ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Novini pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, 1848, čís. 2 z 12. apríla)

Holubica doňjesla Noachovi konárik olivoví, na znak tej poťešujúcej istoti: že sa už z hroznej potopi ukazuje kus novej zeme, na ktorej sa on buďe muocť pevními nohami postaviť. Aj mi teraz lipovú chvojku naším rodákom prinášame, na znak toho: že i z nášho sveta už tá povodeň tratiť sa počína, v ktorej blaho a šťesťja života ludu bolo zaljato a zakljato; aj drahí lud náš obecní dostaňe pevnú zem pod svoje nohi, abi sa na ňej, ludskími právami vistrojení postaviť, z bjedi o milosrdenstvo ňebeskuo volajúcej sa vimotať a tak novú celkom novú čjastku života i duchovnjeho i ťelesnjeho započať mohou.

Politická strana života nášho ňepatrí síce do okresu naších novín; ale pri takých premenách, ako sa od jedneho mesjaca vo vlasti našej porobili, aňi mi docela mlčať ňemuožeme; veď pre koho že sú tjeto premeni pamätňejšje, ako práve pre lud hospodárski? Či sa ím ňemá ťešiť aj remeselňík, počujúc to: že pri zelenom stole sňemou krajinskích ňebude už hiba zemän pod šablou sedávať, ale že aj sedljak a remeselňík bude mať svojich vislancou na to pozorujúcich: abi sa tam „nič o nás bez nás“ ňeustanovilo?

A predca pri tíchto tak pekních víhladoch dáki ňepokoj - ako sme to zkúsili a každí deň zkusujeme - misel obecnjeho ludu zaujíma, a to najme preto, že ňemajúc príležitosťi o tíchto premenách z časopisou dokonále sa poučiť, jeden tak, druhí tak o ňích hovorí; mnohí práve tomu aňi veriť ňechcejú: žebi sedljak slovenskí v skutku bez pánštini mohou biť živí na sveťe, a to sa nazdávajú, že je všetko, čo sa ím rozpráva, len červíčok na uďici, abi sa vjacej pstruhou tím dostalo, ktorí dosjal privilegírovanú kapsu nosili, do ktorej lud náš robotovau.

Ale tomu ňje je tak; lud náš od budúcnosti len všetko dobruo bude muocť očakávať, ak sám seba ňeopustí. Na dosvedčeňja toho, na uspokojeňja tích rodákou, ktorí ešťe ňeveďja rozsúdiť: čo sa to s námi robí? dakolko slov prerečjeme.

Uhorská naša krajina už od starodávna mala svoju vlastnú tak rečenú konštitúciu, alebo po slovenskí: ústavu krajinskú, podla ktorej moc dávaňja zákoni bola zložená, ňje len v rukách panovňíka a jeho uradňíkou, ale aj v rukách národa; len že tento národ zo samích tak rečeních zemänou pozostávau. Sedljak a mešťan pri dávaňí zákonou hlasu ňemau žjadneho; a predca všetka ťarcha či verejních prác, či verejnjeho platu (porcie) na ňom samom ležala; slovom: lud mau povinnosťí mnoho a práva málo; kdo ale chce mať len samuo právo bez povinnosťí, ten je násilňík (despota), kdo má povinnosťi bez práva, ten je otrok. Aj drevenuo sedlo časom na chrbťe koňíka, čo veľkú ťarchu vláči, zodrať sa musí; tak to bolo aj s našou bívalou konštitúciou; ona už ňemohla potrebám času a terajšej vzďelanosti ludskej za dosť urobiť; ona sa musela tak ponaprávať: abi potrebná rovnováha medzi právami a povinnosťmi všetkích obivaťelou krajini, a to síce na zákoňe ňestrannej spravedlnosťi bola uvedená. Všetki teda premeni, od sňemu krajinskjeho k ustanoveňú tej rovnováhi, s privoleňím královskím uveďenje, dajú sa tímto asi porjadkom visloviť.

