ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitá, neónovo bledomodrá hlavná Gottwaldova ulica je pustá, z korún agátov pri ceste sa ozýva to divoké, radostné a nadšené ranné čvirikanie vrabcov, nebo nad strechou bývalých honvédskych kasární je bledoružové, na opačnej strane nad Kalváriou ešte tmavo sivé, s niekoľkými slabo blikajúcimi hviezdami, ktoré ako keby sa tu boli pozabudli, a vzadu za Priorom je obloha fialová, je štvrť na štyri, štvrtok.

Začína sa pamätný deň manželov Horváthovcov, hercov nášho emeldé, deň zlý, osudový, deň omyl, deň, počas ktorého budú ideály a sny o famóznej hereckej kariére či o šťastí na istý čas hlboko pochované. Z vchodu vinárne sa v žltom svetle, čo sa derie z podzemia, vynorili siluety dvoch mužov, medzi ktorými sa elegantne, ale celkom bez vlády potáca krehká ženská postava Evy Juhásovej, zľava ju podopiera Hanzi Krupa, sprava jej manžel Mišo Horváth. Po niekoľkých metroch už dáma kráča sama a vidno, že ju to teší, Hanzi je spokojný, že samu podarilo vyprevadiť aj týchto posledných hostí, bola to náročná noc, ale vyplatilo sa to, slušný kšeft, aj sa dosť vypilo a na prasati zarobil tisícku čistého, dobrý kunčafti, títo umelci, lúči sa s Mišom, vtom Eva poskočí, čosi vykríkne, roztiahne ruky, zakloní hlavu, zvýskne, zakrepčí a šťastne sa rozosmeje.

Nemajme jej to za zlé, už sa naozaj a takto, sama za seba, dlho smiať nebude, ak áno, tak iba na javisku, keď sa bude ako zamilované žieňa šťastne smiať na toho zbesneného murína Othella, obdivne a koketne, ako Nina Zariečna bude svojím smiechom znepokojovať Trigorina, alebo ako trestuhodne láskou vo svojich triednych postojoch zneistená revolucionárka Mariutka sa bude nežne usmievať na toho prekliateho bielogvardejca.

Ale herecký smiech, ten zákerne lživý inštrument, čo po ňom bolia lícne svaly, ten ju ani nepoteší, ani neuspokojí, ani nenaplní pocitom šťastia, a dlhé týždne ani neposilní, ten herecký smiech, daný autorom alebo režisérom, keď sa musíte každý večer smiať za niekoho iného a presne na tomto mieste a len toľko, koľko treba, a skončiť včas, lebo Othello už povedal to slovo, šlágvort, na ktoré musíte reagovať, a nervózny Rudi Grauss už na Desdemonu gáni a čaká, až sa tá bláznivá baba konečne dochichoce, tak takýto smiech len vyčerpáva a ubíja. Nivočí.

Teraz o trištvrte na štyri, vo štvrtok devätnásteho mája sa na pustej hlavnej ulici v narastajúcom bledomodrom svetle smeje herečka Eva Juhásová sama za seba, ale takto sa bude už smiať iba krátko, po chvíli už bude musieť prestať, lebo sa jej začne štikútať. Niet väčšej hereckej katastrofy a Eva zápasila s touto strašnou situáciou už na škole, na absolventskom predstavení Skleneného zverinca sa jej stalo, že pri srdcervúcom monológu hlavnej hrdinky, invalidnej Laury, v ktorom si ťažká na tento svet a na svoj osud, sa jej uprostred dramatickej pauzy hlasno začkalo a obecenstvo vybuchlo v spontánny smiech. Spomínate?

