Zlatý fond > Diela > Stará veršová pamiatka


E-mail (povinné):

Belo Klein-Tesnoskalský:
Stará veršová pamiatka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

Stará veršová pamiatka

Z láskavosti ct. správy rádu Františkánov v Prešove mal som príležitosť nazrieť do knižnice rádu patriacej. Našiel som v nej hodný počet českých a slovenských kníh, medzi nimi jednu starú českú bibliu — azda prvotlač — a viac prešovských vydaní.[1]

Najväčšmi ma zaujala však kniha obsahujúca odpis diela Jána Rezíka o Caraffových ukrutnostiach, roku 1687 páchaných, známych pod menom „Prešovská jatka“.

Dielo má titul:

Theatrum Eperiessini Publicum Anno 1687 die 5-ta Martii errectum, seu

Laniena Eperiessinensis Authore Joanne Rezík in Eperiessinensi Statuum Hungariae Evangelicorum Collegio, tunc Professore inchoatum die 14-a Mensis Julii 1687.

Na spodnej čiastke titulného listu čítame: Per J. J. P. 1821. descriptum; na inej strane knihy tým istým písmom je zaznačené: Ex libris Joannis J. Podhoránszky m. p., zjavne od tohoto pochodí odpis pôvodného rukopisu.

Stupňoval sa môj záujem, keď som ako dodatok (suplementum) k tomuto latinskému spisu našiel slovenský verš ospevujúci umučenie a usmrtenie Žigmunda Zimermanna, prednostného občana Prešova, prvej obeti Caraffovej jatky.

Pre porozumenie verša potrebné je načrtať predohru týchto strašných udalostí.

V druhej polovici XVIII. stoletia Horné Uhorsko bolo javišťom stálych nepokojov; absolutistické, násilné vladárenie I. Leopolda vrcholilo vo fanatickom prenasledovaní protestantov, odberaní ich kostolov a škôl a posielaní kazateľov a učiteľov na galeje. Nespokojnosť ukazovala sa v sprísahaní predných mužov s palatínom Wesselényim na čele a vo viacerých povstaniach, ktorých cieľom bolo obránenie krajinskej ústavy a vydobytie náboženskej svobody.

Prešov bol vtedy prevažne protestantský, svojimi sympatiami klonil sa samozrejme k strane povstalcov. Mesto v tej pohnutej dobe mnoho podstúpilo, bolo vystavené opätovným dobývaniam, raz s tej, raz s onej strany. Roku 1685 vzdalo sa mesto cisárskemu generálovi Schultzemu a roku 1687 padol Prešov do moci generála Antona Caraffu, rodáka z Neapolu, ktorý všetko zlé na protestantov uvalil a radil cisárovi, aby boli o všetku moc pripravení. Dvor viedenský bol s tým usrozumený a poveril Caraffu vykynožením malkontentov.

Caraffa sostavil si zo seberovných a iných poddajných elementov krvavý tribunál a postavil predeň z účasti na odboji podozrivých predných občanov mesta a okolia, aj iné do Prešova dovedené osobnosti. Obviňoval ich, že boli v spojení s povstalci a že písali listy manželke Thökölyho Ilone Zrínskej do Mukačeva, ktorá tento zámok ešte vždy bránila proti cisárskym.

Na tomto základe inscenoval potom Caraffa v Prešove strašné udalosti, ktoré opísané sú v spomenutom diele Rezíkovom. O prvej obeti Caraffovej píše Rezík takto:

Sigismundus Zimermann, rodom zemän, evanjelik, mal hodnosť senátora, bol dozorcom školy prešovského kolegia, predný občan a obchodník. Dostal nadpriemernú výchovu, hovoril latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. Telesne súmerný, dušou a tvárou biely, silných údov, mocného vzrastu.

V dobe Thökölyho slúžil mestu radou a horlivou účinlivosťou. Roku 1686 navrátila sa moc a vláda cisárova a 7. januára 1687 padol Prešov pod moc a vládu generála Caraffu. 16. februára v nedeľu, práve na poludnie lapili vojaci pri obede sediaceho Zimermanna, sputnali na rukách a nohách a odviedli ho. V ten večer a v nasledujúce dni vypočúval ho sám generál a sľúbil mu milosť, jestli sa prizná k zločinu, jemu za vinu kladenému. Potom ho v kúrii vypočúvali vojenský komandant Görtz a Michal Fischer, administrátor spišskej komory v Košiciach, o tajnom sprísahaní, rozličnými, veľmi obratne položenými otázkami.

