ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Korešpondencia Jána Hollého

Edícia: Documenta Litteraria Slovaca — III.

Vydala Matica slovenská v Martine v roku 1967

Zodpovedný redaktor: Juraj Chovan

Počet strán 424 s 13 obraz prílohami

Edičná poznámka

Obraz života a diela Jána Hollého sa základne ustálil ešte v čase dožívania básnikových súčasníkov, v takejto podobe sa tradoval u následných generácií a v nej prechádzal aj do prvých náčrtov dejín slovenskej literatúry. A odvtedy sa tiež iba máločo pestrosti vložilo do takto fixovanej mozaiky. Ba i dnešný nebývale rozvinutý výskum narába dokonca zväčša len s tradične známymi materiálmi, čím všetkým sa až napodiv upevňuje vedomie, akoby sme už dávno boli na samom dne prameňov pre poznanie tejto osobnosti nášho národného obrodenia, klasicky studeno vtesanej do tvrdého, nemenného monolitu.

Vo východiskovej edícii Ján Hollý očami svojich súčasníkov (Bratislava 1964) sme veľmi markantne podali prvé podoby poznatkov a náhľadov o živote a diele tohto básnika, no vari sme zároveň aj nadostač upozornili na to, že ešte pomerne mnoho prameňov zostalo neznámych a nepovšimnutých, čo sa dosť vypuklo prejavilo hádam aj na rozsiahlosti komentárov v tejto edícii. A teraz zas v pozbieranej súbornej korešpondencii Jána Hollého chceli by sme sprístupniť a priblížiť najmä vedeckým pracovníkom ďalší závažný materiál, ktorý by pomohol narušiť ustálenú monolitickosť Hollého osobnosti a poskytol podnety k novým analýzam, ktoré by sa zaslúžili o prehĺbenejší, dnešku zodpovedajúci moderný pohľad na tohto básnika.

Žiaľ, ani pri vydávaní súbornej korešpondencie Jána Hollého nemôžeme zároveň hovoriť o jej aspoň pomernej úplnosti, lež skôr azda iba o jej zlomkovitom torze. Bude však úlohou ďalšieho bádania pátrať po listoch, na ktoré sa nám nepodarilo nateraz prísť. Aj keď sotva už bude mnoho takýchto objavov, i zlomky by boli vítané, a to nielen pre dôkladnejšie poznanie samej básnikovej osobnosti, ale aj celej doby, v ktorej sa formovala postava i dielo tohto významného reprezentanta bernolákovského hnutia. Keď vyslovujeme s istým apriorizmom, azda nesvedčným vedeckej objektivite, nedôveru v ďalšie závažnejšie objavy v oblasti Hollého korešpondencie, máme na mysli predovšetkým tú všeobecne známu skutočnosť, že bezženstvom katolíckych kňazov prerušený nepotizmus znamenal zväčša aj zánik alebo skazu literárnych a historických pamiatok, vzťahujúcich sa na významné osobnosti z radov týchto povolaní. Priamo s touto skutočnosťou súviselo aj to, že k takýmto pozostalostným pamiatkam prejavovali už sami nositelia úplný nezáujem — a Hollý nebol v tomto smere výnimkou — a na druhej strane zas nebolo takmer nikoho, kto by sa bol o ne staral, k čomu sa najmä v období národného obrodenia a v časoch nasledujúcich pridružil ešte nacionalistický šovinizmus, ktorý ničil často aj posledné zvyšky národnej tradície na slovenských katolíckych farách, a to už nie z nepochopenia jej hodnoty, lež práve naopak — vedome a zámerne, vyhladzujúc tak stopy spomienok na slovenskú národnú minulosť.

Nuž za takejto situácie nie je ťažko vysvetliť si, že sa zachovalo pomerne málo listov, ktoré Hollý za svojho života písal, a ešte oveľa menej tých, ktoré dostával. Mimoriadnu výnimku tvoria iba dva vzácne okruhy: Hollého listy kanonikovi Jurajovi Palkovičovi a Hollého korešpondencia s Martinom Hamuljakom.

