ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[32]

Cez leto tešili sme sa v prírode, prichádza zima, budeme sa uťahovať do príbytkov: starí a deti pod pec na rozprávky, mladí okolo stola, aby povedľa roboty aj dákym čítaním, politizovaním sme si krátili večery, aj sa všeličomu podučili. Lebo dnes kto nečíta, ten sa v svete nevyzná, toho oklame aj najbližší žid, a kto nepolitizuje, toho oklamú iste páni, príde čas volieb, ako bolo miestami v kubínskom alebo v ružomberskom okrese. Nečítali ľudia našich novín a tak potom nevedeli, ktorý je pravý slovenský kandidát a ktorý falošný.

Ja mám zase takú obyčaj, že idem vše večer k jednému-druhému priateľovi „na besiedky“ a v teplej chyžke s dobrým priateľom milo sa to sedí pri novinkách alebo politike.

Taká teplá chyžka nahrádza nám v zime role, lúky a všetky miesta našej práce. Cez leto nestihneš sa ani po izbe obzrieť, ale cez zimu stačíš sa poobzerať aj po stenách. A ja si to už neviem odvyknúť, keď do izby vojdem, aby som si nepozrel, čo v nej majú. Najviac ma — a vari každého — zaujímajú obrázky či už náboženské, či rodinné (fotografie) a či menovite naše národné slovenské obrazy. Keď tak vojdem do domu a vidím tam obrázky slovenských krojov, krajov, alebo podobizeň popredných slovenských mužov, už viem, že som prišiel k dobrým Slovákom. Obzerám ďalej, a tu, hľa, štyria bývalí poslanci slovenskí pekne za rámikom, už viem, že v tomto dome vedia aj, čo je politika. A ide človek ako k rodine, k bratom s dôverou. Zazrieš ešte k tomu Týždenníka, Hlásnika, alebo Ľudové, na obloku dajakú knižočku, poteší sa to srdce a vzdychneš k Bohu, keby každý slovenský dom bol takýto, krajšie by si nás svet uctil, aj hneď by nám lepšie bolo. Lebo z národného povedomia pochádzajú národné skutky a skutky vymáhajú uznanie a práva!

Ale ako sa poteším v takom slovenskom dome alebo v slovenskej rodine, keď tam vidím akési cudzie, neslovenské ozdoby, obrazy a iné veci. To mi tak pripadá, ako keby lúku v lete zastrel nie kvet, lež mach, akoby hora na jar ožltla. Už čo hneď bývajú v dome dobrí ľudia, už nemôže človek premôcť nedôveru a sa ostýcha a húta, či sú toto Slováci, či Nikodémovia a či odrodilci.

Napr. po Dolnej zemi u Slovákov často nájdeš Košúta samého alebo aj s famíliou. Už vieš, že domáci gazda je nepovedomý Slovák. Lebo ačkoľvek — ako je známe — Kossuth pochádzal zo slovenskej rodiny, Slovákov jednak nenávidel, pre nich dobrého nič nevykonal, ale ako aj terajší košutisti by nás iba pomaďarčiť chceli, tak za vlády starého Kossutha dali našich najprednejších mužov chytať, pod šibenice stavať.

Teda ktorý Slovák si toto rozmyslí, ten Kossuthovi v dome miesta nedá. Nech si ho ctia Maďari, keď ho majú za čo…

Ale čo si pomyslieť, keď vidíte v jednom ráme štyroch slovenských poslancov, z ktorých dvaja po roku odsedeli za slovenčinu, a v druhom ráme v tom istom dome alebo izbe zase len dajaký maďarský obraz: výjav z revolúcie, alebo zase len Kossutha — vraj v Cegléde, či už kde. Sem už vniklo slovenské povedomie, ale do Kossuthovho rámu nemajú iného obrazu a tak ho trpia. Akože sa to znesie? Slovenskí poslanci a Kossuth? Keď vieme, že jediného slovenského poslanca Ľudovíta Štúra v osemaštyridsiatam roku na sneme práve Kossuth a jeho spoločníci najviac zakrikovali, keď rečnil o právach materinskej reči, o právach ľudu.

Na hornom Slovensku tohto nevídať, tam zase iné špatí chyže: maďarské alebo nemecké požehnania, „čo vyšívalo dievča“ alebo „ešte mať“ a pravda, hybaj hneď s tým na stenu do rámu. Alebo podajú ti ráno uterák, čo je na ňom? Jó regel! — Radšej by som bol na ulici nocoval!

Nuž veď keď už nikde nesmieme byť Slovákmi, buďme aspoň vo vlastných príbytkoch!

Alebo pýtaš si vody, dajú ti pohár — s Kossuthom, Andrášim a paromvie s kým; najnovšie už aj s tulipánom alebo „hazai“ výrobkom. Podajú ti stoličku — na nej tulipán, ponúknu ťa tanierom, na ňom tulipán atď.

Nože obzrime, čo kupujeme, nože nebuďme ľahostajní ani v týchto veciach, ale ako zovnútorne oriadite na jeseň domy, tak aj vnútorne držme si príbytky čisto a ak stačí na ozdobu, nechže je len slovenská, ako u Maďara maďarská a u Nemca nemecká.

Je pravda, že slovenských obrazov poskrovno sa predáva; ale dopytujme, dozvedajme sa, ihneď budú! A keď budú aj chudobnejšie, menšie, bez pozlátky, ale budú naše! Fotografie, podobizne našich prvých mužov: Kollára, Šafárika, Hurbana, Hodžu, Štúra atď. predáva P. Socháň v Turč. Sv. Martine, krojové pohľadnice dostať u každého slovenského kníhkupca. A obrazy poslancov, spisovateľov a vôbec borcov za práva slovenčiny budú, len ich treba žiadať. Fr. Lahola v Mikuláši spravil krásne poprsie M. M. Hodžu, treba ho dať odliať, rozmnožiť, aby si ho každý mohol kúpiť.

Ale predovšetkým ešte raz: tu je jeseň, keď budete čistiť príbytky, očistite ich aj od všetkého cudzieho tak zvonka, ako aj zdnuka.

Veď príbytky naše sú chrámy našej slovenčiny, a ako chrám božieho slova, keď nemá byť vkusne zamaľovaný, radšej nech je čisto biely, tak aj chrámy slovenčiny nech sú aspoň biele, nepoškvrnené.