Zlatý fond > Diela > Prechádzky letom


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prechádzky letom ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Prechádzky letom

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 250 čitateľov

Nie: teba, slnko slávne, neovládze

Nie: teba, slnko slávne, neovládze čo aký chmúrny mrak! A nech by ich, tých putujúcich večne velevtákov, sa myriady zhlukli klenutím nebeským, po ňom k uhlu od uhla, od kraja v kraj a vrstvou na vrstvu roztreli svoje krídla havranie, vzduch, toten sovok zeme ohromný, až preplnili čiernym páperím: ty sprerážaš ich snadno lúčov šípy, ihličím paprskov, že v zlatohlav v tom okamžení skvitnú mrákavy, sťa zjara luhy, odejúc sa v skvost a zdobný šperk; tým rmutom precedíš sa ni zlato tekuté — čo krištáľny zdroj, tryskajúci z brala — z materských jak ňadier striekajúce svetlo-mlieko, zo srdca s každým jeho tlkotom sršiaca do ciev, z tých však rosením, jak vyprahlú vše nivu v máji dážď, osnovu tela celú skrápajúca krv životná… A trebárs obličaj tvoj nad mračný kdes’ vtedy kraľuje, v hmlách duše jakby tuchou myšlienka: pod nimi, i v tej pustej medzeri, v tom sklepe stínnom badáme ťa predsa! Ba cítime aj, vieme. — Z pamäti nám blýskaš jasom — ako hor’ tam blankyt, ťa člnom nesie naša obraznosť a zrkadlí! Čo skvúci drahokam v prsteňa objeme, jak v rámci maľba či akord v strunách väzíš v zmysloch nám a plesom hráš v nich: v oka zrenici lunením dúhy, zvonom slávnostným v dutine ucha, sladkou v čuchu vôňou, pod prsty jemným kvietka baršúňom i srkom manny v chuti. — Zvšadiaľ, zvšadiaľ: z tých siných predmetov nám žiariš v stret, z tej rokle chladnej letom oblievaš nám líce. — Žiješ tedy! Jestvuješ bez ujmy! Žriedlom, spruhou príčiny, podnetom stálym, platným zákonom i ďalej trváš; i jak v stvorenia deň prvý, rovnak konáš, pôsobíš z tých plná síl, v tom kruhu činiteľa — Len zdáš sa vtedy, ako panovník žes’ načas zašlo v prediel súkromný paláca svojho, poubrať sa iste, vladárskou dumou seba posilniť: až rozletia sa poly opony pošmúrnej — a ty v plnej nádhere, diadém čelom, sebou zlaté rúno, v pravici berlu objavíš sa opäť vo sieni trónnej, svetu panovať, viesť správu prírody… Ba tmavá noc, tá ježibaba mocná, veliteľka tá obrov-stínov, v desnom výstroji, s víchrice v jednej, v druhej s blýskavice metliskom hrozným: ani ona ťa nemôže zdolať; premôcť, podmaniť si za svetlonoša, lampáš bludičky po cestách svojich výprav vražobných. Bo ač aj dumným, chabým večerom, keď od únavy jakby, vpravde však len znojnú tvár si spláknuť v oceáne sa schýliš na zrub mu, v tom prihnutí jak vetvy, týkou stínu znezrady vše uroní ťa sťaby jablko, už v páde chmatne i v svoj najtemnejší ťa šupne podolok a stúliac ho, v ňom varuje ťa, stráži: jednako však zle schovala ťa! I tou šatou tmy jej prezrieš hneď! Tvoj vzlietne rumenec, a zraky tvoje zjašú sa čo hviezdy oblohou nesmiernou — ba v zrkadle sa luny zaskvieš cele, na rtoch úsmech z víťazstva istoty. — Bo krátky čas len pozajatia, kratší nežli sen, sťa pláška dychu, motýľkový premih: i umkneš z podolka jej! Jablkom a krajším, skvelším, zrelším vygúľneš sa prv, než sa nazdá oná zlodejka, staď; hupneš vozvýš, glorioly kráž, tlmený dotiaľ, razom rozvinúc, i konárom — tam v sade východu — na snietke zvisneš zoro-listnatého zas stromu všehomíra!