ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Z článkov

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Z článkov

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Filip Pacalaj, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Christián Terkanič, Valeria Bednarikova, Lenka Drobná, Ivana Hodošiová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

136

čitateľov

Z povier a obyčají v Dohnani

^[1]

V predvečer sv. Mikuláša, ako aj po iných stranách Slovenska, chodievajú „s Mikulášom“.

Vo štvrtok a v sobotu večer nepradú. (Prečo, to som sa nedozvedel.)

Na Luciu taktiež nepradú; lebo vraj takej, ktorá by v tento deň priadla, sv. Lucia rozbila by vretenom hlavu a nasypala do nej ohňa; potom by ju často hlava bolela.

Pred sv. Luciou kladú do dvier stajne oklepok slamy, aby strigy nemali prístupu do stajne. Lebo vraj taká striga musela by všetku tú slamu po jednej očítať, kým kohút na ráno zaspieva, a len potom by mohla dnu vojsť. Keby však medzi čítaním kohút zakikiríkal, nuž musí sa vrátiť.

Od Lucie do Vianoc, keď vraj robí stolček a na utiereň za oltárom naň sadne, vidí všetky strigy. Musí však trojkráľovou kriedou okolo seba kráž urobiť, lebo by ho ináč roztrhali.

Dievky (aj mládenci) od Lucie do Vianoc zahrýzajú do jabĺčka a pred utierňou idú pred kostol. Ku ktorej ktorý mládenec príde, za toho sa vydá.

Ak višňový alebo čerešňový prútik, na Luciu odlomený a do vody namočený, rozkvitne do Vianoc, tak dievča, ktoré si ho namočilo, do roka iste sa vydá.

Na Luciu obliekajú sa, ako aj inde, za „Luciu“.

Na Štedrý večer zametie domáca dievka (aj služobná) izbu od dvier; smeti zoberie do záponky a vynesie na krížne cesty. Z ktorej strany počuje psa zaštekať, v tú stranu sa vydá. Keď však z viac strán počuje štekanie, môže byť istá, že sa budú o ňu trhať.

Na Štedrý večer hrach za pec hádžu, aby sliepky dobre niesli.

Dievka odkladá na Štedrý večer do orechovej škrupiny z každého jedla a vynesie to na kôl. Ak to do rána stade zmizne — vezme to vraj straka — dievka sa do roka vydá.

Po večeri v Štedrý večer píšu celú abecedu na dvere a chrbtom do dvier obrátená dievka zastane, prstom idúc po abecede, na dvoch písmenách. To sú vraj začiatočné písmená mena toho, ktoré jej muž nosiť bude. Ďalej berú na Štedrý večer na náručie drevo, a ak ktorej poťapí sa párom nabrať, tá sa vydá za mládenca, ináče ujde sa jej vdovec.

Keď po utierni zaklope ošípanej na dvierka, koľkokrát táto zakrochká, o toľko rokov sa vydá.

Ak z vajca, do vody pusteného, bielok ťahá sa hore, ujde sa dievke gazda; ak ostane dolu sedieť (na dne nádoby, do ktorej bolo vajce rozbité), žiadna pomoc — jej muž bude len vera „hoferom“.

Na Štedrý večer hodí dievča za chrbát z jabĺčka v jednom ťahu obkrojenú kožu, a aká „litera“ sa z tej kože spraví, to bude počiatočná litera krstného mena toho, za ktorého sa vydá.

Na Štedrý večer krájajú jabĺčka cez poly, a ak kto prekrojí aj jadro, ten do roka umrie.

Na koho stranu sa na Štedrý večer knôt zo sviečky obráti — ten umrie; na koho stranu zo sviečky tečie — ten bude bohatým.

Ktoré dieťa pri krste plače, to sa nevychová, alebo — podľa iných — bude z neho muzikant, z dievčaťa speváčka.

Keď nemôžu maslo zmútiť, zapchnú nôž do dbanky a spievajú:

Ide žobrák dedinou, rád by masla kúpiť; my by sme mu predali — nechce sa nám zmútiť.

Keď niekto po blate beží, povedia: „Blato mu skáče na hlavu.“

V jeseni povedia: „Už načim lúky zakladať a kožuchy vymieňať.“

Jedna žena takto nariekala nad mŕtvym manželom:

Čo ti bolo, môj milý manželu, že si zomrel? Veď si mal päť košieľ: Jedna v okne, druhá mokne, tretia u šivačky, štvrtá u práčky a piata na tebe.

Keď niekomu dobre prajú, povedia: „… Aby vás tak Boh požehnal, jako z neba rosa padá.“ (Hojne.)

Kto sa marcovým snehom umyje, nebude pehavý.

Koho šaty myš pohlodá, zakrátko umrie.

^[1]Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 313 — 314

Práca vznikla na základe osobných autorových pozorovaní ľudovej kultúry počas pobytu v Dohnani, kde Tajovský pôsobil ako rímskokatolícky učiteľ v r. 1895 — 1897. V podtitule Tajovský uviedol: „V Trenčianskej stolici“.

nasledujúca kapitola »