ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprávala Antónia Textorisová

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná vdova, volala sa Jelšavská. Živila sa so svojou sedemročnou dcérkou Ruženkou len tým, čo svojimi rukami vyrobila. V lete, keď ju nik nezavolal do roboty, išla do hory aj s Ruženkou sbierať jahody, maliny a huby, ktoré potom v neďalekom meste predávala.

Vybrala sa ona zasa tak raz do hory aj s Ruženkou a keď ta došly, začaly sbierať huby. Ruženka bola síce ešte malá, ale už rozumela tomu, ako treba huby hľadať. Chodila od kríčka do kríčka, odhŕňala konáriky čo dolu visely a pozerala pod ne, či dáky hríbik nenajde. Hľadajúc, odišla vše ďalej a ďalej od matky, ale sa nič nebála; v tej hore nebolo ani vlkov, ani medveďov, nebolo sa čoho báť.

Tak došla blízko k jednej velikej skale, do ktorej viedla diera. Ruženka pozerá, či tam niet dákej hubky, len tu počuje akési slabušké nariekanie, ale viete také slabušké, že ho ledva počula. Zastala v práci, nakloní hlávku, počúva. Veru, tu neďaleko dakto narieka! Kráča pomaličky za hlasom, pozerá na zem pozorne, a tu len zazre odrazu dačo nevídaného! Asi na desať krokov od skaly, pod jedným šípkovým kríčkom, hýbu sa malilinkí, drobulinkí ľuďkovia, ale viete deti, nič nie väčší, ako váš prostredný prst na ruke. Ruženka si pretrela očká, či sa jej to ozaj len nesníva? Ale nie, tam stoja v hŕbke a od ních sa ozýva to tiché, jemnušké nariekanie. Ruženka si kľakla na zem, aby ich lepšie videla. Bolo ich dvanásť; šesť paní a slečiniek a šesť pánikov a boli prekrásni! Hlavičky málo čo väčšie od hrášku, ručičky, nožičky drobulinké, a tie očká, ani makové zrnká. — Boli oblečení krásne, v hodvábnych šatočkách bielej, svetlej červenej a zelenej barvy. Mali aj klobúčky, nie väčšie ako zvonec konvalinky. Ruženka sa na nich chvíľku dívala a potom sa spýta:

„Ľuďkovia, čo vám je? Povedzte mi!“

Ľuďkovia sa zadívali tiež na ňu, asi ako sa my zadívame hore na vrchol topoľa a povedia:

„Jaj, len nám nič neurob, prosíme ťa! Nás stihlo veliké nešťastie. Pustili sme sa na výlet a zašli sme ďaleko až za hranice našej krajiny. Keď sme prišli na kraj jednej jaskyne, strhol sa ohromný víchor; schytil nás všetkých a zaniesol sem a teraz nevieme, kade sa máme domov pustiť. Ak dlho budeme hľadať jaskyňu, príde večer a dáka sova nás požerie.“

Ruženka bola dobré dievčatko, poľutovala ľuďkov a chcela im pomôcť.

„Poberiem vás do zásterky a odnesiem ku jaskyni, ak je to tá, čo je tu neďaleko.“

„Jaj, to nebude tá, nás víchor ďaleko niesol,“ hovorili trpaslíčkovia, „ale nás len sober, prosíme ťa a zanes nás najprv ta, kde ty myslíš.“

Kľakla si Ruženka ku kríčku, rozprestrela svoju zásterku na zem a ľuďkovia bežkali, kým sa ku zásterke dostali. Potom vystúpili na ňu, ako keď my vystúpime na dáku velikú lúku. Keď boli na prostriedku, Ruženka chytila rohy zástery a pozorne odniesla dvanásť ľuďkov ku najbližšej jaskyni. Tam si zase kľakla, rozprestrela zásterku a vraví malinkým cestovateľom:

„No prizrite sa, či vás odtiaľto víchor odniesol?“

„Áno, áno, odtiaľto!“ — volali ľuďkovia. „Ďakujeme ti pekne dievčatko za tú tvoju lásku. Keď ti bude treba v živote dáka pomoc, len prijdi ku tejto jaskyni a zavolaj nás. Ale ako že sa voláš, aby sme ťa vedeli menovať?“

„Ruženka sa volám,“ povedala im.