Juraj Palkovič, vysoký cirkevný hodnostár, Hollého profesor na teológii v Trnave a národne uvedomelý kňaz, si starostlivo odkladal Hollého listy jednak preto, že ony mu boli neraz podkladom na kontrolu v súvislosti s vydávaním rukopisov bývalého žiaka a jednak že mal osobitne vrúcny a vedome zámerný vzťah k uchovávaniu hodnôt bernolákovského hnutia, ktorého bol nielen spolutvorcom, ale aj húževnatým kriesiteľom, k čomu sa zrejme pripojilo aj skoré pochopenie, že v prípade Jána Hollého ide o nevšedný zjav pre zachraňované hnutie, ktoré sa nie nadostač ujímalo v daných podmienkach a bolo vystavované náporom nežičlivých i reformačných pohybov. Bolo šťastím, že tento Hollého mecén dosiahol vysokú kanonickú hodnosť, s ktorou súviselo aj to, že po jeho smrti sa jeho literárna pozostalosť automaticky stala súčasťou cirkevného arcibiskupského archívu, v ktorom sa takto zachovali aj Hollého listy. Ináč by im totiž bola hrozila skaza, ktorá stíhala takéto pamiatky na jednotlivých farách.

Martin Hamuljak, hybná organizačná sila bernolákovského hnutia v jeho záverečnej fáze, dostal sa do písomného styku s Jánom Hollým hodne neskôr než Juraj Palkovič, ale zároveň mohol vystriedať Palkoviča v mecénskom vydávaní Hollého diel. Hamuljak tiež patril k tým dosť zriedkavým zjavom slovenských ľudí, ktorý si uvedomoval hodnotu uchovaných korešpondencií národných dejateľov, a hoci ako laik, zostavší v bezženstve a bez potomstva (podobal sa v tomto smere svojim druhom z kňazského stavu), predsa len ako dlhoročný skúsený úradník vo vrcholnej inštitúcii vedel aj právne primerane zabezpečiť nadobudnuté historické hodnoty pred prípadným vyjdením nazmar.

Tieto dva okruhy Hollého korešpondencie sa teda zachovali pomerne v úplnosti a ich význam je aj v tom, že v tejto spojitosti zahrnujú Hollého listy takmer z celého básnikovho tvorivého života: kde sa končí Hollého korešpondencia s Palkovičom (po Palkovičovej smrti r. 1835), približne tam sa začína bohatšie rozvíjať korešpondencia tohto básnika s Martinom Hamuljakom. Ostatná nateraz známa korešpondencia Jána Hollého, ako ju publikujeme v tomto súbore, je už iba zlomkovitá a zachovala sa viac-menej náhodne.

Osobitnú hodnotu vydávanej korešpondencie Jána Hollého vidíme v tom, že jej charakter je poväčšine literárny, pričom, pravdaže, silne prenikajú do nej osobné momenty so všetkými tými mnohorakými trampotami, ktorých osud v prílišnej miere uložil na tohto básnika, takže pod nimi sa napokon až k samej zemi zohli i mohutné plecia tohto mocného záhoráckeho sedliaka. A tak človek, o ktorom sa hovorilo, že v mladom veku poľahky zdvihol prevrhnutý voz s nákladom, iba horko-ťažko vliekol, najmä v poslednom období, vlastnú fúru života, až kým mu celkom neoťažela na kamenistej pôde dobrovodského cintorína.

S tragickými neduhmi Jána Hollého, ktoré napokon úplne obrali tohto básnika o zrak, súvisí aj to, že veľmi mnohé jeho listy sú ťažko čitateľné. Odhliadnuc od tých, ktoré básnik písal pri slabom svetle alebo v náhlosti, keď sa odrazu zjavil posol s vyrátaným časom, treba osobitne spomenúť najmä listy z dobrovodského obdobia, ktoré pre editora neraz predstavujú priam dezolátny prípad na lúštenie. Boli chvíle v básnikovom živote tohto obdobia, keď si pri písaní listov zrejme iba prstami naznačoval okraje listového papiera. Tak sa stávalo, že pero vybočovalo alebo zabiehalo do napísaného alebo nebolo v ňom černidla a zanechávalo na papieri iba náznakovité ryhy po svojom chode. Hoci sme vynaložili naozaj všetko možné úsilie prečítať čo najdôkladnejšie aj takéto listy, predsa len sa nám to všade nepodarilo a napokon sme to museli priznať v komentárovej časti tejto korešpondencie.

