Zlatý fond > Diela > Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Dorota Feketeová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov

Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej

(Výťah zo spisu oproti Hlasom)[1][2]

Pre krok náš[3] neupadli sme my do žiadneho nebezpečenstva, ale len tak, keby sme ho neboli urobili, boli by sme doňho leteli. Toto nebezpečenstvo, do ktorého sme sa podľa zmyslu protivníkov našich uvalili, nastáva nám podľa ich hlavy najmä preto, že sme sa medzi samými sebou o jednotu pripravili, takéto ale mudrovanie je proti prirodzenému behu vecí, proti doterajšej našej skúsenosti, proti pravde.

Každý národ v tom sa najľahšie spojí, čo mu je vlastné, čo mu je najbližšie, bo v tom on cíti sám seba, svoju dušu, svoju myseľ, a tak aj národ slovenský[4] najskôr a najistejšie sa spojí v reči svojej vlastnej, národnej, starootcovskej. V tejto reči hovoria k nemu duchovia otcov z hrobov zapadlých, v tejto reči zhovárajú a zrozumievajú sa celé pokolenia žijúce: akože by sa teda on v tomto vedome nespojil, v čom je už krem toho mocne bez vedomia spojený? Len povýšiť a vyzdvihnúť treba spojivo toto a národ sa k nemu ako k svojmu popriznáva. Práve zato, že sme dosiaľ iným, nie naším nástrojom a spojivom, t. j. češtinou, sa spojiť chceli, práve zato, hovoríme a istíme, my nemohli sme dosiaľ medzi nami nájsť punkt a striedok spojenia, práve zato sme boli rozhádzaní a rozcapartení. Keď ale táto čeština podľa zmyslu protivníkov našich mala nám byť tým ohnivom spojenia, prečože nás dosiaľ nespojila, čože sa nám dosiaľ nestala ohnivom reťaze národnej? Preto, že ním byť nemohla, odpovedáme my a život náš hlasite s nami na to odpovedá. Jedni sme boli Čechoslováci,[5] druhí Bernoláci, tretí bohvieakí …áci — len nikde nebolo Slovenov. Teraz už ale oľutovali a zhnusili sme si toto rozpadnutie a rozcapartenie, a preto pekne-rúče češtinu, ktorá nám dosiaľ nie ohnivom, ale prekážkou spojenia bola, odložili sme na stranu a prichytili sme sa slovenčiny, chtiac sa spojiť, chtiac raz základy kostola jednoty národnej[6] položiť. Lež ako a v čom, v akej slovenčine sa spojíte, čo to bude za nárečie to ohnivo spojenia, keď tých nárečí toľko máte, povolávajú na nás protivníci naši, veď sa každé bude na prestol literatúry dobývať a každé si panovitosť[7] nad inými osobovať, tu, hľa, kameň sizyfovský,[8] ktorý nikdy na vrch nevyvalíte! Darmo na nás takto povolávate, odpovedáme my odporníkom našim: vzbudenie sebavedomia v národe a nespojenie sa národa v jednej reči a literatúre, to je odpor, ktorý národ vonkoncom nestrpí, ale prv-pozdejšie zrušiť a vyrovnať musí. My sme národ krokom naším k samocitu a k sebavedomiu povzbudili a tým aj o jeho jednotu národnú najlepšie sa postarali. Keď národ k tomuto sebavedomiu príde, zvie, že je on jedna osoba, zvie, že má jeden život, jeden cieľ a tak prirodzeným a potrebným behom vecí sebavedomie toto v tom, čo ho ako jeden národ dovedna viaže, vysloviť sa musí, jedna ale reč spisovná, jedna literatúra patrí podstatne k jednote národa, a tak nieto pochybnosti, že by sa aj národ náš v tomto symbole a výraze jednoty duchovného života nespojil. Bez tohoto sebavedomia ležali sme predtým kam ruka, kam noha rozhodení, bo sme nemali spojujúceho striedku medzi nami.

Čo sa ale tej od našich protivníkov spomínanej mnohosti nárečí na Slovensku týka, to je len mámivo k zaslepeniu očí nevedomým. Na Slovensku je len jedno jediné nárečie, ktoré ale ku krajom Slovenska dochodí a so susednými slovanskými nárečiami sa stretá, týmto sa pripodobňuje, a tak okolo Moravy, teda v západnej Nitrianskej, v dolnej Trenčianskej sa moravčí, pri Poľsku, teda v severnom kúte Oravy a Liptova a ešte viac v Spiši a Šariši, spoľštieva, pri rusínskom zase nárečí,[9] teda v Ungváre,[10] Beregu[11] atď. zrusinieva, toto ale nie sú nárečia, lež len premienky jedného jediného nárečia, ktoré na takýto spôsob nie na krajoch Slovenska, ale v samom striedku zeme našej slovenskej sa zadržalo a v pôvodnosti, v neporušenosti svojej sa zavarovalo. Každý o pravde týchto slov sa presvedčí, ktokoľvek pilne nárečie slovenské skúma a na všetky strany ho spytuje, bo tak pozná, že je v celom tomto nárečí jeden hlavný ráz (charakter), jednota a že i tie premienky ten istý ráz na sebe nosia a s celým nárečím slovenským znaky tie, ktoré toto od českého alebo českomoravského, poľského atď. nárečia oddeľujú, má spoločné. Celé nárečie slovenské i s jeho premienkami prebehujú hlásky f, g, dz, , ktoré nárečie slovenské od českého oddeľujú, nikde v nárečí slovenskom, ani v premienke moravskej, ani v premienke poľskej, trebárs ho moravčina i poľština má, nieto prskľavého ř, nikde tiež v nárečí slovenskom nieto hlasu ą, ę,[12] v celom nárečí našom je ten samý sklad hlások, napr. Sloven hovorí všade: črep, črevo, ližica, rečjem, klesnuv, zhasnuv, páchnuv, ťjekou, vimreli, vidreli atď., a Čech: střep, střevo, lžice, řknu, a Poliak: klęsł, zgasł, pachł, ciekł, wymarli, wydarli atď. Slovenčina má všade hlbšie a plnšie hlásky, staré plnohlasnejšie koncovky v svojom striedku tak dobre ako v krajných rozličnostiach,[13] napr. v slovenčine je: duša, kuša, ňeďela, ďjeťa, ďjevča, prasa, kura, pijem, vijem, hiňjem, pijú, vijú, lámu atď. a čeština s českomoravčinou má: duše, kuše, neděle, dítě, děvče, prase, kuře, piji, viji, hynu, pijí, vijí, lámí atď. a poľština: dziecię, kurzę, piję, viję, ginę, piją, viją, giną, łamią atď. Túto plnohlasnosť a lásku k hlbším samohláskam zadŕža slovenčina so všetkými svojimi premienkami po všetkých skloneniach mien rozličných a slovies[14] a českomoravčina všade skoro tenčí,[15] o čom nás každé sklonenie jedného i druhého radu dokonale presviedča.

