ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Myšlienka družstevná, ubierajúca sa svetom niekoľkými cestami, bola jednou ideou 19. storočia, ktorá ľudstvu, a zvlášť jeho chudobnejším vrstvám, najviac osohu priniesla a prináša dosiaľ. Skromná vo svojich počiatkoch, časom nabýva na sile a preniká do všetkých štátov. V rôznych krajoch rôzne býva chápaná a uskutočňovaná, ale vždy vyúsťuje za jedným cieľom: povzniesť ľudstvu mravne, hmotne a sociálne. Podáva ruku každému, v prvom rade tým najslabším a dvíha ich k vyšším métam. Neraz jej príde potýkať sa s odporcami, podstupuje boje, ale nakoniec vždy víťazí i proti protivníkom zdanlive mocnejším. A keď rôzne iné ideály slabnú, keď ich mraky zacloňujú, družstevná myšlienka stáva sa vždy ligotavejšou, jasnejšou, vítanejšou, lebo vedie z trasovísk hospodárskych a sociálnych ľudstvo do dôb šťastnejších, blaženejších, spokojnejších. Družstevníctvo čoraz stáva sa významnejším v národnom hospodárstve a po druhej svetovej vojne nielen že mu pribudne na šírke a význame v každom štáte, ale vzrastie i na dôležitosti pri vzťahoch medzinárodných.

Keď v západných štátoch Europy družstevná ideologia buduje si prvé svoje pevnôstky, len niekoľko dní po založení dnes po celom svete známeho potravného družstva, nazvaného pozdejšie „Spolok poctivých priekopníkov“ v Rochdale (činnosť zahájilo 21. decembra 1844), keď ešte nikde nebolo svojpomocných družstiev peňažných, v tom čase vznikajú na Slovensku prvé svojpomocné družstvá úverné.

Prvé slovenské družstevné hnutie vyvolal Samuel Jurkovič, učiteľ v Sobotišti, založením Hospodárskeho družstva 9. februára 1845. V stanovách, ktoré sa zachovaly o určení spolku, čítame: „Spolek Gazdovski je tovarišstvo dobrovolné některích zdejšich Obivatelov, … aby sa majetnost, gazdovstvo, remeslá a vůbec lepší stav gazdovskí napomoci mohel“. Členstvo bolo dobrovoľné, pozostávajúce z drobných remeselníkov a roľníkov. Stanovy zabezpečovaly družstvu samosprávu, bolo neodvislé a pracovalo len s vkladmi splácanými členmi v malých čiastkach týždenne. Pôžičky dávalo na dlžobné úpisy pri 6 % úrokoch. Činovníci družstva ručili vkladateľom a veriteľom neobmedzene. Príkladu sobotišťského nasledujú viaceré mestečká a dediny.^[1] Revolúcie v r. 1848 / 49 zapríčinily zánik niektorých z nich, iné prežijú roky na ktoré boly určené a rozídu sa, niekoľké však len zastavily činnosť, čakajúc na príhodnejšiu dobu. Po nepokojných válečných rokoch totiž, na celú Monarchiu rakúsko-uhorskú zaľahol centralizmus s bezohľadným absolutistickým režimom, ubíjajúci každé snahy po spolčovaní a voľné prejavovanie myšlienok, zvlášť politických. Akonáhle však režim tento pod vnútorným i zahraničným vplyvom a tlakom slábne, oživuje znova na Slovensku ruch spolčovania. — Nové hnutie družstevné rodí sa pôsobením hlavne D. G. Licharda.

