Zlatý fond > Diela > Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciach


E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciach

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov

Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciach

Nerada sa zaoberám politikou, neobľubujem jej, — veď vieme, že „politická pieseň je mrzká pieseň“, — ale náš dnešný život tak je ňou presiaknutý, že i keď sa jej chránime, všade do nej zabŕdame. Rozkvasený je ňou celý.

Kde sa jej toľko nabralo?

Či a kedy z toho kvasu vyrazí konečný, dobrý, čistý výsledok — kto by to vedel povedať?

Politika, ktorou narábäli naši osvoboditelia za svetovej vojny, bola inej sorty. Nad storakosťou myšlienok a možno i malých záujmov mocne dominovala vedúca myšlienka a veľký cieľ: osvobodenie. Jej sa podriadily všetky rozdrobené sily v harmonickom spolupôsobení za spoločný veľký cieľ, a nikdy celý národ nezažil mohutnejších a čistejších dojmov, ako keď dosiahnutý bol cieľ: národ vymanený z cudzej poroby. Samá do neba plesajúca radosť, samá vrúcna vďaka k Bohu a osvoboditeľom a samá oddaná láska osvobodených medzi sebou. Krásné boly tie zlaté dni nášho vyšinutia sa z chladu a tmy zeme do svetla a tepla z neba k nám sa spustivšieho.

Ale tie dni sa rýchlo minuly, nastal neodbytný všedný život so svojimi tvrdými požiadavkami, bežná politika po oddychu s čerstvou silou pustila sa do svojej činnosti a z nej, budovanej na záujmoch skupín, ako by boly vypršaly veci najvyššie, veľká myšlienka a cieľ: blaho národa, Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Teraz nám je ťažko uveriť, že je odtedy ešte len desať a nie najmenej dvadsať rokov, keďže sme odtedy prežili zmien v utváraní sa našich vecí, mnoho fáz v našom vžívaní sa do nového života a s tým spolu i mnoho vnútorných otrasov. Po vytriezvení z radosti, keď z vytúženej a oslavovanej svobody neobsiahli hneď všetci očakávaných výhod, ba ani výhľadov na ich splnenie, počaly sa sbierať rozličné väčšie-menšie sklamania a z nich povstávala celá epidémia nespokojnosti čajsi v celej republike. Nespokojnosť ospravedlnená, ale i neospravedlnená, pošlá z nesplniteľných očakávaní — tá i tá na radosť nepriateľa, z moci ktorého sme vyviazli.

Jednu vec však nevdojak zistila tá nespokojnosť: že totižto Česi a Slováci nie sú jedno, že je rozdiel medzi českými krajinami a Slovenskom, lebo nespokojnosť tam mala iné pohnútky a iné nespokojnosť na Slovensku. Na Slovensku je žeravejšia. Z čoho ona vychodí?

Česi sú presvedčení, že ako pri osvobodzovaní, tak i od nastúpenia samostatnosti urobili a robia za Slovákov, čo môžu. Slováci naproti tomu tvrdia, že práve od nastúpenia samostatnosti Česi samovoľne nakladajú s vecmi na Slovensku v český a nie v slovenský prospech, a oni, Slováci, to mlčky trpieť nemôžu, lebo im ide pritom o celú budúcnosť. Tento spor preniesol sa neriešený z prvého i do druhého desaťročia našej samostatnosti.

