ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a)

Žiadna viditeľná podstata nemá také vnútorné sriadenie, ktoré dávalo by jej nepremennosť v pohybe. Ony bez výnimky všetky majú také sriadenie, ktoré zabezpečuje jim len nepremennosť v „nehybe“.

U nich nepremennosť len dotiaľ trvá, pokiaľ v nich pohyb nenastane. Viditeľná podstata sama nikdy nevykoná pohyb v sebe: to len väčšia vonkajšia sila môže v nej vykonať. Akonáhle vo viditeľnej podstate pohyb stane sa, tak i nepremennosť a totožnosť podstaty pominie a premena nastane. Podstata „inou“ stane sa: „ona ztratí svoje dopohybové vlastnosti a dostane nové“, alebo ona rozdelí sa na viac čiastok, alebo ona cele rozloží sa na svoje súčiastky.

Toto platí o pevných hmotných podstatách. Niektoré hmotné podstaty majú i tekuté (pohyblivé) súčiastky. Tu platí to: pohyblivá súčiastka hmotnej podstaty ustavične musí konať svoj pohyb. Sama ona nemôže zastaviť ho: len väčšia vonkajšia sila môže to. No keď vonkajšia sila zastaví taký pohyb: zastavený pohyb viac neobnoví sa a nastane rozloženie podstaty na súčiastky.

Podstaty prvého spôsobu sú: kamene, kovy, zeminy. Podstaty druhého spôsobu sú rastliny a telá (zvieracie, ľudské).

Ani v zemine, ani v kovu, ani v kameni pohyb sám od seba nenastane.

On nastane len pôsobením dostatočnej (t. j. väčšej, lež sila, ktorá udržuje hmotnú podstatu v jej sriadení) vonkajšej sily, fysickej alebo chemickej. No akonáhle pohyb v nej nastane, s podstatou ihneď stane sa premena. Ona alebo rozpadne sa na menšie diely, alebo na súčiastky, alebo dostane nové vlastnosti, lepšie alebo horšie. Na tom zakladá sa sprieroba hmotných podstát čili práca.

Že v zrastlinách a telách tekuté súčiastky nachodia sa, to známo je. V zrastlinách šťava, v telách krev a rozličné šťavy. To tiež známo je, že, akonáhle tok či šťavy, či krve nejakou či fysickou či chemickou silou zastaví sa, on neobnoví sa viac, a zrastlina alebo telo na súčiastky rozpadne sa.

Podstaty, v ktorých niet pohyblivých čiastočiek toku krve alebo šťavy, sú pevnejšie než tie, v ktorých je jedno z oboch.

Táto povaha hmotných (viditeľných) podstát má svoj pôvod v nasledujúcom sriadení.

Viditeľné podstaty sostoja zo dvoch látok: z „hmoty“ a zo „sily“. Hmota v nich je látkou obsahu, sila látkou trvania: prvá zaujíma priestor, druhá čas.

Každá podstata predstavuje bytie, t. j. nejakú trvácnu a svoje vlastnosti (formu, určitosť obsahu — jakovosť, qualitu) majúcu vec.

Každé bytie sostojí z dvoch dielov: z „obsahu“ a „trvania“.

O sebe a pojednotlive látky sila a hmota nemajú v sebe po oboch týchto dieloch bytia, ale len po jednom.

Hmota má obsah a sila trvanie pre hmotné podstaty.

Ony musia v jedno spojiť sa, keď chcú vytvoriť nejakú podstatu. To jest: sila musí malinké čiastočky hmoty (atomy) dovedna spojiť a spoludržať. Toto „spo1uspojenie“ čiastočiek hmoty, prevedené patričnou silou, je „pôvodom“ každej hmotnej podstaty; to „spoludržanie“ tých samých čiastočiek tou samou silou je trvaním každej hmotnej podstaty (čili jej „bytím“, jestvovaním, existovaním).

Sila sama o sebe nemôže tvoriť podstaty, lebo nemá obsahu. Hmota tiež nie, lebo nemá spojitosti svojich čiastočiek. Ona bez sily bola by jednotvárnou Saharou drobulinkých, seberovných atomov, ktoré každé zadejstvovanie sily rozvialo by.