… Nuž a noc, tá potmešilá, dravá, vražedlná, s tým zbrojstvom všetkým, čarmi-kúzlami kam? Kde? — Ak tudol: v skrýši netopiera; ak tamhor: z bludíc ktorej pod víčkom — — Nie! Niet ti, slnko, nikde žalára, osídla, clony v nad- i podsvetí! Niet okov sputnať ťa, niet černe zotrieť, ni veka v rakvu ťa ním priklopiť! Si neobsiahle, voľné, samovládne, svoj cieľ i dôstoj v sebe nosiace, vždy tvornočinné, zavše velebné, a jako siaha pochop zemšťana, i nesmrteľné! Tvorstva živá čierťaž! Kýs’ umný nástroj Boha samého: snáď kalich, z nehož kypí lásky mok, snáď oltár, na ňomž večná obeť tlie, stôl velehodu, spúšťajúci darov hoj prívalom, či sama pravica, výkonný anjel… Čo ti v očiach zem, s jej Himalájou, nebotyčnou vraj, vraj s bezdným morom, s púšťou Sahary, s miest zázrakmi i všetkým nálepkom rúk ľudských, s mraveniskom človečenstva ňou v hmýre — čo? Ak loptou chasníka, v hre prostopašnej na jar po lúčine ním povŕhanou; a či kamienkom skôr v praku, nímžto na sťaháčku z lúčov ty samo zvŕtaš, pokrucuješ kol obratom prudkým, šírym oblúkom, sa pozerajúc tomu s úľubou, jak fundží, cvála z výšin k priepastiam, prez končiny a diale bez ustania a vždy len vôkol teba, strediska: až zunujúc raz dlhú zábavku tú i jednotvárnu, niekam v priestranstva kút, zápač mraznú, v časoch zhynulých močiarnu kaluž šmaríš hračkou-zemou a koniec!?… Však nie! Tak ju zatratiť nemôžeš nikdy, svetlo milostné! Ty ľúbiš ju viac než pre rozmar púhy, pre kratochvíľu, šetríš, vážiš ju ni poklad, hájiš mečom plamenným. Na tvojich vrelých ústach ona visí, sťa na prsníku decko materskom, a tyje, zdravie, život sajúc z nich; hruď tvoja je krb, bleskov pramená jej prístreším; i tvojím zreteľom sa šatí, strojí sťaby nevesta, tak na prahu dňa čaká návrat tvoj — čis’ ženíchom jej snáď? Snáď; lebo v lone, hľa, péče tvojej tak si hovie as’ — či stešená bdie, zraky vnorené ti v pozor láskavý, či driemkom sní, na tvári úsmech blaha, sladký pokoj — jak kropaj rosy v krásky srdiečku, v útulku listovom jak na kri ruža, jak perla v korune; i zdá sa, že i sama vtedy ramenami túžby navzájom zajala ťa ligotnej kol šije, tríma, temných kadier prúd v roztoku diaľavou — i v spánku ešte ťa tisnúc k ňadrám verne, celujúc: nuž, milenka, viac, družka života! Viac ešte? Ty vieš. — Všetok byt a cit jej spravuješ ty pevným kormidlom a bez mýlky, jej pohybuješ srdcom, dych, pokrok riadiš, striedaš záchvevy, sĺz toku velíš, vášni rozruchu; či radosť, či žiaľ, prepych, nažoba, ston v búri, víchrov kŕčom lomcovanie ňou, obličajom bleskný bôľu vzplam, raz dúhy pás, zas zdrapy chujavy — či plesu pokrik v trilku škovránčom pri zorí fakliach a či výbuch hrôzy pri vatrách plenu, tresku hromodiel, rut lávy žhavej, kojný zdroja zurk, huk morský, milé lesa šeptanie, hneď trblot jasom, hnedky plantač šmúh — vzchod k letu hrdý, slávy vrcholenie, či ku jeseni klusot pohrebný až po zimy sklon v mdlobu: všetko tebou sa pri nej stáva! Z tvojej pohnútky, dľa pokázania tvojho! Tak ti, hľa, je podrobená, voskrz v područenstve len tvojej vôli: nie však služobnou, nie otrokyňou; ale predmetom súcitu, priazne, lásky, opatery bez konca, stále v zlatom úplnku, vždy novej: ktorou nesmie pohrdnúť, ju prijať, požiť musí! — V tom len sudba jej spečatená, tieseň pomeru a vzťahu svora. — Áno, jak ty chceš, i ona musí voliť: svitať-mrkať, vpred rušať dráhou, tebou leštenou, zas v koľaji sa totej obrátiť, tak nekonečnú snovať špirálu ni stuhu z teba, klbka, osýpanú, juž priestor, ni vek skudliť neumie; vo znojnej prieť sa práci, spočinúť kde na pomedzí vlastnej vo tôni, nad sebou klenbou hviezdny baldachýn, zoristý vankúš snivou pod hlavou; dnes čelo vencom krášliť mladuchy a zajtra vdovou zahaliť sa v závoj, z veselín rovno stúpať v zármutok, čo panna skvieť sa, chvieť sa príšerou; hneď požehnanou viesť si, hrdiť sa, hneď žobráčkou sa túliť pod plotom, sa chovať matkou, zúriť macochou, ba Morenou!