A i okrem toho opodstatneného sporu vyvinulo sa v blízkom spolužití mnoho akejsi drobnej, temer osobnej antipatie medzi obojimi, asi pre istú rozdielnosť v obapolnej ich národnej povahe, ktorá rozhodne existuje, hoci neľahko je objasniť ju. Pochopíme ju, keď si pomyslíme na veľký rozdiel medzi minulosťou českých krajín a minulosťou Slovenska. Podmieňovaly ju oddávna hodne rozdielné spoločenské, vôbec životné vplyvy, a pozdejšie rozdiel stával sa ešte zjavnejším, už i pred rečovou rozlukou. No a vývin odtedy až do prievratu tiež nevyrovnal rozdielu. V Čechách a na Morave oddávna mocným faktorom občianskeho života bolo majetné a sebavedomé meštianstvo, kým ho u nás na Slovensku temer nesmelo byť popri nemeckých osadníkoch. K tomu tam i v novej dobe, tak v druhej polovici minulého storočia, až valom zosilnela trieda inteligentov, tvorivšia sa najviac rovno z ľudu, z majetného roľníctva, preto i staväjúca sa vždy na pevnú podstatu, na hmotnú zaistenosť. Zatiaľ na Slovensku, vždy chudobnom, pomaly, dlho tvorila sa jeho inteligencia najviac z ev. farárskych a oboch vierovyznaní učiteľských rodín, vychovaná ich zbožným duchom. Preto v nej udržalo sa toľko romantického idealizmu až do novej doby, vyžadujúcej mnohú preorientáciu. Nemôže teda nebyť istého podstatného rozdielu v povahe českej a slovenskej inteligencie, a nie div, keď v novom úzkom spolužití oboch na Slovensku vzkrsaly nedorozumenia a nesúlad, ustáľujúci sa v takej vzájomnej mienke o sebe, že Česi prichádzajú sem využívať Slovensko, ako nejakú koloniu, a s druhej strany, že Slováci sú národ neslýchane nevďačný, keď s neláskou prijímajú Čechov, ktorým majú ďakovať za svoje osvobodenie z otroctva a ktorí i teraz prichádzajú sem pracovať za nich, za Slovákov.

Z toho zas Slováci sa zatvrdzujú v akomsi vzdornom presvedčení, že nikomu nie sú vďakou podlžní za svoju svobodu, nik im jej nedaroval, lebo nie menšou pomerne účasťou boli zastúpení v jej vydobývaní, ako Česi. V zahraničnej diplomatickej akcii mali svojho Štefánika a Osuského, v legiach pomerne zodpovedajúci počet bojovníkov. Americkí Slováci sosbierali a obetovali na dielo osvobodenia veľmi značnú peňažitú pomoc a v rozhodný čas obetovali i životy — čomu všetkému prvé základy a smery dala buditeľská práca otcov v dobe útisku, a tak oprávnení sú Slováci k uspokojivému povedomiu, že im svoboda nepripadla zadarmo, bez vlastných zásluh. A to je i pravda neodškriepiteľná.

Lenže tým nesmieme zakrývať druhú stranu pravdy, ktorá svedčí a vždy svedčiť bude, že tú svoju svobodu nevydobyli sme si sami Slováci, ale vydobyli sme si ju spolu s Čechmi, bez ktorých by sme si jej sami zo svojich síl vôbec neboli mohli vydobyť. Túto pravdu treba nám neošemetne uznať i vyznať ako pre spravedlivosť k bratom, tak pre vlastnú charakternosť. Veď dobre vieme, že po vypuknutí vojny všetky podnety chytiť sa veľkej príležitosti k veľkému dielu osvobodenia i všetky tajné, s odvážením životov podnikané jeho počiatky vychádzaly z Čiech, z Prahy. Na vojenných frontoch tiež českí zajatci počali sa sriaďovať do družín, ku ktorým potom pristupovali i Slováci, a z nich pozdejšie úžasnou prácou generála Štefánika a iných vojenných vodcov vyrástla a sriadila sa československá armáda na všetkých hlavných frontoch. Je to vôbec len prirodzená vec, že o koľko silnejším a zbehlejším pri spoločnom diele bol český živel, o toľko musel viac i zavážiť, dokázať, ako o koľko slabší a nezbehlejší živel slovenský — hanbiť sa preto netreba. A nemá miesta ani veličiť sa, že my Slováci nikomu nie sme vďakou podlžní za svoje osvobodenie, iba sebe samým, lebo to by bola falošná pýcha, vlastná iba duševne a mravne nedospelým. My Slováci i Česi sme za svoje osvobodenie vďakou podlžní okrem Bohu svet spravujúcemu zaiste na prvom mieste tým našim osvoboditeľom, Čechom i Slovákom, ktorí vzali si za úlohu osvobodiť nás, Čechov i Slovákov, a venovali sa jej s takou neochabujúcou, na seba nehľadiacou dôslednosťou až do samého šťastného dosiahnutia cieľa. Táto spoločná vďaka nás viaže dovedna a nesmie nás rozdvojovať.