Slovenčina má všade: holuboch, duboch (dubach), dušu, dušou, dušam, dušach, slovách, kuraťa, kuraťu, ljetaňja, ljetaňú atď. atď. a českomoravčina všade: holubích, dubích, duši, duší, duším, duších, slovích, kuřete, kuřeti, lítání, lítání atď.; slovenčina vždy hovorí: jarňí, jarňja, jarňje a českomoravčina vždy len: jarní, jarní, jarní, a tak aj po druhých pádoch: jarního, jarní, miesto slovenského: jarňjeho, jarňej atď.; slovenčina má všade Petrov, Petrovho, Petrovej, Petrovmu, Petrovej atď. a českomoravčina všade: Petrův, Petrova, Petrova, Petrovy, gen. Petrovu, dat. Petrově atď. Tento a takýto rozdiel panuje všade ďalej, ako sme povedali, po skloneniach všetkých slov, slovies atď. Užívame my Slováci po všetkých rozličnostiach[16] slová tie isté, tu i tam len jedno s iným zamieňajúc, užívame ich v tom samom zmysle, v tom samom pohlaví s nepatrnými úchylkami, berieme slová v tom samom sklade, užívame v reči tie samé obraty: kto teda, znajúc toto všetko, istiť sa opováži, že je naše nárečie nie nárečie jedno, len na krajoch zeme, po ktorej sa rozostiera, podľa susedných nárečí v niečom popremieňané? Či neprechodia naše nárečia všade a vonkoncom tie isté podoby (formy) a či sa aj tie jeho krajnosti[17] v hlavných znakoch slovenčiny s ňou neznášajú[18] a či sa týmito od hlavných znakov českomoravčiny a poľštiny nedelia? Na krajoch Slovenska k Morave naklonených slovenčina naša, nasledujúc v tom českomoravčinu, hlavne pôvodnú a silnú svoju dvojhláskovitosť poutrácala[19] a ju na samohlásky obyčajne za príkladom českomoravčiny pozamieňala, na krajoch zase Slovenska k Poľsku nachýlených za príkladom tohoto nárečia slovenčina naša dlhosť syláb utratila[20] a ich na krátke podľa nárečitosti poľskej premenila, a tieto dve rozličnosti, moravská slovenčina a poľská slovenčina, sú vo vzťahu na druhé rozličnosti slovenské od nárečia matky najodchodnejšie, preukázali sme ale, že sú ony jedno nárečie so slovenčinou, teda sú len rozličnorečnosti, len odchodnosti a premienky slovenčiny. Keď ale tieto dve najväčšie odchodnosti nie sú žiadne nárečia, ale iba rozličnorečnosti, tým menej tie druhé, v Hlasoch pospomínané nárečia zasluhujú meno nárečí, čím viac sú len malé rozličnorečnosti a malé nepatrné premienky slovenčiny! Tí teda, ktorí bohviekoľko nárečí slovenských vyratujú, dokazujú len neznámosť, celkovitú neznámosť slovenčiny, alebo sa z nás len priezviskami týchto nárečí posmievajú a naši slová takéto a vyratovania po našich posmeškároch opakujú. I Kollár toto vyratovanie našich nazdávaných nárečí pochytil a nasledujúce nárečia vyrátal:[21]

1. slovensko-české (t. j. česká a moravská slovenčina, o ktorej sme preukázali, že je len rozličnorečnosť); 2. vlastné slovenské (to je opravdivé a jediné nárečie slovenské); 3. poľsko-slovenské (preukázali sme, že je to len rozličnorečnosť slovenská); 4. rusko-slovenské (nepatrne porusínená slovenčina); 5. srbsko-slovenské[22] (ani meno rozličnorečnosti pre dakoľko slov srbských, ktoré užíva, nezasluhuje. Na tento spôsob by celá srbská reč, lebo má hodne slov tureckých, bola turecko-srbským nárečím); 6. nemecko-slovenské (to je len v niečom skazenina a spotvorenina slovenská a nie nárečie); 7. maďarsko-slovenské (to je to isté).

Vedľa týchto siedmich, vraj hlavných (!!) nárečí (!!) slovenských, ešte sa — hovorí Kollár — iné rozličnosti nachodia, z ktorých vraj sú tri hodné poznamenania (!!), a to