Teraz je to ale inak, čká sa jej po preflámovanej noci, aj keď aj to je pravda, že ju prespala na dámskom véce na kolenách s hlavou v toaletnej mise, ale čká sa jej slobodne a smejú sa s Matúšom a prajme im to, lebo naozaj netušia, čo ich už o pár minút postretne. V objatí — Eva roztomilo štikúta, smeje sa a šťastnými výkrikmi by chcela prehlušiť ten koncert zbesnených vrabcov, Mišo si spieva Slovák som, aj Slovák budem, sa na chvíľku pristavia pri tom krásnom bielom fiate, čo stojí na chodníku pred ubytovňou a ktorý patrí im, Eva objíma orosenú kapotu, Mišo majetnícky pobúcha ich autíčko po streche a po chvíli sa roztomilo vpotácajú do vchodu ubytovne.

Na schodišti je šero, s istými ťažkosťami výjdu tých osem schodov na medzi poschodie k dverám ich bytu, Mišo odomyká, Eva sa rozhodla, že si vezme späť svoje nohavičky, ktoré má od popoludnia predchádzajúceho dňa ešte stále natiahnuté na hlave Vladimír Iľjič, a už aj koná, pridržiava sa zábradlia, zdolá tých ďalších osem schodov, pioniersky, s hranou dlane cez čelo zasalutuje pred bustou nesmrteľného vodcu svetového proletariátu, a s nadšením poctivo natrénovaným presvedčivo a nahlas zaspieva: Sojuz nerušimyj respublik svobodnych — Splotila naveki Velikaja Rus — Da zdravstvujet sozdannyj… — Mišo vybehol na odpočívadlo za ňou, vrhol sa do výklenku, chcel sa zmocniť tej vzácnej Trofeje, chcel strhnúť tú vzácnu relikviu ich vášnivej lásky zo sadrovej busty, ibaže tá sa nachýlila, herec Horváth si v zlomku sekundy uvedomil, čo by sa stalo a čo by to znamenalo, keby tá opacha dopadla na betónovú podlahu, zmocnila sa ho panika, celou silou sa zaprel o stenu, vystrel ruky, aby bustu zachytil, ale nepodarilo sa mu to a tá strašná predstava, ktorá sa mu pred chvíľou prehnala hlavou, sa v priebehu niekoľkých sekúnd stala skutočnosťou.

Eva ešte chvíľočku spievala, potom sa divoko rozosmiala, potom vypúlila oči a inštinktívne odskočila a teraz pozerá na podlahu, kam s rachotom busta dopadla, hlava Vladimíra Iľjiča sa roztrieštila na desiatky ostrých sadrových črepín, Eva krúti hlavou, že nie, že toto nemôže byť skutočnosť, nie, nie, toto nie, aj Mišo zatvoril oči, buchol päsťou do steny, poodstúpil a chvíľu tam stoja obaja onemení, zaskočení, zrazu triezvi, krotkí, zúfalí. Miško, Mišinko, nie, nie, toto sa nemalo stať, miláčik, toto je katastrofa, čo budem robiť?, idem vziať metlu, aspoň to zametiem, počkaj, hneď som späť, voľačo vymyslíme.

Mišo mlčí, znovu a znovu udiera päsťou do steny, silno stíska viečka a v hlave sa mu mihne niekoľko obrazov, vidí sa, ako sedí za stolom oproti esenbákovi, ktorý vyklopkáva na klávesnici písacieho stroja hlásenie, vidí sa, ako stojí v predsieni maďarského veľvyslanca, ktorému prišiel ohlásiť, že žiaľ, nemôže dokončiť svoju prácu s ich filmármi a ponížene prosí o prepáčenie, lebo zajtra nastupuje do väzby, ako keby sa takéto čosi dalo prepáčiť, ty somár sprostý, vidí sa v kancelárii direktora emeldé Pastuchu, ktorý mu podáva ponad stôl výpoveď a pozerá kamsi do kúta, aby sa vyhol pokornému pohľadu zrazu takých krotkých očí, Horváth vidí aj toho slizkého Fajčíka, ako si v krajčírskej dielni pred zrkadlom skúša kostým do tej novej hry, uniformu bielogvardejského poručíka, ktorý pôvodne šili na neho, v tej hre, v ktorej mali hrať oni dvaja s Evičkou.

