ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj drahý!

Zveš ma skúpym na slová; a predsa tejto údajnej skúposti si skoro iba sám príčinou. Sľubovals’ vyceliť svoj predposledný dopis v krátkom čase. I čakal som teda, až vyleješ úplne, čo máš na dne priateľského svojho srdca; dočkal som sa konečne, avšak ledaže to kvaplo na ten kúsok papieru, tak pramálo zdeľuješ; keďže ale i po jednej krupaji už o odlive hovoríš: nuž píšem ja, ako vidíš, skoro za horúca.

Spomínaš akúsi sebakritiku? Áno, keď niet jej kremä a vôkol nás: musí sa nachodiť v nás samých. A preto uver, že sú okamihy v mojom pramizernom živobytí, kde bych všetko, čo zo mňa kedy pošlo, nemilosrdne znivočil, tak ma to rozmrzí, tak ma to rozľúti. Veď, braček, i zo svojej skúsenosti budeš znať: koľký to nemilý rozdiel zavše medzi tým, čo sme chceli a čo sme boli vstave!? I uvažujúc toto, či možné byť bez sebakritiky? Lež nechajme to tak!

S Prahou som natoľko: že Pokorný, ale iba pre svoju Českosl[ovenskú] bibl[iotéku], požiadal ma o hromádku básní. O osobitom dajakom vydaní teda ani snívať. Avšak ešte i vydanie v tamtom podniku je otázočným; lebo Pokorný žiada zväzok básní výpravných, akých ja, ako to i Ty dobre vieš, nemám; nuž ponúknul som mu, čo som podať vstave; či ale to k vydaniu príjme, dodnes sa neosvedčil. A toto je, hľa, stav vecí dnešný.

Medzitým ja zbieram predsa, kde sa čo naskytne na poli rozmrzenej mojej duše, bez ohľadu na to, či to uzrie svetla božieho dakedy, alebo nie.

Zbierku in spe roztriedil som takto:^[60]

a) „Z rodinného krbu“, kam i moja najsrdečnejšia báseň „Mať moja dobrá…“ vradená bude; i ostatné sem primerané a už uverejnené básne nájdu tam umiestnenie; vcelku cyklus bude asi 15 — 20 kusov obsahovať, 8 kusov nových už mám.

b) „Jasenné zvuky“ (zväčša známe, ale prepracovať majúce básne, čo sa až hen pod dojmami budúcej jasene stať má); a

c) „Spevy svobody“, dačo celkom nového; ktorý cyklus bude najobsažnejší, ač zväčša ešte ani v myšlienke nejestvuje.

Kebys’ bol nablízku, z prvého cyklu bych Ti milerád prečítal jedno-druhé a Tvoju mienku vypočul i opravu prijal.

V celom rozvrhu perse po psychologickom spojive ani reči; ale to mi, hľa, tak zrazu napadlo, i cítim v sebe viac vôle a sily, že takto skorej zbierku vyplním. Ba nahliadnul som, že bez akéhokoľvek rozvrhu ťažko by sa mi bolo rozhodnúť, čo všetko do zbierky umiestniť.

Nakoľko, ako vidíš, týmto nadostač zamestnaný som: nemožno, abych i do Orla dačo obstojného popodať mohol, — veď vás tam dosť, pracujte! Lauček — sila nevyčerpateľná!^[61]

Pokorný si sťažoval, že Martinci jeho podnik neveľmi hodlajú podporovať.^[62] Jak to? Teda bez zbierky napr. Bottových básní by sme ešte jednu večnosť mali živoriť?

Sveto čo robí? A Ty? Ty, braček, len naháňaš druhých, ale sám nedbáš o to, čím všetkým si povinný literatúre; už by bol čas, abys’ pomyslel nie na „obrázok“ dajaký, ale na ten prvý román slovenský. No, kedyže ho budeme čítať? Nevymlúvaj sa; od Teba to každý právom očakávať musí.

A tak zbohom!

Tvoj Pavol

V Námestove 12/5 1880