Zimermann však všetko tajil, preto ho podrobili mučeniu a za štyri hodiny ho katovia ukrutne naťahovali. Jeho výsluchom bol poverený medzi inými aj istý Juliani, rodom Talian, kmotor (compater) Zimermannov a jeho priateľ, ktorý však katov k ostrejšej práci nabádal, ba sám priložil ruku, aby muky predĺžil.

Potom ešte generálny auditor navrhol trýznenie na koníku do tých čias, kým obžalovaný tak vypovie a sozná ako budú sudcovia chcieť. Zimermann zprvu i teraz tajil, potom však od múk premožený priznal sa a vyjavil i spoločníkov, keď však muky prestaly, zasa všetko odvolal.

Keď bolo trýznenie skončené, lebo sudcovia počuli, čo chceli, sňali ho s koníka a dali do súsednej trestnice (ergastutum). Nahého hodili na slamu, tam trávil deň i noc spevom i modlitbou. V tejto trestnici soslabený a bázňou jatý hľadel sa nebeskou útechou povzniesť, mnohými žalmami a prosbami utiekal sa k Bohu. Vtedy Ignác Peritzhoff, jezuita, ktorý ako príslušník svojho rádu smel navštíviť väzňov, vynaložil veľkú starosť, aby Zimermanna od evanjelického kacírstva (haeresia) odvrátil. Ale nič neosožilo Zimermannovi, že svoju vieru zanechal, nič jeho manželkine slzy a prosby a manželke Caraffovej darovaný náhrdelný šperk, aby u svojho muža zaň orodovala. Dar prijala, ale nič nevykonala.

Keď vyvolávač (praeco) zreteľne vyhlásil rozsudok, Zimermanna prvého dali do klady. Stojac medzi jezuitom a kňazom (sacrificulus), prosil, aby sa modlili za jeho život a dali času, kým dôjde udelená milosť. Ale pater Peritzhoff, rukou nešťastnú hlavu a plecia hladkajúc, riekol: Pokojným a mocným duchom príjmi Zimermanne smrť! To sa ináč nemôže stať, milosť ti je hotová, ale u Boha. On však ešte vždy úpenlive prosil o milosť tri razy opakujúc: Ihr Herren, ich bitte um Gnade. Vtedy ho katovia chytili, ruku povrazom sviazali. Celým telom na kolená spustený, mocným hlasom zvolal: Jesu, Du Sohn David, erbarme dich meiner! Takto volajúcemu prešovský kat dvojím úderom ruku odťal. A predsa, ó, sladkosť života, aká si! Už okyptený o milosť prosil, potom sa zas vrátil k modlitbe: Ježiš, syn Dávidov, smiluj sa nado mnou. Takto modliaceho sa košický kat, od chrbta prijdúc, s vrchu, hoci nedobre, sťal, lebo sa hlava ešte držala na čiastke tyla. Pre túto chybu vojenský kat hlasite hrešil košického kata, s lešenia ho odpudil a ostatných on sám sťal s lepším účinkom.

Za Zimermannom ešte jeho tesť Andreas Keczer, za ním Gašpar Ranecher a napokon Franc Baranyay vystúpili na lešenie.

Po poprave do 30 katov a pomocníkov rozštvrtili mŕtvoly, vyvesiac kusy tela na štyroch cestách, vedúcich do V. Šariša, Levoče, Bardijova a Košíc a hlavy pribili hákom na šibenicu.

Tak sa skončila prvá tragédia 5. marca 1687.

Na nasledujúcich stranách opisuje Rezík nové, tiež také ukrutné popravy a po 38. §. nasleduje slovenský verš ospevujúci tragické skonanie Žigmunda Zimermanna.

Nad veršom je nápis:

Threnodia de Sigismundo Zimmermann, ad suplementa Theatri Eperiessini referenda [2]