1. hanácke okolo Prešporka[23] od Hanákov tam prišlých rozšírené. (Toto istiť je neznámosť nárečí a ich sa tvorenia! My ale sme tu v Prešporku, chodíme dosť okolo neho, a o nárečí hanáckom tu nič, zhola nič nevieme.) 2. Takrečené trpácke nárečie od slova vraj trpov, ktoré dajedni Slováci v Honte podľa Kollára chybne vyslovujú. (Tu už mal Kollár viac rozličnorečností slovenských poprivádzať, to je málo, navidomoči málo, čo priviedol: prečože už nepriviedol smołovské nárečie od slova smoła, v ktorom Hlbočania a iní Belohorci[24] l hrubo vyslovujú; taktiež mal priviesť tustovské nárečie od slova tustý, ako ho Trenčania vyslovujú atď. atď.) 3. Takrečené krekáčske nárečie pre slovíčko „kre“, ktoré k slovám prikladá (toto je predošlému podobné). Medzitým Kollár, keď sa už chytil vyratovať takrečené nárečia slovenské, mal už aj druhé vystaviť a neúplný obraz nárečí slovenských nepodať, to by jeho námere, aby nás zmiatol a češtine poslúžil, bolo tiež poslúžilo: prečože teda medzi hlavnými nárečiami neuviedol latinsko-slovenské, židovsko-slovenské, cigánsko-slovenské, bo Slováci i latinské i daktoré pokazené židovské i cigánske slová aspoň ako prezývky do svojej reči miešajú, a medzi rozličnorečnosťami nárečí mal ešte čo len zo sto vyčítať, bo u nás na každom druhom vidieku, ba skoro v každej dedine inakšie a inakšie hovoria, a to už všetko malo sa vyvážiť a vyčerpať, tak by ešte viac bol neumelých pomútil! My sme ukázali a dokázali, že je len jedno nárečie slovenské, a to nárečie to, ktoré sám Kollár vlastným nárečím slovenským volá, ostatné že sú len alebo rozličnosti slovenské, alebo chatrné primiešaniny cudzích slov k našej reči, alebo skazeniny a spotvoreniny slovenské, alebo len prezývky, a Kollár toto všetko za nárečia, za nárečia slovenské vyhlásil! Či je to jazykospytectvo slovenské?! Tu veru Kollár známosť slovenskej reči nedokázal a tak sa ani nečudujeme, že ju odsudzuje a zatracuje, Kollár ale aj napospol jazykoznanstvo druhými dielami svojimi, ako: „Rozpravy o jménách a počátcích národa slovanského atď. atď.“[25] pred umelými, najmiernejšie buď rečeno, do nevery a nevole priviedol. O tom ale bude reč inde.[26]

Potom už, keď vyrátal tie takrečené nárečia slovenské a kopu ich naváľal, spytuje sa, či je možno slovensky pri toľkej sile nárečí písať,[27] keď sa nevie, ako sa má písať, čo vziať, a každé nárečie si vraj predok pred druhými osobovať bude, a tu ukazuje Slovákom na vežu bábelskú prekliatej pamäti. Pán Kollár! Do takejto siete sa Vám len slepá ryba chytí, ale čo len trochu očima preblesknúť zná, do nej Vám nepôjde. Škoda, že ste už aj to v pochybnosť nevzali, či sa naozaj môže slovensky hovoriť, či si Slováci pri toľkej od Vás vystavenej sile nárečí budú môcť rozumieť; škoda, že ste už aj naše hovorenie vežou bábelskou nenazvali a nám preto tú dobrú radu nedali, aby, keď je tak, nechali sme hovor slovenský, odriekli sa od neho a naučili sa česky hovoriť. Už ste si mali dôsledným ostať a to urobiť! Ale čo nám aj to výslovne neradíte, radi by ste nás k odrieknutiu sa slovenčiny i v hovore inakšie prisilili, nadávajúc reči našej vlastnej, národnej, starootcovskej tých najpotupnejších, najledákejších mien, prezývajúc ju sviniarčinou, smetištinou atď.,[28] a tak znižujúc ju z reči ľudskej k dajakému hovoru hovädskému, ktorý by nehodno bolo človeku do úst vziať a ním si ústa pošpintať. Za toto blato, ktoré ste Vy na našu národnú reč a tým na náš národ nahádzali, za túto hanobnú špintaninu, ktorú ste Vy na nás nastriekali, vzali ste Vy ťažkú odpoveď pred národom naším na seba. Nech Vás za to súdi svet, ja Vás posudzovať nejdem a nechcem. Lež poďme k veci.

Pýta sa teda Kollár, v ktoromže sa nárečí pri toľkej, od neho vyrátanej nárečí rozličnosti písať bude, on ale sám, keby bol nepredpojatý býval a hlbšie do veci nazrieť chcel, na túto otázku si zo svojho vlastného vyratovania nárečí odpovedať mohol: v ktoromže, odpovedáme, budeme písať, keď slovensky písať chceme, keď nie vo vlastnom slovenskom nárečí! Vy ste nám sám na túto otázku odpovedali, my sme už ale i predtým na ňu odpovedali, vystaviac to nárečie, ktoré Vy za vlastnú slovenčinu uznávate, za pravdivú a čistú reč slovenskú, a v tomto prítomnom spise dokázali sme, že je toto nárečie jediné nárečie slovenské, v lone hlbokých Tatier od všetkého druhého prímesu čiste zavarované, že je ono pravou slovenskou matkou a iné rozličnosti len jeho dcéry v niečom popremieňané a druhé len skazeniny a spotvoreniny slovenské alebo len prezývky nášho nárečia. Nebudeme veru písať, keď slovensky písať chceme, ani v skazeninách a spotvoreninách slovenských, teda v kadejakých slovenských nemčinách a maďarčinách, ani v rozličnostiach slovenských, teda v rusínskej, poľskej a moravskej slovenčine, ale budeme písať pravdivou a čistou slovenčinou, našou matkou rečnou. K tejto reči my môžeme s plným právom zavolať a voláme k nej so znamenitým Hugo Grotiom,[29] v zápale pozdravujúc ju: O patria salve lingua! Zabudnutá ona ležala tam v Tatrách, kým duch slovenský sám na seba zabudol a zabúdal, teraz ale, keď sa prebral, vyviedol si z tmy a mrákavy nočnej družku svoju na svetlo, na ten svet boží a vystupuje s ňou skromne, stydlivo, ako dobrý mládenec so záručnicou[30] svojou, vystupuje s ňou bratsky medzi bratov. Zloradní, nevďační synovia matky našej spoločnej a sebevoľní zlorečení budú bratia tí, ktorí sa alebo z neho vysmievať, alebo ho naspäť do tmy a zábudy tískať budú, bo tým budú naspäť tískať i náš kmeň slovenský do tmy a zábudy bývalej, žalostnej!