Ešte chvíľu sa potom márne a zbytočne pokúšajú z väčších kúskov poskladať Leninovu tvár, nos je celý, ale čelo a horná časť hlavy sa nedá zložiť v žiadnom prípade, je to márne a smiešne, absurdné, torzo busty postavia späť. Vo výklenku teraz stojí desivá sadrová plastika, torzo busty, poprsie, z ktorého niekto brutálne odrazil hlavu. Nikto neuverí, že busta spadla. Mišo, Mišinko, takto to nemôže ostať, musíme niečo urobiť, a Eva už aj vie, čo by mali urobiť, to, čo z busty zostalo, odstránia, bolo by najlepšie to niekde schovať, hodiť to do rieky alebo to odviezť niekde na smetisko, miláčik, vieš, aké by to bolo vyšetrovanie, keby sa našla rozbitá Leninova busta na smetisku? A ani odpratať to nemôžeme, každý si už hneď ráno všimne, že vo výklenku niečo chýba, a každý bude vedieť, čo to tam chýba.

Keď busta pred pár minútami dopadla na dlažbu a s rachotom sa roztrieštila, hore, na druhom poschodí sa prebral zo spánku herec Fajčík, vyprostil sa z náruče nahej slečny, ktorá ho v spánku objímala, bosý, len v slipoch, obozretne, po špičkách precupkal ku schodom, naklonil sa cez zábradlie a uvidel kolegov Horváthovcov, ako stoja nad rozbitou bustou Vladimíra Iľjiča, ktorej ešte včera ktosi natiahol na hlavu dámske nohavičky, čo on, samozrejme vyfotografoval, a je si istý, že vie aj to, kto to bol, a aj to vie, čie boli tie gatky s červenými a belasými motýlikmi.

Úprimne sa v tejto chvíli herec Boris Fajčík teší, zasníva sa a už sa vidí, ako ho preobsadili do dvoch hlavných postáv po Mišovi Horváthovi, ktorý, žiaľ, bude musieť opustiť emeldé, lebo dostane, chudáčisko, hodinovú výpoveď, lebo jeho správanie sa nestotožňuje s občianskymi postojmi socialistického umelca, a on, Fajčík bude musieť divadlo zachrániť a bude si teda musieť urýchlene naštudovať postavu Jaga a bude hrať i toho bielogvardejského poručíka v pripravovanej hre Štyridsiaty prvý, partnerku by mu pôvodne bola robila Juhásová, ale tú tiež z divadla vyhodia, takže to bude robiť Najmanka, tá si na to brúsila zuby už dávno, ale netušila, že sa to všetko takto prekopŕcne. Už sa aj vidí, ako podáva v Blave na Februárke svojmu riadiacemu orgánovi obálku s písomnou správou a fotografiami, o ktorých sme sa už zmienili a ktoré urobil za posledný polrok, už sa videl, ako ho súdruh Hudjak medzi štyrmi očami úprimne pochváli, lebo ani on nemá týchto dvoch Bratislavákov rád a Juhásová si dobre zavarila už pred dvoma rokmi, keď nepodpísala ten súhlas, teraz jej už nepomôže nič a nikto. Ani svätená voda.

A na čo vám teraz bude, Evička a Miško, na čo vám bude váš herecký talent, váš cit, váš vkus, vaša inteligencia, vaša priebojnosť a dravosť, no?, na čo?, moji milí a takí úspešní kolegovia? Na hovno, holúbkovia. Na hovno. A teší sa teda dnes ráno herec Boris Fajčík, lebo zrazu vidí a cíti, že svet je naozaj spravodlivý a že nikomu neporastú stromy do neba, a naozaj mocne pociťuje v tejto chvíli tú rovnováhu, ktorou sa riadi život, a neskrývaná a ozajstná írečitá slovenská herecká škodoradosť ho napĺňa pocitom veľkého zadosťučinenia a ozajstného šťastia.

Hekuba, kráľovná naša, slúžiť ti chcem