Človek dobrej duše cíti vďaku za každé preukázané mu dobrodenie, či hmotné či mravné — a my ozaj mohli by sme necítiť vďaky za také nesmierne, splnenie celonárodných túžob mnohých generácií obsahujúce dobrodenie k tým, ktorí nám ho z božieho riadenia vymohli, aby sme s ním mohli nastúpiť nový život? Nepriznať tu vďaky môžeme, iba ak chceme dokázať, že svobody nie sme hodni.

A to nechceme.

To je tak, a nemôže byť inak.

Iná je kapitola, ako sa spoluosvobodení potom doma našli, ako si spravujú svoje veci a akým utvoril sa ich vzájomný pomer.

Ako bola na silnejšiu stranu, teda na Čechov, pripadla prevažná časť úlohy vydobývania našej spoločnej svobody i jej prácné uhodnoverňovanie pred širokým svetom, bez sankcie ktorého nemohla mať platnosti, tak prevažne na Čechov pripadlo i umiestniť ju doma, totižto chytiť sa spravovania našej práve vzniknuvšej republiky, čo iste nebola ľahká úloha vo všelijako rozvrátených a zbedačených vojnou pomeroch a stálom nebezpečenstve od číhajúceho nepriateľa. Jednou z najprvších ťažkostí bolo asi postaviť do obstojnej rovnováhy jej dvoch čelných, sjednotených dejateľov, Čechov a Slovákov, — lebo ťažko sa je vyrovnávať malému s veľkým, slabému so silnejším, chudobnému s majetným a p. Stáva sa potom často, že keď mohutnejší len sa pohne alebo obráti, už kde-tu pritisne slabšieho; keď ruku vystrie, už ho úderom zasiahne a sám si toho nespovedomí, lebo nebolo to schválné — a slabší musí sa proti tomu ohradzovať. Ale býva i tak, že mocnejší slabšiemu krivdí i vedome, práve preto, že má moc na to. Tam pre väčšiu prevahu mocnejšieho ťažko ide uspokojivé vyrovnanie práv a povinností medzi nimi, ak sa pravda podriaďuje moci, a nie moc pravde. Preto vždy mravnou povinnosťou mocnejšieho je nakladať so slabším vo všetkých veciach spravedlive, nikdy nevyužiť jeho slabšieho stavu v nijaký svoj prospech preto, že on nemôže sa rovnakou silou proti tomu postaviť.

Mať moc a vládnuť ňou je hrdá predstava, vpravde však veľkou je iba moc, ktorá všade dáva miesto spravedlivosti. Veľkodušnosť je povznášajúca predstava, ale pre všeobecnosť nežiadúcna, lebo má miesta iba u vyvýšeného k uníženému v hmotnom alebo mravnom smysle, a vystavená je zneužívaniu. Veľkodušnosť je vzácnym atribútom aristokratizmu, spravedlivosť živelným požiadavkom demokratizmu. Preto nie veľkodušnosť, ale spravedlivosť platí všade a pre všetkých. I česko-slovenský pomer iba ona uzdraví a dovedie ho do pravej koľaje.

*

Najchúlostivejšia vec v česko-slovenskom pomere: snaha niektorých českých ľudí počeštiť Slovákov. Prizrime sa tomu.

Čech mieni: Slováci sú v zaostalosti za nami vo všetkých veciach a prácne, s námahou chcú si vybudovať akúsi osobitnú svoju slovenskú kultúru. Slabí sú a zbytočne sa namáhajú, nepraktiční ľudia. A čo získajú? Môžu nás v niečom prevýšiť? Pre svoju separatistickú umienenosť budú večne za nami pokuľhávať, miesto aby sa pohodlne udomácnili v našej už vyspelej, svetovej konkurencie schopnej českej kultúre, ktorá bola im vždy blízka. Tak pekne hladko by to išlo, že by pritom nijakej bolesti nemuseli pocítiť a jednota medzi nami stala by sa nerozbornou, v ktorej oproti svetu obaja získali by sme na sile. Ale Slovák na to: Aký si mi ty brat, keď to žiadaš odo mňa? Preto si mi pomohol z maďarského zajatia, aby si ma sám mohol pohltiť? Necítiš, že za nič na svete nemôžem upustiť od toho, čo mi je najvyšším cieľom: aby som mohol svoj rod povzniesť v jeho duchu, na jeho pôde a koreni k najmožnejšiemu rozvoju? Predstav si seba ako Čecha v takomto položení, a pochopíš ma. Ty vybudoval si pre svojich pekný, pohodlný dom kultúry, i mne sa v ňom páči. Ale doma cítim sa iba vo svojej slovenskej izbe, ktorú tiež chcem pre svojich po svojom zariadiť a prizdobiť. Ty ma v tom nehať, ale mi radšej pomáhaj, aby som ti v tvojom nezavadzal — a budeme dobrí bratia, čo i vždy zastanú jeden za druhého.