Táto teda reč, o ktorej Tablic[31] v pohrobnom svojom spisku toto hovorí: „Řeč zajisté našich Slováků ráz té staré slovenčiny, která se ve zmíněných, nad veliký poklad dražších rukopisích skví, a kterou staří Čechové mluvili, na sobě nosí. Až podnes zajisté my Slováci mluvíme: Bóh, lud, chyže, dajte, chytro, chlapóv, psóv, oštěpóv atd.; až podnes se ptáme: čí ten kuoň, čia ta dědina, čie to dietia; naše dítky až podnes v lískovce si hrajíce, ŕíkají: cetno či licho (pari an impari numero)[32] atd.; odkud mnohým slovům výš schválených rukopisů Slováci snadněji než Čechové porozuměji,“ táto reč pravá a čisto slovenská, dobre zavarovaná, matka rozličnorečných dcér, ak chceme slovensky písať, musí sa do spisov uviesť, tým viac, že ona nad všetky svoje rozličnorečné dcéry, aj ďaleko nad češtinu pravý ráz (charakter) slovanský a starodávnu vernosť omnoho čistejšie zachovala, o čom sa každý presvedčí, kto len na staroslovenskú reč alebo aj na starú češtinu pohliadne. Charakter slovenčiny je napospol tento: Hlbšie hlásky,[33] plnšie staré koncovky, dvojhláskovitosť (vernosť koreňov),[34] nespájanie sa mäkkej spoluhlásky s dlhou samohláskou[35] leda v nevyhnutných prípadnostiach. Toto je napospol charakter slovenčiny. Vezmime reč staroslovenskú,[36] ktorá má ten samý charakter. V staroslovenčine je: knjaz, prjasťi, trjasťi, gorjaščij, svjatyj, gljadaťi, pjaď, pamjať, vjazaťi, voljať, gonjat, prijazň, lijaťi, učenija, pjenjaz, bjel, vjera, cjev, pjeťi, mjera, mjesto, njekto, djeva, vidjeťi, gorjeťi, zrjeťi, vrjeťi, žrielo, vjem, rabjech, synovjech, učeniju, vodoju, voleju, svjatoju (inštr.), mažjut, synov, domov, slovom, straža, duša, mreža, stražu, dušu, mrežu, kostiju, svjatyj, svjataja, svjatoe, svjatoj (dat.), vyšnij, vyšnjaja, vyšnee, moj, moja, moje, moego, moega (gen.), tvoj, tvoja, tvoe, tvoego, tvoega (gen.), čij, čija, čie, nesut atď., a v slovenčine: kňaz, prjasť, trjasť, horjaci, svatí (posvjacať), pohljadať, pjaď, pamjatka, vjazať, volja, hoňja, prjazeň, ljať, učeňja, penjaz, bjel (podbjel), vjera, cjevka, spjevať, mjera, mjesto, ňjekdo, ďjevka, viďjeť, horjeť, zrjeť, vrjeť, žrjelo, vjem, raboch (ale aj domjech, suďjech), učeňú, vodou, vuolou, svatou (inštr.), mažú, sinou, domou, slovom, stráža, duša, mreža, strážu, dušu, mrežu, kosťou, svätí, svätá, svätuo, svätej, višňí, višňja, vyšňje, moj, moja, moje, muojho, mojej, tvoj, tvoja, tvoje, tvojho, tvojej, čí, čja, čje, ňesú atď.

Z týchto dakoľko príkladov vidno, že sa naša slovenčina so starou svätou cirkevnou rečou slovanskou v charaktere zrovnáva:[37] práve tak rada má hlbšie hlásky ako tamtá, práve tak zachováva plné, staré koncovky ako tá, za roveň jej si váži nadovšetko dvojhláskovitosť a podobne, ako v tej, mäkká nespája sa s dlhou samohláskou. V slovenčine sa to stáva len tam, kde sa tomu vyhnúť nemôže: vlečú, písaňú, ale i v takýchto sa dakde hovorí po slovensky: vlečju, písaňju atď. Zrovnajme s týmto teraz češtinu a českomoravčinu: Kněz, přást, třást, hořící, svatý (posvícet), pohlížet, píď, památka, vázat, volí, honí, přízeň, lít, učení, peníz, bílý, víra, cívka, zpívat, míra, místo, někdo, dívka, vidět, hořet, zříti, vříti, zřídlo, vím, rabích, učení, vodou, vůlí, svatou, maží, synů, domů, slovem, stráž, duše, mříže, duší, mříží, kostí, svatý, svatá, svaté, vyšní, vyšní, vyšní, můj, má, mé, mého, mé, tvůj, tvá, tvé, tvého, tvé, čí, čí, čí, nesou atď. a vidíme, že čeština potratila hlbšie hlásky, plné, staré koncovky, že potratila starú a silnohlasnú dvojhláskovitosť a že aj mäkké spoluhlásky s dlhými samohláskami, napr. přást, třást, počátek spája atď. a namiesto toho stala sa zbrúsenou a vytenčenou. Zmoravčená slovenčina je už vtokom moravským[38] veľmi popremieňaná a od pôvodnej slovenčiny značne uchýlená. Ona hovorí: kňaz, prásť, trásť, horící, svatí (posvácať), pohládať, páď, památka, vázať, volá, hoňá, prízeň, láť, učeňá, peňáz, bílí, víra, cívka, spívať, míra, místo, někdo, ďívka, viďeť, horeť, zreť, vreť, žrídlo, vím, raboch, učeňú, vodú, vólú, svatú, mažú, synóv, domóv, slovem, stráž, duša, mreža, dušu, mrežu, kosťú, svatí, svatá, svaté, višní, višná, višné, moj, moja, moje, mojho, mojej, tvoj, tvoja, tvoje, tvojho, tvojej, čí, čá, čé, ňesú atď. Z tohoto vidno, že zmoravčená slovenčina ako zmiešanina ani jeden charakter, ani plnohlasný a dvojhláskovitý slovenský, ani tenkohlasný český nezadržala, ale niečo z toho, niečo z toho zachytila, bo hovorí napr. páď, památka, vázáť, a horící svíca, ďívka, prízeň atď., keby ale dôsledná bola, musela by mať horácí svéca, ďévka, toto ale sú nestvory a nebytnosti v reči slovenskej. Potom mäkkú spoluhlásku s hrubou samohláskou napospol spája:[39] páď, památka, hoňá, učeňá, kosťú, dušú, čá atď., celkom duchu a povahe reči slovenskej na odpor! Vidiac toto, nikomu už netreba dlhého rozmýšľania súd o zmoravčenej slovenčine vyniesť: ona je nekonečne bližšia k pravdivej slovenčine ako k češtine, ale je ako zmiešanina bez všetkého vlastného charakteru, preto aj nebolo možno jej dokonalú gramatiku vystaviť a jednotu v reči spisovnej uviesť, preto tiež sebevoľnosti pole pri jej písaní každému bolo otvorené. Slovenčina, majúc za svoj osobitný a vlastný slovenský charakter: plnohlasnosť a dvojhláskovitosť, v ďalšom svojom tvorení charakter tento pri celej reči rozprestrela a tým svoj organizmus zdokonalila a zavŕšila, preto uviedla: dobrjeho, dobrjemu, miljeho, miljemu, svatuo, dobruo, viďeu, choďiu atď. miesto inoslovanského: dobrého, dobrému, milého, milému, svatô, alebo svató, dobrô, viďel, choďil atď. Slovenčina nerada vidí dlhé samohlásky, ten hlas zavrený a dajakýsi polonemý, a preto ich rozpúšťa v otvorené, hlasné dvojhlásky, ktoré sa viac vyrážajú na svet ako samohlásky dlhé, dosebazavrené. Naozaj je tiež hrubé ł na konci hlas tvrdý, zaseknutý a odlomený a zato spevavá slovenčina ho premenila[40] vo v a s predchádzajúcou samohláskou do dvojhlásky, čím sa táto koncovka stala tekúcejšou a omnoho hudobnejšou.