Slisstess narikanj wsseho Sweta Páni, y wssicknj Stawowe, aneb co gest žiwe Slawneho Zemana, w Pressowe Messtanya, w Stolici Šarišskej, wtej žemi Uherskej. Jak ho nahle gali, hnedki ho zwazali, geho bile telo Katum do ruk dali, po mukách trapeni, ležel tiden celi, potom k zahubeni bil gest wiwedeni. Gratiu si žadal, kdi gse gest rozlučal, swim mladim žiwotem, stim falessnim Swetem, swů milů manželků, i z gedinů cerků, s nimi gse rozlučal, Bohu gich poručal. I nemel gest pokoje, pred swu hroznu smerti, neb ze vsseho Sveta litali k nemu Čerti, tak ho nahwarali, od Wire zwazali, bi od sweg odstal a k gineg se pripsal. Sam si radi neznal, Bohu se w moc odal, swoju roskossnu Twar selzami obliwal, s Gratiu se tessil, gak guž i na Smrt ssel, potom tak gest zwedel, zet ho Swet podwedl. Muj premili Bože! tak začal mluviti, giž ga prawe widim, že mussim umriti, nebo nikdo nemuž mne odslobodity, kdož bi se bil nazdal, že mussim umriti. Uherska Krajina! Pre tebe Smrt skussím, wssak gsem winen nenj a podstupit musim, serdce me z bolesti počina umdliwat, že w meg mileg krwi Kat gse ma umiwat. Neplačtež giž za mnů, wy pratele mily, neb gsem opussteni ode wsseh w tu chvily, nemegnute mne giž poctiwe matrony, neb me slawne gmeno bude wihlasseno. Duch mug hotovi gest, budiž steho chwala, ale telo ukleka, neb gse smrti leka, ach politugte mne kemu gsem činil zle, aneb komu dobre w mem hriessnem dome. Urodenost mila, gaks mne opustila, že pri mem živote mussim nahi biti, či gsem nezaslužil w teg mogeg mladosti, swoje telo zakrit, i swej majetnosti. Sklonte gje nebesa a wizte mů winů, že gsem nezaslužil takowu Smrt hroznů, politug me nebe, politug mne zeme, politug Slunečko, i stvoreny wssecko. Zlého sem se dožil v tej mojej mladosti, Matko ma premila, kdi bis prohledela, ach Otec mug mily kdi bis ty z mrtwich wstal, z welikeg bolesti, w prach bi gse rozsipal. I wi Pane mily, co ste mi slibili, bich sweg wiri odstal a k gineg gse pripsal gratia premila nebila gsi mi stala nemůžem gů miti nech wam Buh zaplati. Medzi čtirma pany negperwssi wybranj, abi bil usmercen, ze wšeho vyzwlečen, giž se na plac bera wždi gratiu pital, i odmenu dawal, welkim hlasem wolal: Ey nesstesti zradne čo si učinilo tak slavneho pana nahles promenilo. Ruku mu oťali, potom hlawu sňali, sadlo z neho wzali, y srdce wyňali! Rowne gak zločinca nic nelitowali, geho bíle telo kaci stwertowali, tak do sani kladli wen z brani wozili, na štiri strani mesta, kadi bila cesta. Milu peknu hlavu, take ruku prawu, na zapadu slunce hrozne ssibenicze s klinami pribili, hrozne rozsekali a posledne sstwerci wukol powesili. A tak Swet zanechal Bohu se v moc oddal, korunu života neomilne poznal neb swuj kríž litoval, Krista nasledoval, tak marnemu swetu nahle podekoval. No ber každi priklad, gak ten Svet klame rad, krasa, spanila mudrost pred nim nemuž obstat. Nebil bi dobre znam ten slawni dobri Pan, geho menů swedek w každem wersu predek.

Za veršom nasledujú v tejto viazanej knihe ešte úryvky z iných diel, vzťahujúce sa na udalosti prešovskej jatky.

Autor diela „Theatrum Eperiessini“ Ján Rezík narodil sa v Krušovciach, v Nitrianskej stolici, jeho otec Mikuláš bol kazateľom, matka menovala sa Zuzana Palachová. Doma skončiac elementárky, študoval na prešovskom kolegiu a v Torúne (Poľské Prusko). Tu bol roku 1674 za učiteľa vyvolený a pôsobil do roku 1683. Roku 1684 povolali ho Prešovčania ku svojej škole za profesora výrečnosti, básnictva a dejepisu. Keď protestantom prešovské školy odobrali, odišiel do Torúna, kde sa stal roku 1690 univerzitným profesorom.

Po víťazstvách Rákócziho odboja, keď sa školy protestantom prinavrátily, povolali Rezíka znova do Prešova za profesora (1705), kde prijal i rektorát kolegiálnej školy, ktorú so svojimi kolegami k veľkému rozkvetu doviedol. Umrel roku 1709 na Morave.

Spomenuté dielo Theatrum Eperiessini začal písať roku 1687 a dokončil roku 1689 ako profesor v Torúne.

Dielo toto tlačou nevyšlo, bolo však predsa známe, čerpali z neho mnohí spisovatelia. V odpise nachodí sa okrem spomenutej františkánskej knižnice i v archíve kolegiálnej školy a v gr.-kat. biskupskej knižnici v Prešove. Na odpise kolegiálneho archívu stojí: Ex autographo et originali descripsit Eperiessini P. Klukay anno 1793. Tu je i krátky životopis Rezíkov. Literárne diela Rezíkove kúpil po jeho smrti a niektoré i doplnil M. Samuel Matthaeides, rodák z Dolného Kubína, následník Rezíkov v rektorstve kolegia a spolu i kazateľ prešovskej slovenskej ev. cirkvi. Rezík bol ženatý s Máriou Alžbetou r. Berzeviczy.

