E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Pelikán

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov


 

Pelikán

— Čože ste mali dnes v škole? — pýtam sa raz svojho decka, sadajúc s ním za stôl k obedu.

— Prírodopis, o vodnom vtáctve, — bola roztržitá odpoveď, lebo dobré jedlo lákave sa už parilo pred nami na stole.

— O vodnom vtáctve? A ktoréže ste dnes preberali? — vyzvedám sa ďalej, aby som ukázal záujem o učenie dcérkino.

— Nuž o pelikánovi sme sa učili, potom…

— O pelikánovi? — nadväzujem živo. — No, Sulinka, to je zaujímavý vtáčik, čo?

— Ach, veru, jest mi tu, — opačí žiačka, — je taký nekaľavný, s mrzkým zobákom; iné vtáky sú veru tisíckráť krajšie.

— Dobre, dobre, Sulinka, ale ja myslím na to, čo pekného vám pán učiteľ o ňom povedal, hm?

— Čo? Nič zvláštneho, len že je ešte väčší, ako labuď, že sa živí rybami a že má rád len plytkú vodu…

— Nuž ale predsa či si nepočula niečo o jeho krásnej vlastnosti?

— Nič.

— No, vidíš, Sulinka, tento vták, pelikán, je najkrajším symbolom žertvy a sebaobetivosti, lebo rozpráva sa o ňom, že si rozzobe hruď, keď nemá čím nachovať svoje mláďatá, a že vlastnou krvou ich kŕmieva. Starí kresťania na príklad videli v ňom vhodný odznak nášho Pána, ktorý tiež vlastnú krv vylieval, aby nám pripravil život večný. Prizri sa dobre, keď pôjdeme raz do horného kostola, tam to máš na oltári na dvierkach tabernákula vymaľované.

— Ach, veru, otecko, to je nie tak, — vpadá mi malá žiačka so svojou múdrosťou do reči, — to si len starí ľudia tak vymysleli. Pelikán trhá si len páperie, ktorého má moc na prsiach, a ním vystiela si potom hniezdo. My sme sa to tak učili, kdeže krv… Môžem si vziať ešte kúštiček mäska?

— Počkaj, počkaj, — hovorím celý zarazený, — dám ti. Ale keď si sa to tak učila, nuž, moja drahá, ja to zo starej školy krajšie viem. Prírodovedci vravia len o vystielaní hniezda páperím, dobre, ale zato zapamätaj si, dieťa moje, i to, čo som ti ja teraz o pelikánovi rozprával. Možno, že je to len vybásnené a že sa vec podľa pozorovania vedy nemá tak, ale, Sulinka, skutočnosť máš všade a vždy tak, akoby na dlani, tú môže poznať každý, ale krásu… Povedz, dieťa, nie je tá rozprávka o krvi pelikánovej sto ráz krajšia, ako skutočnosť s tým páperím? Povedz… No, vidíš, máš slzičky v očiach.

Chytil som ju a pretiahol si na lono.

— Ja som už dávno pozabúdal, čo som sa o vtákoch kedysi v škole učil, ale toho pelikána nezabudnem nikdy, lebo to, čo mi bolo o ňom povedané, prijal som do seba nie rozumom, lež srdcom. Čo je skutočná mašineria sveta, toho sa naučíš v potu tvári viac, ako ti treba, ale len v kráse najdeš plný život, ktorý vysoko-vysoko stojí nad suchou, holou pravdou. No, o tom potom, keď budeš väčšia.

Bozkal som ju na zamyslené čielko a vstal som od stola. A dlho som ešte hútal o tom, čo je lepšie vedieť svetu a čo vy bolo osožnejšie pre dorastajúce nám pokolenie.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.