Lichard skončil ev. a. v. teologiu (1837), bol za krátko dedinským farárom (1837 — 1838), potom profesorom na lyceu v Banskej Štiavnici, kde vyučoval matematiku a prírodné vedy (1838 — 1844), po šiestich rokoch stáva sa farárom v Skalici na západnom Slovensku (1844 — 1847). Pre pľúcnu slabosť oddáva r. 1847 svoj cirkevný úrad svojmu mladšiemu bratovi a venuje sa úplne povolaniu publicistickému. Píše a vydáva kalendáre, časopisy, knihy, je ich redaktorom, korektorom a administrátorom zároveň. Napísal vyše 5 000 článkov, úvah, väčších-menších zpráv, niekoľko knižiek, kalendárov a viaceré brožúry, sledujúc všade praktický smysel. Jeho kalendár „Domová pokladnica“, výborne sostavený a ilustrovaný (vyšiel na r. 1847 — 51 a 1863 - 4), je ešte aj dnes obdivovaný. Lichardove kalendáre v istom období boly jedinou slovenskou knihou, čo sa dostávalo do rúk čitateľov. V tom čase vydával za krátky čas tiež „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“ (1848) a po ich zániku, tiež len krátko, v dobe najpálčivejšej „Slovenský pozorník“, politický časopis (1849). Svojím spisovateľským nadaním upozornil na seba viedenskú vládu, pozvala ho do Viedne za redaktora novozaložených „Slovenských novín“ (1849 — 1861), zmenených r. 1852 na úradný časopis, určený pre všetkých Slovanov monarchie. Okrem úradných zpráv i tu nezabúda na pálčivé hospodárske otázky Slovenska. — Začiatkom r. 1862 vracia sa Lichard na Slovensko — po zániku Slovenských novín, — a usadí sa natrvalo v Skalici, aby odtiaľto horlive rozsieval semä hospodárskeho pokroku a družstevníctva.

Lichard smýšľal o všetkom reálne už od svojej mladosti. Nedával sa zachvátiť náhlym vzbĺknutím, aké obyčajne zaniká bez trvalých výsledkov. Po celý život slúžil národu programove. Politické skúsenosti Lichardove, — keď videl, že oddanosť a obetavosť národa za rakúskeho cisára zle bola odmenená, — primäly ho neprestajne hlásať, že ak ľud slovenský chce sa povzniesť kultúrne, hmotne a sociálne, nemá sa spoliehať na nikoho, ale vlastným podnikaním, svojpomocou musí sa usilovať zlepšiť si pomery svoje. Heslom jeho bolo: národu je treba vzdelávať sa v školách i sebavzdelávaním, pracovať a sporiť. Učil odborné vzdelanie úzko spojovať s prácou povolania každého jednotlivca, všetko čo sa vykonáva neodborne, nemôže byť hodnotné, nemôže napomáhať blahobyt jedincov a tým i celku. Týmto smerom redigoval a písal všetky svoje vydania. Pero ovláda majstrovsky, jeho sloh bol natoľko pôsobivý, presvedčujúci a srozumiteľný i pre ľudí neškolených, že Jozef M. Hurban pochválil ho verejne: národne písať, my všetci musíme sa ísť učiť od Licharda. Ján Kalinčák z tešínskeho vyhnanstva napísal, že Lichard zaslúžil by si od národa zlaté pero. Bol dobrým kazateľom a rečníkom, cudzie slová obchádzal, fráz nemiloval, reč budoval si vecne, logicky. Podobne i písal. Bol viac praktikom než teoretikom. Ako človek vynikal triezlivosťou, charakterom.

R. 1851 Lichard spolu s Jánom Kollárom, Dr. Karolom Kuzmánym, Jonášom Záborským a továrnikom Štefkom, podali žiadosť vláde viedenskej, aby smeli sbierať členov a príspevky pre literárny spolok „Slovenskú maticu“. Vláda si síce od nich vyžiadala stanovy spolkové, ale Maticu nepovolila. Často písaval o význame školstva, domáhal sa náprav v národnom školstve a dožadoval sa škôl odborných pre Slovákov. Bol zakladajúcim členom slovenského gymnázia v Revúci, s príspevkom 100 zl. a zakladajúcim členom Matice.