Toto je stroj a organizmus slovenčiny, v ktorom nič nieto zbytočného, sebevoľného, sem neprislúchajúceho, ale všetko tam jedno k druhému patrí, dobre sa jedno s druhým spája a v zaokrúhlený úplný celok zrastá. Túto opravdivú, pôvodnú, vernú, svoj úplný a zaokrúhlený organizmus majúcu slovenčinu vzali a uviedli sme do spisov: kto už teraz po poznaní tohoto, po nahliadnutí do úplného stroja a organizmu slovenčiny povie nám a nadhodí, že sme tu niečo urobili sebevoľne, kto sa nás opováži obviňovať z diktatúry?[41] Tí, ktorí to dosiaľ robili, nechceme myslieť, že by to boli z druhej príčiny urobili, ako z bližšieho ešte nepoznania a hlbšieho nenahliadnutia do stroja a organizmu reči našej slovenskej. Keby sme boli inakšie robili, slovenčinu matku s premienkami jej dcér miešali, jednu formu z toho, druhú z druhého vyberali a dovedna spájali, tak by sme boli robili sebevoľne, tak by sme boli zaslúžili návrhy, ktoré teraz celkom sú nespravodlivé. Pripravili by sme tým boli slovenčinu o každý základ a vlastne aj o gramatiku, bo gramatika nie je na to, len formy vystavovať a rozličné dovedna plátať, ale rozviť stroj a organizmus reči a každého zaviesť do vnútorností stroja tohoto. Teraz myslíme, že si aj páni v Hlasoch vysvetlia a pochopia formy našej slovenčiny, vysvetlia si, prečo píšeme: dau, stáu, pohnuv, a nie: dal, stál, pohnul, vysvetlia si, prečo píšeme: istjeho, dobrjeho atď., dlhí, hlboki atď., nebude im už čudno, prečo píšeme sťa miesto ako, aj lež miesto ale, prečo si moc nezakladáme na gréckej a rímskej časomiere,[42] trebárs ona aj s pravdivým nárečím slovenským dobre obstojí. Ostatne táto časomiera nie je národnou formou pre naše básnictvo, ale touto je rým, do ktorého sú zaodeté všetky naše národné spevy.

V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom: ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem,[43] bo ľúbenie sa je vec každého jednotlivca a tak jednému sa bude ľúbiť to, druhému iné, jeden bude vychvaľovať formy dobrjeho, dobrjemu, hlbokuo, dobruo, viďeu, cíťiu atď., a druhý ich bude zatracovať a miesto nich vychvaľovať formy: dobrého, dobrému, hlbokô, dobrô, alebo hlboké, dobré, viděl, cítil atď., ale jediným zákonom v reči môže a musí byť stroj a organizmus reči. My sme vzali reč, ako je v ústach národa, a preniesli sme ju do spisov, vzali sme ju preto, bo ona má svoj zavŕšený, vyokrúhlený a zdokonalený stroj, má svoju pôvodnosť a čistotu, nie je s ničím druhým zmiešaná a tak má svoj vlastný záväzok, svoj vlastný život a práve preto je verná a samojediná pravdivá vyslovovateľkyňa života slovenského.