Ako sme sa na viacerých miestach v komentároch zmienili, Hollý často písal svoje listy aj tak, že po dopísaní listového papiera pokračoval v písaní na vnútornej strane obálky, alebo popísal vnútorné strany papierových pásov, ktorými potom obopäl zásielku rukopisu alebo korektúr. Dalo nám skutočne veľa námahy, kým sme v nejednom prípade našli tieto súvislosti medzi textami na listových papieroch a ich pokračovaním na vnútorných stranách obálok, prípadne kým sme zistili, ktoré papierové pásy patria spolu. Ako sme si tu počínali a čo sme brali do úvahy, o tom sme sa zmienili v komentároch. Znova musíme otvorene priznať, že nie sme si istí, či naše zaradenia vo všetkých prípadoch sú správne. Treba mať totiž na pamäti, že Hollého listy v Hamuljakovej pozostalosti (hlavne o tie ide v takýchto prípadoch) zachovali sa v rozhádzanom stave, ako to ináč nie je ani predstaviteľné, a tak bolo potrebné takéto „disiecta membra“ skladať dovedna podľa najrozličnejších hľadísk editorovej úspešnejšej alebo menej úspešnej dôvtipnosti.

Listy sme do edície zadeľovali v chronologickom poradí. Pri uplatňovaní tejto zásady sme narážali na mimoriadne ťažkosti v tom, že mnohé listy sú nedatované, iné zas majú neúplný dátum — zväčša v ňom chýba rok — ba vyskytli sa aj listy so zrejme chybným datovaním, zavineným samým pisateľom. Ťažkosti spôsobujú aj rozdielne, neustálené názvy mesiacov, z ktorých nie je vždy jasné, o ktorý mesiac ide. Celú problematiku datovania listov sme sa snažili riešiť prísne podľa zásad textovej kritiky, a kde sme ani po vyčerpaní všetkých možností nedosiahli želateľný výsledok, zaznačili sme to v komentároch. Dátum sme uviedli pri každom liste hneď pod menom adresáta alebo pisateľa listu, a to v hranatej zátvorke. Týmto spôsobom sme sledovali jednak prehľadnosť chronologického zaradenia listov (často je dátum na konci listu) a jednak sme takto stručne vyslovili svoj náhľad napr. o určení mesiaca, ktorého prípadnej problematike sme už nemuseli venovať zvláštnu pozornosť priamo pri pôvodnom dátume listu, pričom išlo aj o úspornosť v rozsahu komentárov. Otázky neúplného, sporného alebo chybného datovania sme riešili vždy v úvodnej poznámke v komentároch k príslušnému listu. Ani tu nevylučujeme možnosť, že sme sa pri určovaní poniektorých dátumov azda pomýlili. Na tieto omyly sa môže časom prísť pri vydaní iných korešpondencií, ktoré nejakým spôsobom budú súvisieť s korešpondenciou Jána Hollého.

Osobitne treba pripomenúť, že niektoré listy nemajú obvyklé zakončenie, sprevádzané podpisom pisateľa; tieto prípady však zodpovedajú pôvodinám: pisateľ nemal času alebo miesta na takéto zakončenie, prípadne nateraz nejestvuje časť, ktorá mohla tvoriť zakončenie k príslušnému listu.

Pri edícii pôvodných textov sme rešpektovali originálnu predlohu a zachádzali sme s ňou čo najšetrnejšie, aby sme nijako zásadne nenarušili jej pôvodné znenie. Ak sme niečo z akéhokoľvek hľadiska do nej vsunuli, takéto interpolácie sme vždy dali do hranatých zátvoriek. No aby sme uľahčili čítanie pôvodiny, urobili sme niektoré úpravy v rámci všeobecne platných transkripčných zásad, pričom sme na jednej strane mali na mysli, že Hollý nebol kodifikátorom, ba ani smerodajným realizátorom pravopisnej a jazykovej normy (najmä nie v korešpondencii, ktorá je písaná z jazykovej a pravopisnej stránky typicky „nedbalo“), a z druhej strany zas nechceli sme pôvodinu nejakým spôsobom unifikovať, aby sme nezotreli jej pôvodný ráz a aby sa najmä postupné strácanie Hollého zrakových schopností z originálu nezotrelo. Ide o takéto úpravy:

1. Upravovali sme písanie veľkých písmen zásadne podľa dnešného úzu, ponechávajúc veľké písmená iba pri titulatúrach, aj to v čo najmenšej miere. Upravovali sme najmä bernolákovské písanie podstatných mien s veľkými písmenami na malé písmená a výnimočne sme ponechali veľké písmená pri tzv. onikaní, ktoré sa v tom čase skoro všeobecne používalo: Oňi, Sami, Jejích, Jich, Jím, Ich, Ím, Ňích. Podobne sme si počínali aj pri prepisovaní pôvodných latinských textov, rešpektujúc, pravdaže, niektoré zvláštnosti latinského pravopisu (veľké písmená v adjektívach, odvodených od mien národov, krajín ap.).