1. Uhorská naša krajina dostala svoje vlastnuo zodpovednuo ministerium, t. j. radu, z dakolko najšlechetňejších mužou složenú, z ktorích každi túto alebo druhú stránku verejnjeho života nášho buďe spravovať. Tak na pr. aj hospodárstvo a prjemisel buďe mať svojho vlastnjeho ministra; on buďe všetko to, čo k rozvinuťú hospodárstva a prjemislu za potrebnuo uzná, sňemu krajinskjemu, každí rok v Pešťi sa držať majúcemu predkladať, abi sa to zákonom krajinskím potvrdilo, a do života uvjedlo. Každí minister buďe musjeť za svoju náradu, a za svoje skutki sňemu odpovedať; akbi dačo ustanoviu, čobi ku škoďe vlasťi slúžilo, vezme sa do pravoti. — Keď ale títo najvišší mužovja vlasťi našej zo všetkjeho prísnu odpoveď krajiňe dať musejú: to samuo od sebä vikvitá, že sebevola všetkích malích aj velkích páňikou či pri stolici, či pri mesťe, počnúc od pána hajdúcha až po Vicíšpána prestať musí. Vrchnosť každá buďe mať, ako dosjal, svoje právo a svoju moc, ale za dobruo alebo za zluo užívaňja svojej moci odpovedať musí. Ku tejto odpovedi, čobi uradňík aj mohou ujsť oku viššej vrchnosťi, má právo každí stotoční človek, cestou slobodnej tlače vístupňíka povolávať, a koho v terajšom sveťe verejná mienka statočních luďí odsúďi, ten je na celí život ubití.

2. Obecnje ťarchi všetci obivaťelja budú rovno znášať; každí buďe podla majetku svojho, vjac alebo meňej, platiť k obecním potrebám. Dosjal hiba sedljak a mešťan porciu plaťili; oňi si mohli do mechúra nakukávať, kolko šupákov z ňeho do roka na verejnje poplatki vidajú? ale to sa ňikdá ňedozveďeli: nač sa tjeto šupáki potrebujú? Ako sa to s timito mozolámi nášho ludu hospodárilo, to všetci vjeme; hňeď tu, hňeď tam sa písalo, že perceptori ťisíce a ťisíce verejních peňazí potrovili. Teraz ale budú sa verejnje počti musjeť pred krajinou zkladať, abi sa preukázalo: na čo sa verejnje peňjaze vidávajú?

3. Pred právom budú všetci obivaťelja rovňí; súdi sa budú verejno držať, abi sa každí o behu pravoti a spravedlnosti súdnej stolice mohou presvedčiť. Dosjal, keď Abraham počau pravotu i jej konca hiba 12 sinou Jákobovích v treťom pokoleňí dožilo, a i tá stránka čo pravotu vihrala, običajno o všetku majetnosť prišla, ktorú advokáti do svojej kapse dostali. — Úplná teda rovnota všetkích obivaťelou vlasti našej pred právom zákonňe je vislovená. Čo sa dostáva jednotlivím osobám: to sa musí dostať ešťe večmi aj mravním osobám, to sa musí dostať celjemu národu. Preto aj silno veríme, ba ňje len veríme, ale očakávať a všetkím zákonním spuosobom požadovať buďeme: abi nás ňikdo vjac vo vlasťi našej aňi cudzinci, aňi željarmi ňeprezívau. Mi chceme statočne a svedomiťe nosiť všetki verejnje ťarchi; preto buďeme žjadať, abi sa nám aj svedomiťe práva naše prisluhovali.

4. Vojsko sa buďe viberať ako predtím; ale k ňemu sa pripojí tak rečená Nacionálgarda, alebo po slovenskí: stráž národňja, do ktorej sa každí statoční muž bez rozďjelu stavu, obchodu a remesla, zbroj nosiť mohúci, postaví, pod officjermi od samej stráže voleními. Povinnosť národňej stráže buďe: pokoj domáci sdržovať, a takím neporiadkom v mesťe alebo v osaďe, ktorje bi sa dobrím slovom vrchnosťi, alebo druhím zákonním spuosobom prekaziť ňedali, mocou zbroje odolať! — Dajže Bože! abi toho potreba ňikdá ňenastala!

5. Robota na pánskom a dežma na veki prestaňe. Táto strana dosavádneho urbára všetek dobrobit ťelesní ludu nášho podkopávala; buďe chvála Bohu! a vďaka dobrjemu královi so stavi krajinskími, po ňej; a to nášmu ludu najlepšje buďe na nohi pomáhať, ak on sám buďe sa chcjeť pracovitosťou, mjernosťou a lepším spuosobom hospodáreňja na nohi postaviť.