„Tak keď ti budeme treba, len nám zavolaj, že nás Ruženka potrebuje a my vyjdeme ku tebe a pomôžeme ti. S Bohom, Ruženka, s Bohom!“ I miesto podania ruky, položili jej svoje ručičky na jeden prst. To bolo tak, ako čo by sme položili svoje ruky na dáke brvno.

„S Bohom ľuďkovia!“ povedala Ruženka potichu, ale im to bolo tak silné, že sa museli chytiť stebiel trávy, aby ich ten jej hlas neodniesol. Potom jej šiesti pánici zakývali klobúčikami, paničky bielymi ručníčkami, nie väčšími ako čerešňový lupienok a zmizli v jaskyni.

Ledva došla Ruženka ku mamičke, začala jej rozprávať, čo zkúsila, ale mamička sa jej len usmievala a povedala:

„To sa ti, Ruženka moja, len snívalo, zaspala si dakde pod stromom.“

Darmo Ruženka ubezpečovala matku, že to nebol sen, tá sa presvedčiť nedala. Potom sa ale aj hneď poberaly domov, lebo sa blížil večer.

Keď došly do svojej chalúpky, vraví mamička, že ide nakrájať húb k večeri. Ruženka nech nakladie ohňa, a pustily sa do práce. Ledva že matka zakrojila do prvej huby, vykotúli sa vám jej odtiaľ dukát. Ako ten padol na zem, hneď boly z neho dva, z tých štyri, zo štyroch osem, až bola celá dlážka zasypaná dukátmi. A nebolo to dosť, ale sa to množstvo len zväčšovalo; napokon musela aj mamička aj Ruženka z izby von, aby ich dukáty nezadusily. Tak sa im naplnila celá izba, aj pitvor, aj komora dukátmi. Vybehly na dvor, dvere rýchlo zamkly, aby ich tie dukáty ešte aj zo dvora nevyhnaly. V tú noc spaly len pod velikou jabloňou, lebo chalúpka bola plná, plňučičká dukátov.

Keď si líhaly, povie matka Ruženke: „No, teraz už vidím, že sa ti to nesnívalo, to nám Pán Boh skrze tých trpaslíkov poslal toľko požehnania do domu. Vidíš, ako je to dobre, že som ťa naučila každému pomáhať, ktorý pomoci potrebuje. Teraz budeme veľmi bohatí, ale pomáhať budeme vďačne vždy opusteným, biednym, sirotám. Pán Boh nemá rád, keď ľudia všetko svoje bohatstvo len pre seba užijú; on chce, aby sme aj iným pomáhali.“

Vdova Jelšavská kúpila na druhý deň veliký majetok s krásnym kaštieľom. Zavolala murárov, tesárov, stolárov, maliarov a dala kaštieľ krásne pristrojiť. Povolala aj záhradníkov, tí usporiadali záhradu. Nasadili kvetov od výmyslu sveta, porobili hriadky jednu od druhej krajšiu. Prišli aj takí majstri, ktorí ozdobili záhradu krásnymi vodometmi. Boly porobené aj rybníčky s mnohými rybkami. Bolo tam utešene.

V maštaliach stálo dvanásť párov krásnych koní, v druhých maštaliach rožný statok, v ovčínoch stá a stá oviec.

Najala pani Jelšavská aj veľa sluhov, aby mal kto v kaštieli poriadok robiť. A Ruženka? Však sa nazdáte, že ona od rána do večera inšie nerobila, len sa ihrala? Veru sa mýlite. Pani Jelšavská povolala mnohé učiteľky a učiteľov, aby Ruženku vyučovali, lebo by to bolo špatne bývalo, aby bola pri takom bohatstve hlúpou ostala.