… V jej každej číhaš vráske, či ozaj plní tvoje rozkazy? I v každej žilke jej hráš: nemožno, by vzoprela sa ktormu! Každý vlas jej tvojím svitom plaje, každá byľ len tvoju nosí známku. — Neutečie, nie, z kráža tvojho! Silou pableskov ju všetkých zdŕžaš, za pralesný plášť, za sukňu Kvetny, vtáčie perute; ba kotvíš žiarom i v jej útrobách čo vrtký nebožiec, jej záhyby presviecaš, hlbín, tiesnin, temníc taj — či i hrob!? Neviem… avšak uvidím prv-neskôr, skúsim: jestli v klihovine tam z očí týchto trvá ešte vid, cit akže v prachu jest. — Ó, jak by pusto, jak temno, chladno muselo tam byť bez tvojej družoby!… Dnes — zvláštno to! Ni neznám: bdel-li som už a či ešte som snil: no obzor — dobre videl som — bol šera plný ešte, sťaby pohár obrovský, s vlahy sinej obsahom, as’ s vínom v dobe kvasu, očisty; len občas svitné prúžky mihli ním; var’ zlaté rybky? Čiže perly vlastné? Či zhora hviezdy to vdol kvapkali, bez čľupku, jakby tajný rosy spád?… Tu zrazu ,ťuk-ťuk’ moje na okienko! Čo to? — Tým vrchu nabyl zase sluch — Snáď lastovička dotkla krídelcom sa okna v letku? Ale sštebotania jej nečuť; spí skôr ešte pod strechou a sníva — o čom? O tom dumajúc, či vlastne snujúc i sám v sebe sny: vtom ,ťuk-ťuk’ znova v okno! Povedomím zrak ovládal, i vskutku dochytil, jak bublinka kus sveta: povedľa že čosi brnklo stužkou jarabou, prv zaslučiac sa v trblot, záclona až zachvela sa ľahkým úchylom. Var’ gaštan sa to vánkom zakolísal i spustil vojku rosných kropají a kvetokytkou zjasal ligotne — Však nehnute, toť, strmí: tlstý stín; má listov prsty síce rozkriačené, no meravé. — Či hviezdy bol to zlet? Či zeme sen to prehnal: meteor?… To riešiť zmysly ihneď podnikli. I boli by snáď rozlúštili hádku (či ako priadky v pozdnú zimy noc, vretienka v štipkách, ale bez ovrtu, tiež zakľucli?…): tu avšak ,ťuk-ťuk-ťuk!’ po tretie kleplo, prebudilo ich nadobre! Bo ten klepot vznel jak cveng by spieže, záštrng meča, hudbový zďaleka závej, hlahol zvysoka, kohútí prekrik: všetko v súzvuku; zrak ale, náhle v postreh, prehliadov, dovidel: ako dlhý ružastý prst čiahal ešte po skle, zmaľoval ho žiarou blesknou, chcel i jagotal sa ni zázračný kýs’ motýľ nad kvetom; a zvuky totie zápäť v jeden hlas sa zlúčili, hlas sám však prehovoril: Jak? Sedmispáču! Leňoch, liknavec! Ty ešte na lóži, čo ja už hlásam svit, zoroveniec zemi pripínam? Čo naddlžuješ ešte noci krov, keď ona, pokým trvá, dostačí pre každý tvor? Čuj: vďakou dychčí kvet, modlitbu šepcú háje, z vrchov kúr sa vinie obetný! Spev pretkáva vzduch krížom-krážom, k čomu hučia vody svoj barytón! Ruch vôkol, šum a kmit — i dravec lezie na lup zo sluje; čo žije, túži, spechá k životu! Len ty, ty ešte hovieš driemotám, ty v trpnom, hluchom hlivieš pohodlí, ty mäkkýš kýsi, slimač? Čiže nevieš: čo sen ti urval z žitia, zmarené je navždy? Večná ujma, štrbina? Si noci milcom var’, tmy príslušníkom, hniloby červiak, želiar mohyly!?