Že reč slovenská nad češtinu omnoho pravdivejší slovanskejší ráz zadržala, o tom netreba viac slov šíriť. To každý na prvé pohliadnutie vidí, to každý vie a podonášané príklady to očite dokazujú. Stará čeština bola našej terajšej slovenčine, trebárs nie celkom, ale predsa podobnejšia. Ona má: pánóv, zemjú, zemjan, kosťjú, krvjú, matěrjú, sbožjé, sbožjá, sbožjú, čijej, gen., dat. i lok., človečej, lúbejší, lúbejšjá, lúbejšjé, třjé, čtyrjé, moj, moja, moje, mojeho, mojej, bijúť, mažúť atď., nie teda my, ale Česi sa od pôvodného a verného rázu slovanského uchýlili, a tak my, píšuc v našej slovenčine, vždy vernejšie a čistejšie slovansky píšeme, ako oni v svojej češtine. Toto uchýlenie sa češtiny od stroja a organizmu slovanského i sami pôvodcovia Hlasov[44] spomínajú a dajedni o tom hovoria bolestne, vediac, že tým reč česká mnoho utratila. Palacký[45] napr. hovorí: „Nejstarší paměti literatury české dokazují to zřetedlně, že někdy čeština slovenčiny mnohem bližší byla, nežli nyní jest. Teprv ve XIII. století vloudilo se břeštivé ř do češtiny“ atď., a na druhom mieste: „Nepřeme, že v tom přeodívání jazyk náš tytýž i výborné, ba drahocenné roucho staré za nový lehký klůcek[46] proměnil“ atď., a iní zase, ako Tablic,[47] Kollár,[48] nariekajú na ponemčenie reči českej, ktorú žalobu Kollár v svojich spisoch vždy a vždy opakoval. Či my môžeme po pravde takto nariekať na naše nárečie? Nie! Ono je čisté, zavarované, krásne, svoje, neponemčené; načože by sme teda my písali miesto v nárečí čistom, zavarovanom, krásnom, nepremenenom — v nárečí od pôvodného veľmi ohnutom, breštivou hláskou nabranom, v nárečí, ktoré výborné, drahocenné svoje rúcho utratilo a ho v nový, ľahký „klůcek“ premenilo, v nárečí miestami ponemčenom, ako ho sami Česi opisujú?!



[1] Spis tento onedlho na svetlo vyjde.

[2] Výťah zo spisu oproti Hlasom — spis nevyšiel

[3] pre krok náš — totiž pre povýšenie slovenčiny na spisovný jazyk

[4] … tak aj národ slovenský — tu je už národ v zmysle predošlého kmeň!

[5] Čechoslováci — rozumej tí, čo písali bibličtinou, čiže slovenskí evanjelici

[6] … základy kostola jednoty národnej… — ohlas z Mickiewiczovho Konrada Wallenroda z tzv. Wajdelotovej piesne, ktorú mal Štúr v osobitnej obľube

[7] panovitosť — nadvládu

[8] sizyfovský kameň — nazvaný podľa Sizyfa, ktorý podľa gréckej báje bol v podsvetí potrestaný za svoje zločiny tak, že musel na veľký vrch vyváľať obrovský kameň, ktorý sa mu zas zakaždým skotúľal naspäť. Odsúdený musel túto prácu ustavične opakovať. Podľa toho sa sizyfovským kameňom nazýva ťažká zbytočná námaha.

[9] rusínske nárečie — ukrajinčina

[10] Ungvár — Užhorod, sídlo stolice toho istého mena (dnes v Zakarpatskej Ukrajine)

[11] Bereg — názov Berežskej stolice s hlavným mestom Mukačevom

[12] ą, ę (nosovky) — má poľština

[13] … v svojom striedku tak dobre ako v krajných rozličnostiach — uprostred jazykovej oblasti tak dobre ako v okrajových nárečiach

[14] … po všetkých skloneniach mien rozličných a slovies — vo všetkých skloňovaniach podstatných mien (u Štúra: samostatných mien), prídavných mien, čísloviek (u Štúra: počtové slová alebo počty) a zámen (u Štúra: všemien) a časovaniach (Štúr používa termín sklonenie aj pre dnešné časovanie) slovies

[15] tenčí — používa tenké samohlásky

[16] po všetkých rozličnostiach — vo všetkých nárečiach

[17] tie jeho krajnosti — tie jeho okrajovosti (okrajové nárečové prvky)

[18] neznášajú — nezhodujú

[19] Na krajoch Slovenska k Morave naklonených slovenčina naša… pôvodnú a silnú svoju dvojhláskovitosť poutrácala — napr. západoslovenské: bíly oproti biely, vedem oproti vediem, ženu (inštr. sg ) oproti ženou atď.

[20] … na krajoch zase Slovenska k Polsku nachýlených… dlhosť syláb utratila — napr. nam oproti nám, mleko oproti mlieko, kovač oproti kováč atď.

[21] I Kollár… nasledujúce nárečia vyrátal… — Kollár všetky tzv. nárečia, ako ich uvádza Štúr, vymenoval v Hlasoch, pričom prvých sedem skutočne označil za hlavné a k nim ešte pripojil tri, ktoré „hodna jsou poznamenaní“: hanácke, trpácke (od slova trpov, ako sa v Honte vyslovuje slovo teprv) a krekáčske (podľa slabiky kre v Gemeri). Už pred ním Šafárik v Slovanskom národopise (1842, str. 99) výslovne hovorí, že Trpáci, Krekači sú „pouhe přezdivky“, ale Kollárovi v nenávisti proti štúrovskej slovenčine nebránilo používať ani takéto argumenty. Nie div teda, že Štúrov tón proti Kollárovi je vyostrený.

[22] Srbsko-slovenské nárečie kladie Kollár „na pomezích Serbie, zvláště v Báčské stolici a v mnohých jiných srbsko-slovenských městech a vesnicech, n. p. v Budíně, v Svatém Ondřeji atd.“

[23] Prešporok — Bratislava

[24] Hlbočania a iní Belohorci — obyvatelia Hlbokého (tam účinkoval Hurban) a iných obcí pod Bielou horou

[25] Rozpravy o jmenách, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů od Jana Kollára — Dielo vyšlo v Budíne roku 1830. V ňom sa Kollár pokúsil vysvetliť meno Sláv a názvy iných slovanských národov, pričom sa vo svojich výkladoch dostal na scestie fantázie. Kollár vôbec nemal náležitú jazykovednú prípravu a ani nepoznal súčasný stav jazykovedy.