Ale u Jelšavských nezabudli ani na chudobných ľudí. Postarala sa pani Jelšavská, aby na široko-ďaleko netrpel žiaden človek biedu. A na jej celom majetku bolo vidno božie požehnanie.

Letel rok za rokom. Z malej Ruženky Jelšavskej stala sa krásna panna, ale nielen krásna, lež aj múdra a nadovšetko dobrá. Keď mala voľný čas, neraz vzala knižku a išla si do záhrady počítať. Ale neostala vždy v záhrade, ťahalo ju to do tých hôr, kam kedysi s mamičkou na huby chodievala. Tam si potom sadla na dáky peň, alebo nižší, hrubý konár a čítala si.

Raz tiež tak zašla hodne ďaleko do lesa, len sa jej tu noha zivla v črievičke. Ruženka vykrikla a musela si sadnúť, aby nespadla. Vytkla si, neborká, nohu. Bolela ju veľmi, už preto bola smutná. Ale ešte smutnejšia bola preto, lebo nevedela ako sa domov dostane. Ľutovala, že doma nepovedala, kam ide. Kde ju len budú hľadať? A či konečne sem natrafia, a ak ju nenajdú, musí tu byť cez noc. Ako sa bude mamička o ňu trápiť. Myslela, myslela dlho a veru si aj poplakala — neborká. Slniečko už zašlo. Popred Ruženku prebehol zajačik, pozdejšie aj srnka, len pomoc nešla žiadna. —

Tu odrazu počuje trúbiť na loveckom rohu. — Ten zvuk prichodil vždy bližšie, až sa ozvala veselá vrava a z húštiny sa vyrojila lovecká družina. Popredku na krásnom koni sa niesol mladý králevič. Mal na sebe zelené zamatové šaty, striebrom vyšívané, na luku mu visel strieborný roh. Čierne vlasy mu padaly až na plecia, na hlave mal klobúk s dlhým perom.

Keď zazrel Ruženku, zastavil koňa a pozdravil sa jej. Ona mu vrátila pozdrav. Ale králevič zbadal, že je veľmi smutná a má oči plné sĺz. Pristúpil bližšie:

„Čo ti je, krásna panna, že nariekaš?“ opýtal sa jej vľúdne.

„Nohu som si vytkla, pane králeviču, doma som nepovedala kam idem, nebudú ma vedeť kde hľadať. Bojím sa, že budem museť tu nocovať,“ povedala Ruženka a zase ju zalialy slzy. Ale králevič ju potešil:

„Toho sa neboj, sadneš si na môjho koňa a ja ťa zavediem domov.“ A už aj skočil s koníka. Družine povedal, aby išla domov, on že sa pozdejšie vráti. Potom vysadil Ruženku na koňa, chytil ho za úzdu a pomaly, pomaličky sa brali ku kaštieľu Jelšavských.

Cestou sa pozpytoval Ruženky ako sa volá, čia je. Povedal potom, že sa teší, že vidí ich kaštieľ a záhradu, lebo že už počul, aké to majú všetko krásné.

Tak prišli až do záhrady. Králevičovi sa všetko veľmi ľúbilo. V kaštieli bol veliký nepokoj. Pani Jelšavská práve rozkazovala sluhom, aby išli Ruženku na všetky strany hľadať. Bolo to radosti, keď ju zazreli! Ale sa zase preľakli, keď im povedala, že nemôže sama s koňa sísť, lebo že si vytkla nohu. Aj desiati priskočili, že jej pomôžu. Ale králevič to nedopustil. Složil Ruženku sám, aj ju odniesol do izby. Onedlho prišiel lekár, nohu napravil, Ruženke boľasť prestala.

