E-mail (povinné):

Pavel Kokeš-Kýčerský:
Z ciest

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Martin Hlinka, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

Z ciest

Keď ako žiak som šiel bludný otĺkať dobrých ľudí prah, z škôl, pre než iste na deň súdny klásť bude počet jejich vrah, že zničil malý stánok vedy, rod do duševnej sotil biedy, sťa Herod vylial krvi skvost, siahnuc maličký na podrost: raz umorený pri západe zlatého slnca za obzor, pútnika opravdivý vzor, som došiel parku ku ohrade, kde kaštieľ stál — a strasúc prach, chcel prosiť som tam o nocľah. Bol šuhaj som dosť zanímavý, svedectvo práve chcem si dať. Tak niekedy — jak sa u nás vraví — som nevedel sa nadívať na nové vráta — v malej chvíli, keď sa mi zrazu objavili. I tu, pokročiac pred oltár, som udivený dlho stál, v obdive rezby veľkých dverí; na tých ja zbadal plno hláv, neboli z volov ani z kráv, to neznáme mi boli zvery; sťa v rieke, nocou, kde je brod, tak neznal som tých zverov rod. A práve ten ma v pravú dráhu — zvyk, obdiv, dverí — doviedol, že v kaštieli som na nocľahu, i dobre uhostený bol. Bo v mojej dume ktosi totiž, vidiaci iste moju potíž rozlúštiť dverí záhadu, mňa zrazu chytiac za bradu, tvár moju v stranu k sebe stočil; a tu ja v strachu pred sebou som vetchého už starobou stáť vysokého starca zočil. „Scis latine?“ sa pýtal on, načo ja hlesnul krátke: non. A usmejúc sa dobrodušne rozpakom mojim iste rád, kázal mi starec zcela slušne za ním ísť do tých divných vrát. Tam priechod bol kýs’ dlhý, temný a po ňom kobár ležal jemný, čo tlmil našich krokov hluk; vposled sme vošli pod oblúk potemných dverí do salónu. Tu zazvonil pán, začím hneď z dvier bočných vyšiel starý kmeť, pochýliac hlavu na poklonu s otázkou na rtoch: Čo chce pán? „Večeru pre dvoch dones, Žán!“ Čo všetko zniesli na večeru, neznámych jedál rôznych dosť, dnes spočítať už nevie veru niekdajší panský tulák, hosť. Vie len, bol jedál veľký nával… úslužný starý Žán nám dával tie dobré veci rôznych mien, z nich ja sám bral som najviac v plen, bo starý pán ich málo požil. On, majúc v zraku kýsi žiaľ, sa viacej vína pridŕžal, z nehož i ja som vposled ožil, berúc tak pohár často v dlaň, že dosiaľ spomínam si naň. Ach, bolo víno!… Také málo dnes v hĺbke kryje panský sklep. Jak to žilami prebiehalo a búrno bilo v slabú leb! S ním spomínam si toho pána a to, čo myseľ rozorvaná mi podá k tomu v dobrých snách, chcem v kláštor zavrieť v almanach na večnú pamäť, lebo nudu. (Však. „Togenburg“ si sotva dnes postaví kdesi v čierny les — by videl pannu — svoju búdu.) Tak odpustite, ak ja sám tu na cti piesni utŕham. Ja rád sa niekdy ponevieram minulým časom, pútnik mdlý, a tu pre herbár si svoj zbieram kvet z upomienok povädlý. A svetlo malej mušky jemne posvieti cesty na tajemné sťa žiar jahôdku v kamení nám ono líce zrumení, poteší ducha, napne svaly prekonať cestu svetom tým, či v smiechu a či s kvílením, pokiaľ ju veštby vymerali. Sumou: spríjemniť žitia stať, to poézie rezultát. Po onom panskom hodovaní, keď nič nevravel starý pán, ja tiež som sedel zadumaný, len chvíľkami som pozrel naň. Konečne Žán mu fajku podal. On, sadnúc stola si opodiaľ a tušiac, že sa bojím hnúť, ma vľúdne prosil prisadnúť, hovoriac: „Verte, pane milý, ja hostím vás dnes veľmi rád, vy budete môj kamarát, keď poznáte ma v krátkej chvíli.