Štefan Nikolaj Hýroš vo svojom obsažnom historickom diele „Zámok Lykava a jeho páni“, na str. 506 rozprestrel sa i na jatku prešovskú, o ktorej našiel v „chýrečnej a veľkolepej knihovne Čaplovičovskej Dolného Kubína“ zvláštny rukopis pod názvom Theatrum Eperiessiense, sive acta Exequutionis Eperjesiensis. Spísal ju Martin Juraj Kovačič, kráľ. budínskej univerzity prvý strážnik, roku 1799, podľa predmluvy preto, aby sa ukázalo, že v onom divadle, hoci sa v ňom ďalej pokračovalo nežli hriech vystihoval, predsa nie z nenávisti kacírskeho vyznania, — ani prísnosťou kniežaťa-mocnára, ale vzteklosťou proti Uhrom nenávidiacich exekútorov stalo sa to tak.

Hýroš podáva úryvky z knihy Kovačičovej, z ich textu je však zrejmé, že sú doslovne čerpané z Rezíkovko diela. Vysvitá to i z knihy, vydanej tým istým Kovačičom pod názvom:

Notitia Historica Comitatus Zempliniensis per Antoniam Szirmay de Szirma Edita et indicibus provisa industria Martini Georgii Kovachich Budae 1804.

Autor tu hovorí: „Písať dejiny prešovskej jatky nie je naším úkolom, spísal ju správne a nestranne Ján Rezík, súdobý spisovateľ.“

Z tejto knihy podávam ešte v preklade dve na Caraffu sa vzťahujúce anekdotické drobnosti:

„Štefan Szirmay naznačil pri smrti Caraffovej roku 1693, že kardinál Kollonič vyzval zo žartu Maďarov, aby sa za zmŕtvychvstanie Caraffu (pro resuscitando Caraffa) jeden otčenáš a jednu Zdravas’ Mária pomodlili. Na to Szirmay odpovedal, že Maďari skôr svoje príslovie Beste lélek Caraffia (bestiálna duša Caraffovská) budú opakovať, aby svoju zášť proti Caraffovi dali na javo; pri jeho mene horliví Maďari si odpľuvnú.“

O Slovákoch hovorí, že mali obvyklé porekadlo: „Karaffa czo panoch raffa“, čo toľko znamená, že Caraffa tak, ako roľnícke ženy hlavy ľanu rafajú, rafá zas hlavy zemianske.

Ako som vyššie pripomenul, slovenský verš je, hoci tým istým písmom, ale osobitne do knihy vnesený, pod ním podpisu niet, preto sa nedá zistiť, či je i verš dielom Rezíkovým a či pochodí od pozdejšieho autora? Tento predpoklad zdá sa byť pravdepodobnejším, lebo pri odpisoch Rezíkovho diela v kolegiu a v biskupskej knižnici verša toho niet. Nie je však vylúčené, že verš i v kolegiálnom archíve sa nachodil, tam však — že bol slovenský — veľmi oň nedbali.

Či má verš Rezíka za pôvodcu, to by sa dalo zistiť len z jeho iných literárnych prác, ktoré sú v Slovenských Pohľadoch z roku 1887 v článku Alexandra Lombardiniho: Slovenský Plutarch na str. 133 — 134 spísané. Najskôr azda z jeho diela „Musa Fragopolitana[3] loquens“, ktoré má byť — podľa poznámky — v maďarskom nár. múzeu a v prešporskom ev. lyceu. Viac diel Rezíkových a mnohé iných spisovateľov nachodia sa práve len v maďarskom národnom muzeume; niektoré v peštianskej univerzite, iné zas v maďarskej akadémii.

Ostatne je verš, i ak je nie Rezíkov, iste vyše storočný (najneskôr z roku 1821) a tak svojím obsahom, svojou koncepciou a zvláštnou formou akrosticha budí záujem a zaslúži povšimnutia.



[1] I jedno kuriozum: Ján Michal Schosula „Dýlo o škodlivých šnorovacích a fišpány scahujícich.“

[2] Smútočná pieseň Žigmunda Zimermanna pripojiť sa majúca na doplnenie prešovského divadla.

[3] Fragopolis = Prešov




Belo Klein-Tesnoskalský

— publicista, básnik, redaktor, prekladateľ Hviezdoslava a Vajanského do maďarčiny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.