2. Pôvodnú interpunkciu sme v zásade ponechávali, upravovali sme ju však miestami tam, kde si to vyžadovalo zjasnenie zmyslu. Čiarku sme vypúšťali pred zlučovacou spojkou a a bodky sme zavádzali proti pôvodine za radovými číslovkami, najmä v dátumoch.

3. Zásadne sme prepisovali: w — v, g — j, g — g.

4. Podmieňovaciu časticu -li sme dôsledne oddeľovali spojovníkom (v pôvodine sa zväčša píše bez neho): dáľi — dá-ľi, jeli — je-li, nebudemli — nebudem-li, pravdali — pravda-li ap.

5. Snažili sme sa odstraňovať veľmi často používané titly, ktoré sme nahrádzali rozpisom, a to najmä v latinských textoch: 841 — 1841; ai 839 — anni 1839; Dror — director; ARDVrae — Admodum Reverendae Dominationis Vestrae; AdmRdeDne — Admodum reverende domine; DVrae — Dominationis Vestrae; lros — libros; lturae — literaturae; ADiacone — archidiacone; Gralis — generalis; flnis, flnorum — florenis, florenorum; VRectoris — vicerectoris; AWíwodowi — arcivívodovi ap.

6. Predložky a častice sme upravovali podľa dnešného stavu (v pôvodine je nejednotnosť a pritom aj nejasnosť): ktomu — k tomu, stoho — s toho, komubi — komu bi ap.

7. V niektorých prípadoch sme výrazy

a) spájali: Archi Episcope — archiepiscope, Archi Praesul — archipraesul, Archi Dioecesi — archidioecesi, Archi Diaconatu — archidiaconatu, Arci Kapituli — arcikapituli, Wice Archi Diakonow — vicearchiakonov, Arci Biskupa — arcibiskupa, Arci Biskupstwa — arcibiskupstva, mesto Slúžní — mestoslúžní, Arci Diakonowi — arcidiakonovi, na Nebe wzaťím — Nanebevzaťím, na Nebe Wstúpeňá — Nanebevstúpeňá ap.;

b) rozpojovali: Na Dobrégwoďe — Na Dobréj Voďe, Welkegnoci — Velkej noci ap.

8. Najviac úprav sme zaviedli v prípadoch, kde chýbajú mäkčene, pričom sme však boli veľmi opatrní a mäkčene sme dosádzali iba v celkom jasných prípadoch, ako: az — až, ackolwek — ačkolvek, castki — častki, casto — často, Cerwenca — červenca, Ceskí — českí, cirá — čirá, Cižmi — čižmi, dolozilo — doložilo, Dostatecnost — dostatečnost, ešce — ešče, kazdí — každí, Knize — kniže, kňízki — kňížki, konecním — konečním, Kowác — kováč, Krízoch — krížoch, Lapackú — lapačkú, mozem — možem, nemózem — nemóžem, Najdrazší — Najdražší, nez — než, nezli — nežli, nicoho — ničoho, nagponízenegší — najponíženejší, nábozních — nábožních, ocekawam — očekavam, odlúcené — odlúčené, Pesňicki — pesňički, Poboznost — pobožnost, pocul — počul, Pocťe — počťe, pokracowať — pokračovať, poňewac — poňevač, porucam — porúčam, prec — preč, Prícini — príčini, pridrzali — pridržali, Prílezitost — príležitost, rácá — ráčá, rozlicním — rozličním, rozmnozuge — rozmnožuje, Slowencini — slovenčini, slozenú — složenú, swátecné — svátečné, Šcasťí — ščasťí, Sčedroti — ščedroti, téz — též, tlacene — tlačene, Uzitku — užitku, wcil — včil, wcilka — včilka, Welkomozní — Velkomožní, wzdi — vždi, zádnég — žádnéj, zalostní — žalostní, zázracních — zázračních, zbitecné — zbitečné, ze — že, ziw — živ, zlozil — zložil ap. (Ako vidno z uvedených príkladov, ide všetko o nedôslednosti, ktoré sa síce často vyskytujú aj v počiatočných Hollého listoch, no priam sa hmýria v listoch stupňujúcej sa slabosti básnikovho zraku.)