Látka sila dá chybujúcu jednotu hmote. Nie tak, že ona učinila by istý počeť atomov hmoty (potrebný k sostaveniu nejakého obsahu) jedným väčším atomom: no tak, že ona spoludrží tieže atomy a tým „ona“ jích jednotou je. Látka hmota v hmotných podstatách nesúvisí sama sebou, ale silou: jej atomy, i v hmotnej podstate, zostávajú „nespojené“ a len „jeden k druhému priložené“. Ztadiaľ deliteľnosť hmoty, mocou ktorej ona každý okamih nejakou väčšou vonkajšou silou môže delená byť, t. j. jej čiastočky podstatnou silou spojené môžu vonkajšou väčšou silou z jích spojenia vynášané byť.

Rozličné hmotné podstaty majú rozličnú určitosť (jakovosť). Tá dosiahne sa tak, že rozličné koľkosti sily spoja sa s rozličnými koľkosťami hmoty, a že ony na rozličný spôsob spolusložia atomy hmoty, a potom, v tom spôsobe složenia, spoludržia. Z toho obojeho, z rozličných koľkostí sily a hmoty a z rozličných spôsobov spolusloženia atomov hmoty: všetka rozmanitosť viditeľného Vesmíru — t. j. rozmanitosť vecí a jích vlastností — sostojí.

Následkom toho: „jestvovaním“ hmotnej podstaty je: „držanie čiastočiek hmoty v celku (tým celok obsahu a veľkosť hmotnej podstaty tvorí sa) a v tom spolusložení čiastočiek hmoty, ktorým patričná podstata povstala (tým zas tvorí sa forma, určitosť = jakovosť = qualita podstaty).

Tože držanie, ako videli sme, koná sila s hmotou spojená.

Ztrata celistvosti mení podstatu na menšiu.

Ztrata prítomných vlastností a nastúpenie nových mení podstatu z prítomnej na novú, t. j. „z jednej na druhú“.

Vynesenie čiastočiek hmoty zo súvisu ruší podstatu docela.

(Rozumie sa, že to „vynesenie“ čiastok hmoty z jích súvisu neruší samé látky, z ktorých patričné hmotné podstaty sostoja. Tie sa len z jích starého spojenia vysvobodia a bez najmenšieho umenšenia ďalej jestvujú, o sebe, alebo po nečase v novom spojení.)

Látka hmota a sila len dotiaľ jednou a tou samou podstatou sú, pokiaľ ony javia jedny a tie samé zjavy. To jest pokiaľ ony majú jedny a tie samé vlastnosti (formu, určitosť). To tak dlho trvá, ak dlho na složení čiastočiek hmoty, ktorým tieže látky vytvorily patričnú podstatu, nič nepremení sa.

Každý pohyb v hmotnej podstate pôsobí jednu z tých troch spomenutých premien.

Ona pohybom alebo na diely rozpadne sa, ak pohyb nie je prisilný, alebo premení svoje vlastnosti, ak pohyb dotkne sa složenia jej čiastočiek (obzvlášte pri lučebných pochodoch, zvaných rastením alebo zchádzaním), alebo na svoje látky rozpadne sa, akže je pohyb dosť silný.

Hmotná podstata sama v sebe nikdy nespôsobí pohyb.

Sila, ktorá hmotu spoludrží, nie je schopná pohybu. Ona od Pôvodcu veci dostane „nastrojenie“, ktorým ona ztratí spôsobnosť konať iný výkon, okrem toho, ktorýmže ona spoludrží hmotu; a ináč trvať, než konaním tohože jednoho výkonu.

Pre svoje „nastrojenie“ sila hmotnej podstaty nemôže spôsobiť žiaden pohyb v podstate.

Musí to vždy spôsobiť nejaká cudzia, vonkajšia sila, a to väčšia, nežli tá v podstate.

Táto posledná, mocou svojho nastrojenia, nútená je všetkou svojou mocou protiviť sa každému pohybu v podstate, ktorú spoludrží.

Ona tedy každej vonkajšej, od sebe „menšej“ sile prekazí v podstate zapríčiniť pohyb. No väčšej nie.

Väčšia vonkajšia sila spôsobí pohyb v hmotnej podstate a ním zapríčiní jednu z tých troch premien, alebo podelí podstatu na diely, alebo premení složenie jej čiastočiek, alebo docela rozlúči látky v podstate spojené.

