ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nástup bol na siedmu, ale nikde nikto. Je to celkom jedno, lebo dnes bude aj tak všetko inak. Z ulice počuť hukot motorov, občas nízko nad strechami preletí helikoptéra, ohlušujúco zarachotí a zavrčí, ale tu, v našom emeldé je ešte ticho, aj keď z výklenku na začiatku chodby, ktorá vedie k veľkej dámskej šatni, je čosi predsa len počuť. Pohyb. Aj šuchot počuť a aj také akési slastné mraučanie, ktoré by mohlo znamenať, že tu, niekde nablízku sa vyskytuje šťastie.

Na dlážke, v kúte pri stene, na vankúši s vyšitým hnedo-bielo-modrým obrázkom anjela, čo letí ponad stromy kamsi za svojimi povinnosťami strážcu, ktorý priniesol Ninel Zoltanovič Hudjak — pôvod toho zvláštneho krstného mena už čoskoro vysvetlíme — je rozvalená Soňa, hrdzavá divadelná mačka, ktorej sa po bruchu váľajú tri mačence. To ony vydávajú tie slastné zvuky. To je to mačacie šťastie, čo ho bolo už zďaleka počuť. Tieto tri zostávajúce mačence si chcú vziať herečka Melenová a šéf techniky Fero Púchy pre vnúčence a tá mladá herečka, tá Juhásová, že vraj na hranie. Takže tieto tri budú žiť. Aspoň takto to zatiaľ vychádza a Ninel Zoltanovič je rád, že nemusel skántriť všetky.

Ostatných päť utopil už minulý týždeň — ešte boli slepé a skoro holé, pokryté len ružovkastým páperom. Z divadla si ich predvčerom večer odniesol v igelitke a na tom novom moste pod Kalváriou sa oprel o zábradlie, počkal, až bude príhodná chvíľa, tváril sa, že len tak postáva, oddychuje, že si len tak premýšľa o živote, a potom ako keby nič pustil tašku dolu. Ešte dlho sa taška držala na hladine, vzďaľovala sa, až sa mu stratila z očí. Soňa mala tentoraz mačeniec len sedem. Šťastné číslo. Inokedy máva mladých aj desať, aj viac. V tom prípade musí utopiť všetky. Nemusel by, ale on si to tak určil. Ako pravidlo. Pravidlá musia byť. Súdruh Ninel Hudjak má rád pravidlá. Takto vám povjém, súdruzi, súdruhovia — podla pravidjél sa lachšjé žije. Súdruh Ninel Hudjak nemá v našom divadle na starosť len mačky, nie, nie, kdežeby, mačky sú len jeho záľuba, koníček, ako sa hovorilo, teraz sa povie skôr hobby, súdruh Hudjak je v našom divadle veľmi zamestnaným mužom. Pred tým bol referentom bezpečnosti práce a CO, je zástupcom veliteľa mestského útvaru ĽM v hodnosti kapitána a teraz je to predovšetkým náš kádrovák. Okrem toho zastáva súdruh Hudjak aj iné spoločensky závažné funkcie, je členom PS VB, rozhodcom krajskej bedmintonovej ligy, ale najmä je v divadle predsedom Celozávodného výboru KSS, ku ktorému sa už tradične pripája i stranícka bunka Mestského bábkového divadla, čo sú dvaja bábkoherci, Mačuga, Mačugová a šofér Kajzer. Čas ukáže, že to naozaj vždy bolo to poctivé a spoľahlivé zdravé jadro našej straníckej organizácie. A ešte dodáme, že súdruha Hudjaka každý v divadle z celého srdca nenávidí a každý má svoje dôvody. Tá lyžička vody, v ktorej sme sa ho chystali utopiť, tá bola po celé mesiace a roky, čo tu súdruh Ninel Zoltanovič panoval, dávno pripravená, ale nikto netušil, že všemocný osud to všetko zariadi tak spravodlivo ako v rozprávke, tak dôsledne a kruto. A že, ja, Eva Juhásová, o pár rokov Horváthová, sa ho nakoniec ako jediná budem zastávať, verili by ste tomu?

Žofu Melenovú si vzal pred časom, už ako vedúci kádrového opäť raz na paškál, dal si ju zavolať do kancelárie a rázne ju upozornil, že chodí príliš často do kostola, vjéte, súdružka Melenová, nepovjém nič, ked njékdo ide na Vjánoce na polnočnú, alebo na Velkú noc, ked je šibačka, tak sa zastaví v tom kostole, to chápem, sme predsaj ludjá, ale chodit do kostola den čo den a njékedy aj dvakrát denne… — pozrite, já tu mám napríklad zapísané šetky vaše návštevy kostola za január, a povjém vám, že ked to spočítam, tak vy ste, súdružka, vjácej v kostole než v divadle… — a každú sobotu chodíte na spoved!… — neverím, že by ste vy bola až taká hrjéšnica!… Vjéte, já si myslím, že socijalistický umelec, hlavne divadelník, by mal byt vzor pre spoluobčanov a njé šírit takéto tmárstvo! Potom prišiel na rad alkohol a súdruh Hudjak bol veľmi rozhorčený, lebo to, ako sa v našom divadle pije, to je vraj čosi neslýchané, a vyhrážal sa, že so súdruhom riaditeľom uvažujú o tom, že každý deň pri príchode do divadla budeme mať všetci pripravené svoje trubičky, do ktorých budeme musieť fúkať. Riaditeľ sa srdečne rozosmial. To nás upokojilo.