Ňech že sa teda ňikdo ňenazdáva: že teraz dáko milosťivuo leto prišlo pre všetkích leňochou, ňeporjadňikou, ožranou a sprostákou; oj ňje, rodáci! tímto sa ňikde a ňikdá ňemuože dobre vodiť; požehnaňja božje hiba rozumnej príčinlivosťi a porjadnemu životu sa dostáva. — Ak bou kedi, teraz je istotňe k tomu čas, abi lud náš zhoďiu zo sebä všetkú tú hnusotu či ducha, či ťela, ktorú mu spolukrajaňja naší, a v mnohom ňje bez príčini, na oči hádzali. Buďe už aj Slovák seďeť na svojom a v svojom, pod ochranou práva; ale ňech že teda seďí ako človek rozumní, mjerní, čistotní a pracovití.

Preto sa naším slovom aj mi obracáme nadovšetko ku velebnjemu duchovenstvu a vlídnemu učiťelstvu ludu nášho, s tou prosbou: abi žjadnej práce, žjadnej obeťe ňelutovali, ktorábi ludu nášmu k osveťe duchovnej, a ku mravnej vzďelanosti dopomohla. Dobrí král a stavi krajinskje urobili to, čo urobiť mali; urobme teda aj mi to, čo urobiť máme, abi sa lud náš, ako hodní sin tohoto znovuzroďeňja krajini, pred svetom ukázať mohou. Aj tjeto naše novini, ak boli kedi na čase, veru sú teraz na čase; teraz musíme ukázať ludu nášmu: ako má lepšie hospodáriť či na roli, ktorej on je zemskím pánom, či v remesle, či v ktorejkolvek čjastke domáceho života. Preto úctivo prosíme celuo velebn. duchovenstvo a vlídno učitelstvo na Slovensku: ňech to vikonajú v obci svojej: abi sa tejto naše novini z obecnej kasse držali. Veď vjeme, že sa často na obecnom dome za jeden večer pri skleňici vjac prehajdákalo a premárňilo, ako čo naše novini za celí rok stoja. Nuž a kebi aj tá skleňica na dome obecnom tak biť musela, ako tam biť ňemusí, či bi už ňebolo rozumňejšje pri ňej dačo dobrjeho čítať, ako búchať do sveta reči hnusnje? „Ňech si sama obec v tom porjadok urobí“ povje dakdo; ako že si urobí, keď azdaj aňi to ňevje: že hospodársko-remeselňícke novini vichádzajú; a čobi aj to veďela, predca ňevje, ako si ich má obstarať? Darmo je, náš lud opusťení ešťe velmi potrebuje toho veďeňja svojho duchovenstva a učiťelstva; kďe sa ono od ludu v ohlade tomto odťahuje: tam on pri všetkej ťelesnej sloboďe otrokom buďe svojich starích hrjechou: ňevedomosťi, ňeporjadku, pijatiki a poveri; on buďe lud bjední.

Ale sa na ostatok obracáme aj ku všetkím pocťivím cechom slovenskím s tou prosbou: abi nasledovali dobrí príklad pocťivjeho cechu kováčsko-kolársko-mäsjarskeho v Pukanci, ktorí sotva že sme naše novini ohlásili, hneď samí prví zo všetkích, z cechovej kassi na ňe sa predplaťili. Aj tu všetko záleží na pánoch cechmajstroch; ťisíce a ťisíce remeselňíkou žijú na Slovensku, ktorí o tom ňeveďja, že majú remeselňícke novini, a ktorí bi istotňe proti tomu ňič ňemali, kebi sa ím s ťažkími cínovími konvámi na víno, aj tjeto novini pri schuodske cechovej na stole položili. Novje časi žijeme, rodáci! nože sa teda híbajme s novími porjadki, ku novjemu životu; aj mi chceme a buďeme tímto časopisom naším svedomiťe ku tomuto novjemu životu dopomáhať, ňech nám len všetci rodomilovja ruki svoje podajú, a z božej pomoci preukážeme to: že i náš slabí hlas nebuďe hlas volajúceho na púšti.