ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozčertený Radlák šiel do Múzeumky. Nevedel iste, či sa mu nedostalo niekoľko buchnátov do chrbta, keď chcel zobliecť Petroviča z krásneho národného kroja, len na to sa pamätal, že ho šutrovali k dverám, až za prah, a pred nosom mu zavreli dvere na kľúč. V Múzeumke sa mu žiadalo nájsť svojho človeka, najlepšie známeho svojho redaktora, ktorému by bol vyrozprával škandál, odohravší sa na dvore mestskej radnice, aby toho bezcharakterného poslanca hneď za horúca dali do novín.

Mal v rukách proti nemu nový veľký adut.

Múzeumka bola skoro prázdna. Pochodil poschodie, nazrel do biliardovne, postál pri kartároch. Nikde nik známy. Hodil sa do fotela, a chlipkajúc citrónový čaj, začal miešať aduty, ktoré už mal v rukách. K nim dá ten dneskajší, a hru vyhrá.

Nemohol sa upokojiť, že pri voľbách prepadol. Predseda mu sväto—sväte sľúbil mandát, a teraz nič, ani nežmurkne, ako čo by sa nechumelilo. A chumelí sa! Čo bude s ním? Azda sa má vrátiť k farbiarstvu, aby zasa chodil s belasými paznechtami ako pred dvanástimi rokmi, keď ho prvý raz volili? Čo bude so štátom, čo so stranou, keď v sneme budú sedieť celkom nezaslúžení hlupáci, ktorí sa ledva vedia podpísať a celá ich stranícka zásluha a vzťah k sedliackej strane je, že kedysi miškovali bravov… S ním, so skúseným politikom, nevypaprú!… „Ty vieš všetko prefarbiť,“ povedal mu sám predseda, keď ho posielal k Petrovičovi, aby získal radikálnych vlastencov. Vie o kadejakých politických machroch. Nebude metlou, aby ním zametali. On bude zametať! A už mal zametať a vymiesť toho bezcharakterného slabocha Petroviča, ktorý sa obracia podľa vetra ako plechový kohút na dedinskej veži. Aký je politik? Ventilátory na autobusoch, ktoré sa ženu dopredu, sa vše na jednu stranu krútia, a nie sem—ta.

Petrovič to bol, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty. Keby nie tento ľahkomyseľný sľub, bol by sa dostal do snemu ešte aj komisár Landík. Nech tak vlastenec Filipčík umrie, alebo uvalia na neho konkurz, alebo ho zavrú, stane sa ešte i tá hanba, že táto nula bude poslancom, a on, ktorý má také zásluhy, môže labu lízať ako medveď v zime. A to všetko preto, že bol v novohradskom volebnom kraji kandidovaný za Ökrösom a Petrovičom. To sú už poriadky! Prečo za Petrovičom? Za novým človekom? Aká je to spravodlivosť?

Radlákovi všeličo prišlo na um, nie nadarmo začrel obidvoma rukami do svojho kohútieho hrebeňa riedkych vlasov a pokmásal si ho.

Azda preto, že na kandidačnej schôdzke pomenoval predsedu hlupákom, keď sa nad Rozvalidom lámala palica a keď on, on, Radlák, umlčal Petroviča?

Petrovič to bol, ktorý na krajinskom výbore rečnil za autonómiu a za autonomistov, za Národnú akadémiu, plnú kňazov, čiernych ako uhlie.

Žena mu je zúrivá vlastenka, dcéra sa dá voliť v krčme za tajomníčku Spolku sympatizujúcich s vládnym Španielskom.

Vypláca podpory pekným ženským popredku, a potom si ich dá odhlasovať krajinským výborom.

Vynašiel akúsi slúžku a chce prišiť otcovstvo nášmu znamenitému a vysokozaslúženému generálnemu riaditeľovi Dubcovi.

Žaluje menom Rozvalida našu banku Kriváň, ktorá zlého šafára vyhodila a pozbavila penzie.

Čo viac, chce tohto výborného gazdu dostať do okresného výboru v Starom Meste ako finančného odborníka. Pekný finačný odborník!

Intervenuje, aby jeho rodinka, veľkomožný pán komisár Landík, bol kandidovaný do snemu. Pekný kandidát!