Bez toho, žeby jeden z tých troch spôsobov premeny nestal sa, je pohyb v hmotnej podstate nemožný. Akže i podstata pohybom nerozlúči sa na diely, alebo látky, tak ona aspoň ztratí svoje vlastnosti, alebo všetky, alebo zčiastky, dľa toho, ako pohyb rozprestrel sa na celok složenia, alebo na čiastku.

Kde on rozprestrel sa, tam on predpohybové složenie čiastočiek premenil na nové.

Nič nemôže pohyb ináč konať, iba menením polohy svojej podstatnosti. Tak to konajú celky hmoty vo vonkajšku, taktiež i atomy hmoty vo vnútri hmotnej podstaty.

Keď atomy hmoty vo vnútri podstaty konajú pohyb, tedy ony menia polohu, v ktorej ony do pohybu sotrvaly v tom složení, ktorýmže ony sočinily tie vlastnosti, ktoré podstata do pohybu mala, a prichodia do novej polohy, ktorouže ony tvoria nové složenie tých samýchže čiastočiek hmoty a nové vlastnosti.

Látky hmota a sila, akže ony i zväčša spolu zostanú po pohybe, majú nové vlastnosti: staly sa novou inou podstatou.

Sriadenie hmotných podstát je: premenlivosť v pohybe.

Prečo však v hmotných podstatách sila, držiaca pred pohybom čiastky hmoty v patričnom celku a složení, zase neuvedie nazpät do jích predpohybového složenia a do takejže polohy, potom, ako vonkajšia väčšia sila prestane konať pohyb, ktorým tie čiastky z jích predpohybového složenia vyniesla a do nového doniesla?

To má svoju príčinu v povahe látky sily.

Ako látka hmota nemá spojenie svojich čiastočiek, tak zase látka sila nemá úplného rozdelenia svojich čiastočiek. Všetka sila jeden celok je a nie viac celkov. I tie čiastky látky sily, ktoré v podstatách hmotu spoludržia, sú len z malej čiastky od svojho ostatného celku oddelené a zväčša s ním spojené sú.

Svoje čiastočné oddelenie látka sila dostane s tým „nastrojením“, ktorým ona stane sa spôsobnou spoludržať čiastky hmoty. „Nastrojenie“ je také napravenie látky sily, mocou ktorého ona schopnou stane sa istý „určitý“ výkon konať. S nastrojením ztratí sila i svoje čiastočné oddelenie od celku a zase znova splynie s ostatným celkom síl.

Sila ztratí svoje nastrojenie v tom okamihu, ako ju vonkajšia väčšia sila premôže a prinúti pustiť držané čiastočky hmoty a dovoliť jim, aby s tou vonkajšou väčšou silou vykonaly pohyb.

Preto tedy nemôže látka sila, do pohybu državšia hmotu podstaty, uviesť z predpohybového složenia vynesené atomy do neho nazpät, že jej už vôbec, po pohybe, v podstate viac niet a že ona väčšou vonkajšou silou premožená utratila svoje nastrojenie a splynula s ostatným celkom síl. I väčšia vonkajšia sila, keď ona v patričnej podstate zapríčiní pohyb, toľko utratí zo seba, koľko spotrebuje na premoženie protiviacej sa sily v podstate; i z nej rovná miera utratí svoje nastrojenie a splynie s ostatným celkom. Ona prevedie pohyb len svojím zbytkom, ktorý v hmote na miesto predošlej zostane a drží atomy hmoty v tom složení, do ktorého jich doniesla prevedeným pohybom.

Spojitosť síl je zväčša už dosvedčená. Ona má v tom základ, že všetky sily sú „jednou sebou súvisiacou látkou“ (jedným „bytím“), svojimi rozličnými „útvarmi“, t. j. „nastrojeniami“ len z malej čiastky od svojho celku oddelenou.

(Zjavy, zakladajúce sa na tejto zvláštnosti sily, slúžia badateľom za základ a doklad pantheismu a monismu.)

