ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[6]

Na starohorskej doline, temer po mesiaci, dozvedám sa, že už 12. júna v kroměřížskej nemocnici pre duševne chorých rozlúčila sa smutná duša s vyschnutým suchotinárskym telom veľkého niekdy idealistu, spred — i za vojny, donovalského notára Jozefa Messerschmidta.

Vedel som, že mu už niet vyslobodenia z duševných chmúr, trebárs primár nemocnice, znajúc jeho záslužnú činnosť, staral sa všemožne udržať ho v istej duševnej rovnováhe a pri telesnom zdraví. Od roka, ba vyše, už chradol, stával sa nevšímavým k okoliu, nechcel ani na slniečko, ani na trávnik, len by bol fajčil a fajčil. A keď som ho v zime navštívil, bola milému nášmu idealistovi na obtiaž všetka lekárska ošetrovateľská starostlivosť.

„Čože sa majú starať o mňa, keď mi nedajú, čo ja najradšej: dosť cigariet…“

„Obmedzil pán primár. Keď prestanete kašlať, zas povolí viac.“

„Ja si odkašlem, práve keď si pofajčím,“ a na úľavu kašľa suchotinárskeho sme si hneď tam vyfúkli za hodinu po hrsti egyptiek, že Jožkovi bezkrvné, biele prsty až ožlkli od nikotínu… a to boli azda najsvetlejšie chvíľky jeho duše, až mu čierne oči žiarili v prežlknutej tvári, kým sa neznavil, dymom neomámil a vezmúc zo škatuľky ešte dve-trí, podal mi ruku, odporúčal sa a ja i teraz hľadím za ním, ako beží do spoločenskej izby svojich nešťastných druhov, aby im z tých cigariet podal. Bolo to v starodávnom jeho duchu — rozdávať.

Z auta už v Jakube obzrel som sa na dom, na cintorín, v ktorom žil a na ktorom spočinul pred pár rokmi Andrej Murgaš, svetlý starec Slovák, ktorý ako osemdesiatdvaročný pre bratské slovo o Rusoch odsedel osem mesiacov až v Jágri, len aby čím ďalej od rodiny a od pomoci a potechy slova svojich a blízkych…

Od Ulmanky po Staré Hory myslel som o zrade a udavačstve človeka, ktorý zanášal žandárom, čo počul od sedemdesiatsedemročného starca, niekedy obchodníka v Rusku, Jána Štubňu z Motyčiek, ktorého tiež chytili žandári pre slovo o Rusoch, a ktorý v banskobystrickom väzení ochorel i umrel, keď ho humanista-lekár odsúdil ešte pred súdom slovami: „Nech zdochne, stará sviňa, bude o jedného pansláva menej…“ a nedali ho do nemocnice. Autobus jachal krásnou dolinou, po dobrej ceste a oči moje i myseľ hľadali pod Šturcom pne tých bukov, na ktoré honvédi v rokoch osemaštyridsiatych a deväťaštyridsiatych minulého veku povešali slovenských ľudí, Speváka, mlynára z Kostiviarskej, Ursínyho, roľníka z Podlavíc a ešte niekoľkých, ktorých mená a pamiatku zisťujem…

Autobus, plný výletníkov, už chrčí, je mu ťažko do kopca i po starej ceste, ktorej základy kládol notár Jožko Messerschmidt, lebo dotiaľ to nebola cesta, ale — ako martýr Kačka píše — iba zlomkrk.

