ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za pekného letného odpoludnia stane na nádvorí Bytčianskeho zámku záprah, bielučký ani pena. Ohnivé beluše vzpínajú hlavy a hrebú. Nepoznať na nich, že prekonali ďalekú cestu. Z koča zostúpi vyšujtášovaný dráb a mládenec ako dub, kypiaci zdravím a silou. Napraví si klobúk so širokou particou, pritiahne si manteľ so striebornými gombami, lesklým majcom a hodí zrakom jasným, veselým ako tá božia obloha.

— Ondrej, — žmurkne na drába, — len či ju nájdeme doma.

— A kdeže by bola?

— No, v Rajci alebo v Trenčianskych Tepliciach.

Vtom však už i čuť ľahký rytmický krok. Z chodby vystúpi urastená dáma havraních vlasov, bielej pleti a s úsmevom na pekne krojených perách.

— Danko! — zažiaria hlboké, čierne oči radosťou, ako mu vykročí v ústrety…

— Júlia! — schytí jej mládenec obe rúčky a podnesie k ústam. — Idem po teba, — chvejú sa mu ruky od vzrušenia. — Všetko je v poriadku a dobre. Nemáš tu už čo robiť. Poď so mnou! — nedbal by ju hneď usadiť do koča, prasknúť na beluše a ísť… — Doma ťa už čakajú, — vaši, naši a celé mesto. Poď…

— Nonono, blázonko, — vytrhne sa mu dievča z rúk, — To nejde len tak. Všetko má svoj spôsob. Musím sa i schystať a odobrať od tých dobrých ľudí. Či nie?

— Veď-veď, — skloní Danko hlavu, — len nech to netrvá dlho.

— No, dnes a zajtra, — červená sa Júlia. — A pozajtra už môžme…

— Jojojoj, — spľasne tento dlane, — pozajtre by sme už mohli doma byť!

— Len nech sa ti páči bližšie… Však musíš i preukázať, že ma smieš vziať.

— Preukážem.

— Dobre, dobre, — pretiahne mu rozmarne prštekom po tvári. — Len už poď. A vy, Ondrejko, — obráti sa ku Kukličovi, — zatiahnite k stajniam, vypriahnite beluše. Nech sa opatria. Čie sú to kone? — obzerá ich so záľubou, ako štrekujú…

— Vaše, dievča, vaše, — luskne na ne prstom, ako idú povedľa. — To sú tie tribelovské, pre ktoré otca z Predajnej chytili. Naše sú nie také pekné, preto som zapriahol tieto.

Na chodbe skočí im v ústrety mohutný Ibrahim. Už má svoje roky, zato ešte vládze. Priateľsky zaskukne, oblizne im ruky a krúti chvostom.

— Ahá, koho tu nevidím, — ozve sa i Gašpar, uprúc zelenkasté oči na známeho. — Čo zas tu hľadáš?

— To, čo tu mám, — mrkne na Júliu, netají sa cieľom svojej cesty.

— Veď-veď, — zvesí Gašpar hlavu, až mu vpadne do očú silná štica gaštanových vlasov.

— Ja to už viem… Lež, — pozrie sa Socovskú vyčítavo, — kto už potom ostane mne?

— Pôjdete s nami, Gašpar, — pohladí ho po drsnej tvári. — A budeme i ďalej priatelia.

— Pán Tornarius ti odkazuje, — chytí ho Danko dôverne za ruku, — rád by byť s tebou na každý pád v Ľupči, až pôjdeme späť. Iste vo veľmi vážnej veci pre teba. Tu je i list, čo ti posiela, — podáva mu ho. — Tak poď s nami…

— Ozaj, nešli by ste? — zadíva sa mu Júlia do zmätených zrakov.

— Neviem, — hladí na ňu v rozpakoch, hoci sa ináč i v ťažkých bojoch cíti byť už mužom. — Hádam vám kvôli… Ale len na kus cesty. A potom, — zvlhnú mu naraz tie zelenkasté oči, — neviem… — zblednutý pohnutím ledva dokončí slovo, odvráti sa a nechá ich samých.

— Musíš byť k nemu dobrý, — zvážnie Socovská a osmutnie. — Mnoho mu máme čo ďakovať. Je mi ako brat.

— Preňho si však hádam i viac ako sestra.

— Nie, Danko — nezbadala som. Bol mi ochrancom i pomocníkom — mne však predchodil vždy ako malý Gašpar, čo sa bavil a doháňal kedysi v Ľupči s Francom a Ibrahimom na zámockej lúke.

— A už je z neho mládenec, ktorému sa srdce začína ozývať.

