ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1141] (2. VI. 1843)

Najdražší práťelu!

List Jejích dňa 6-ho kvetňa písaní^[1142] mňe Eva ľen 29-ho tehož priňesla; jako sa to stať mohlo? — Moju odpoveď prijala Eva dňa 30-ho tehož a odberala sa spátkem do domu z Pešče druhí deň, či Jím list mój už odevzdala?^[1143] bola v ňem banknota 10 f.^[1144]

S radosťú sliším, že fáru resignovali.^[1145] S penzie, kďe sa Jím len lúbiť bude, móžu žiť. Na dediňe, v chatrném mestečku i potrebi i ceni vecí menšé, v hrubém mesťe vatšé. Z láski dobrích luďí nebudú ňikde moseť žiť, a to je chvala bohu dost. Ja Jích do Buďína volám a k sebe bívať prosím. Kebich v stave bol, sám bich po Ňích príležitost poslal, aneb i sám prišel; bich Jím hospodu, živnosť, šata, všecki pohodelnosťi pripravil, jaké žáden iní, a ňežádal bich aňi grajcára; to ale nemóžem. Čo však móžem, to čiňiť chcem. Čo já mám, to je i Jejích, a čo Oňi majú, to buďe i Jejích i moje. Už dávno Jich volám. Čože mám Jím prednésť, abi sem Jich už ráz navédel? Nerečem nič o teplicách,^[1146] které Jím velmi užitečné budú, poňeváč sa na píšťanske, snad též príhodné, odvolať móžú, ne o lekárovi súcém, kterí Jím vždi k službám hotoví bude, poneváč lekára tuším ňikdi nepotrebovali; nič o víbornosťi položeňá, o mnoztve a rozmaňitosti prekrásních krajov, které sa tu viďeť, které sa lahko užiť dá, poneváč to všecko není Mlíč.^[1147] I ačkolvek presvedčen sem, že Jím tutejšé teplice velmi dobre padnú, že Jím schopní a svedomití lekár naskrze ňezbiteční a že si skoro druhí Mlíč najdú, ačpráve tu tak jako v Maduňicách žiť, predešlú običaj zadržať, ráno do pola, už blížej, už dálej, i na celí deň sa vibrat, kus chleba, šoldrovini^[1148] a sira, a nebude-li sa Jím lúbiť do hostínca, kterích venku nemálo, stúpiť, aj vína ze sebú vzať móžú; ačpráve hluk mestskí též sa minuť a samotnosť chovať dá; — bože mój, však i hospodu ze záhradkú, z búdkú^[1149] najať móžeme — To všecko predca a mnohé iné pomiňem a len to jedinké Jím pripomínám, že literatura naša potrebuje ňejakí stred a centrum, hleďme Spolek náš^[1150] konající zachovať; potrebuje on obživeňá, které mu buďe, jestli vodca u prostred seba mať buďe. Ja v neščasťú, které Jich včil potkalo, veliké ščasťí, bozkí palec nachádzám, na potrebu, príležitosť a skutečnosť založeňá Mlíča nového ukazující. Ňech teda ňemeškajú, ňech prichoďá k vernému práťelovi, však jestli sa Jím tu naskrze ňezviďí, Jích núťiť k zostáňú nebuďem, nechcem, nemôžem. A tak, jak náhle zdraví dopustí, nech sa z horeňiska, z Mlíča viberú, deň, v kterí sa na cestu dať majú, mňe odpíšú, keď do Trnavi prijdú, nelen u J. Velkomožnosti p. čredníka,^[1151] ale i u p. vicerectora^[1152] sa stavá a potrebné na cestu peňáze, ale 50 f. v. od tohože p. vicerectora mojím ménom a na moje konto si požičať pítaju, čo aj dostanú; z Trnavi choďí do Prešporka každoďenňe koč; v Prešporku buď v hosťinci, buď u kteréhokolvek z naších prátelov, pána Stankoviča v Šlosárskéj ulici Nro 30 na druhéj konsignacii^[1153] aneb u p. perceptora Kolkoviča^[1154] prenocujú a ráno na paroloď (kďe sa ale zavčasu hlásiť a náležitost predkem zaplatit mosá) sadnú, k večeru pri Pešči budú, kďe, veďíc den, kterí sa z domu pohnuť míňá, Jích na brehu Dunaja čekať buďem, braterski obejmem a zas do domu, ale nového, zaprovoďím. Jestlibi sa pridalo, že bi sem Jích prosto z paroloďi privítať nemohel, sadnú si hňeď do koča (fiakera) a dajú sa ke mňe zavézť a u mňa sa fiaker viplaťí. Moja hospoda: v Buďíňe na zámku, v Pánskej ulici Nro 55 v posledném dome, proti vojanskému kostelu, kteréhožto brána bráňe domu, kterí obívám, práve naproťi padá. In der Festung, Herrengasse Nr. 55 im Hause des Herrn Thoma, der Garnisonskirche gegenüber.^[1155] Budeme spolu žiť a hospodáriť, pokáď bozká vóla. Nech sa ponahlajú, pán boh Jích sprovádzaj ščastlive a priveď k prsám

Jejích uprímného ctitela a práťela MH.

V Buďíňe II. červeňa 1843