[26] o tom ale bude reč inde — Štúr sa k tejto problematike nevrátil ani v jednom svojom diele. Je možne, že tak zamýšľal urobiť v chystanom spise proti Hlasom, ktorý však nevyšiel.

[27] … spytuje sa, či je možno slovensky pri toľkej sile nárečí písať… — Kollárove slová: „Daremný a nesnesitedlný jest každý křik těch, kteří říkají: ,pišme po slovensky, my nejsme Čechové!‘ Povězte že, milí bratři, jak ,po slovensky?‘ Tak jako Handrburci, či tak jako Krekáči, či tak jako Trpáci, či tak jako Bernolák, či tak jako p. Čaplovič, či tak jako Šáryský Potemkin aneb spisovatel Šenku pálenčeneho? — Která stolice a které nářečíčko sobě tu přednosť osobovati může? Totby nepochybně každé z nich i chtělo i smělo, než odtudby pro vzdělanost našeho národu předce nic jineho nenásledovalo než to, co tam při stavení věže babylonské.“ — Pri Babylonskej veži (u Štúra, veža bábelská) podľa biblickej histórie došlo k pomäteniu jazykov.

[28] … prezývajúc ju sviniarčinou, smetištinou atď. — Kollár, poukazujúc v Hlasoch na zásluhy svoje a iných pri získavaní povolenia na Štúrove noviny, obviňuje Štúra, že ich s jazykom novín oklamal (Štúr totiž jazykovú stránku novín držal do ostatku v tajnosti), „ant my ani drotarčinu a kopaničárčinu, ani miškarčinu a bravčarčinu, ani, jak p. superintendent Seberini mluví, kočišštinu a valaštinu, ani, jak jim řikají, smetištinu a kuchynčinu nikdy od vás sme neočekávali, a pro ni jistě ani jedinkeho kroku nebyli bysme učinili“. A na inom mieste Hlasov — na čo Štúr tiež naráža — Kollár hovorí, že nečíta Štúrove noviny „mezi jinými vážnejšími národními příčinami již i pro osobní ušetření meho zdraví, ant mne při uvidění Vaší, duchu a kořenům řeči naší cele nepřiměřené orthographie, oči, při slyšení Vašich hrubých, surovozvukých slov uši boleti začínají, anobrž sám čich na jakousi nepříjemnou vůni upomínán býva, jaková ze stájí, z krčem a jiných peleší nízkého života zapáchá a nos uráží“. Nato sa Kollár ďalej znižuje k nedôstojným výrokom o slovenčine ako spisovnom jazyku.

[29] Hugo Grotius (1583 — 1645) — vedec, právnik a štátnik, zástanca reformácie v Holandsku, je autorom mnohých po latinsky písaných diel a medzi nimi aj básní. Štúr uvedené slová O patria salve lingua (Buď pozdravená, reč materinská) prevzal z Grotiovej básne, ktorú Pavel Jozef Šafárik cituje ako motto k svojmu dielu Geschichte der slawischen Sprache und Literatur.

[30] záručnica — snúbenica

[31] Bohuslav Tablic (1769 — 1832) — ev. teológ, historik, básnik a zberateľ a vydavateľ starých pamiatok, má v Hlasoch zaradený príspevok O literárních svazích Slovákův s Čechy a Moravany v nynější i někdejší době (príspevok je prevzatý z ČČM 1842). Príspevok je v podtitule označený ako „Spisek pohrobní“. Citovaný úryvok je v Hlasoch na str. 10 — 11; v prepise sme ho upravili podľa originálu. Keďže však u Štúra je citovaný dosť odchylne, uvádzame v plnom znení aj Štúrov prepis: „Řeč zajisté naších Slováků ráz té staré Slovenčiny, která se ve zmíněných, nad veliký poklad dražších rukopisích skví, a kterau staří Čechové mluvili, na sobě nosí. Až podnes zajisté my Slováci mluvíme: Boh, lud, chiža, dajťe, chitro, chlapou, psou, ošťepou atď. až podnes se ptáme: čí ten kuoň, čja tá ďeďina, čje to ďjeťa; naše dítky až podnes v lískovce se hrajíce říkají: cetno či licho (pari an impari numero) atď. odkud mnohým slovům výš schválených rukopisů Slováci snadněji než Čechové porozumějí.“ (Štúr riedene sádže, čo je v pôvodine sádzané kurzívou a okrem toho riedi aj posledné slovo: porozumějí.)

[32] Pari an impari numero (lat.) — pri detských hrách: pár-nepár

[33] hlbšie hlásky (= zadnejšie, temnejšie hlásky) — napr. a oproti e (ľan — len), u oproti i (ľud — lid) a iné

[34] dvojhláskovitosť (vernosť koreňov) — ako je ona v staroslovienčine, na čo poukazuje Štúr ďalej na príkladoch

[35] … nespájanie sa mäkkej spoluhlásky s dlhou samohláskou — napr.: cievka oproti českému cívka atď. (viď v príkladoch ďalej)

[36] reč staroslovenskú — rozumej: staroslovienčinu

[37] … že sa naša slovenčina so starou svätou cirkevnou rečou slovanskou (v pôvodine: slovenskou) v charaktere zrovnáva… — už Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur výslovne hovorí, že slovenčina vo svojich najstarších prvkoch (Urstoff) je „veľmi spríbuznená so staroslovienskym cirkevným jazykom“ čiže so staroslovienčinou a že v nej sa zachovali slová, ktoré nie sú v češtine, ale vyskytujú sa v starej češtine a v iných nárečiach, najmä v cirkevnej slovienčine, slovinčine, ruštine a poľštine.

[38] vtokom moravským — vplyvom moravským

[39] potom mäkkú spoluhlásku s hrubou samohláskou napospol spája — v pôvodine: Po tom mekú samohlásku s hrubou samohláskou napospol spája (v prepise teda opravujeme pôvodné „samohlásku“ na „spoluhlásku“).