— Chudák Gašpar, — obzrie sa za ním Júlia, akoby mu chcela pohladiť tú vlasatú hlavu a dušu uchlácholiť. Už ho však nevidieť. Keď sa na zámku dozvedia, pre koho to prišiel ten pekný biely záprah, nastane žiaľ. Mária, Kata a Anička ovinú Júlii rúčky vôkol hrdla, že ju nepustia a nepustia.

— Čoby si šla? — hladí ju bielučká Mária po tvári. — Nie ti je s nami tu dobre?

— Je, — sklopí Socovská oči. — Hádam mi ani nikdy nebude lepšie.

— Nuž tak — prečo? — pýtajú sa i dve mladšie vlasaté hlávky. — Musíš?

— Musím, Kata… — prisvedčí smutne, keď zbadá, ako im ihrajú slzy v očkách. — Musím, Anička… Mám doma starnúceho otca, slabnúcu mamičku, ktorým patrím…

— Nech prídu k nám i oni, — hotová je hneď Anča s odpoveďou.

— A mám doma naše mesto, kde som sa zrodila…

— Prenesieme mesto…

— To sa nedá, duša, — zasmejú sa cez slzy. — Za čo by ste si vy opustili svoju Bytču?

— A naša Helena nemusela opustiť? I Barbora a ostatné…

— To je iné, — bráni sa Júlia. — To je vydaj.

— Teda počkaj, až sa vydáš, — neustúpi Anča.

— Veď sa vydáva, — opraví ju Mária. — Nevieš?

— Vydáva?? — vytreští dievča oči. — Za koho?

— Za toho pekného mládenca, čo je tu.

— A kam sa vydávaš, Júlia?

— Do Brezna.

— Táák, — spľasne rúčkami užasnuto. — To je už potom — darmo. Tebe všetky cesty vedú do Brezna.

— Veru, Anička…

— A aspoň nás zavoláš na svadbu?

— Zavolám. A prídete?

— Prídeme… Musíme vidieť to tvoje mesto. Ten tichý Hron, skaly, z nich zlato rastie a tie krásne hory, o nich si nám rozprávala. Je u vás ozaj tak pekne?

— Pekne, Kata… Mne je aspoň veľmi pekne, keď som tam doma.

Pani Alžbeta tiež osmutnie, ako počuje, čo sa chystá. Navykla už na Júliu, na jej pohotovosť, príjemnú tvár a milé slovo. Ťažko jej je, ani keď sa lúčila so svojou Helenou…

Palatín sám pozve si Siedema k sebe.

— Nuž čo, mládenče? — zmeria ho, keď vstúpi do svetlice, od päty do hlavy. — Ty že si nám prišiel pre našu Júliu?

— Áno, vaša osvietenosť, — ukloní sa Danko. — Prosím vás o ňu!

— A máš na to i poverenie?

— Mám, — vytiahne z vrecka a oddá veľmožovi list Socovského, v ňom mu tento srdečne ďakuje za veľkú lásku k jeho dieťaťu, k mestu Breznu, i k nemu samému.

— Teda, — zabručí si ako pre seba, — čo tu robiť? Socovský je otcom svojej Júlie, palatín len hostiteľom. A, — obráti sa znova k mládencovi, — ty si ten Danko Siedem, ako jej budúci?

— Som, — vydrží ostrý palatínov pohľad.

— Tak počuj, Danko, a zachovaj si, čo ti hovorím… Júliu si váž ako poklad. Z nej nebude žena len pod praslicu a k vareške. Ona má veľký dar rozumu, citu i vôle… To dievča vedelo trpieť za svojeť, oberalo sa o dni najkrajšej mladosti — pre veľkú úlohu. Ja tomu rozumiem, a ty rozumej tiež. Ak také ženy vychovávať budú nové pokolenia, to bude nácia, ktorú nezdolá nedostatok, ani nijaké príkorie. Júlia to dokáže — budeš jej však hodný?

— Vynasnažím sa, vaša osvietenosť, — stojí Daňo mocne ako dubový stĺp.

— Tak sa snaž, — potrasie mu ruku, — Večer budeme ešte spolu a zajtra pôjdete v mene božom.

Večer je vedno celá rodina v priestrannej, pekne vystrojenej komnate. Chýba len Imrich, ktorý je u svojej nevesty. Na stole pred Júliou skvie sa kytka bielych ruží, previazaná zlatými niťami a bielou stuhou s nápisom: Mária, Kata a Anna — Júlii.

Po večeri Júlia vstane, podíde k Thurzovcom.