V hostinci Pod Šturcom vyrástla krásna devuška, Mariška Čunderlíková… Načo si si len, Mariška, zaľúbila toho Jožka, donovalského notára? Či si nevedela o ňom, že je to nie notár ako notár, ale človek hlbokého sociálneho citu a k tomu tajný Slovák-pansláv, ktorý horlí za ľudské a občianske práva každého človeka, každého národa, a tak i slovenského a stará sa nielen o inkasovanie daní a plnenie rozkazov, ale naopak: rozkazy kritizuje zo stanoviska účelnosti robotného ľudu a z daní i nazad chce niečo dostať pre ľud svojho okresu a buduje mu cesty, zakladá potravné družstvo, vymáha licencie, s lesným erárom naťahuje sa o pasienky, drevo, stavebné plochy, pomáha k zárobku mládeži vo svete, keď nutno i nezákonnými spôsobmi, berúc na seba ťažkú zodpovednosť, a pri tom neslúcha na diktát županov, stavia sa do opozície, stavia za všeobecné volebné právo a dáva si donášať tajne slovenské knihy a časopisy z Martina a k tomu ešte má styky s farárom Jozefom Kačkom, panslávom, s ktorým za vojny Slovákom-vojakom radí nebojovať za záujmy cudzie, maďarsko-nemecké, odvádza upisovať vojnové pôžičky, rozdáva vojnovú podporu, nerekviruje, len aby urýchľoval koniec vojny, verí vo víťazstvo Rusov a v slobodu Slovákov v bratskom zväzku s Čechmi… ako to cár sľúbil… prenikla zvesť i na Donovaly.

A ty si si, Mariška, zaľúbila takého muža a notára? To nemohlo viesť inam ako ku katastrofe. Muž tvoj zrádzaný a zradený, spolu s panslávskym farárom, dostáva sa r. 1916 do áreštu…

Odtrhnutý od teba, drahá žena, odtrhnutý od maličkých dvoch dietok, od ľudu, za ktorý pracoval, od vzduchu, v ktorom žil, zavretý a sklamaný zradou zdanlive srdečných priateľov, nádejný koniec vojny v pochybách neistoty… zamýšľa sa hlboká duša jeho nad tebou, rodinka milá, zamýšľa sa nad robotným svetom, nad národom svojím, a po veľkom, ale krátkom brusilovskom nezdarenom nástupe, rúti sa v hmly zúfalstva a viac už nevyjasní… iba ak zdanlive v jednom momente, keď pred košickým vojenským súdom vstáva a prehlasuje, že z farárových, Kačkových pätnástich rokov trestnice rád odsedí polovičku, aby sa skrátilo utrpenie toho…

Vláčenie ho — vraj „simulanta“ — po asentírkach, väzniciach, nemocniciach, zlomené nádeje krásnej budúcnosti s ním a dietkami, skrúšilo ti tvoje kvitnúce zdravie… keď musel prísť Kroměříž… Uvädáš, hynieš, krásna trpiteľka, v tridsiatom šiestom roku svojom, tri roky pred drahým svojím a naším Jožkom. Slovenské ženy, nezabúdajte na predčasnú túto mohylu!

Do Kroměříža, oteckovi, jedna z jeho dcérušiek písala: „Otecko, mamička nám zomrela — už nemáme len teba… Len teba…“ v Kroměříži…

Dnes už ani tam, len v duchu, len v duchu tých všeľudských ideálov, za ktoré dal nebohý Jozef Messerschmidt zdravie i život, a to bola poctivá práca za demokraciu a za právo každého národa i slovenského.

V ťažkom duševnom svojom stave, pri mojej návšteve, medzi iným povedal mi: „Krome jedného človeka, ktorý to sám chcel, za pätnásť rokov notárstva svojho nedopustil som a nedal som nikoho predávať… a len to ľutujem, že som sa kvôli stolici pri popise zapísal za Maďara…“

Milý môj trpiteľu, mučeníku! Iné dobré skutky tvoje vykúpili dávno pred národom tento tvoj pochybený čin, ktorý ti tiesnil dušu a z ktorého si sa mi akoby spovedal v kroměřížskom smutnom dome. Bratská česká zem, ktorá ťa prikryla, nebude ti ťažkou ani dotiaľ, kým sa zase stretneme a kým ti, ak Boh dá zdravia a sily, postavím pomník lásky a vďaky za ideály, ktoré si národu nášmu a ľudstvu staval a vystavených, ach, žiaľ, smutnou dušou svojou už nedovidel…