Roľnícke a remeselnícke vrstvy národa boly veľmi zanedbané, chudobné a zaostalé. Nemaly možnosti nadobudnúť si v školách alebo aspoň na kurzoch potrebné teoretické a praktické vzdelanie odborné. Preto sústreďuje Lichard svoje úsilie na to, aby remeselníkovi a roľníkovi poskytol zvlášť jeho dvojtýždenník „Obzor“ (1863 — 1882),^[2] spolu s jeho kalendármi, čo najviac praktických návodov a rád. Po tejto stránke časopis uvedený môže slúžiť dosiaľ za vzor. Okrem toho hlása im podnikanie, organizovanie, svojpomoc, družstevníctvo, odporúča im zakladať po mestách i dedinách úverné a potravné družstvá a soskupovať sa okolo nich, aby ich pomocou podložili si lepšie svoju existenciu, svoju hospodársku prácu. Ale s radosťou vítal každý iný hospodársky podnik, čo len trocha vynikajúci zo všednosti a všeobecnosti.

Obzor nemal mnoho predplatiteľov medzi remeselníkmi a ešte menej medzi roľníkmi. Tieto vrstvy národa ešte neboly naučené časopisy predplácať a knihy kupovať, ačkoľvek ich rady čítaly. Čiastočne vina toho spočívala i vo všeobecne chatrných majetkových pomeroch a nepatrných možnostiach zárobkov a že školská výchova neviedla ich k tomu. Časopis si predplácali hlavne národne uvedomelí kňazi, učitelia a iní učení ľudia, ktorí časopis dávali kolovať medzi rozumnejšími remeselníkmi a roľníkmi, alebo ich svolávali na schôdzky a tam im prečitovali obsah novín; prípadne časopis čítal sa v tzv. nedeľných školách, usporiadaných pre dospelých.

Od r. 1852 Lichard propaguje mestské a dedinské úverné družstevníctvo^[3] a pokračuje v tomto i v „Obzore“ a v „Slovenských kalendároch“. V Uhorsku vyšiel r. 1840 zákon o účastinných spolkoch a na jeho podklade sa začaly zakladať účastinné peňažné ústavy, nazývané bankami, ale zväčša sporiteľňami. Neslobodno uhorské sporiteľne srovnávať so západoeurópskymi sporiteľňami obecnými, lebo také v Uhorsku nikdy sa neudomácnily. Pre účastinné peňažné ústavy zákon predpisoval 30.000 zl. akciovej istiny; sosbierať taký veľký obnos v tej dobe Slováci nemohli sa ešte podujať.^[4] To bola príčina, že v rokoch 40-ich zakladajú sa po Slovensku Jurkovičovské „Hospodárske spolky“ s nepatrnými týždennými vkladmi a pozdejšie Lichard tiež sa ujíma družstevnej myšlienky, nakoľko družstvá úverné nevyžadovaly také veľké istiny a zároveň sledovaly i mravné a výchovné účely. Odporúča zakladať na družstevnom podklade „malé sporiteľnice“, aké v Nemecku pod menom „Vorschussverein“ v tej dobe šíril Schulze-Delitzsch od r. 1850 a aké rýchle šírily sa už po Čechách. Pravda, stanovy bolo treba prispôsobiť slovenským pomerom, cudzie vzory verne napodobovať nevyhovovalo.

Lichard prvý v slovenskej literatúre zmieňuje sa o rochdalskom potravnom družstve, o „Spolku poctivých priekopníkov“.^[5]

Od prvých Lichardových článkov družstevných však uplynulo niekoľko rokov, kým sa rozprúdil nový družstevný ruch, aby už nikdy nezanikol. Vyžiadalo si to ešte viacerých podobných článkov, prišlo uverejniť stanovy rôznych družstiev stávajúcich.