Rada by sa poďakovať za všetku lásku a dobrotu, čo zažila v tomto vzácnom sídle nielen mocného, ale i spravodlivého vladára. Sotva však vypustí z úst pár vďačných slov, vyhrnú sa jej slzy, čo dopovedia ostatné…

— Milá dcéra, — položí jej palatín ťažkú ruku na sklonenú hlávku, — potrebovala si pomoci, aj si ju našla. Svet náš môže byť i zmätený, lež keď sa krivdený domáha pravdy, nájde vždy zástancu. Pán boh mu ho dá… Bola si vzornou pannou, buď i vzornou ženou. A na pamiatku chvíľ, strávených u nás, — vezme z baršúnovej kazety na stole iskriaci šperk a ovinie jej ho na biele hrdlo, — prijmi tento náhrdelník. Mnoho si preň vytrpela. Nech ťa upomína na nás a na svätosť povinnosti, ktorej si sa postavila v obeť.

Hviezdna teplá noc pricláňa Považie. Spieva i nad Bytčou svoju hodvábom šumivú tichú pieseň. Thurzovci sa vzdialia na odpočinok. Iba kde kto nevie usnúť. Júlia leží na svojej postieľke s bielymi rúčkami nad hlavou. Predchodí jej v duši obraz za obrazom… V Brezne… v Ľupči… i tu na tomto zámku. Zdá sa jej, všetko to začalo sa len nedávno a už je tomu koniec. Rozpráva sa v duchu so svojou mamičkou… vidí jej ustaranú tvár, i otcovu, cíti v duši hlas tvrdej povinnosti. Pozná pichľavé oči Meškove, čuje jeho hrozby — vyriekli ste si súd nad svojím mestom, svojou rodinou, i sama nad sebou… Rosina, Mária Tribelovie, Gašpar… všetci, všetci vchodia v šere do jej svetlice ani na rozlúčku… Helena i jej sestry… dobrá pani Alžbeta Czobor, ba i sám palatín… Niekedy sa jej zdalo, že ani nežila. Teraz?

— Taký život je pekný, — zdvihne sa zrazu z bielych perín a načúva.

Otvoreným oknom vniká šumot Váhu a leje sa svieži vzduch ďalekých hôr. Ale nesie sa i akýsi pravidelný žblnkot, hlboký hukot strún a plný, nesmierne rozcítený mužský hlas:

dozná hneď Júlia Paludina. Vstane v ľahučkej spodničke, podíde k oknu a zahľadí sa do hviezdnatej noci.

stupňuje spevák prízvuk, akoby mieril do duše tým hlasom.

udrie Paludin do rozhučaných strún. Zrazu zmĺkne, ani čo by uťal. Júlia začuje, ako ktosi privrie okno. Dolu pod vysokým múrom mihne sa tieň i druhý.

— Gašpar a Ibrahim, — zazdá sa dievčaťu, priťahujúc krídlo obloka.

V mestečku pod zámkom trúbi hlásnik jednu.

Na druhý deň ráno vyhrčí biely záprah, sprevádzaný niekoľkými jazdcami a silným starým psom, zo zámockej brány. Z okien hľadia oči a kynú biele rúčky, kým ich len dovidieť. Beluše nesú hrdo hrivy a preberajú strunistým krokom hore Váhom. Poháňa ich Danko Siedem a ten je tomu majstrom.

Prejdú popod malebné Strečno, popri Margite a Besnej… Zahnú do Turca a prenocujú u Benických. Ráno idú ďalej horami, dôjdu do Bystrice, kde pokŕmia a skoro nato uzrú i biele hradby Ľupčianskeho zámku.

Júliou to trhne. Ohliada sa po jazdcoch — najmä po tom najmladšom. Rada by mu nazrieť do tváre, rada by sa mu usmiať. On však ide vopred a ak sa ku komu prihovorí, to je mohutné psisko, zahadzujúce sa vedľa jeho koňa… V Ľupči pristaví ich staručký Tornarius a musia do fary.

— Ach-ach, — hladká ich radom, akoby neveril očiam, — keď som sa tohto len dožil! Celé Brezno vás čaká a s radosťou. Júlia, — lapí ju za rúčku, — aká si len švárna. Ale i Danko je driečny chlap. Bude z vás pár len radosť a svadba na chýr. A vy, Gašpar, Gašpar náš… ach, ach! — vyobjíma šuhaja, — aký mládenec vyrástol už z neho! Otec je veru už sám ako ten prst. Treba ho len poprosiť a otvorí náruč, vaša milosť.

— Nemám ho prečo prosiť, — odpovie Gašpar sucho.

— Však to nie je také, — vystúpi hrôza na tvár duchovného, — Prosím vás ja, urobte to!