A teraz pri tých študentských nepokojoch nie žeby tíšil, ale podnecuje, brojí proti úradom, proti konsolidácii, proti jednote, proti nášmu programu, chce pobiť Židov, poburuje mládež proti Maďarom, ktorým môže ďakovať, že sa stal poslancom, a ktorým by ďakoval Radlák, keby bol býval v kandidačnej listine pred Petrovičom. Hucká proti Golemovi, proti Harastičke. Kde je tu demokracia? Číročistý pravičiar!

To sa ukázalo i v dôvernom zasadnutí správnej rady Gazdovskej banky, kde sedel Radlák ako člen správnej rady a Petrovič ako právny poradca. Bola reč o návrhu sedliackej strany, aby „malí zemedelci“ ešte aspoň za rok nemuseli platiť svoje dlžoby. Mala to byť akási náhrada voličom, že tak krásne volili, a ukážka plnenia daných sľubov. Veď sú to ozaj chudáci a treba im pomáhať! Radlák potuteľne dokazoval, že taký zákon poškodí banke.

Ukázal na Petroviča:

— Tu máme pána poslanca Petroviča, ktorý u pána predsedu môže zakročiť, aby strana takýto návrh nepodávala, lebo poškodí možnosti úveru práve tým malým roľníkom.

— No, to môžem, — dal sa chytiť Petrovič, mysliac pritom na svoje pravoty, ktoré viedol v mene banky proti neplatiacim „mladým“ ľuďom. — Intervenovať môžem, — a ľahkomyseľne doložil, že zavedie akciu medzi straníkmi, bude stáť na tom, aby podobný návrh nebol predĺžený a ak sa ho budú pridŕžať, môže i ľahučko zademonštrovať (zasa demonštrácia!), eventuálne, ak bude hlasovanie, protestovať (zasa protestovať!), prípadne na znak protestu odísť a nehlasovať.

Radlák si oblizoval pery, keď na toto myslel. „Aký je to straník!?“ plesalo v ňom. „Vyjde na znak protestu a nehlasuje, keď ide o životný záujem tých, ktorých zastupuje. Advokát, a nie poslanec! Chce žiť a tučnieť z mozoľov ľudu.“

Do svojej chystanej obžaloby zapísal i tento bod. Látky dosť, aby bol Petrovič zo sedliackej politiky odstránený a na jeho miesto prišiel on, ako nasledujúci.

Keď dopil svoj citrónový čaj, bol presvedčený, že je Petrovič i podľa zákona nízky a nečestný príslušník strany a ako takého mohol by ho zbaviť mandátu volebný súd.

„Len jedno je potrebné,“ hrali Radlákove myšlienky, „aby som malý výhonok svojej vôle naočkoval do konárikov vôle pána predsedu. Ak sa tu ujme, naočkuje sa do stromca prezídia. Ak sa chytí, vyklíči na strome strany, a vec je hotová. Volebný súd sú už len nožnice, ktoré odštiknú nepotrebný uschnutý konár a nahradí sa sviežou vetvičkou s lístočkom Radlákovho mandátu.“

Zo známych redaktorov nik neprichádzal. „Čo spia?“ dohováral múrom. Zaplatil a šiel ich hľadať po iných kaviarňach a krčmách.

Ráno sa našiel na stanici s veľkým kufrom. Vybral sa do Prahy — očkovať…

Dlho sedel vo veľkom barokovom salóne v pozlátenom foteli a čakal. Obzeral staré obrazy bývalého panského paláca. Jeden nový ho zaujal, ktorý predtým nevidel.

Čistinka v borovom háji. Na čistinke kopa sena a na kope dievčatko v kroji. Tvár opálená, s vysokým, trošku vydutým čelom, prihladené, lesknúce sa čierne vlasy s pútcom, sčesané na sluchy, cez plece prehodený hrubý vrkoč s pestrou mašľou. Dvoje belasých, nevinných detských očí hľadelo so žiariacou radosťou rovno na Radláka. Nad hájom letná obloha s bielymi, guľatými, riedkymi oblakmi. Obraz bol v životnej veľkosti a zaujímal celú stenu.