Popri Lichardovi propagujú zakladanie úverných družstiev brožúrkami Ján Francisci, bývalý hl. župan Liptova,^[6] Ján N. Bobula, staviteľ^[7] a Rudolf Homo1a, gymn. profesor.^[8] Už pred nimi uverejnil Viliam Paulíny-Tóth Zschokkeho „Zlatnici“ podobnú dlhšiu rozprávku o založení dedinského úverného družstva, ktoré podporuje pôžičkami budovanie účelne stavaných a opravovaných domov dedinských,^[9] Paulíny-Tóth v dlhších úvahách uverejnených r. 1870 s nadpisom Listy ku slovenskému Tomášovi, v VII. liste píše o potrebe spolčovania, v XVII. liste o „výťažných spolkoch“, Vzájomných pomocniciach, spolkových sypárňach, v XVIII. liste o sporitelniach a spolkoch „kupujúcich pozemky“.^[10] Jozef Boor, pravotár v Komárne, počas volieb do snemu, rozširuje r. 1869 vo vrbovskom volebnom okrese leták: „O sporniciach čili bankách pre ľud“.^[11] Lichard vo svojom časopise „Obzore“ uverejnil stanovy viacerých rôznych družstiev a spolkových obilníc,^[12] a v ročníku 1875 a 1876, vo viacerých článkoch, rozpisuje sa o novom obchodnom zákone z r. 1875, vysvetľujúc jeho vzťah k Pomocniciam. Tomu istému predmetu venuje pozornosť i znamenitý slovenský právnik Pavel Mudroň, na viaceré pokračovanie.^[13] V Skalici vyšla znova Zschokkeho „Zlatnica“ r. 1870.

Mikuláš Št. Ferienčík propaguje zase potravné družstevníctvo vo svojom ľudovom časopise „Národní hlásnik“.^[14] Lichard sa tiež ešte vracia k tomu námetu.^[15]

Pod vplyvom tejto propagandy začaly sa zakladať po slovenských mestečkách a dedinách úverné družstvá s ručením obmedzeným, ktoré prijímaly týždenne alebo mesačne malé vklady („členské vložky“), tvoriace vlastne podiely členov, splácané v čiastkach a pri miernych úrokoch požičiavaly ich hlavne na dlžobné úpisy a tiež na zmenky. Pomenovali ich „Vzájomné pomocnice“ alebo „Pomocné pokladnice“. Prvá taká slovenská Pomocnica vznikla r. 1861 v Lipt. Sv. Mikuláši, potom až r. 1867 v Revúci, táto z podnetu profesorov tamojšieho slovenského gymnázia.^[16] Za nimi nasledujú ďalšie. Súčasne ožilo niekoľko „hospodárskych spolkov“ (Mošovce, Brezová, Myjava, snáď i Blatnica), založených ešte v 40-ich rokoch, ktoré si stanovy i firmu prispôsobily stanovám Pomocníc.

Pešťbudínske vedomosti už r. 1863 uverejnily verejnú žiadosť na „Sl. kr. mesto Uhorská Skalica“, v ktorom medziiným vyslovuje sa potreba rozsiahle neužitočné plochy mesta vysádzať ovocnými stromami a založiť „výpožičnú kassu“.^[17] Lichard od r. 1867 zakladá v Skalici Pomocnú pokladnicu, ale trvalo dlho, kým myšlienke vedel získať tamejšie meštianstvo. Až r. 1870 predkladá jej stanovy na schválenie.^[18] Spravoval ju starostlive až do svojej smrti.

Ján Francisci svolal r. 1870 sjazd založených už slovenských Pomocníc do Turč. Sv. Martina na 23. augusta. — Porada sa usniesla založiť spoločnú poradnú kanceláriu a za jej správcu vyvolila Francisciho. Ale pričlenené družstvá ešte nepochopily význam takej organizácie, v dôsledku čoho kancelária skoro zanikla.