— Nemám ho prečo prosiť, — zopätuje Gašpar. — On chcel zle nevinným, ja som ich len bránil. Vyhnal ma, vydedil… Nie…!

— Ale Gašpar, — zloží i Socovská prosebne ruky. — A tak by nám bolo dobre!

— Zbohom, Júlia! — pobozká jej ruku, — nemám tu čo robiť. Boli ste moja dáma, dnes už máte, kto vás ochráni. Zbohom…!

A sotva sa nazdajú — Gašpar je preč.

Niet sa mu kedy ani poďakovať. Hľadajú ho, zháňajú — nič! Ani koňa, ani Ibrahima, akoby ich zem bola prehltla. Deti vravia — tašiel na Bystricu.

Len keď je už sprievod na tretej dedine, vráti sa Gašpar do Ľupče. Uviaže koňa v krčme a ide do chrámu. Kľúč si vezme na fare, dobre vie, kde býval — vojde do známej svätyne a zamkne dvere za sebou. Zájde mĺkvo za oltár a dlho — dlho hľadí na chladný kameň, kde je vyryté: Obdormivere in Domino Generosa Domina Rosina Gelhornin Mater An. 1611. aetatis 42. et tres filii. Gregorius major natu aetatis 19…

Von sa pomaly večerí. Červená žiara západu vpadá žeravo do okien a na steny svätyne. Osvieti ju nádhernejšie, než za najväčšej slávnosti…

Gašpar mĺkvo stojí. Zrak jeho ľpie na tom kameni a myseľ spomína. Prichodí mu na um krásne bezstarostné detstvo, keď sa ihral s ňou, s tou tichou dobrou dušou citného pohľadu v zámockej záhrade. Aká bola len trpezlivá, ako sa len tešila z nich všetkých! Vidí ju veselú, peknú, vidí i smutnú, uplakanú, a chorú… Počuje, ako sa rozpráva… Potom o veciach, ktoré on nechápe ani dnes… I s Rehorom sa rozpráva… Potom ju zhliada už len v kaplnke, obklopenú vysokými sviecami, ako spí…

— Mama, — pohnú sa mu ústa najprv šeptom, potom vždy hlasnejšie, — ja som tu, ja — Gašpar… Sľúbil som ti prísť každý týždeň povedať ti všetko… A nebol som dávno… dávno, však? — chvejú sa mu pery… — Nemohol som, vieš?… Musel som v šíry svet, keď som doma nevedel hľadieť na to, čo sa robí… Stal som sa zlým… Meško mal pravdu, vieš, ten suchý jurista. Ale už viac nemá… Júlia ho premohla, my sme ho premohli… Socovského márne väznili… márne odsúdili na smrť nevinných ľudí… Už je všetko inak… Júlia sa vydáva a ja mám ísť prosiť otca, aby ma prijal späť… Mama, drahá moja mama, — skloní sa, až vtisne pery na ten chladný kameň, — povedz mi len, povedz — za čo ho ísť prosiť?… Júliu som chránil. Však nič nemám za to a otec i Meško majú o hriech menej… Júlia už má svojho ochrancu… Dnes večer je radosť v Brezne, akej nebolo… Ale ja som sám! — zaplače hlasno a vrhne sa na kameň, — sám, počuješ, mama?… Rosina sa vydala za Orlayho, Mária zas za Révayho, keby si aspoň ty bola nažive, — vykladá, zmietajúc sa v kŕčoch… — lež takto nik… nik… nik… I ten Ibrahim už ledva údy vlečie… Ach, mama, mama moja drahá, načo som na svete?… Prečo si radšej nevzala mňa so sebou miesto Rehora… bolo by nám dobre vedno — oh…!

Stíchne a zbadá, kameň, na ktorom kľačí, je už mokrý od sĺz. V chráme hustne šero a duši sa uľavuje…

— Zbohom, mama! — pobozká kameň niekoľko ráz, — kto vie, kedy prídem… Ja viem, si tu — už mi je i ľahšie… Ďakujem ti, mama…! Teraz už idem zas kamsi za Rimaym, hoci do Turecka… Vieš, ja sa nestratím… A vždy mám čo treba, — vstáva a pevným krokom ide k východu… — Zbohom, mama moja!

O chvíľu už i cvála jazdec po zaprášenej hradskej. Niže Ľupče postojí a zahľadí sa na zámok, vypnutý v šere vysoko. V dámskych teremoch tma. Len na prvom poschodí ktosi svieti.

Gašpar Tribel de Jarisch et Ivanovitz?

Na západe jasá krásna, veľká hviezda…

— Ibrahim, — zavolá Gašpar, — sem sa! Poďme… — a skoro nato zapadnú v hustnúcom šere a prachu.