Wenzlovi zasa vyčítal, že má každý týždeň novú frajerku, zasa pozrel do notesa, v ktorom mal zapísané, že za prvý polrok to bolo jedenásť brunetiek a šesť blondín, jedna Cigánka, teda Rómka, a táto súdružka, to bola tuším Vjétnamka, že?… Vjéte, Duško, precaj len ostatní občania sa na nás, na umelcov pozerajú ináč… — mali by ste na to myslet, já vám chcem len dobre, idú o vás šelijaké reči a obyčajní ludjá si potom mysljá dohovjé čo…

Fajčíkovi, Božke Somorovej, Chlebovcom, Nore a vlastne všetkým zamestnancom divadla — fajčiarom, vyčítal na pravidelnom pracovnom aktíve súdruh Hudjak zo svojej pozície vedúceho kádrového oddelenia, že všetci enormne fajčia, a argumenty uvádzal presvedčivé. Súdruzi fajčiári!, ten talent, telo a zdravjé slovenského divadelného umelca a aj skúsenosti všetkých ostatných zamestnancov divadla sú precaj našim spoločným socialistickým vlastníctvom, súdruzi, takže s týmato hodnotámi nemóže jednotlivec len tak svojvolne hazardovat, a tebe, súdruh Chlebo, sa o to vjácej čudujem, že ty, jako starý komunista móžeš fajčit až…, počkaj, mám to tu njékde zapísané… — aha, tot je to… — ty, súdruh, fajčíš až šestdesját denne…, tak to, prepáč, to je skoro diverzia! Ale to už bolo moc a Lajko Chlebo sa postavil a povedal tú pamätnú vetu, ktorá sa potom v našom emeldé tradovala po celé desaťročia a čas od času sa ešte aj dnes cituje. Povedal vtedy: „Súdruh Hudjak, milý Ninelko, vieš ty čo? Choď ty pekne len do riti a zostaň tam, podľa možností, čo najdlhšie. Česť práci.“ A vzápätí odišiel zaslúžilý umelec, herec Ľudovít Chlebo bočnými dverami z hľadiska do foyeru, vyšiel hore schodmi do bufetu, Valika mu naliala deci rumu, postavila na kávu a on si zapálil spartu, v ten deň ešte len jedenástu.

To martýrium, čo zažila Eva Juhásová s kádrovákom Hudjakom, to je na román či skôr na film, film-noir. Najprv, asi mesiac po premiére Čajky, sa jej podaril legendárny kopanec, keď si boli dať s Norikou v Jame dvakrát dva deci ako desiatu a potom sa zúčastnili na školení civilnej obrany a Eva zaspala s plynovou maskou na tvári s hlavou na stole, pravidelne chýbala na prednáškach VUML, prezenčky si Hudjak odkladal, ďalej sa vedelo, že Eva má v rodine kňaza, ktorý bol kedysi za čosi väznený, členovia strany zhodne kritizovali jej arogantné vystupovanie atď., toto všetko mal Hudjak starostlivo zaznamenané. Preto ťažko pochopiť, ako to, že ona sa Hudjaka v tú sivú mrazivú zimnú sobotu, čo o necelé dva roky príde, zastane. O tom potom, ale je fakt, že všetci v divadle budú od tej chvíle presvedčení, že táto herečka je blázon. Alebo fízel. Alebo aj to, aj to. Nespoľahlivá. Psychicky labilná. Čudná. A tak aj skončí.

VYSVETLENIE

Do Frunzeho-Pišpeku dorazila naša rodina koncom apríla 1925, po mesiaci cestovania, ja som bol trojročný a mal som vtedy ešte svoje pôvodné meno, Zoltán Hudjak, môj otec boli nespokojný, oni boli prvý komunista v Nových Zámkoch, druhý bol náš sused Karol Alfeldy a ten nás aj prihlásil do akcie Interhelpo. Po Vianociach r. 1925 sa môj otec rozhodol, že by ma mali na dôkaz oddanosti boľševickým ideálom a z úcty k pamiatke vodcu svetového proletariátu Vladimíra Iľjiča Lenina, ktorý pred rokom zomrel, prekrstiť, a chcel, aby som sa volal krstným menom Lenin. Na miestnom soviete v Pišpeku mu však oznámili, že na osobný príkaz súdruha Stalina sa toto krstné meno už nesmie dávať, lebo len v Petrohrade, vlastne už Leningrade, bolo v tom čase vraj vyše tritisíc Leninov. Môj otec bol sklamaný, ale komisárka, súdružka Mavra Petrovna Izgely, ktorá mala nás Čechoslovákov na starosť, mu dala dobrú radu a náš otecko sa vrátil domov celý rozžiarený, lebo rada to bola ozaj dobrá, taká tá „nad zlato“! Meno Lenin čítané odzadu je — Ninel a proti tomuto menu nemali miestne orgány námietky. A tak sa od svojich necelých štyroch rokov volám podľa zápisu v matrike mesta Pišpek číslo 1926/17/9 Ninel Zoltanovič Hudjak.

Na priamy dotaz KV KSS ohľadom stykov s rodinou Dubčekovcov odpovedám, že styky udržiavané neboli, ale apu hrávali karty s Jaroslavom Dubčekom, strýkom Alexandra Dubčeka.

Toto vysvetlenie podávam na základe výzvy KV KSS v Trnave.

Ninel Zoltanovič Hudjak, predseda ZO KSČ Mestského ľudového divadla

22. mája 1969