Tieto rozmery skoro nastrašili Radláka. Ocenil obraz najmenej na päťdesiattisíc korún. Zmiatol sa a jeho istota, s ktorou prišiel, sa na chvíľku zakolísala. Kde takéto obrazy kupujú, tam bude jeho figúra maličkosťou a jeho vec klinčekom, na ktorý sa nedá nič zavesiť. „My malí ľudia!“ vŕtalo mu v hlave. „My sme ako to seno, na ktorom sedí slečinka. Slečinku vidieť, a seno stlačené. Seno je nie hlavné, ale paráda.“

Potom sa ironicky usmial a spojil obraz s dámami v rokokových krinolínach, ktoré sa pýšili na iných obrazoch. „Tá panská slečinka v kroji má byť symbolom sedliactva v kancelárii predsedu sedliackej strany?… keď už nejaký symbol, mali zavesiť kosu s hrabľami.“

Pozrel bokom a videl sa vo veľkom zrkadle. Červená, široká tvár s kohútím hrebienkom vlasov. Strhol lakte zo stolíka. Nepáčil sa sám sebe. Keď už kosa s hrabľami ako symbol, aj on by tu mal stáť v liptovských, úzkych nohaviciach, v krpcoch, so širákom na hlave. Tu by mala byť napodobnená sedliacka, richtárska izba, nie ohromná aristokratická sieň s tureckými kobercami, hladkými parketami, na ktorej krpec neobstojí, ani čižmy s podkovami… Ďaleko je nám do sedliakov, ako chalupe k tomuto palácu.

Radlák sa zahniezdil. Znova pocítil, že je v tejto dvorane maličký, jeho obžaloba slabá a dôvody malicherné. Sem patria len veľké svetové, alebo aspoň krajinské veci.

Do salóna vošiel predseda. Odprevádzal Žaluďa a držal ešte jeho ruku vo svojej. Predseda sa mu usmial. Žaluď ľahko kývol hlavou na jeho pozdrav.

„Štyridsiaty a či štyridsiaty piaty raz?“ nevedel uhádnut Radlak. Posmelilo ho, že vidí Žaluďa. „On ide k predsedovi po prvý raz.“

Predseda bol svieži a veselý. Voňal ešte po holení. Belavý, jarný oblek, biela, mäkká košeľa s červeným nákrčnikom ho robili mladistvým. Veľkým kruhom mu podal ruku a hrmotným, hrtanovým hlasom ho privítal:

— Vitaj! Viem, prečo prichádzaš.

Cítil, že Radlák prichádza vo veci svojej krivdy. Nečakal, kým začne, predbehol ho.

— O teba som sa postaral, — začal dôverne, pritlačiac ho do fotela. Sadol si oproti nemu na kanapku. — Nemusíš sa trápiť. Hľadali sme jednotku, ktorú by sme mohli pochovať, už totižto telesné pozostatky jej nositeľa. Každý hrob v cintoríne znamená medzeru v živote, ktorú treba zaplniť živou jednotkou. Rozumieš mi?

— Celkom nič, — priznal sa skrúšene Radlák.

— Vidieť, že si nebol úradníkom, ale tak je aj v politickom živote. Vysvetlím ti to, — bol ochotný predseda. — Strana má poslancov, ktorí sú úradníkmi na papieri. Obrátime papier, a z úradníkov na papieri stanú sa poslanci na papieri. Tu máš medzeru, ktorú treba zaplniť. A túto medzeru zaplníme tebou, kamarát.

Predseda sa prehol cez stolík a položil svoju ruku na Radlákovo plece.

— Poslanec ti nepôjde za úradníka, — namietol Radlák a zachmúril sa. Bolo to veľmi generálne povedané. Žiadalo sa mu počuť niečo konkrétnejšie. — Úradník na papieri plus poslanec je dvojnásobný plat, poslanec na papieri plus úradník je len jeden plat.

— Za prvotriedneho by nešiel? Postup u úradníka, to je taký povraz, za ktorý sa dá vytiahnuť na šibenicu.

— Prvá trieda je číslo obmedzené a prvotriedni ešte žijú.

— Musíme teda aspoň jedného zabiť a pochovať kvôli tej medzere, ktorú chceme zaplniť. Už ho aj mám, — chytil sa predseda za členky prehodenej nohy. — A nielen jedného, ale dvoch! — pochválil sa, osvietiac pohľadom Radláka.

— Až dve jamy? A načo?

— Dve. Veď si ho videl — Žaluď. Chce byť tiež prvotriedny, a treba priznať, zaslúži si to.

Predseda pri sľube, že to Radlák hneď nerozhlási, vyrozprával manéver, o ktorom si kedysi šuškali Žaluď s Perličkom na krajinskom výbore.