Poďakovala sa aj pani Jelšavská králevičovi, poďakovala sa aj Ruženka, a on sa pýtal, či ich smie aj druhý raz navštíviť. Dovolily mu a on ich navštevoval. A čím viac ich navštevoval, tým sa mu Ruženka lepšie zapáčila, až sa jej raz opýtal, či by sa chcela zaňho vydať.

„Áno“ — povedala mu — „ja by som sa vydala za teba, ale len tak, ak to bude tvojej matke, starej kráľovnej po vôli. Ja, čo som aj bohatá, ale som nie z kráľovského rodu, a ona takú nevestu nebude chceť mať.“

Zarmútil sa králevič a povedal: „Počkaj Ruženka, moja matka ma veľmi miluje, iste pristane na to, keď jej poviem, že sa nikdy neožením, ak mi nedovolí teba si vziať za ženu.“

Ale stará kráľovná veru ani počuť nechcela o tom, že by si jej syn mal vziať manželku nie z kráľovského rodu. Darmo ju prosil syn, nedala sa mu obmäkčiť.

„Ty si z kráľovského rodu, aj ženu musíš mať z kráľovského rodu.“

„Vieš čo, mama“ — povedal naostatok králevič, „aspoň mi to urob k vôli, že pôjdeš so mnou do Jelšavských.“

Pristala na to stará kráľovná a na druhý deň sa už viezla so synom na návštevu.

Páčilo sa jej u Jelšavských veľmi, aj kaštieľ, aj záhrada, aj polia, ale nadovšetko sa jej páčila Ruženka. Ej, keby len bola z kráľovského rodu, hneď by bola svadba! Ale takto, — len rozmýšľala a rozmýšľala stará kráľovná. — Tu, keď boly v záhrade samé, povie Ruženke:

„Ruženka, či by si mala vôľu ísť za môjho syna?“

Preľakla sa Ruženka, preľakla a zaplakala:

„Ja by som šla, ale keď ma vy, pani kráľovná, nechcete do Vášho domu, že som nie z rodu kráľovského.“

A stará kráľovná povie:

„Odkedy som ťa poznala, odpustila by som ti ten nekráľovský rod, ale za nevestu ťa len tak prijmem, ak mi zaopatríš závoj z pavučiny!“

Odišli preč kráľovskí hostia, ale pri odobierke sa opýtal králevič Ruženky, čo sa s jeho matkou shovárala. Vyrozprávala mu Ruženka všetko a on sa zarmútil:

„Kde že by sa to len dal dostať závoj z pavučiny? Vieš čo, ja rozpošlem zajtrá poslov na všetky strany, ty tiež rozpošli, nech ho hľadajú po šírom svete — snáď najdú taký závoj.“

I rozposlal na druhý deň poslov na všetky strany, rozposlala aj Ruženka; ale o dva-tri týždne sa všetci vracali domov, že závoj z pavučiny nikde ale nikde najsť a kúpiť nemohli.

Zarmútil sa králevič, zarmútila sa aj Ruženka, že čo si počnú?! Lebo dobre vedeli, že čo si stará kráľovná umieni, od toho neupustí.

I šla sa raz Ruženka vo svojom žiali prejsť do hory. Ako tak kráča, len si klepne na čelo:

„Nuž prečo že ja chodím takáto zarmútená a neprobujem hľadať pomoc tam, kde mi ju pred mnohými rokmi prisľúbili, u mojich trpaslíčkov!“ I pustila sa hneď ku jaskyni a zavolala do nej:

„Ľuďkovia, ľuďkovia poďte von, Ruženka vás potrebuje!“ — a sadla si v očakávaní. — Asi o hodinku vyšlo k nej dvanásť ľudíkov. Pozdravili ju a povedali:

„Vítaj, Ruženka, už sme si mysleli, že si na nás zabudla; čoho si žiadaš?“

Vyrozprávala im Ruženka všetko, aj o dukátoch, aj o bohatstve, aj o králevičovi, aj čo stará kráľovná od nej žiada, a napokon ich prosila, či by jej nemohli pomôcť.