9. Kvantitu pôvodiny sme nenarúšali, hoci by sa azda bolo vyžadovalo poopravovať aspoň najevidentnejšie prípady; no pred takýmito zásahmi nás vystríhalo najmä nebezpečenstvo unifikovanosti textov, čím by sa bola rozhodne zotrela jedna zo základných čŕt Hollého pôvodiny, a to najmä v období strácania sa básnikovho zraku.

10. Autorom podčiarknuté miesta a výrazy sme sádzali polotučné a dva razy podčiarknuté polotučne riedene. Okrem toho sme sami kurzívou alebo polotučne zvýrazňovali jednotlivé hlásky, výrazy a vety, keď sa uvádzajú ako príklady, aby sme tak zvýšili názornosť textov. Radové číslovky, ako 19-ho, 17-ma ap. sme v textoch listov rozpisovali v podobe 19-ho, 17-ma ap., aby sme takto uľahčili sadzbu textu; pôvodné podoby sme ponechali iba v komentároch.

11. Treba pripomenúť, že v pôvodine je neraz ťažko rozlišovať l a ľ, ako aj či sa niektoré častice (najmä bi) píšu dovedna s predchádzajúcim výrazom a či osobitne; tu sme sa správali podľa zásady väčšej pravdepodobnosti.

Spracovaniu komentárovej časti edície sme venovali čo najväčšiu možnú pozornosť. Snažili sme sa vysvetľovať a komentovať všetko, čo sme pokladali za potrebné alebo zaujímavé jednak z hľadiska osvetlenia textu a jednak pre ďalší výskum Hollého života a diela, ako sme to robili vo všetkých svojich doterajších podobných edíciách. Aj keď sme v tomto smere nenašli dôsledných nasledovateľov (takúto prácu možno skutočne označiť za priam úmornú), ba ozvali sa aj ojedinelé hlasy proti rozsahu komentárov, ktorý s tým súvisí, predsa sme zo svojho úsilia nepoľavili, lebo sme presvedčení, že pri toľkej nespracovanosti a neznalosti materiálov k našej minulosti musíme v takýchto pramenných vydaniach priam zanovite žiadať, aby sa ustavične zbierali nové a nové dáta, aby sa upozorňovalo na príslušné ďalšie súvislosti a aby sa dôkladne preverovali aj všeobecne tradované dáta a poznatky, lebo jedine takýmto spôsobom budeme môcť otvárať širšie a hlbšie pohľady na správne obzory. Niekedy sa síce môže niekomu zdať, že sa v komentároch zisťujú zdanlivo malicherné veci alebo sa obracia nezaslúžená pozornosť na drobné postavy a zháňajú sa ešte o nich — často s neúmerným vynakladaním úsilia — životopisné a iné dáta, pritom sa však zabúda, že takýmto, hádam minucióznym výskumom sa medziiným veľmi vážne overuje stupeň objektívnosti predkladaných dokumentov, čo už je istotne nanajvýš dôležitou zložkou vydávaných textov. Alebo azda až príliš veľa síl a času sa vynakladá napr. na zisťovanie pôvodu citátov, a predsa nemožno bez povšimnutia prejsť to, čo vydávaný autor čítal, aký bol okruh jeho literárnych a myšlienkových záujmov ap. A v tomto smere zistení citovaní autori môžu na všeličo upozorniť.

Rovnako trváme aj na precíznom, alebo čo najprecíznejšom prekladaní inojazyčných dokumentov v takýchto edíciách, aj keď naša editorská prax v tomto ohľade sa akosi vyhýba zodpovednosti a pohodlnícky sa uchyľuje k regestom alebo k všelijakým „obsahom“ takýchto dokumentov. Máme nadostač dokladov o tom, že regesty neraz znamenajú celkom jasný útek od problematického čítania originálneho textu a že práve kanálmi regestov často zastrene uniká nejedna otázka, ktorú by si ináč editor nevyhnutne musel vyriešiť, keby podal presný preklad dokumentu.

Konkrétne v súvislosti s korešpondenciou Jána Hollého sa naliehavo hlási otázka prekladania latinských pôvodín do slovenčiny. Nijako netajíme, že sme tu aj my narážali na mimoriadne ťažkosti, najmä keď máme na mysli, že niet podrobnejšieho slovníka pre texty tzv. uhorskej latinčiny, ktorá aj z hľadiska celkovej stredovekej latinčiny má mnoho svojich zvláštností a odchýlok, nespomínajúc už ani „osobitosti“ jednotlivých autorov. A v tejto súvislosti kladieme otvorenú otázku, ktorá markantne podopiera potrebu prekladať latinské texty do slovenčiny: Koľko dnešných bádateľov, a to nielen z mladšej generácie (na ňu sa to zvyčajne aplikuje), vie si náležite poradiť s textami stredovekej latinčiny, nehovoriac už o ich uhorských variáciách?

