Zlatý fond > Diela > Umelecká próza


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Umelecká próza

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Christián Terkanič, Lenka Drobná, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

Stretnutie

[1]

Keby som bol maliarom, namaľoval by som si takýto obrázok:

Po horúcom, suchom letnom dni slnce práve sadá za ďaleký obzor. Posledné lúče slepia ešte oči, rýchle sa dvíhajú na stromy, do vzduchu a v riedke biele oblaky. A keď dňom ťažko bolo pre ostré svetlo a páľu rozhľadieť sa, teraz, ako pod ohromným tienidlom, môžeš otvoriť oči a predstaví sa ti malebný maloruský kraj. Slabo zvlnená krajina, samé pole, len kde-tu chlp tmavej zelene, ešte nevieš či lesa, či sadov a v nich ukrytých dedín. Žlté skosené polia, strniská, ba niekde ešte lán pozdného obilia alebo inej plodiny a trávy. Po mäkkých poľných cestách tu sadá, tam dvíha sa prach, ako prebehol obilím naložený voz (na ňom mihnú sa pestré kroje maloruských žien), alebo idú stáda z paše. Medzitým svetlo rýchle sa tratí, temnejú biele oblaky na západe, prámované zlatými čipkami; i tie si závidia, skrývajú si a zakrývajú bohatstvo svetla.

Vlnitým krajom vše sa ti obzor rozšíri, vše zúži; ako zídeš do údolia, v ňom blysne sa ti riečka, ktorej toku tak hneď neuhádneš, alebo jazerá s ohromnou trstinou, bielym kvetom leknínov, ktoré pred vetrom zakrývajú svoj kalichový kvet širokým listom, akoby celý mlynský stav alebo jazero ožilo a zdvihlo sa.

Doprevádzaný alebo nevšímaný pohľadom nezbytného čápa vyjdeš na vŕštek, a pod úvalom v tmavej zeleni, ako dobre skryté jabĺčko vo vetvách, tak ukáže sa v nej zlatá makovica chrámu božieho.

Oblaky na západe oblievajú sa červenou žiarou. Blížime sa dolinou k dedine. Tam sa už zmráka. Naproti vychodia nám bandériá, chlapci, dievčatá na okrúhlych malých koníkoch, sprevádzaných žriebätami. Oči miesto po koberci banderistu zvezú sa ti po ohorenej nôžke dospievajúcej devušky, ktorá, vidiac vojsko, viac odvádza poslušného koníka krajom cesty než ostatné deti. Idú na obnôcku a nebudú si rozprávať ani s Turgenevom, ani s Hviezdoslavom povesti a báje, ale rozhovoria sa o nás. Preto si aj zastanú a uprene hľadia. Dosť vojska už videli, ale deťom na vojsko hľadieť nikdy sa nezunuje. A my ideme so spevom, akého spevu tu ešte nepočuli. Veselý spev slovenský a český.

Vchodíme do dediny. Národ vychodí na priedomia, zastávajú. Nášmu veselému spevu dvíhajú sa detské rúčky, nôžky; pokriky, sprievod mládeže; ženy, matere berú na oči zásterky, ľutujú nás smutnými pohľadmi. Nejedna mať a žena vyronila už zjavne i tajne slzu, keď sme odstupovali ruskými dedinami poza rozsypaný front.

„Už i vy…? Tak už prepadneme…?“

Počuť hukot diel, krúžia aeroplány, národ pohýbaný, splašený i úplne nedvižný, fatalista. My sme spievali, a oni plakali, spytovali sa, či sú ďaleko Germánci…

„Neplačte, mamka, nám je veselo, a Germánec ešte na dva perechody,“[2] potešujeme mäkšieho srdca babky a ideme so spevom dedinou.

Na úzkej ceste do bočnej ulice zastane proti nám idúci voz drabinový, aby sme prešli jednou i druhou stranou.

Kto ide proti noci do poľa? Na voze na prednej ose sedí žena, bosá, vo vyšívanom rubáši, mladá, krásna. Nehľadí na nikoho, nehybne sedí, ale ja vidím: veľké modré oči v plnej okrúhlej tvári blyštia sa jej slzami. Jednou rukou drží opraty, druhou na lone dievčatko dvojročné, tučnej, červenej, jasnej tváričky, tak veľmi podobné mamičke. Dievčatko, sťa porcelánová bábka za sklom, nevystrojené, iba kratučký rubášik a vyšívané rukávce. Udivene behá očkami po nás a dvíha ručičky, ako mladé vtáča krídelká.

Mladá žena nehľadí na nás. Ja hádam: čo si mohla pomyslieť, na koho spomenúť táto mladá mať, keď videla vojsko…? Nehľadá ho? Či vari vie, že jej muž sa už nevráti…? Po líci gúľajú sa jej slzy; jedna, druhá sa mi blysne ako rosa na kvete.

Ja videl som plakať, rukami lomiť ženy, matere, ale nikdy nezabudnem na tieto dve-tri tiché, tajné slzy a nehybný, hlboký a ďaleký pohľad modrých očí, čo nehľadia vôkol a nevidia najbližšie.

Niektorá slza iste zgúľala sa na zlatú hlavičku decka, a ono vyvracia hlavičku a vyjavenými očkami hľadí hore na mať, potom pozrie na nás, detsky razom zvážnie a nevie, čo začať…

Prešli sme. Obzrel som sa; vidím iba sklonenú hlavu matere. Voz mohol by sa už hnúť, ale ešte stojí…



[1] Slovenské hlasy I, č. 18 (9. XII. 1917)

Na vojne (vydal J. Sršeň r. 1919 v Ružomberku), str. 116 — 118

Odtlačené s podtitulom „Svojej žene“. Tajovský poslal odtlačok zo Slovenských hlasov ešte z légií manželke Hane Gregorovej s prípisom: „Babenka moja! Máš rada obrázky. Prijmi i tento môj, ktorý som Ti namaľoval v lete 1917. Čo nedokreslené, to Tvoja láska k obrázkom a ku mne — verím — primyslí.“

[2] Dva dni cesty.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.