„Môžeme, môžeme, naše panie len také závoje nosia, ale musíš štvrť roka čakať, kým toľko nasbierame, čo pre teba dosť bude. Od dnes za štvrť roka príď, závoj budeš mať.“ Potešila sa Ruženka, odobrala sa od trpaslíčkov a šla spokojne domov. — O štvrť roka sa vybrala pre závoj do jaskyne. Sedí tam, sedí, tu vyjde k nej dvanásť trpaslíkov; jeden poháňa pár malinkých, pekných koníkov: tie ťahali vozíček a na vozíčku bol položený zlatý orech.

„Dobrý deň, Ruženka,“ poklonili sa ľuďkovia — „doniesli sme ti závoj, vezmi si ho!“

„A kde je?“ opýta sa Ruženka.

„Nuž, v tom orechu.“ — Ruženka myslela, že robia žarty, ale len vzala orech do ruky. Otvorí ho, v ňom bolo dačo poskladané, dačo ligotavé. Vzala to do dvoch prstov a ťahá von. Ťahá a ťahá, až sa jej vytiahol tenulinký, striebristý závoj, taký veľký, že ju celú prikryl. Ruženka sa trpaslíkom pekne poďakovala, závoj poskladala a išla domov. — Pani Jelšavská poslala poslov ku kráľovnej, aby sa jej páčilo prísť, že je závoj tu.

Prišla stará kráľovná a Ruženka jej podáva zlatý orech. Kráľovná sa len na ňu díva:

„Veď som ti ja kázala zaopratriť pavučinový závoj, nie zlatý orech!“ vraví Ruženke.

„Len otvorte orech, závoj je v ňom.“ — A stará kráľovná sa išla od divu podeť, keď tú krásu videla. Ruženka sa nazdala, že teraz už bude môcť byť svadba, ale kráľovná jej povie: „Dobre si dcérka moja toto vykonala, ale mojou nevestou byť nemôžeš, kým mi nezaopatríš črievičky z rybäcej kožtičky!“

Zarmútila sa Ruženka veľmi a králevič s ňou. Rozposlali poslov do všetkých krajín, ale o takých črievičkách nikde nechyrovali. I pobrala sa Ruženka zase len do jaskyne. Zavolala trpaslíkov a povedala im celú vec a prosila o pomoc. Zamysleli sa ľuďkovia.

„Veľa žiadaš od nás, Ruženka. Pravda že my na slávnosti takú obuv nosíme, ale ako vystanoviť také veliké črievice, čo by boly pre vás dosť? — Nuž, ale dobre, probujeme ti to urobiť, ale musíš za nimi pol roka čakať, skôr nemôžu byť hotové.“

Vďačne pristala Ruženka aj na to a trpezlive čakala, kým toho pol roka neminie. Potom sa vybrala do jaskyne. Čaká a čaká, tu vyjdú von trpaslíčkovia a s nimi dvanásť krásnych koníčkov; tie ťahaly vozík, a na ňom… pár utešených črievičiek! Boly z tenulinkej, priezračnej kožtičky, na nej poprišívané striebristé šupinky a miesto gombíkov boly prišité diamanty.

Radosť bola na ne sa podívať! Poďakovala sa ím Ruženka a išla domov. Zase dali povolať starú kráľovnu.

Prišla a poprezerala črievičky.

„Krásne sú, nikdy som takých nevidela. Ale dievka moja, za nevestu ťa predsa ešte nevezmem, len ak mi zaopatríš šaty z ružových lístkov!“

Zarmútila sa Ruženka a zarmútil sa králevič. Rozposlali na druhý deň poslov do všetkých kútov sveta, ale čakali márne; šiat z ružových lístkov ani jeden nedoniesol.

I sobrala sa Ruženka voľky-nevoľky zase ku jaskyni, prosiť trpaslíkov o pomoc. Haňbila sa ich toľko unúvať, ale ešte predsa len išla probovať šťastie.