Nuž či v tomto dvojakom stanovisku jesto príčiny k nepriateľstvu? Zaiste jej niet. V českej túžbe Slovák nesmie silou-mocou vidieť iba sebeckú nástrahu, chcejúcu ho zbaviť národnosti, lebo tak by bol už blízko citu nepriateľskému; a v odopretí Slováka Čech nesmie vidieť iba nevďaku a odvrátenosť, lebo držať sa svojho, chrániť ho a zveľaďovať je príkaz života.

*

Hneď za tým alebo spolu s tým prichodia tie nešťastné hospodárske veci na Slovensku, o ktorých sa toľko hovorí, a tie sa musia naprávať, ak nespokojnosť má prestať. Tá nezamestnanosť slovenského chudobného ľudu, smutne sa dívajúceho na odstavené, rozmontované fabriky a s nevôľou odchádzajúceho do cudziny za biednym zárobkom, musí v srdci zabolieť. Či mu ozaj niet pomoci? I pozemková reforma, „delenie zeme“ bolo mu len pekným snom, málo tým získal, keďže vraj malí roľníci nemôžu tak racionálne obrábäť pozemky, ako veľkí na „zbytkových“ majetkoch, z ktorých však tiež vraj najmenej sa dostalo Slovákom. Chudobný ľud musí ustúpiť z vyšších ohľadov a ďalej biediť. Zato však zostala mu stará radosť, že môže i novú biedu pálenkou zapíjať, lebo pálenky a krčiem je viac, ako predtým bývalo. Len vina a príčina tomu všetkému sa nedá vynajsť. No v základe je vždy tá istá: vrodené ľuďom sebectvo, ktorému sa dávajú opanovať.

Preto prísne máme všetci seba brať na zodpovednosť pri všetkom svojom konaní, lebo krátky a neslávny bol by život našej drahovykúpenej republiky a v nej život nášho českého a nášho slovenského národa, ak by sme my, ich príslušníci, nepoznali vyššieho cieľa a neboli schopní šlachetnejších ambícií než sú skupinové, alebo osobné, sebecké záujmy. Vtedy by sa ukázalo, že náš starý nepriateľ mal úplnú pravdu, keď nám neprial života.

No, chvála Bohu, mnoho viac dobrého je v nás obojich ako by sme na to mohli vyjsť. Česi, hoci národ malý, svojimi veľkými schopnosťami nejeden raz si vydobyli obdiv sveta. Nám Slovákom v prievrate osvobodily sa od pút ruky pre prácu za rozvoj svojho ľudu, ktorý nám cez veky odcudzovania zachoval našu vlastnú bytnosť, Do tej práce dajme sa s jasným čelom, nie so žalobami a netrpelivosťou. Iba vlastná práca je plodná. Veriť vo vlastnú silu, vynakladať ju statočne.

*

Nech v správe československého štátu niet nepriazne proti slovenskosti Slovenska, má on v celkovej slovenskej inteligencii svojho oduševneného prívrženca; nech tam niet nepriazne proti hospodárskym záujmom Slovenska, má československý štát vo všetkých slovenských vrstvách a stranách svoje najoddanejšie občianstvo, — a to bolo by výsledkom dobrej vnútornej politiky, prospešným pre štát i národ. No zdá sa, že život nedopúšťa takejto shody medzi ľuďmi a pomerami — a Slováci musia pochopiť, že treba im vzmáhať sa vlastnou obetivou prácou k vlastnej schopnosti života.




Elena Maróthy-Šoltésová

— autorka prózy zaraďovaná medzi autorov tzv. prvej vlny realizmu alebo „ideálneho realizmu“; pôsobila tiež ako publicistka a redaktorka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.