Následkom toho, že rozličné útvary síl svojimi nastrojeniami len z malej čiastky od celku a od seba oddelené sú, ony jedna na druhú môžu bezprostredne účinkovať. „Bezprostredne“, bez prispenia, ba i pri protivení sa sily, na ktorú druhá účinkuje. (Rozumie sa, že i celok môže na ne bezprostredne účinkovať, ku nemuž ony v pomere čiastky k celku stoja.)

Toto bezprostredné účinkovanie síl jednej na druhú videť v tom, že jedna na druhej vykoná výkon, t. j. jedna druhú prevládze; viacej ešte v tom, že rovnonastrojená rovnonastrojenú zväčší, rôznonastrojená rôznonastrojenú pomenší.

(Rovnonastrojená je tá, ktorá má podobné alebo cele to samé nastrojenie, čo tá patričná druhá; rôznosmerá ale má protivné. Rovno a rôzne nastrojenie síl zračí sa v „príťažlivosti“ a v „odstrkavosti“ síl.)

Toto pôsobenie síl jedna na druhú je následok jích spojitosti.

Ony všetky sú prísno vezmúc: jedno bytie, a jedno bytie môže samo v sebe jestvovať, ako chce: ono môže sdieľať „podvihy“, povstalé v svojej jednej čiastke, svojej druhej sebou súvisiacej čiastke, čoby ona z malej čiastky oddelená bola. Tým je bezprostredné účinkovanie jednej sily na druhú.

Látky, ktoré od seba oddelené sú a samy sebou nesúvisia, nespôsobia jedna na druhú žiaden bezprostredný účinok. Jeden atom hmoty nespôsobí žiaden účinok na druhý atom hmoty. Jedno povedomie bezprostredne (bez prispenia a proti vôli) nespôsobí žiaden účinok v druhom povedomí: na pr. bez vlastného sdelenia, prevedeného patričným povedomím, „nevyzvie“ jeho obsah; alebo nepohne ho k takému dielu, ktoré ono samo nechce.

Tieto látky oddelené sú a nesúvisia jedna s druhou, preto jedna nemôže prenášať podvihy v nej povstalé „vlastnou“ svojou činnosťou do druhej.

To môže len sila, poneváč ona sama sebou, vo všetkých svojich útvaroch súvisí.

To stáva sa i vtedy, keď vonkajšia väčšia sila prinúti silu, držiacu hmotu v podstate, pustiť držanú podstatu a jej dovoliť, aby vykonala pohyb. Vtedy ona prenáša „podvih“, povstalý v jednej čiastke seba, do druhej čiastky seba. Výsledok je ten, že tá jej menšia čiastka prinútená je ustúpiť väčšej, upustiť od úlohy, v ktorej jej nastrojenie držalo ju, a dať v sebe, proti svojej úlohe vykonať pohyb, ktorý tá jej väčšia čiastka v nej, ako v sebe (čili v svojej súvisiacej látke) rozprestiera. To však, ako sme videli, nie je nič iné, ako zbavenie patričnej hmotnej sily jej nastrojenia a s tým i jej čiastočného oddelenia od ostatného celku síl: jej slúčenie s týmže celkom.

Preto tedy nemôže sila do pohybu hmotu súdržiaca po pohybe túže do predpohybového složenia nazpät uviesť; za pohybom zbavená bola spôsobnosti k tomu, svojho nastrojenia a s ostatným celkom síl docela slúčená.

Tieto zvláštnosti látky sily sú pôvodom a základom „premenlivosti v pohybe“ všetkých hmotných podstát a pominuteľnosti všech viditeľných vecí.

b) Ľudské telo

Čo videli sme pri ostatných hmotných podstatách, to vidíme tiež i pri ľudskom tele. Ono, ako všetky druhé viditeľné podstaty, sostojí z drobulinkých čiastočiek hmoty a zo sily, ktorá spoludrží jich, a sama súvisí s ostatným celkom síl. (Telo poddané je prírodným zákonom, hovoríme my.) Ono, majúc určenie slúžiť podstate pudu a „povedomej podstate“, má isté čiastky, ktoré konajú tú službu; práve tak, ako zvieracie telá, ktoré majú určenie slúžiť podstate pudu.

Ostatné čiastky tela majú úlohu: vyživovať tie prvšie a vôbec celé telo.

Čiastky, ktoré podstate pudu a povedomej podstate slúžia, sú: vnútorné: modzog v hlave a v pátrovej kosti, čuvy; polovnútorné: smysly; zovnútorné: nohy, ruky atď.