— Tak som už našiel dve jednotky. Jedna je už prezretá. Na tú treba len pozrieť, a odpadne, zakotúľa sa, nik ju viac nezdvihne, potom potrasieme trošku, lebo triasť my vieme, až sa i to druhé jabĺčko bude žiadať zo stromu dolu.

Radlák zaluskal prstami:

— Báječné! Len pomalé.

— Bleskový telegram. Nikdy niet súrnejšej veci ako penzionovanie vysokých úradníkov. Súri sa zhora, súri sa zdola, súri minister, súri šéf úradu, súri nasledovný, za nasledovným nasledovný, celý zbor úradníkov vyššej služby, aby nenastala porucha v živote pre dvojicu, ktorá sa pochováva. Pohreb je to mimoriadne milý i pre väčších i pre menších dedičov.

— Si ty ale znamenitý politik, pán predseda, — chválil Radlák. — Tak proste a tak dobre. Nebude treba ani volebného súdu, — odľahčilo sa mu na duši.

— Aký volebný súd? — zháčil sa predseda a cviker sa mu zatriasol.

— Petrovič nie je celkom lojálny, — začal vyratúvať. — Jeho žena je fanatická vlastenka…

— To je dobre, — prekvapil predseda Radláka. — Tým ostrejší nôž, čím tvrdší brús. Vlastencov potrebujeme preto, aby každý náš volič dobre rezal, krájal a pichal. Len tam, kde je nejaká prekážka, je mocnejší pohyb a úsilie. Ako mlynské koleso. Musí byť prúd vody, aby sa pohlo.

— Je to u nich všelijako, — krútil brúsom Radlák, aby nožík pichal. — Petrovičova dcéra drží s vládnymi Španielmi, je v styku so Spolkom samovzdelávajúcich sa spisovateľov a dopisuje si s Červeným Španielom a Milovníkmi Číny.

— Ty si za Franka?

— Ja som za poriadok.

— Všetko značí akýsi poriadok. Poriadok môže byť rozličný, ale vo výsledku je rovnaký: moc, ktorá vraždí a otročí slobodného človeka. Na jednej vážke poriadok, na protiváhe zrúcaniny a sadnutá ľudská krv. I v demokracii je boj, stály boj o moc…

— Zákonnými prostriedkami, — prerušil Radlák.

— I šibenice sú zákonný prostriedok… Pozri v našom prípade: ty chceš, aby som vrazil dýku do Petrovičovho chrbta…

— A ty, pán predseda, odpusť, hľadáš jamy, do ktorých chceš povaliť dvoch žijúcich prvotriednych ľudí. Duševne vraždíš. Tí ľudia umrú kvôli moci iných. Z Petroviča krv nepotečie.

— Ani z tých dvoch brúch.

Predseda sa stal netrpezlivý, že ho Radlák prerušuje. „Somár!“ pomyslel si a dodal nahlas:

— Ja to robím kvôli tebe, — a aby Radlákovi svitlo v rožku, pripomenul, že demokracia len vtedy bude dobrá, keď sa dostane z papiera do života, a nebude len v sneme, v úradných rečiach, v rádiu a v novinách. Aby sa do života dostala, treba diktátorsky pokračovať. Každá ideológia musí zabíjať, ak chce víťaziť a udržať sa. V tejto ideológii i ty ťaháš na škripec Petroviča, lebo, podľa teba, je naším nepriateľom.

— Aj je.

— Choď! Petroviča potrebujem!

— Ako rozkážeš, ale…

Predseda prudko vstal z fotela a vztýčil sa. Stal sa odmeraný. Chcel dať najavo, že sa hovor skončil a Radlák by mal odísť. Radlák síce vstal, ale sa nehýbal na odchod.

— Čudujem sa ti, pán predseda, že ho tak potrebuješ, — odvrával.

Predseda zúžil oči a prísne pozrel na Radláka.

— Ešte slovko a nepochovám tie dve jednotky.

Chcelo sa mu posotiť neodbytného chlapa, aby už šiel do paroma. „Čo sa ma títo ľudia natrápia!“ Zabolelo ho v hlave a bolesť mu prešla do hnátov. Ochabol v tele, ako sa to stávalo s ním, keď ho niekto veľmi unúval.