Na rozdiel od doterajších svojich edícií sme v komentároch ku Korešpondencii Jána Hollého uvádzali pri niektorých priezviskách nielen rok narodenia a smrti, ale aj dni a mesiace; robili sme to v tých prípadoch, kde tieto dáta boli neznáme alebo chybné a podarilo sa nám ich zistiť alebo overiť na základe matrík alebo iných materiálov. Takto sme chceli prispieť doplnkami k súčasne známym bibliografiám v ich životopisných častiach.

Pri dlhšom štúdiu života a diela Jána Hollého sme našli niekoľko dokumentov, vzťahujúcich sa na tohto básnika, ktoré síce nepatria priamo do korešpondencie Jána Hollého, ale predsa ju bližšie osvetľujú; keďže pochádzajú z archívov nie vždy prístupných, a vzhľadom na to, že o Hollom beztak máme len málo takýchto materiálov, pokladali sme za vhodné zaradiť ich ku Korešpondencii Jána Hollého aspoň ako osobitnú prílohovú časť (s. 207 — 228). Je to úradná korešpondencia, nájdená v cirkevných archívoch, ktorá bola doposiaľ zväčša neznáma, takže aj ona môže prispieť k dôkladnejšiemu dokresleniu niektorých čŕt v osobnosti a diele Jána Hollého. Okrem toho sotva by sa našla iná možnosť ju publikovať. Odtlačili sme ju v latinských pôvodinách so slovenskými prekladmi a v komentároch sme sa obmedzili iba na najnevyhnutnejšie poznámky.

Pri zaraďovaní Hollého korešpondencie do tejto edície sme si, pravdaže, všímali aj zachovaných listových obálok. Niekedy bolo evidentné, ktorá obálka sa vzťahuje ku ktorému listu, inokedy sme boli odkázaní zas iba na dohady; no príslušné údaje o nich sme uviedli v komentároch k jednotlivým listom. Pri niekoľkých zachovaných obálkach sme však nijako nevedeli určiť, ku ktorým listom patria, a preto pokladáme za potrebné zmieniť sa o nich na tomto mieste.

V LAMS sú tri listové obálky, na ktorých sú obvyklé adresy Martina Hamuljaka, písané Hollého rukou. Pochádzajú z Hollého dobrovodského obdobia, lebo na ich prednej strane v pravom rohu hore majú označenie: Jókeő (= Dobrá Voda). Na dvoch z nich sú aj známe odtlačky Hollého prsteňa v pečatnom vosku a na tretej je odtlačok nejakého cudzieho prsteňa, pravdepodobne Lackovičovho (odtlačok je nejasný). Možno predpokladať, že v týchto obálkach posielal Hollý Hamuljakovi listy, ktoré sú zaradené aj v tejto edícii, no ťažko by bolo rozhodnúť, v ktorej obálke bol ktorý list. To nie je napokon ani dôležité, stačí teda i toto ich zaregistrovanie.

Zaujímavejšia je však listová obálka, ktorá sa zachovala v ASSV; na jej prednej strane je táto adresa:

Admodum reverendo ac venerabili illustri domino, domino Joanni Holly, Maduniczensium parocho et curato zelantissime merito, Musae Slavonicae poetae laureato et scriptori doctissimo, inprimis colendo, salutem prosperrimam sincerrime praecatur

A na vnútornej strane uzáveru obálky — kde sa zvyčajne píše odosielateľ, lenže znútra — je uvedený odosielateľ:

Venceslaus Pesina parochus Blucsinensis in Marchionatu Moraviae.