R. 1876 v Uhorsku do života uvedený bol nový obchodný zákon z r. 1875, vzťahujúci sa i na družstvá. Všetky družstvá musely si svoje stanovy prispôsobiť novým zákonným predpisom. Bol to prvý zákon o družstvách (v Rakúskych zemiach platil podobný od r. 1873). Nie všetky Pomocnice vedely splniť tieto predpisy, preto čiastočne sa rozišly, čiastočne zmenily sa na akciové spolky, poneváč týchto administratíva i agenda bola hybnejšia, a zčiastky vytrvaly až podnes. Hlavnou ujmou Pomocníc bolo, že úrady niekedy im zakazovaly prijímať „mimoriadne vklady“, totiž, krem „riadnych vkladov“, t. j. členských vkladov vplácaných v malých čiastkach, zastupujúcich podiely. Inokedy síce úrady schválily prijímanie „vkladov mimoriadnych“, ale obmedzovaly ich určitou výškou v pomere k riadnym vkladom a krem toho, každý taký vklad musel byť podložený dlžobným úpisom družstva. To nielen že sťažovalo získavať dostatočne veľké prostriedky na poskytovanie potrebných pôžičiek, ale prekážalo družstvu v administratíve a tiež tie vklady zdražovalo, lebo výlohy s tým spojené (blankety, kolky) hradilo družstvo. Banky také obmedzenia nemaly a mohly zo získaných vkladov ľahšie poskytovať úvery, hoci drahšie. To zapríčinilo často živorenie Pomocníc, znechutenie správ a rozchod, zvlášť keď si niekedy ani neveľkú réžiu kryť nemohly. Niektoré Pomocnice nenašly primerane vedúce osobnosti, iné zase sťažovaly si na prílišné odanenie. Prosperovaly len družstvá s početným členstvom, v ktorých bol rýchlejší vzrast riadnych vkladov a kde bol súci vedúci činovník. Zo slovenských Pomocníc významnejšiu činnosť rozvinuly v nasledovných obciach: Revúca, Tisovec, Žilina, Skalica, Stará Turá, Kláštor p. Znievom, Dolný Kubín, Lipt. Sv. Mikuláš atď.

R. 1875 bolo slovenských Pomocníc do 60;^[19] potom ich počet začal klesať. Krem uvedeného k ochablosti družstevného podnikania prispel aj zvýšený politický útlak maďarskej vlády, ktorá v rokoch 1874 — 75 zavrela tri slovenské gymnáziá, Slovákmi založené a udržiavané,^[20] umlčala tiež jediný osvetový spolok „Maticu slovenskú“ a jej majetok zkonfiškovala. Vládne atrocity pri voľbách poslaneckých proti slovenským kandidátom a voličom, znemožňovaly zastúpenie Slovákov v parlamente. Malo to za následok všeobecnú rezignovanosť, kým zase neožily nádeje v lepšiu budúcnosť a kým nenastala čulejšia a úspešnejšia činnosť na poli hospodárskom, kultúrnom a tiež družstevnom.

Daniel G. Lichard získal si veľké zásluhy o oživenie a rozšírenie družstevnej myšlienky na Slovensku a preto sa naň nezabúda. Ing. Štefan Janšák napísal o ňom objemnejší spis.^[21] Stručnejší životopis Lichardov uverejnil Karol Kobliha.^[22]

Ústredné družstvo už pred rokami zriadilo spolu s pričlenenými úvernými družstvami „Lichardov fond“ (stav k 31. XII. 1942 Ks 874.000.—), na podporu štúdií družstevníctva, na šírenie a prehlbovanie družstevnej myšlienky a na odmeny družstevných spisovateľov.

Na pamiatku 130 rokov od narodenia a 60 rokov od smrti Lichardovej, dňa 22. novembra 1942 v Skalici usporiadaly miestne organizácie, spolky a školy, spolu s Ústredným družstvom, pietnu akadémiu a miestna ev. a. v. cirkev zasvätila pamiatku naň nad jeho hrobom.^[23] Cirkev založila Archív Lichardov, kde sa sbiera listinný materiál, tlačivá a rôzne pamiatky, súvisiace s Lichardom. — Pri novej evanjelíckej veži vybudovaný podstavec čaká na sochu Lichardovú…

D. G. Lichard narodil sa 19. januára^[24] r. 1812 v Slovenskej Ľupči, zomrel 17. novembra 1882 v Skalici.

Fedor Houdek