Pokrútili trpaslíci hlávkami:

„Ej, Ruženka, Ruženka, veľa nás unúvaš. Veď pravda, že naše panny nosia na sobáš šaty z bielych ružových lupienkov, ale kedy že my máme ušiť také šaty, ako pre vás treba? A kde nabrať toľko ruží? Prídi zajtrá, my sa doma poradíme, či tú prácu budeme môcť skončiť. S Bohom!“

Na druhý deň zasa bola Ruženka pred jaskyňou, keď trpaslíci vyšli. „Náš kráľ povedal, že ti tie šaty ušijeme, ale, aby sme mali dosť ruží, musíme naše ružové sady deň po deň polievať. My ale máme málo vody. Ak budeme polievať ruže, smädom zahynieme. Ak chceš mať šaty, musíš nám sľúbiť, že nám do jaskyne každé poľudnie a každú polnoc vleješ dve vedrá z tej vody, čo pod vrchom zpopod skaly vyviera. A musíš to konať sama, nesmieš tú prácu nikomu druhému prepustiť, lebo by nás druhý mohol zradiť a nás zničiť. Či sľubuješ?“

Zamyslela sa Ruženka. Vo dne vody doniesť, to by išlo, ale v noci, vo tme? Ale, čo bolo robiť? Pristala aj na to a sľúbila.

„Dobre, zajtrá na poludnie dones prvý raz, a tak až do takto roka. Na takto rok šaty budú hotové. Skôr nie.“ A ľuďkovia odišli.

Na druhý deň na poludnie niesla Ruženka dve vedrá vody hore vrchom do jaskyne. Nebola to práca ľahká, musela zastávať za každým druhým krokom, ale len vyšla hore vrchom a vodu vliala do jaskyne. Ale prišla noc. Strašne bolo Ruženke kráčať tichou, temnou horou, ale keď si pomyslela, že ľuďkovia pre ňu pracujú nocou-dňom, či sa nepatrilo, aby aj ona dačo urobila? Tak to trvalo za čas. Ruženkinej mame bolo divno, kam to jej dcéra chodí. Ale keď videla, že je pri tom zdravá a veselá, neopytovala sa viacej. Ruženka už nemusela oddychovať za každým druhým krokom. Šlo to nosenie ľahko, len v noci jej bolo otupne, samej horou chodiť.

Raz, ako tak kráča nocou, počuje koňský dupot. Zľakla sa a skočila medzi stromy. Lesnou cestičkou kráča kôň a na ňom sedí — hádajte kto? Sám králevič. Zameškal sa na love a teraz šiel domov. Kôň, keď prišli blízko Ruženky sa zopäl, a králeviča temer shodil.

„Čo ti je?“ — opytuje sa ho pán. Tľapká a pobáda ho ku ďalšiemu chodu. Ale koník ani za svet s miesta. I sišiel králevič s neho a šiel pozreť, prečo kôň s miesta nechce. Dobre s nôh nespadol, keď tam Ruženku zazrel.

„Čo tu robíš, kde si sa tu vzala?“ opytoval sa jej. Tu mu vyrozprávala, ako už štvrť roka vo dne, v noci nesie do jaskyne po dve vedrá vody trpaslíkom, ktorí šijú tie šaty pre starú kráľovnú.

„A prečo to nekážeš urobiť sluhom?“ opýtal sa jej.

„O tom sluhovia nesmú vedeť; zakázali mi trpaslíci ich skrýš prezradiť iným.“

„Vieš čo, ja tú robotu tebe samej nechať nemôžem. Veď mi koňa, vedrá ponesiem ja.“

„Nesmieš. Trpaslíčkovia mi naložili, že túto prácu len ja sama smiem vykonávať.“

„Nuž, tak sa opýtaj, či ti smiem pomáhať,“ kázal králevič.

Šla Ruženka na druhý deň k trpaslíkom. Prosila ich, či im v noci smie králevič vodu nosiť. Trpaslíci jej to dovolili. Od tých čias konali tú prácu zamieňave; vo dne ona, v noci on.