(Preklad: „Veľadôstojnému, prevelebnému a slávnemu pánu, pánu Jánovi Hollému, prehorlivému farárovi a dušpastierovi madunickému a zvlášť váženému, vavrínmi ovenčenému básnikovi slovenskej múzy a vysokoučenému spisovateľovi, želá zo srdca blažené zdravie Václav Pešina, blučinský farár, v moravskom markrabstve.“)

List, ktorý bol kedysi v tejto obálke, je nateraz nezvestný. No obálka je svedectvom o písomnom styku moravského kňaza Václava Pešinu s Jánom Hollým. Václav Pešina z Čechorodu (1782 — 1859), český náboženský spisovateľ a organizátor, bol v rokoch 1819 — 1832 farárom v Blučine na Morave a potom sa stal pražským kanonikom. V Prahe redigoval aj Časopis pro katolické duchovenstvo a zaslúžil sa o dostavbu svatovítskeho chrámu. Bude teda treba pátrať aj po týchto stopách, a to tým viac, že by sa azda podarilo bližšie osvetliť spojivá medzi Hollým a moravským klérom, ktorý na tohto slovenského básnika nesporne vplýval. A potrebné bude tiež všímať si vzťahov medzi Vinařickým a Pešinom, lebo obaja mohli byť prostredníkmi medzi českým národným hnutím a Jánom Hollým.

V edícii sme pripojili aj stručný slovník a vysvetlenie skratiek. Pri slovníku nám nešlo azda o slovník Hollého jazyka (raz by ho bolo potrebné tiež urobiť), lež iba o vysvetlenie menej známych alebo neznámych výrazov, ktoré sa aj častejšie vyskytujú v textoch a bolo by neúsporné vysvetľovať ich osobitne v komentároch. Jedine v tomto zmysle treba chápať pripojený slovník. A podobne je to aj s vysvetlením skratiek, ktorých je v textoch pomerne mnoho, niektoré z nich sú síce dosť známe a jasné, ale veľa je medzi nimi aj takých, ktoré si vyžadovali vysvetlenie. A zas to bolo len hľadisko úspornosti v komentároch, že sme tieto skratky zhrnuli súborne.

Pri odovzdávaní tejto práce verejnosti prichodí nám vysloviť vďaku všetkým, čo nám akokoľvek pri nej pomáhali. Viacerých sme už spomenuli aj po mene v komentároch a tam sme im prejavili aj svoju vďačnosť. Tu však na prvom mieste ďakujeme priateľovi doc. dr. A. A. Baníkovi, ktorý sa už dávnejšie chystal vydať Hollého korešpondenciu, potom však od tohto úmyslu upustil a ochotne nám dal k dispozícii aj časť nazbieraných materiálov. Jemu a správcovi SSV Jánovi Pöstényimu patrí zásluha za to, že už pred desaťročiami zhromažďovali vysoko kvalitné fotokópie listov Jána Hollého, o ktoré sme sa mohli bezpečne opierať (nateraz sú v LAMS a ASSV) a nemuseli sme sa obracať do zahraničia za ich originálmi. Úprimnú vďaku vyslovujeme ďalej archivárovi dr. Gyulovi Prokoppovi, ktorý nám s nevšednou ochotou a naozaj vedeckou korektnosťou vychádzal v ústrety pri vyhľadávaní potrebných materiálov v Primaciálnom archíve v Ostrihome a pri ich fotografovaní. Ďakujeme aj pracovníkom Štátnych archívov v Bratislave, Nitre, Bytči, Radvani a Košiciach, ktorí mimo rámca svojich úradných povinností nám pomáhali vyhľadávať najmä potrebné matričné dáta. Rovnakou vďakou sme zaviazaní aj pracovníkom Literárneho archívu Matice slovenskej v Martine, Mestskému archívu v Trnave, ako aj všetkým knižniciam v ČSSR, ktoré nás milo prekvapili svojou úslužnosťou pri zhľadávaní materiálov pre komentáre v tejto edícii. I v zahraničných inštitúciách sme sa stretli s najväčšou ochotou. A napokon ďakujeme aj všetkým jednotlivcom, ktorí v osobnom styku neodmietali svoje cenné rady, keď išlo najmä o spresňovanie komentárov tohto vydania.

Život a dielo Jána Hollého si vyžadujú i zasluhujú ďalší výskum a nové hodnotenie. Pre túto prácu sa nájde azda nejeden podnet aj vo vydávanej korešpondencii. Právom sa môžeme pýšiť, že pomník Jánovi Hollému na dobrovodskom cintoríne je vôbec prvým pomníkom, ktorý Slováci vo svojich dejinách, a to z vlastných prostriedkov, postavili svojmu dejateľovi; je to pomník výsostne dôstojný a jeho tvorcom je aj slovenský sochár. Nechceme ani v najmenšom znižovať túto závažnú skutočnosť otázkou, ktorá sa nám akosi nástojčivo vtiera do pera: Nezakliali sme obraz života a diela Jána Hollého predčasne a natrvalo do studeného a tvrdého dobrovodského kameňa?