“ A s tým mi smolku pripálil a ja sa nízko uklonil. „Ach, milý pane, roky plynú sťa rozpenené Váhu vody; čas — pavúk snuje pavučinu, do nejž nás vlna žitia hodí. Čo jak smrť chladná dlho čaká, či slasťou vábi, biedou ľaká nás osud ľudský — počet dní dospeje v onen posledný, v ňomž prechodíme v iné svety! Nuž skoro hotuj testament, smrť berie handru ako kment a nepozvolí skončiť vety. Vše zastrie do tmy smrti stín vzdor tajnej moci medicín.“ Tak Lednický mi vravel, starý invalid a hlas sa mu chvel. Zdalo sa: výraz v jeho tvári už smrti čaká na povel. On posledný bol svojho rodu, pamätník bojov za slobodu, staručký už a neduživý, rapavý, ako holub sivý, bez ľavej ruky, jazvu v čele, — to upomienka z dávnej vojny. No zrak mal jasný, prepokojný, dosť mocný muž bol ešte v tele. Však syna keď si spomnel, tak hneď i zastonal, neborák. „Ja všetko drahé som už stratil“ — počúval ďalej mladý druh, keď Žán sa už bol v predsieň vrátil a všetok stíchol v dome ruch. „Čo ešte málo život sladí, je chládok v mojom stromoradí a v zime milé teplo kúta a toť tá fajka striebrom kutá, z ktorej fajčím ledakedy, keď starosť sama seba mámi. No skoro farár so žalmami pochová všetky moje biedy na večný spánok v chladnú zem… Už jari sotva dožijem.“ Tu starec v diaľku uprel zrak, tvár vzrušená mu zjasnie celá, akoby hľadel na zázrak, čo pamäť z dávna odostrela. Snáď v časy svadby preďaleké zrie: zlato svieti na mentieke, a kučmy diamant s orlím perom blýska sa hviezdou pološerom. Sťa chrámu stred by zrel cez dvere, on-li to mladý stojí tam uprostred panstva, krásnych dám? Obrazu toho o nádhere starcova pamäť bezmála mu v túto chvíľu šeptala. „Však márne stesky — minulo sa…“ si povzdychol náš starý zeman, „tej minulosti do pralesa navrátiť sa už sily nemám. Ba spomínať mi ťažko toho času, v ňomž ja tak trpel mnoho, pre krátky pobyt v úslní vek celý prežil v trápení. Zhrešil-li otec, či mať milá, či ja bol vinou som si sám, dnes márne to už spomínam; snáď sudba kási usúdila mne v celom žití skaziť mier a šťastie zahnať odo dvier.“ „A junák bol som chýrny vtedy i vážený hosť, milý všade, rozvážnej súci do parády, i korisť sa znal ženskej vnade. Jak často svár som slovom zhatil, za hudbu striebrom — zlatom platil, nad česťou strážil povždy svojou, či šabľou a či strelnou zbrojou; však život nemám na svedomí. Ba raz mal sok môj prestať žiť, v deň, keď som sa mal zasnúbiť: no šabľa z ruky vypadla mi. Tá mladá, nepokojná krv, tne len a nerozmýšľa prv.“ „To vtedy dáma o mne snila sen lásky tajný, nevoľný, a sama závoj odhalila, no nebol som jej povoľný: mne v obeť svoju povesť dala, v potupu vrhnúc mňa bezmála. Mňa chránil lásky talizman, že nechcel som byť Parisom, i nechcel lásku uviesť v zmar; — no iná bola moja tvár — len neskôr padla s prínosom do mojich zrumenených líc tá choroba zlá neštovíc.