— No, už idem, — pohol sa Radlák, ľaknúc sa predsedovej hrozby, — odpusť, že som ťa okradol o čas… Ja, ináč, aby si sa, pán predseda, nenazdal, ja nemám proti Petrovičovi nič, len ma pobúrilo, že rečnil proti úradom…

— Dobre mal! — odzbrojil ho predseda rozboleným hlasom, — mám o tom správu, noviny píšu o porušení našej strednej politickej línie a ľavé sa vyrútili, že sme šovinisti, sympatizujúci s diktátorskými štátmi. Petrovič rečnil práve proti cudzote v nás. Cudzota je tá chorá, plesnivá kvetina a nebezpečná huba, na ktorú sadajú naše myšlienky ako mladé neskúsené včely, otravujú sa, padajú na zem a nevedia viac vzlietnuť, len bzučia a behajú sem a ta, kým nepodochnú. A úrady sú objektívne. Ony chránia i plesnivé kvetiny i nebezpečné huby kvôli objektívnosti. Objektívnosť je stará dievka, ktorá na každého hľadí… „Pozri na neho, ako primrzol!“ klalo oči predsedovi.

Radlák sa díval na predsedu, čo to haraburdí. V prekvapení zabudol na cestu k dverám. Uvažoval, či má vytiahnuť Rozvalida a Petrovičovu reč v krajinskom výbore o autonómii a o slovenskej Národnej akadémii, ktorú ovládali kňazi, čím ju prevrátili na kláštor. Zamlčal, keď videl, že predseda pozerá ostentatívne na veľké hodiny, potom na svoje, aby viditeľne naznačil, že má z návštevy dosť.

Po niekoľkých krokoch zasa zastal:

— Nemáš sa veru za koho oduševňovať, pán predseda, — lúčil sa. — Pozoruj ho pri návrhu o moratóriu. Či neporuší stranícku disciplínu.

„Zazvoním a dám ho vyhodiť,“ myslel si predseda, „nedá sa s ním vydržať!“ Zhlboka a hlasne zavzdychol. Nohy sa mu podlomili v kolenách. Zmalátnenosť bola zrejmá.

— Len ho pozoruj. Uvidíš fiškála, a nie zástupcu ľudu, — zastavil sa Radlák pri dverách.

„Ako staré baby, čo sa nevedia rozlúčiť. Ešte bude držať kľučku štvrť hodiny,“ chcelo sa otvoriť dvere predsedovi a kopnúť odchádzajúceho. Sprotivil sa mu celkom.

— A ako mrzko sa vyslovil o tebe, pán predseda, na kandidačnej schôdzke. Ty ho kandiduješ, a on o tebe. Ani nechcem povedať.

— Rovnaká ste vy háveď! — vyšiel z koľaje predseda, vykríknuc. — To si mi mal vtedy povedať, ty trubač! Vy len kaziť autoritu! Zašite si ústa! Nebudem vás môcť potrebovať! Kotrbáni!

Zmenil krik na výstražný šepot:

— Ani Petroviča ani teba!

— Veď ja nič. Ja si ťa ctím a milujem ťa ako otca, pán predseda, — stíšil hlas aj Radlák. V strachu, ako čo by sa na neho povala mala zrútiť, chytil kľučku a chytro sa vytratil v rozpakoch, že zasa len nevie, čo bude s ním.

— Sláva Hospodinovi, — vyfúkol si predseda. Sviežosť sa mu vrátila. Prešiel cez salón do svojej kancelárie. Ani si nesadol k písaciemu stolíku. Chytil čistý hárok papiera, vytrhol ceruzu z držiaka a načmáral veľkými písmenami štyri rímske jednotky I I I I. Dve prvé pretrel tak, že značka bola + + I I. Tieto kríže a jednotky mu mali pripomenúť štátnu smrť a štátny život štyroch hodnostárov, z ktorých dvaja sa majú stať nebohými a dvaja sa majú narodiť. Po chvíľke rozmýšľania pripísal:

„Radlák proti Petrovičovi — vyšetriť!“

Odhodil ceruzu a udrel rukou do vzduchu. Ústami mu vyšlo, čo sa mu v mysli plietlo:

— Keď kŕmnikom dávame žrať, dvierka na chlievikoch otvárame a oni nevedia zavrieť svoje chlieviky, i keď ich chránime. Sadlo ich dusí a vše im slinky tečú…