Jozef Ambruš

Vysvetlivky skratiek

a. c. — anni currentis (lat. tohto roku)

AEppus — archiepiscopus (lat. arcibiskup)

AMT — Mestský archív v Trnave

AOVT — Archív ostrihomského vikariátu v Trnave

ARD; A. R. D. — admodum reverendus dominus (lat. veľadôstojný pán)

ASSV — Archív Spolku sv. Vojtecha v Trnave

bl. — blahoslavení

b. m. — tohto mesiaca („bežného“ mesiaca)

b. r. — tohto roku („bežného“ roku)

BSE — Boľšaja sovetskaja enciklopedija, Moskva 1949 — 1958

c. k.; c. kr. — cisársko-kráľovský

CM; C. M. — Conventions-Münze (nem. konvenčná mena)

c. r. — caesareo-regius (lat. cisársko-kráľovský)

čas. — časopis

ČČM — Časopis Českého museum (čas.)

d. — dominus (lat. pán)

dd.; dd° — de dato (lat. zo dňa)

DP — Duchovný pastier (čas.)

el. — electus (lat. volený)

f. — farár

f.; fl. — florén (zlatý)

FFUK — Filozofická fakulta univerzity Komenského v Bratislave

f. m. — farár maduňickí

gr. — 1. po grécky, 2. grajciar, groš

HŠ — Historické štúdie SAV

h. t. — huius temporis (lat. toho času — t. č.)

i. — illustrissimus (lat. osvietený)

JČ — Jazykovedný časopis SAV

J. D-ost — Jejích Dústojnost

J. O. — Jeho Osvícenost

J. Velk. — Jejích Velkomožnéj…

KN — Katolícke noviny (čas.)

k. p. — napríklad („ku príkladu“)

kr. — grajciar („krajciar“)

LAMS — Literárny archív Matice slovenskej v Martine

lat. — po latinsky

LF — Listy filologické (čas.)

LL — Literárne listy (čas.)

LVO SSV — Literárno-vedecký odbor Spolku sv. Vojtecha

m. — miesto, namiesto

maď. — po maďarsky

m. m. — minulého mesiaca

mp.; m. p. — manu propria (lat. vlastnou rukou — v. r.)

m. p. — mensis praeteriti (lat. minulého mesiaca — m. m.)

ms.; mscr. — manuscriptum (lat. rukopis)

n. — nasledujúce

Nb. — notabene

nem. — po nemecky

n. l. — nášho letopočtu

NN — Národnie noviny (čas.)

N. p. — Najverňejší práťel

OFM — Ordo fratrum minorum (lat. františkánska rehoľa)

ok. — okolo, približne

os.; osv. — osvietený

p. — pán

par. — parochus (lat. farár)

p. b. — pán biskup

p. dokt. — pán doktor

pl. tit; p. t. — pleno titulo (lat. plným titulom)

pp. — páni

p. p. — pán profesor

P. S. — postskriptum

p. v. — pán velkomožní

rkp. — rukopis

roz. — rozumej! (to jest)

RSN — Riegrův Slovník naučný

ř. — řádný

s. — 1. strana, 2. svatí

s. a. —sincerus amicus (lat. úprimný priateľ)

sig. — signatum (lat. napísané)

sl. — slavni

SL — Slovenská literatúra (čas.)

SN — Slovenské noviny (čas.)

SP — Slovenské pohľady (čas.)

SR — Slovenská reč (čas.)

ss. — svatí (plurál)

sua m. — sua manu (lat. svojou rukou)

SVK — Státní vědecká knihovna

Szinnyei — J. Szinnyei, Magyar írók élete és munkái, Budapešť 1891 — 1914

ŠSÚA — Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave

t. — totiž

t. č. — toho času

t. j. — to jest

UK — Univerzitná knižnica

upr. — úprimní

v. — verš

VAD; VADiakon — vicearchidiakon (lat. dekan)

V. D. — visoko dústojní

V. U. — visoko učení

v. r.; vr. — vlastnou rukou

v. v.; ww — Wiener Währung (nem. viedenská mena)

x.; xr. — grajciarov

zl. — zlatý

zl. str. — „zlatí na stríbre“ (mena)

4 kvart — (formát papiera)

8 oktáv — (formát papiera)

& — etc., atď.; et