XI. 119. No. 13. Ultra Salam fluviolum usque in Slougenzin marchan.

[1468] Annon. de conv. Car. et Kopit. LXXV. Foris civitatem ad Dudleipin. Dipl. Arnulphi a. 891. In partibus Sclaviensibus, comitatu Dudleipa, in Ruginesvelt, sicut Chocil dux inibi ad opus suum habere visus est: et veluti Reginges in eodem comitatu juxta aquam Knesaha in beneficium habebat. Kleinmayr p. 116.

[1469] Hormayr Hzg. Liutpold str. 88. Napokon poloha tejto Dudlebskej župy zatiaľ nie je ešte celkom istá.

[1470] Dipl. cod. Monseani ap. Boček I. 49. 137. Zautopl dux tradidit adtare S. Petri in manus sacerdotis Joannnis sextam partem omnium, quaecunque in supa Olomutici ad castellum proveniunt.

[1471] O tejto bule pozri § 41, č. 6, pozn. 68.

[1472] Anon. ap. Kopit. P. LXXIV. LXXVII.

[1473] Ann. Fuld. a. 864. ap. Pertz. I. 378. Boček Cod. dipl. I. 113. dipl. 1030 (pozri § 41, č. 4, pozn. 83).

[1474] Boček Cod. dipl. I. 49, 137.

[1475] Boček I. 47, 136.

[1476] Boček Cod. dipl. T. I.

[1477] Hermannus Contr. a. 1042. Heimenburg (teraz Haimburg) et Breciburg.

[1478] Anon. de conv. Car. ap. Kopit. LXXIV. O ňom porov. Hormayr Hzg. Luitpold 87, kde sú spomenuté aj iné dve mestá rovnakého mena, t. Mosburg v Korutánsku a tiež v Bavorsku. Na ktorý Mosburg, panónsky alebo korutánsky, sa vzťahujú výrazy metských letopisov: castrum munitissimum, eo quod locus palude impenetrabili vallatus accessum difficillimum adeuntibus praebeat, a 1. 880 ducatus Carentani cum castro Mosaburc?

[1479] Annal. Fuld. a. 892.

[1480] Anon. ap. Kopit. LXXIII. Not. de eccl. Laur. w Jahrb. d. Lit. 1835 zv. 70. Fossatum Syllanum, quod… per lacum Pelsidis currit. Ab aquilone… Vandalus, Pelsa lacus et Tyza flumen.

[1481] Annal. Petav. a. 791, 793. Fl. Rafa. Anon. Salzb. ap. Kopit. LXXIII. Hrapa.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.