[40] … spevavá slovenčina ho premenila vo v — totiž v minulom čase: pohnuv (dnešné: pohol), ale ak predchádzala iná samohláska než u, i, zakončenie bolo dvojhláskové: dau (dnešné: dal), stáu (dnešné: stál) atď.

[41] … kto sa nás opováži obviňovať z diktatúry? — Štúr zrejme reaguje týmito slovami na Kollára v Hlasoch, ktorý vyčíta Štúrovi: „Vaše myšlénka o různění, o novonářečí nevyšla z lidu, nýbrž jen z Vaší hlavy, ona není plod skutečného života, nýbrž jen výleh školy a vrtoch potajemných schůzek a spiklů několika nezkušených mladochů; Vy ste ji teprv z jednoho punktu a koutu do lidu všudy a všelijak vnášeti, vlévati, často i cpáti a vnucovati začal: naproti tomu naše myšlénky a žádosti, soudy a rady, žaloby a výstrahy jsou hlas lidu se všech stran se samochtě ozývající a do nebe volající… Nebudeteli ještě ani budoucně těchto tak mnohých, vážných, slušných a všestranných hlasů slyšeti a šetřiti, budeme potom, anť o pravosti a dobrotě Vaší hlavy pochybovati nelze, příčinu míti, aspoň o pravosti a dobrotě Vašeho srdce pochybovati… a vždy se najdou věrní vlastencové, kteří proti Vám a Vašemu podnikání vystoupíce hřímati budou s Ciceronem: ,Quousque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?‘“ (Po latinsky citované slová, ktoré predniesol rímsky rečník Cicero v reči proti vodcovi sprisahania Catilinovi: „Dokedy konečne budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť?“)

[42] … prečo si moc nezakladáme na gréckej a rímskej časomiere… — tu Štúr mieri na Kollárov výrok v Hlasoch, že „československá reč“ práve postupným spájaním češtiny a slovenčiny môže „ten nejvyšší stupeň libozvučnosti a všeliké básnicko-řečnícké dokonalosti dosáhnouti, mezi jiným již proto, že řeckolatinskou metriku a prosodii sobě přitvořenu má“. Kollár kládol hlavný dôraz na rytmus v poézii a odsudzoval rýmy, ktoré mu „hneď ucho, hneď oko“ urážali (Ueber die literarische Wechselseitigkeit), kým štúrovci videli hlavný znak poézie v rýme, ako to Štúr hneď ďalej otvorene priznáva. Podobne sa vyslovuje aj Hurban v recenzii Škultétyho Básní (Orol Tatránski 1846, str. 155): „Menujem národnou formou rýmovanie…“

[43] V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom: ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem… — Kollár v Hlasoch (str. 112) spomína, že v spisovnom jazyku treba podržať všetko dobré, čo má slovenské nárečie (preto radí písať smrek, jarmo, chrákati atď. oproti českému smrk, jho, chrkati), a zas to dobré, čo má české nárečie (hluboký, slunce, křěč atď. oproti slovenskému hlboký, slnce, kŕč), a uzaviera (str. 113): „Že se ovšem i v češtině některé nepříjemné zvuky a slova nalezají, to my dobře víme a cítíme, ale právě proto slovenčinu a češtinu sjednotiti chceme, aby se společně pronikly, doplňovaly a vynahražovaly, ozdobovaly a obohacovaly. Co jedné chybuje, dá jí druhá, co v jedné nehezkého, okrášlí to její sestra a přítelkyně, a přece to bude všecko naše, ne cizí.“

[44] pôvodcovia Hlasov — rozumej: autori príspevkov v Hlasoch

[45] František Palacký (1798 — 1876) — dejepisec českého národa a politik, má v Hlasoch dva príspevky. Prvý citát, ktorý Štúr uvádza, je zo strany 26 a druhý zo strany 39 (citáty sme upravili v prepise podľa pôvodiny, pričom sme au prepisovali na ou; Štúr oproti Palackému píše Čeština, Slovenčina, České s veľkými počiatočnými písmenami).

[46] klůcek (u Štúra: klůček) — handra, zdrap zo šiat

[47] Tablic o ponemčení češtiny takto píše v Hlasoch (str. 24): „Poněvadž pak dlouhostí času, sousedstvím Němcův, poněkud tak mluvíc, se odslovanili, v mnohém od Slovanů ve své řeči odstoupivše a k Němcům se naklonivše, tvrdosti jejich řeči se součastnili, k napomožení zmíněnému společenství Čechů se Slováky i s jinými slovanskými kmeny vůbec se nám zapotřebí zdá býti, aby se Čechové — ježto sami uznati musejí, že tato zněmčilost celé jejich literatuře uškodila, a krásnou řeč československou cizím duchem naprznila — opět ke Slovanům a tak i ke Slovákům navrátili, nýbrž s nimi tužším svazkem se spojili.“ Nato Tablic radí, aby Česi prijali Kollárove návrhy o ľubozvučnosti reči.

[48] Kollár o ponemčení češtiny adresuje Čechom v Hlasoch tieto slová, na ktoré medziiným naráža Štúr (str. 119 — 120): „Čechové! vy v řeči své máte některá Slovákům fyzicky naskrze nemožná a nevyslovitedlná slova, kteráž při tom obyčejně i nelibozvučná jsou: i nežádejtež tedy nemožnosti od jiných, aniž čekejte, aby sobě jiní Slavjané vám k vůli jazyk a dásně na těch slovích lámali; propůjčte se tedy i vy v něčem bratrům svým. Ve vaší řeči ztracena jest rovnováha samohlásek, což ucho jiných Slavjanů nemálo uráží, a předce iikáte i tam, kde toho potřeba není, jakoby vás nikdy nikdo ještě na tuto chybu nebyl upozornil. Vaše řeč je značně poněmčena, a předce nechcete užiti příležitosti a přirozeného lékařství k jejímu poslavjanění.“ Kollár ponosu na ponemčenie češtiny opakoval vo viacerých svojich spisoch.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.