Keď do roka chybälo len štvrť roka, prišla stará kráľovná do Jelšavských.

„No, dievko moja, či sa chystáš k tej svatbe?“ opytuje sa Ruženky.

„Nechystám sa, pani kráľovná, keď sú tie šaty ešte nie hotové, čo odo mňa žiadate.“

„Len sa chystaj! Do štvrť roka nech ti je všetko pošité aj prípravy ku svatbe nech sú porobené, keď šaty prijdú, aby si hneď mohla ísť ku sobášu.“

Tu sa začalo u Jelšavských šiť. Dvadsaťštyri ševkýň šilo každý deň. Aj sobášne šaty ušily z bieleho hodvábu, perličkami a diamantami povyšívané — prichystaly aj závoj, aj črievičky.

Dňom pred svatbou zasa išla Ruženka k ľudíkom a povedala im:

„Prosím vás, či môžem prísť zajtrá pre šaty?“

„Neprídi, my ti ich dáko dopraceme. Musíme hľadať druhú cestu; hore do jaskyne by sme ich nevyvládali vyvliecť.“

„A či sú pekné?“

„Krásné, takých si ešte nevidela.“

Na druhý deň bolo u Jelšavských veľa ruchu. Stoly sa temer pochylovaly pod cukrovinami a ovocím. Ruženka, vyobliekaná v mladušských šatoch čakala, či trpaslíci prídu a donesú šaty. — Hostia prichodili, prišla aj stará kráľovná a spytovala sa, či sú už šaty tu. Keď jej povedali že nie, zastala si k obloku a dívala sa von.

Už chýbala len pol hodinka ku sobášu. Tu sa len blíži ku kaštieľu dvanásť krásnych kočiarov. Na prednom sedel pán a pani, oba mali koruny na hlavách a cez kolená mali preložené utešené biele šaty, z ktorých išla ružová vôňa. Veď boly ušité… zo samých ružových lupienkov.

„Kde je Ruženka a kde králevič?“ opýtal sa príchodzí kráľ, nesúc s kráľovnou krásné rúcho.

Tu vyšla prekvapená Ruženka aj s králevičom a vítali hosťov. Medzitým dobehly aj ostatné kočiare, z nich poschádzali panie a páni a keď zazreli Ruženku, zavolali:

„Sláva! Nech žije naša osloboditeľka, Ruženka Jelšavská!“ A kráľ začal hovoriť:

„My sme kedysi boli takí ľudia, ako vy, ale nás jeden čiernokňažník preklial, aby sme boli malí, ako prsty, a len vtedy aby sme boli odkliatí, keď odtrhneme ostatný lístok ružový v našej krajine. Dnes sme mali došiť tieto šaty. Už sme obtrhali všetky naše ruže a keď sme odtrhali aj ten ostatný lístok, kliatba s nás spadla. Teraz sme veľkí ako vy a to môžeme len tebe ďakovať, Ruženka! Nech ti Pán Boh odplatí! A šaty si vezmi!“

Tu pristúpil kráľ k Ruženke a oddal jej voňavé rúcho. Ruženka mu ďakovala a chcela dať rúcho starej kráľovnej.

„Nie dievka moja, to budú šaty pre teba, tu máš aj črievičky aj závoj. Keď si nie z kráľovského rodu, chcela som, aby si mala aspoň sobášne šaty, ako nik iný. Choď sa preobliecť.“

Ruženka šla. O chvíľu už vyšla utešená. Šaty rozvoniavaly, závoj a črievičky sa ligotaly, že to až oči slepilo. Králevič si ju vzal za ruku, stará kráľovná aj pani Jelšavská ích požehnaly, a potom išli k sobášu.

Žili si šťastne a s tou krajinou, kde kedysi ľudia ako trpaslíci žili, nažívali vo velikej láske a priateľstve až do svojej smrti. —