“ „Po mojej svadbe v prvom roku ja otec syna šťastný cele — babičiek dal som po výroku hostiny krstné preveselé. V môj kaštieľ hrdý pod horami chodilo panstvo, dobrí známi popestovať si môjho syna, poveseliť sa, popiť vína, cigánskych huslí počuť tón, cimbala rozochvené lkanie zvučalo v hostí blahoprianie a panstva dvorných do poklôn. A maličký môj dedič-syn usmieval sa nám medzitým.“ „Čo všetko zvinil ten čas búrny — z nehož, hľa, odznak čelo nosí — keď armádami tiahli z urny vladári sveta svoje lósy. Tam u Marenga v temnej diali sa oné meče zablýskali, usekli ako stonok suchý mne moju ruku od pazuchy. Tú surmu boja, ten ryk divý, krvavý onen mečov kvas pripomínam si ešte raz, posledný možno svedok živý, že nezhynul som v onen deň, keď kôň ma vliekol za strmeň.“ „Nuž čo bych ešte, jestli chcete, z trápenia môjho spomnieť mal, ja, vystrábiac sa v lazarete, som mrzák k žene cestoval. Tu iba dočkal som sa rany, nájduc si ženu na postlaní chladnúcu už a blízku smrti, tak v mojom mrela objímutí; súdružka moja krátkej doby vo svojom pre mňa závete dni zanechala bohaté na slzy trpké žaloby, čo dodnes vedú k srdcu púť — a to nemôže zabudnúť.“ „Po smrti ženy syn môj malý bol jediným mi pokladom. Mier v dušu vracal sa pomaly a s ním vše radosť i v môj dom. Nakrátko však len — chladnej smrti odletel syn môj na peruti, za matkou zašlo v iný svet jediné šťastie mojich liet. — Mne v dušu padla temná chmára, spoločnosť prestal som mať rád, za dlhý smutných rokov rad som viedol život samotára, a naspäť dostať vo svoj kruh mňa darmo vábil dobrý druh.“ „Mňa spánok neposilnil sladký, ja žiaľu, dume padal v moc; na hrobe syna, jeho matky som často stával cez polnoc. Jasná či búrna tá noc bola, počul som vždy, že čosi volá, mňa vábi pod ten starý bôr oprieť tam hlavu o mramor, na brečtan, čo sa hrobom stelie. Tu klesal som na chladný prach a v svojich volal modlitbách na tých, čo v hrobnej spali cele. Však na výkriky mojich bied nikto nedával odpoveď.“ „A útrap mojich rástol nával, klesajúc v spánok slabosťou, som každej noci v izbe mával príšery divné za hosťov. Tu kostlivec sa divný zjavil, u peľasti sa mojej stavil, rukou podoprúc suchú škraň… ja s úžasom som hľadel naň. — Tu zaskučala meluzína, mne v ruke blysnul zbroje stvol, však vystreliť som nemohol. On v náručí mal môjho syna i v zrak mi padol náhle jas a žena stala medzi nás.“ „Tu klesával som na koleno, chcel objať štíhly ženy driek, však keď vyslovil som jej meno, mne zas kostlivec vkročil vpriek. Tu, vrhnúc sa naň, ja som cítil jak hrdlo moje rukou chytil, mne zastrel sa zrak temnou hmlou a on ma vláčil podlahou. Pozbaveného zmyslov cele oslobodil ma starý sluha od príšerného dobrodruha, kladúc ma znova do postele; a doktor prišlý kázal ľad na hlavu moju prikladať.“ — S tým skončil starec… zadumaní sme oba skleslí v tuhý sen, zobudil nás, až úsvit ranný, keď vpadnul izby do okien. Ja starým pánom obdarený, bár nočným bdením umorený, keď raňajky už Žán bol dal: som ďalej svetom putoval, otĺkal dobrých ľudí prahy, do miest putujúc, do dedín, batôžtek zbieral omrvín pre stánok našej mladi drahý. Však čo ja zniesol z oných dráh, so stánkom vedy zobral vrah.




Pavel Kokeš-Kýčerský

— básnik orientujúci sa na prírodné a vidiecke motívy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.