Čiastky, slúžiace k výžive: žalúdková sústava, sústava obehu krve atď.

Ony konajú svoje služby pohybom. Ony konajú zovnútorný pohyb. Jích pohyb v tom sostojí, že ony menia svoju vonkajšiu polohu s väčšou-menšou prudkosťou a silou. No nesostojí v tom, žeby atomy tela tvoriacej hmoty opúšťaly svoje složenie, a tak konaly vnútorný pohyb v podstate. Ony trvajú v svojom složení nehnuto, keď celý úd, záležajúci z celej sústavy, alebo viac sústav složeniu atomov hmoty s celou svojou sústavou alebo sostavami mení vonkajšiu polohu svojho celku. Niektoré sústavy svojimi vonkajšími pohybami pomáhajú sile patričné údy donášať do jích vonkajších pohybov. Činia to svaly svojím pružením a napínaním a zmršťovaním sa. Pritom tratia zo svojej podstatnosti sily a hmoty. V pohyboch, obzvlášte zovnútorných údov, rúk, nôh, drieku atď., ktorýchž svaly pri práci musia pružiť sa, ubýva tak rýchle podstatnosti, že ubytie stane sa viac ráz citlivým a telo musí obnovovať sa stravou a nápojom.

Z toho vidno, že pri ľudskom tele o „nepremennosti v pohybe“ nemôže reči byť. Ani vôbec o žiadnej: lebo v ňom ustavičná premena deje sa zámenou čiastok, ktorú kolobeh krve a štiav ustavične koná.

K tomu ono jestvuje, ako každá hmotná podstata, v „jednom spôsobe“.

Pevné čiastky trvajú v nehybe, až na to spomenuté pruženie svalov a na zámenu opotrebovaných, čiastky tekuté v ustavičnom toku.

Keď jedny alebo druhé vonkajšou silou prinútené boly čo len na čas opustiť svoj spôsob jestvovania, čiastky nehnutné vykonať maly pohyb, tekuté zastať: ony ľahko nevrátia sa nazpät. Ony vrátia sa vôbec, akže len jích nepatrný diel prinútený bol vykonať pohyb. To môže stať sa vonkajším nástrojom, ktorý tým spôsobí v pevných čiastkach pohyb, že rozdelí jich. (Tnutie, bodnutie, rozrezanie atď. Zdrtenie už zdrtené čiastky neupotrebiteľnými učiní.) Ono, ak menšie je, poranením je, ktoré dlhším pracovaním ostatnej zdravej telesnej podstaty napravené býva. Ak ono veľké je, alebo ak dotkne sa životných ústrojov, usmrtením je, t. j. zrušením telesnej podstaty a jej rozdelením na jej látky a čiastky.

To isté má miesto, ak šťavy prinútia sa na niektorom mieste tela tok zastaviť (potlčenie, oziablina, spálenina). Akžeby celý tok krve stavený bol: neobnoví sa viac, a nasleduje tiež jeho a celého tela rozloženie.

Tak telo jestvuje v jednom spôsobe.

Jeho poddanie prírode^[7] zračí sa v tom, že ono žije len tam, kde ona podmienky sotrvania mu podáva, alebo kde prácou a vedením človek k tomu ju prinúti. Vo vode ono nemôže žiť, ani v povetrí chodiť, ani trvať, kde príroda neposkytne mu pokrm a nápoj, a um nemôže k tomu prinútiť ju; ono nemôže jestvovať ani pri veľkej horúčosti, ani pri veľkej zime; ono nemôže ani príťažnú silu použiť k doprave výšin do nížin atď.

Ono trpí premenu nielen ustavičnou zámenou látok no i vekom na svojom celku: za mlady zrastá, v mužnosti plní sa silami, v starobe slabne a zachádza.

V ňom sú tie čiastky najstálejšie, v ktorých najmenší pohyb panuje: sústava kostí. Kde pohyb panuje, tam niet stálosti. (V svaloch.)

Ono tedy nie je povedomou podstatou, lebo ono nemá také sriadenie, ktoré by mu dávalo „nepremennosť v pohybe“. Jeho sriadenie je také, že ono nemá nepremennosti vôbec žiadnej.