… Preč s tým jej trebárs hviezdnym prikrývadlom! Je ono vždy len rúchom postlania — Vstaň! Rušaj! Máš-li srdce, zaplesaj! A ducha máš-li, rozpni perute, leť v ústrety… Veď dneska slávnosť je! Deň vo vesmíre svätý, vznešený, tým viacej nízkou zemskou podnožou: hneď objaví sa svetu pán a kráľ môj. — Ide, vzchádza v jase, vystúpi čo plnoletý slávy na vrchol, i pamäť vznesie svojho nastolenia! Som herold — slnca — Slnca? V hrudi hrot tej výčitky, vznet studu na líci, vstal rýchle som; i jakby na krielach víchričnej kejsi túžby, v bázni aj, že ak sa preds’ len dajak opozdím, som spešil prosto ku východu bráne, k jej žiariacim už prahom — v ústrety…. nič nedbajúc, jak noha potkla sa vše na kameň urážky, jak rval mi šat tŕň závistný, vzduch rosou zalial zrak, len v jeden smer svoj pozor vztýčený, kým dostal som sa na pahorka stupeň. A vskutku, ako stadiaľ bolo zrieť: dve perute tam nebies sivou klenbou, rozmerov veľkých, plamomenisté, tá k juhu strúc sa, tá zas na sever, už rozšírené čneli, brkmi pólov sa dotýkajúc snáď až, zenitu však hore temer párnym oblučím. Vták kýs’ to vzlieta! Iste… Hľa, už hrebeň mu vidno! Rdie sa ani karbunkul — A teraz oči vzpláli rubíny! I zobák topasný… a hrdla perie ni žhavý veniec, šíro prskajúci iskrotom vôkol… Slnce predsa! Ono! Ó, rajský vtáku! Ohni čudesný! Pochodeň zlatá v nekonečna tmách! Hviezd zahrnutých v pahreb hromado!… A vzlieta, vzbĺka: tiene klesajú, sťa podťaté by kosou ženca žito; do kútov sveta pŕchnu mrákoty, v tom spechu, ľaku zemskou podlahou skvost rozsýpajúc perál, nechávajúc šiat hmlistých zbytky v tesných úvaloch — A postupne, rozvíjajúc svoj kvet v úplnok krásy, príboj jasnoty v diaľ zavaľujúc prúdmi bez počtu: a vrchy nížia sa a klonia hlavy na poklonu, sťa rujným vzývaním vzpínajú k nemu ruky doliny v podobe lesklých, hybkých ručají; kol lesy jakby húfy vážnych starcov, nádejeplnej družstvá junače vo zbory vradené, mu na pozdrav v nástroje noriac prsty, väzniac dychot; i sama Tatra kľakla uprostred vestálkou: v dlani srdce zapálené — Žas pojal ma až, zhliadnuc divadlo to veľkolepé: postret zeme s nebom, jak pokora sa sestrí s velebou, zem hviezdnateje; úžas z údivu, z úžasu závrat… V kroku strnulý, na duchu omrač, meravo som patril na jeho vzlet a postup v sláve ten pri hudbe vtače, sveta splesaní, až mimovoľne i sám ozval som sa: ,Vyletel vták hore nad oblaky! Mal on perie nado všetky vtáky, nado všetko stvorenie…’ Môj spev však skoro skonal, iskra jak vo víchre, v hluku morskom racka kviľ, šept lístka v divom hája mítore; som znemel i zas pásol pohľad lačný obdivom jeho slávopochodu: jak chvátalo tou púťou lazúrovou vo zvrchovanom jase, nádhere zo stupňa na stupeň, vždy vyššie, vyššie, na vrchol slávy túhou nesené; jak obzor celý v jeho odblesk sa odvieval, jeho hostil milotou, kým ja sám civel mráčkom na zemi… Až vposled zobral všetky sily svoje som, chlipol z jeho čaše smelosti, i do srdca si začrev po výraz, v zápale z hlbín hrude vyvolal som: Ó, slnce jasné! Kráľu! Panovníče! Vladáru pravý, slávny, veliký! Tmy pokoriteľ, žitia bohatier! Hviezd vojvodo, i opekúne zeme! Tam hore hrdý mocou, veličavný, nedotknuteľný, neobmedzený: medzitým tudol večný dobrodej, sĺz stierač vľúdny, znoja ceniteľ i prečarateľ jeho v chlieb i skvost… Obraze voľnosti, i jadro lásky! Prameni svetla, každej byľôčky si všímajúci, prášku každého, zahrievajúci i ten lichý štrk… Ty oko božie! Patri k zemi, patri! Jak nad ňou kráčaš k cieľu oblohou: neobíď zrakom žiadne z údolí jej slzavých, kde stoná nevina a pravda trpí: na ne pamätaj! — Nakukni v biedy, tiesne, kríža bydlo, i vo šťastia ho premeň komôrku; do temníc nazri sa a milým lúčom ich pohlaď v líce, pozdrav, poteš ich, čo čiernej zrady, zloby krivdením, bo za tvojho len brata z Boha: ducha, za tvoju sestru drahú: slobodu, za to len, čím ty slúžiš svojej zemi: za svetlo-teplo lásky k svojeti tam v dumách trudných vädnú, úpejú…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.